Slovenský raj - pochod (deň 1) 31.október 2009

Časť prvá – cesta (30.október 2009, pi.)

Keď sme presne takto pred rokom s Tomášom a Igorom zdolávali Prielom Hornádu, stúpali jesenným lesom na Kláštorisko a za tmy sa plížili k Čingovu na večeru, netušil som, aký náročný rok mám pred sebou. Jesenné leňošenie čoskoro vystriedalo ťahajúce sa zimné skúškové obdobie, ktoré počty pražských geológov skresalo na polovicu, aby letné z nášho ročníka spravilo doslova „rodinný podnik“. Z pôvodných sto ľudí nás ostalo 23, vrátane mňa – napriek tomu, že mi chýba ešte jeden predmet, považujem to za veľký úspech. Slovenský raj sme plánovali uskutočniť už koncom letných prázdnin v očakávaní, že by sa nazbieralo viac účastníkov. Napokon Tomášovi, a vlastne aj mne, vyšla na posledný augustový týždeň dovolenka pri mori, pochod sa teda odložil na tradičný jesenný termín.
Október som strávil bezmála celý v Prahe, domov sa vraciam prvý raz od začiatku školského roka. Keďže na stredu padol štátny sviatok, deň vzniku I.ČSR (ktorý sa u nás z nejakého záhadného dôvodu neoslavuje...), mám v pláne bez ohľadu na štvrtkovú telesnú a piatkovú prednášku vyraziť z metropoly Čiech už v utorok večer. Kvôli nasilu absolvovanému cvičeniu z geofyziky však na minútu nestíham „pendolino“ SC Slovenská strela, takže si musím počkať do polnoci na ďalší vlak, EC Metropol, ktorým po únavnej nočnej jazde a značne expandovanej „pauze“ v Břeclavi, prichádzam do Bratislavy neskoro nato, aby som stihol prípojný zrýchlený vlak Tirnavia. Nasleduje dvojhodinové vysedávanie na hlavnej stanici, okolo pol deviatej osobák do Leopoldova a odtiaľ nadväzný motorák smer Nitra. Domov (t.j. na Rybničnú v Alekšinciach) prichádzam približne o pol jedenástej. Oproti ceste pendolinom sa môj príchod posunul o rovných dvanásť hodín. Zvyšok dňa odpočívam po namáhavej ceste. Štvrtok trávim v Bratislave, kam som sa vybral s Rudolfom na návštevu prírodovedeckej fakulty UK, Geofondu a inak mesta, do ktorého som nezavítal (s výnimkou včerajšieho intermezza na železničnej stanici) už pomerne dlhú dobu. Kým v stredu bolo nad západným Slovenskom prevažne jasné a slnečné počasie, vo štvrtok nás zastrela akási tlaková níž, sprevádzaná súvislou oblačnosťou a mrholením. Len dúfať, že na tie dva dni v Slovenskom raji nám bude počasie priať.
Čo sa týka dopravy do Slovenského raja, dávnejšie sme sa dohodli, že z Nitry pocestujeme s Igorom autom a na mieste sa stretneme s Michalom, ktorý ešte plánuje „zaskočiť“ do Košíc. Túto jednoduchú logistickú konštrukciu nám napokon „nabúral“ sám Igor, keď sa rozhodol tesne pred odjazdom na východ vymeniť v Banskej Bystrici gumy. Na miesto sa teda s Tomášom budeme musieť dopraviť vlakom, čo vzhľadom na „dušičkový“ nával a vypredané miestenky nemusí byť práve ideálne. Ďalšia vec, pri ktorej som narazil na problém, bolo ubytovanie. Zariadenia, tváriace sa podľa popisu na internete ako turistické ubytovne (vrátane Hornádu, kde sme spali posledné dva pochody), kvôli nerentabilite malý počet hostí neprijímali. Správca jednej z týchto ubytovní ma však odporučil na istý privát v Hrabušiciach, s ktorého majiteľkou sa mi bez ťahaníc podarilo dohodnúť.
Smer Slovenský raj naberáme v piatok ráno. Ráno balím veci a raňajkujem, za desať pol desiatej potom vyrážam ústrety slnečnému dňu smerom k železničnej stanici. Vďaka sviatočnej vyťaženosti nasadili železnice na spoj Os 3020 (Nitra – Bratislava), s pravidelným odchodom o 9:40 hodín, namiesto bežného motoráku súpravu 750-kového okuliarnika a veľkopriestorových vozňov, ktoré sa pomerne slušne zaplnili. Vlak opúšťame v Leopoldove krátko po desiatej, kupujeme lístky do Popradu a čas zostávajúci do príchodu rýchlika trávime v staničnej krčme, popíjajúc pivo dosť nevalnej chuti. Tomáša jeho kyslý Gambrinus tak znechutil, že ani nedopil polliter. Na druhom nástupišti sa medzitým začali zhromažďovať cestujúci čakajúci na košický rýchlik, a treba povedať, nebolo ich málo. Rýchlik R 605 Mall.sk (absolútne nechápem, ako mohli železnice predať tradičný názov Dargov a navyše ho nahradiť takýmto nezmyslom...) prichádza s nepatrným meškaním krátko pred jedenástou, už aj tak natrieskané kupé sa zaplňujú do posledného miesta a „nemiestenkárom“ neostáva než obsadiť si aspoň nejaké pohodlné miesto na chodbe. Pomerne veľký nával je v Trenčíne, na menších staniciach ľudia zväčša vystupujú. Po Žilinu trávime čas konverzáciou o novinkách, sledovaním krajiny stredného Považia a uhýbaním pred presúvajúcimi sa cestujúcimi.
Pri pohľade na ďalšiu „prívalovú vlnu“ v stanici Žilina, sme sa radšej presunuli do najbližšieho kupé, kde sa medzitým niekoľko miest uvoľnilo. Posedeli sme si však iba niekoľko kilometrov, na Tomášovo naliehanie sa kdesi za Vrútkami presúvame do jedálneho vozňa, kde pri pivkárskom pulte prečkávame prejazd Kraľovanmi a Ružomberkom. Ďalšie pivo (fľaškového Kozla) popíjame pri stole, ktorý kolega obsadil s úmyslom dať si obed. Keďže po Štrbu sa napokon rozhodol, že kvalite jedla v neadekvátne peniaze utratí radšej niekde v Hrabušiciach, ostávame až takmer do konca jazdy iba pri zlatistom moku. Napokon sa vraciame do nášho pôvodného kupé po batohy a o 14:47 hodín vystupujeme v Poprade-Tatrách.
Pod Tatrami máme zamračenú oblohu a poriadnu zimu. Z popradskej stanice v dohľadnej dobe odchádza bratislavský rýchlik a niekoľko regionálnych osobákov, je tu teda slušný nával. Okrem toho stále prebieha rekonštrukcia staničnej budovy, čoho dôsledkom sú pretrvávajúce obmedzenia a nevzhľadnosť niektorých kútov tejto architektonicky zaujímavo riešenej stanice. V pokladni kupujeme lístky na nadväzný osobný vlak č.7813 s odchodom o 15:27 hodín, krátko postávame v málo vykúrenej čakárni a tiež vonku na prvom nástupišti. Treba povedať, že kvôli meškaniu vlaku o 10 minút dlhšie. Jazda vcelku zaplneným osobákom smerujúcim do Košíc trvá necelú štvrťhodinku, vo Vydrníku vystupujeme o 15:50 hodín.
Väčšina vystúpivších sa rozlieza do uličiek Vydrníka, kým my dvaja naberáme smer Hrabušice. Peši postupujeme deravou starou asfaltkou obchádzajúcou vŕšok Hora, oddeľujúci Vydrník od Hrabušíc, od železničnej stanice prvý raz smerom dole. Na predchádzajúcich ročníkoch (2006, 2007) sme tento úsek absolvovali z opačnej strany, prevažne po tme a na konci pochodu, čiže poriadne unavení. Dnes o únave hovoriť nemožno, svetla je ešte dosť, i keď zatiahnutá obloha a časový posun spojený s minulotýždňovým prechodom na zimný čas robia svoje. V Hrabušiciach schádzame Ulicou Slovenského raja na kvázi hlavné námestie a odtiaľ smerom na Podlesok. Ako sa tak blížime na koniec dediny, nastáva problém ohľadom červenej a čiernej číselnej tabuľky na dome. Logicky sme sa dopracovali k tomu, že číslo domu znázorňuje čierna, čo nás privádza až takmer na koniec tunajšej Hlavnej ulice. Hľadaným objektom je privát Viki, šedý rodinný dom s prístavbou slúžiacou pre ubytovanie turistov – podľa slov majiteľky v drvivej väčšine v letných mesiacoch, inak na Silvestra. V túto dobu by hostí teda rozhodne nečakali.
V priebehu štvrťhodiny sme sa zapísali a oboznámili sa s ubytovacími priestormi, pozostávajúcimi z kuchynky a dvoch oddelených „bytov“, z toho jedného dvojizbového, ktorý pripadol našej výprave. Ako predvoj sme svoju úlohu zaistiť nocľah splnili, zvyšok popoludnia a podvečer trávime vysedávaním pri televízore a sledovaním stupídnych markizáckych programov (tie na STV boli bohužiaľ ešte stupídnejšie...). Tomášov nezadržateľný „chtíč“ po poriadnej večeri nás napokon prinútil okolo siedmej vyraziť do dediny s úmyslom nájsť nejakú reštiku. Prvou zastávkou je Urbárska krčma oproti obecnému úradu, kam vstupujeme s veľkým entuziazmom, vzápätí schladeným hnusným pivom (podotýkam, že to bol Šariš, „pýcha východu“...) a ponurou krčmovou atmosférou, očividne dusiacou všetkých prítomných. Na rozdiel od nás pre ostatných je posedávanie v tejto putike každodennou záležitosťou a niet pre nich úniku. Na druhý pokus sme vliezli do pohostinstva o niečo vzhľadnejšieho, avšak tiež bez možnosti stravovať sa. Tamojšou kuriozitou bola asi 30-členná skupina miestnych Cigánov natlačených pri hracích automatoch. Pivo sme radšej neriskovali a len sa presunuli o pár metrov ďalej k vysvietenému katolíckemu kostolu sv.Vavrinca. Zakrátko sa tu stretávame s Michalom, ktorý večerným osobákom (Os 7812) dorazil do Vydrníka o pol ôsmej a rovnako ako my prešiel do Hrabušíc peši. S večerou sme nepochodili ani v hoteli Petra, kde nám nejaká slečna len cez okno oznámila, že tu sa určite nenajeme. Pri tých dvoch pajzloch som sa nedivil, ale u „hotela“, ktorý má na priečelí vycapený veľký nápis „pizzeria“, je to riadna hanba. Nasleduje teda návrat na izbu, večera z vlastných zásob a telka. Niečo po desiatej prichádza Tomášov bratranec Igor, účastník minuloročného pochodu, tentoraz aj s priateľkou. Hneď ako si vybalili batožinu, rozkladáme mapu a oboznamujeme ich s už pripraveným približným plánom na zajtra. Zahrnuli sme doň Suchú Belú, ktorú sa nám neporadilo zdolať vlani, planinu Glac, Dedinky, Novoveskú Hutu a pokiaľ sa zadarí tak aj Spišskú Nová Ves.

Časť druhá – túra (31.október 2009, so.)

Prebúdzame sa do polojasného chladného rána, prvý z nás vylieza z postele Tomáš, ktorý má ešte v pláne sa osprchovať. Michal sa sťažuje, že v noci nemohol spať kvôli neznesiteľnému teplu – keby zažil prvé dva ročníky na Ďurkovci, kde sa na izbách nekúrilo a bez poriadnej periny by sa človek nedožil rána, nesťažoval by sa :D. Pravdou však je, že ten náš apartmán sme vykúrili celkom slušne. V úmysle máme vyraziť do siedmej, v rýchlosti teda raňajkujeme, balíme veci a urgujeme Katku s Igorom, ktorí však prípravy na túru zahájili nezávisle od nás.
Od privátu Viki vyrážame o 6:55 hodín, po asfaltke naberáme kurz Podlesok. Obloha je vcelku zatiahnutá, no podľa predpovede SHMÚ by dnes malo byť na východe prevažne jasné slnečné počasie. Míňame rázcestie Mýto (535 m.n.m.), odbočku na Betlanovce, križujeme rieku Hornád a relatívne miernym tempom sa presúvame na Podlesok (540 m.n.m., 7:10 hodín), ktorý je po Čingove druhým najväčším strediskom cestovného ruchu na severe Slovenského raja. V tejto ročnej dobe a navyše mimosezóne to tu však nejakým výrazným ruchom neoplýva. Akurát ma prekvapilo niekoľko stanov v kempe – za prvé, myslel som si, že v zime tunajšie ATC-čko nefunguje a za druhé, nechápem komu by sa v tej zime chcelo spať vonku...
Okrem nejakého toho fotenia pri ústrednej orientácii sa tu dlhšie nezdržiavame a v postupe pokračujeme okolo drevenej chatky Správy NP do ústia Suchej Belej. Vstupujeme do lesa a širokým chodníkom sa ťaháme zatiaľ bez výraznejšieho stúpania popri potoku rovnakého mena, aké nesie aj táto 3,8-kilometrová najnavštevovanejšia roklina Slovenského raja, objavená v okrúhlom roku 1900 skupinou profesora Rotha. Nástup k prvým rebríkom je pohodička. Vyšľapaný chodník sa po chvíli stráca a my kráčame korytom neveľkého potoka, ktorý však počas výdatnejších zrážok zrejme zaberá úzke údolie v celej šírke, čoho dokladom je nános všadeprítomných bielych kamienkov, väčších či menších „boulderov“ miestneho vápenca. Zámerne nepoužívam slovo obliak, ich zdrojovou oblasťou je roklina a doba transportu potokom krátka nato, aby všetky z nich nadobudli oblé krivky.
Reliéf je čoraz rozorvanejší, objavujú sa prvé komplikované úseky istené drevenými stupačkami, iritujúcimi najmä kolegu Radeckého. Výprava sa nám takpovediac rozpadá na dve skupiny, na čele s Michalom, Tomášom a Rolandom a mierne zaostávajúceho Igora s Katkou. Ostávame však na dohľad a priebežne sa čakáme. Postupne sa údolie ešte viac zužuje až kráčame v aktuálnom koryte potoka, ktorý ma v týchto dňoch nižší stav vody než obvykle. Cez úzke tesniny vrezané silou prúdiacej vody do pozvoľna erodujúcich, trávou a machom zarastajúcich vápencov, zaváľané utrhnutými konármi a nezriedka aj celými kmeňmi stromov, plné kamenia, zákrutami doliny pod strmými skalnými zrázmi, prichádzame k miestu, ktoré si právom zaslúži označenie „najväčší skvost Suchej Belej“. Jedná sa o asi 30 metrov vysoké stupňovité Misové vodopády, podľa ktorých je pomenovaná aj čiastková roklina zarezaná do mohutnej a tisíckami rokov trvajúcej erózie vodného toku poznačenej skalnej steny.
Roklinu Misových vodopádov zdolávame niekoľkými zvislými kovovými rebríkmi, oddelenými pasážami oceľových roštov a drevených stupačiek, privádzajúcich nás do úžiny s prozaickým pomenovaním Roklina, ktorej šírka v určitých miestach dosahuje iba prvé desiatky decimetrov a je priechodná len v skrčenej polohe. Na jej opačnom konci sa ocitáme pod monumentálnym, 13-metrov vysokým Okienkovým vodopádom, na ktorý sa po príchode „zadného voja“ šplháme azda najdlhším rebríkom v Suchej Belej. Po celý ten čas máme možnosť sledovať rozmanité pitoreskné útvary krasového pôvodu, ako obrie evorzné hrnce, vznikajúce turbulenciou vody v krútňavách v spojení s abrazívnym účinkom unášaných ostrohranných úlomkov skál, rôzne výklenky či erózne okná v okolitých vápencových stenách, či početné stupne a kaskády.
Názov Okienkový vodopád je akiste odvodený od skalného okna v jeho závere, po ktorého podlezení opäť kráčame drevenými stupmi v mierne sa rozširujúcom údolí. Pár metrov opodiaľ stupačkami a oceľovým rebríkom zdolávame Korytový vodopád, pomenovaný azda podľa dvoch prehĺbených stupňov, ktoré návštevníkovi s bujnejšou fantáziou môžu pripomínať práve korytá, akými hospodári na dedinách kedysi kŕmili ošípané. Za týmto vodopádom sa dolina opäť mierne zužuje, potok preskakujúci skalami vytvára množstvo kaskád, nad ktorými kráčame relatívne dlhým úsekom vodorovných drevených stupačiek. V závere tohto úseku sa v mieste s relatívne nízkym spádom ako posledný skvost Suchej Belej objavuje veľký evorzný hrniec, naplnený až po okraj pomaly odtekajúcou zľahka nazelenalou priezračnou vodou. Následne sa údolie v priečnom reze podstatnejšie rozširuje, hodnú chvíľu kráčame zeleným chodníkom v riedkom listnatom lese. Na klzkom blatistom povrchu prikrytom lístím sa objavujú prvé pády. V závere, na poslednom stúpaní, je zem pokrytá jemnou rozmŕzajúcou srieňou, ďalej sa napájame na asfaltovú cestu vedúcu od Podlesku a slúžiacu najmä na zvoz guľatiny.
Na rázcestí na vrchole Suchel Belej (959 m.n.m.) sa ocitáme o štvrť na desať, v prístrešku sa skladáme ku krátkej pauze, vyberáme desiatu a nahliadame do mapy. Od rázcestia nad Suchou Belou pokračujeme miernym tempom hore asfaltkou na Malú poľanu planiny Glac (990 m.n.m.), ktorá je plošne najväčšou v Slovenskom raji. Obloha sa medzitým vyjasňuje, oblačnosť sa rozplýva a objavujú sa prvé slnečné lúče. Povedľa rázcestníka sa musíme vysporiadať s blatistým povrchom, vyjazdeným lesníckymi mechanizmami pri zvážaní dreva, ďalej kráčame udržiavanou (t.j. pravidelne kosenou) lúkou na okraj Malej poľany, kde vstupujeme do lesa. Po asi desiatich minútach chôdze širokou lesnou cestou sa spoza zákruty vynárame na Malej poľane rázcestí, kde sa tiež musíme popasovať s nánosmi čerstvého blata, znemožňujúceho prístup k hríbiku. Smerom na juh postupujeme naďalej lesnou cestou, mierne stúpajúcou, kľukatiacou sa listnatým lesom a následne pozvoľna zostupujúcou na lúku pri bývalej horárni Glac. Na zemi sa hromadí žltnúce lístie, miestami a najmä v tieni pokryté ešte odolávajúcou námrazou, pomedzi konáre presvitajú lúče nízkeho jesenného slnka, vytvárajúce kúzelnú melancholickú náladu. Tá pretrváva počas celej Glackej cesty.
Horáreň Glac (990 m.n.m., 10:15 hodín) vyhorela zrejme pred mnohými a mnohými rokmi, dnes po nej na lúke na okraji rovnomennej planiny ostala ako jediná stopa stará, vyschnutá studňa. Nezdržiavame sa tu dlho, kľukatiacou sa Glackou cestou, stredovekou spojnicou medzi Gemerom a Spišom a ich banskými mestami, pokračujeme klesaním z planiny na križovatku so žltou trasou z rokliny Veľký Sokol na Glackej ceste (895 m.n.m.). Značka tu opúšťa lesnú cestu a chodníkom traverzuje úzky zalesnený hrebeň, oddeľujúci Sokol od doliny Klauzov a ťahajúci sa až po rázcestie Pod Suchým vrchom (930 m.n.m.). Schádzame na zelenú trasu, kopírujúcu niekdajší priebeh Glackej cesty. Po niekoľkých zákrutách lesnej cesty sa príjemný postup jesenným lesom končí na Malom Zajfe (900 m.n.m.) v závere malebného údolia Zajfov, typického najmä početnými čistinami na nive tunajšieho potoka, obklopenými súvislým porastom prevažne ihličnatého lesa. Pre biológov je územie NPR Zajfy cenné z hľadiska zachovania ekosystémov horských mokradí a slatinísk, obývaných viacerými chránenými druhmi rastlín a živočíchov.
Vo svojej južnej časti sa údolie Zajfov zužuje a vstupuje do neveľkými vápencovými stenami lemovanej úžiny. Od rázcestia Veľké a Malé Zajfy (818 m.n.m.), odkiaľ sa smerom na západ odpája žltá trasa na Havraniu skalu, kráčame úzkou asfaltovou cestou okolo horárne Piesky, kde okrem pôvodnej drevenice a nedávno (približne 5 rokov dozadu) pristavanej modernejšej a gýčovitejšej varianty pribudol aj nový objekt typu stajne, niekoľkými zákrutami dolinky na Stratenskú pílu (805 m.n.m.). Drobná chatová osada ležiaca na brehoch Hnilca, rozširujúceho sa do zátoky vodnej nádrže Palcmanská Maša, oplýva ako vždy božským kľudom. O štvrť na jednu sa skladáme na trávnatej čistine neďaleko brehu jazera k obedňajšej pauze, ktorá nám zaberá približne polhodinu. Popritom sledujeme jemným vánkom čerenú hladinu nádrže, ktorej stav je pomerne nízky a voda neobvykle nazelenalá, zrejme kvôli premnoženiu rias.
Za krásneho jasného slnečného počasia vyrážame zo Stratenskej píly okolo trištvrte, stúpame lúkou povyše nádrže až na okraj lesa, kde následne absolvujeme prudký výšľap hore kopcom, skomplikovaný poškodenými drevenými stupačkami a polomom menšieho rozsahu, blokujúcim turistický chodník. Výstup nad Stratenskú pílu nie je samoúčelný, údolím Hnilca totiž suchou nohou (s výnimkou prechodu železničnou traťou) prejsť nie je možné. Od polomoviska klesá červená trasa lístím posiatym chodníkom na horný okraj obce Dedinky, z lesa sa vynára pri futbalovom ihrisku, odkiaľ sa asfaltovou cestou pomedzi domy presúvame k turistickému hríbiku (795 m.n.m., 13:25 hodín).
Rázcestie červenej a zelenej značky sa nachádza na hlavnom námestí obce, kúsok od brehu vodnej nádrže. Podľa pôvodného plánu sme si v Dedinkách mali dať krátku pauzu v hostinci a následne pokračovať smerom na východ na Biele vody a Novoveskú Hutu, ktorá by sa tak stala cieľom tohtoročného pochodu. Objavuje sa však istý zádrheľ – Katka, ktorá už má pochodu dosť, sa rozhodla ďalej nepokračovať, na Dedinkách teda zákonite ostáva aj Igor, a čo je najprekvapivejšie, aj Tomáš. Či už sa mu nechce pokračovať ďalej alebo ich tam len proste nechce nechať samých, je jedno, do cieľa budú pochodovať i tak už len dvaja najzdatnejší členovia výpravy. Trojica končiaca v Dedinkách sa do Spišskej Novej Vsi, kde by sme sa mali večer stretnúť, presunie autobusom, v horšom prípade vlakom.
V okolí Palcmanskej Maše práve vrcholí popoludňajšia jesenná idylka, slnečné lúče hladkajú lesy a bralá Spišsko-gemerského krasu, kým žiariaci oranžový kotúč lenivo zostupuje z oblohy za rozložité kopce Slovenského Rudohoria. S Michalom sa z námestia v Dedinkách presúvame k starému-dobrému hotelu Priehrada, odkiaľ stúpame hore lúkou, v zimnom období lyžiarskou zjazdovkou. Zo sedielka povyše hotela červená klesá lesnou cestou do osady Biele Vody (790 m.n.m.), administratívne patriacej k obci Mlynky, k bývalému hotelu Geravy, ktorý je dnes jedným z objektov tunajšieho detského domova. Rázcestník míňame pri ústí Zejmarskej rokliny, najmenšej v Slovenskom raji a jedinej v jeho južnej časti. Na samom konci Bielych Vôd míňame dvojicu čerstvo zrekonštruovaných bytoviek a civilizáciu opúšťame spevnenou cestou ťahajúcou sa lúkami až na Chotárnu dolku. Krátku pauzu si ešte dávame na odpočívadle povyše osady.
Kúsok pred Chotárnou dolkou (880 m.n.m.), ktorá je križovatkou lesných ciest na Geravy, Havraniu Dolinu a Novoveskú Hutu, práve prebieha ťažba dreva, takže povrch je rozjazdený lesníckymi mechanizmami a značne zablatený. Na rázcestí sa rozhodujeme, akú cestu si zvolíme pre ďalší postup – na výber máme relatívne nenáročnú variantu s pokračovaním červenou na Novoveskú Hutu, poprípade cez Pieskovec až do Spišskej, či dlhšiu, avšak podstatne zaujímavejšiu trasu cez Tomášovskú Belú na Čingov. Prvej možnosti som sa trocha obával kvôli spomínanej aktivite lesníkov, rezultujúcej do obtiažnej schodnosti lesných ciest, no celkovo sa mi pozdávala viac. Na prechod Tomášovskou Belou nebolo v tej chvíli dosť času, západ slnka by nás zastihol v doline a na Čingov by sme museli kráčať potme. Síce by to nebola nijaká tragédia, no pôžitok by sme z toho nemali žiaden. Napokon zisťujeme, že cesta vedúca na Čertovu hlavu vôbec nie je rozbahnená a nie je problém sa ňou v rozumnom čase dostať do cieľa.
V lese sa vzhľadom na pribúdajúci čas a pozvoľna ubúdajúce svetlo mierne ochladilo. Lesná cesta stúpa z Chotárnej dolky s miernym sklonom, po chvíli sa z nej značka odpája a prechádza porastom na inú, zjavne frekventovanejšiu štreku vedúcu z Havranej Doliny. Pri pohľade na sporadicky vystupujúce horniny konštatujem zmenu charakteru podložia – z karbonátmi budovanej oblasti Slovenského raja, prináležiacemu geologicky k druhohornému silickému príkrovu, sme sa presunuli do vrchného paleozoika Slovenského Rudohoria. Oproti vápencovým masívom, ktoré nás doteraz sprevádzali, sú vrstvy budujúce okolité hory možno až o 100 miliónov rokov staršie. V lese panuje úžasný, až nadpozemský pokoj. Ďalším oporným a súčasne aj najvyšším bodom na našom pochode je sedlo Čertova hlava (1051 m.n.m.), kam prichádzame o presne o tretej, nakrátko sa skladáme pri rázcestníku a pauzujeme. Počas tých niekoľkých minút strávených pozorovaním západu slnka nad Rudohorím, na mňa sadol akýsi zvláštny pocit, akoby celý môj odveký vzťah k Slovenskému raju bol zhmotnený do tohto miesta. Akoby sa mi príroda snažila pošepnúť, prečo žijem – aby som mohol stáť v zasrienenej tráve a sledovať rozžiarené podvečerné nebo, osviežiť si pľúca chladným vzduchom karpatských hôr či kochať sa pohľadom na stromy, ktorých koruny hrajú teraz na jeseň všetkými odtieňmi žltej a oranžovej. Ťažko sa mi odchádza z toho miesta... treba však pokračovať v pochode...
Poniže sedla sa ocitáme na strane odvrátenej od slnka a postupne schádzame do údolia. Lesná cesta je síce pokrytá vrstvou blata, ktoré je vďaka tieňu okolitých vrchov, robiacich tunajšie rána neskoršími a večerné zotmievanie o to včasnejším, o čom sa koniec-koncov v týchto chvíľach môžeme presvedčiť aj my sami, zmrznutá a bezpečne schodná. Ovzdušie je podstatne chladnejšie než doposiaľ. Cesta sa po chvíli rozširuje a privádza nás na skladisko vyťaženého dreva, odkiaľ pokračuje viditeľná tatrovkami vyjazdená stopa. Za zákrutou sa na moment zastavujeme pri skalnom odkryve, ktorý však napokon pre značné tektonické rozpraskanie a pokročilé zvetrávanie príliš nezaujal moju pozornosť. Jediné, čo som tam dosiahol, že mi kus nejakého toho metapieskovca odskočil spod kladivka rovno do holene... rozhodne nič bezbolestné. Kúsok obďaleč zasa míňame miesto, odkiaľ som sa pred dvoma rokmi počas jednej obyčajnej letnej túry zviezol dole s lesníkmi, a nato sa dostávame k Vojtechovej samote. Nachádza sa tu väčšia, ťažko povedať či lesnícka alebo poľovnícka chata, ku ktorej je však kvôli hrubej pokrývke roztopeného hustého blata dosť problematický prístup.
Značená trasa v týchto miestach opúšťa lesnú cestu a úzkym chodníkom schádza popri koryte neveľkého Hulianskeho potoka. Pri návrate na pôvodnú cestu už kráčame asfaltovým povrchom a hoci by sa zdalo, že do najbližšej obce to je už iba na skok, postup údolím Holubnice nakoniec trvá dobrú trištvrťhodinu. Míňame samotu a horáreň Rybník a nato okolo nás prechádzajú zo dve miestne autá, čo naznačuje blízkosť civilizácie. Počet prejdených kilometrov pomaly môžme korelovať s počtom prebraných diskusných tém. Na okraj Novoveskej Huty (560 m.n.m.), bývalej banskej osady mesta Spišská Nová Ves, prichádzame na sklonku dňa, slnko sa už dávno schovalo za vrchy a na spišskú krajinu dolieha tma, prerážaná akurát svetlami sviečok z cintorína. Pešiu časť pochodu uzatvárame na tunajšom námestí o 16:50 hodín a „z fleku“ mierime do krčmy, sídliacej v štýlovej, travertínom obloženej budove zrejme prvorepublikovej pošty.
Nad pollitrom kofoly sme vydýchali rezko zdolaný záver trasy a kontaktovali našich kolegov zakysnutých na Dedinkách. Ako sme sa už skôr dozvedeli, autobus im napokon nešiel, z čoho sme predpokladali, že v Spišskej budeme napriek pešiemu postupu ešte pred nimi... Igor však využil svoje známosti z vysokej školy, vďaka čomu sa náš zadný voj dopravil do mesta pohodlne autom. Kľúče od izby však boli u mňa, takže aj tak na nás musia v Spišskej počkať. Čo sa nás týka, z Novoveskej Huty sme mali v pláne sa dopraviť busom mestskej dopravy, ktorý jazdí zhruba každú polhodinu. Kým však Michal z okna kontroloval, či sa už na zastávke zhromažďujú ľudia, ponúkol sa mu jeden miestny chlapík, ktorý práve vyrážal autom do Spišskej, že nás odvezie. Táto náhoda nám cestu skrátila asi o štvrťhodinu. Od autobsovej zastávky na Štefánikovom námestí, kde nás náš dobrodinec vysadil, sa presúvame peši k železničnej stanici – tam nás už v reštaurácii Koľajnička vyčkáva zbytok výpravy. V cieli sme teda krátko po pol šiestej.
V krátkosti ešte k zvyšku dňa – po jednej kofole v spomínanej Koľajničke sme sa premiestnili na autobusovú stanicu, odkiaľ máme priame spojenie do Hrabušíc. Na izbe skladáme batohy, berieme Igorovo auto a presúvame sa na záverečnú večeru do reštaurácie Lesnica na Čingove, kde sme boli aj minulý rok. Dnešný deň končíme posedením na terase pri pivku a zaslúženej cigare po vydarenom pochode. Suma sumarum – potešilo nás slnečné počasie, zišla sa celkom slušná účasť, prvý raz sme na pochode zdolali typickú krasovú roklinu, a napokon za dĺžku trasy 34 kilometrov (Hrabušice-Mýto – Novoveská Huta) sa napriek miernejšiemu tempu tiež nemusíme hanbiť.

Počasie - zrána polojasno, neskôr vvjasnenie, slnečno, prevažne bezveterno, tep.asi 5-8°C, ráno a k večeru 0°C
Účastníci - Igor Kuliffay, Katarína Černayová, Michal Dvořan, Tomáš Radecký, Roland Nádaskay
Poznámky, postrehy -

MAPA - trasa turistiky

Fotodokumentácia (výber):

SLOVENSKÝ RAJ - POCHOD 2009
DEŇ 1 (Hrabušice - Dedinky - Novoveská Huta) :: DEŇ 2 (Hrabušice - Kláštorisko - Smižany)

HLAVNÁ STRÁNKA
TURISTIKA 2009