Slovenský raj - 25.júl 2007

Slovenský raj - 25.júl 2007, st.

Utorok 24.júla sa vyznačoval povaľovaním doma, okrem krátkej prechádzky v meste nič moc. Nasledujúci deň rodinka odchádza, no ja mám i sám v pláne vybehnúť na nejakú túru. Samozrejme kde inde než do môjho obľúbeného Slovenského raja, toho čarokrásneho kusu prírody na spišsko-gemerskom pomedzí, ktorý ma azda nikdy neomrzí.
Ráno teda vstávam okolo piatej ako posledne, balím ešte dodatočne nejaké veci a po rozlúčke s mamou sa poberám na električku o 5:47 hodín. Spojenie mám zabezpečené tradične rýchlikom R 602 Čingov (Košice – Bratislava) s pravidelným odchodom o 6:18 hodín. Počasie, ako tak pozerám, je excelentné, nejaké zrážky mi vonkoncom nehrozia, i keď v horách sa nedá nič vylúčiť. V uzlovej stanici Margecany prestupujem na pristavený osobný vlak z Krompachov, ktorý po odchode rýchlika vyráža o 6:49 hodín na predlhú jazdu hnileckou „magistrálou“, traťou č.173 až do Červenej Skaly. V Gelnici, kde čakáme na prejazd osobáku v opačnom smere, väčšina z cestujúcich vystupuje, ďalej už dôležitejšie sídla nebudú. Osadenstvo vozňa tvoria prevažne miestni, vyskytlo sa však aj zopár turistov či turistiek. Cesta je dosť nezáživná, keďže všetky stanice tu už mám fotograficky zdokumentované, tak už len vyčkávam na moju konečnú, sledujúc ubiehajúce údolie Hnilca s dedinami ako Prakovce, Mníšek, Švedlár, Nálepkovo. Počnúc Sykavkou začínajú zastávky južnej časti Slovenského raja, ja vystupujem až v Stratenej tak ako pri predchádzajúcej túre o 8:40 hodín.
Čas mierne pokročil, čo najskôr teda vyrážam. Od železničnej zastávky na južnej strane úzkeho údolia zbieham pomedzi domy a ponad rieku Hnilec k turistickému hríbiku. Na moje prekvapenie je tu v doline trocha chladno, fúka slabý vietor. Za Stratenou (805 m.n.m.) postupujem po hlavnej autoceste č.67 (Poprad – Rožňava) až k východnému portálu cestného Stratenského tunela, čiže tak isto ako pri poslednej túre. Vstupujem do prielomovej Stratenskej doliny, podľa mňa jedného z najkrajších miest v Slovenskom raji. Vedie ňou stará asfaltka používaná ako štandardná hlavná komunikácia do 60.rokov, kedy bol postavený ten tunel. Iná cesta údolím Hnilca kedysi neviedla, a aj preto predstavovala táto úžina strategický bod. Tiež Mór Jókai v „Levočskej Bielej pani“ spomenul, že dolinu vďaka nedostupnému terénu a nepreniknuteľným skaliskám bolo možné brániť s päťdesiatimi mužmi proti celej armáde.
Príjemný chlad v tieni vrchov si vychutnávam, obdivujem priezračný, hlasno zurčiaci Hnilec a taktiež strmé skalné bralá v zákrutách Stratenskej doliny. Približne v jej polovici prichádzam o 9:05 hodín k rázcestiu Stratenský kaňon, odkiaľ po krátkej pauze na tyčinku začínam viditeľnejšie stúpať. Stupák pokračuje akousi minitiešňavou vymytou drobnou horskou bystrinou, v lese turisti vyšľapali niekoľko stôp, preto miestami musím študovať, kade je to správne. Po niekoľkých strmákoch sa napokon dostávam na lesnú cestu a tou postupujem kúsok ešte s výhľadom do údolia Hnilca smerom na sever. Istý úsek kráčam cez lúku, nato sa opäť vnáram do lesa a stúpam.
Počasie je vynikajúce, lepšie som si ani nemohol priať. Ani ľudí cestou žiadnych nestretávam, na Havranej skale ale hádam nejakí budú. Keď mi už toho stúpania začínalo byť dosť, vynoril som sa z porastu ihličnanov pri tabuli náučného chodníka na odbočke k vrcholu. Odtiaľ je to hore na skok. Vyhliadok je tu viac, no ja som sa zastavil iba na dvoch – z tej nižšej je parádny výhľad smerom na severovýchod (Zajfy, Geravy, Glac), druhá sa nachádza už vlastne na samotnom vrchole Havranej skaly (1153 m.n.m., 9:58 hodín) a je z nej možné pozorovať planinu Geravy, rameno vodného diela Dobšiná pri Stratenskej píle, osadu Dobšinská Maša i kopce Volovských vrchov na horizonte.
Skladám sa teda pri schránke s vrcholovou knihou a vyberám proviant – konzervu a rohlíky. Pri jedle sa stále kochám nádhernou panorámou okolitej krajiny, dotvorenou aj vhodnými poveternostnými podmienkami. Tento výstup má pre mňa navyše osobitý význam i v tom, že naposledy som tu sedel presne pred deviatimi rokmi, teda ešte v našom prvom turistickom období, okrem toho ide aj o moju prvú sólovú túru. Ľudia tu napokon v čase mojej návštevy žiadni nezavítali, no zvuk civilizácie sem predsa dolieha – v podobe rachotu vrtuľníkov hasiacich rozsiahly požiar blízko rokliny a NPR Sokol. Ohľadom neho sa najskôr špekulovalo ako dôsledku blesku, no suchý porast zapálil nejaký anonymný úbožiak, týmto spôsobom prezentujúci svoj nesúhlas so sťahovaním Cigánov z osady na Letanovskom mlyne do Hrabušíc.
Ja sa takýmito vecami ale zapodievať nemienim, zvlášť keď som na turistike. Posledný raz nasávam atmosféru na vrchu Havranej skaly a po zápise do „knihy návštev“, ktorej prológ dokonale vystihuje moju potrebu chodiť na takéto miesta, sa z neho poberám. Čaká ma dosť nepríjemné klesanie, najskôr skákanie cez skaly k jaskyni, kde sme pri sa pri poslednom výstupe s otcom v roku 1998 snažili prečkať búrku, nato zbieham strmým zrázom pomedzi stromy až k nejakej lesnej ceste. Musím byť veľmi opatrný, chodník sa značne šmýka, taký je vydratý od toho množstva návštevníkov. Akurát, že dnes tu nijakí nie sú, ani na rázcestí Občasný prameň (960 m.n.m.), kam prichádzam o 10:40 hodín. Samotný prameň tak ako dnes, prakticky celé leto nevyviera – k nasýteniu podzemných dutín totiž dochádza až v zrážkovo bohatších obdobiach. Jeho činnosť ako prvý popísal nestor slovenskej geológie, Dionýz Štúr, ktorému tu aj umiestnili pamätnú tabuľu.
Od prameňa zostupujem prevažne po lesnej ceste, míňam ďalšie stanovište náučného chodníka, týkajúce sa výroby dreveného uhlia, a v nižších polohách prechádzam z bystrinou vymytého chodníka na úzku asfaltovú cestu. Práve keď som sa pýtal sám seba, že kde sa zastrčili tí turisti, stretávam prvých – český párik. Keď sa o 11:02 hodín dostávam na križovatku na Veľkom a Malom Zajfe (818 m.n.m.), nachádzam ich podstatne viac. Lepšie i slabšie vybavených, našich i Poliakov. Obieham aj jednu partiu s dievčinou, ktorá so mnou cestovala vo vlaku a vystúpila na Dedinkách, čiže napredujem pomerne rýchlym tempom. Cez Zajfy vedie lesná cesta po nive potoka viac-menej po rovinke, nemám teda dôvod zbytočne to spomaľovať.
Od rázcestia Malé Zajfy (890 m.n.m.) pokračujem po žltej niekoľkominútovým prudkým stúpaním na planinu Geravy, míňam súbeh s červenou trasou Glackej cesty a lúkou kráčam až k horskému hotelu. Pri turistickom hríbiku na Geravách (1027 m.n.m.) som o 11:45 hodín, no vzhľadom na veľký počet návštevníkov v jeho bezprostrednom okolí, či už prichádzajúcich zo Zejmarskej rokliny alebo lanovkou, sa tu nezdržiavam. Kúsok prechádzam cez poľanu a pauzu na tyčinku si dávam na vŕšku pri pomníku padlým v SNP, postavenom pri príležitosti 11.zrazu turistov v roku 1964. Je odtiaľ výhľad na časť planiny smerom na juh, naposledy som si ho vychutnal v októbri 2005 počas pochodu s T.Radeckým. Pri travertínovom pamätníku teda skladám veci a dávam si čosi pod zub. Medzitým sa od západu zbiera oblačnosť, ktovie možno aj poprší (čo by pre mňa veľmi dobré nebolo).
Od pomníka sa vraciam na zelenú trasu a pokračujem v postupe planinou, striedajú sa úseky lúky s pásikmi zmiešaného lesa. Do cesty sa mi okrem niekoľkých spomalených turistov priplietli aj lesníci, ktorí pri manipulácii s guľatinou zatarasili chodník v celej jeho šírke. Vchádzam do lesa a zakrátko sa ocitám na rázcestí Predný Hýľ (1045 m.n.m.), po ňom po bezmála piatich minútach (hoci na hríbiku stála polhodina) na Zadný Hýľ, kde za chrbtom nechávam špekulujúcich Čechov a žltou kráčam na sedlo Čertova hlava. Nachádzam sa už mimo územia národného parku, cesta tu stúpa iba veľmi mierne, striedajú sa úseky postupu lúkou, lesom a rúbaniskom – z jedného takého mám aj výhľad na Chotárnu dolku a Biele Vody. O 12:45 hodín zbieham na sedlo Čertova hlava (1051 m.n.m.), kde z mojej strany nasleduje trocha dlhšia pauza – vyberám rohlíky a „dorážam“ poslednú konzervu. Oblačnosť nado mnou už úplne zatiahla oblohu, tu hore aj fúka slabý, no chladný vietor. Troška som si zaspomínal – ako sme tu boli v zime 2004, na jednej z vôbec prvých turistík po vzkriesení činnosti THK.
Pokračovať zo sedla možno na juh i sever, taktiež po žltej na Veľkú Knolu. Ja sa púšťam červenou smerom na Novoveskú Hutu. Zostup vedie prevažne lesom po pomerne širokej prašnej ceste, niekoľkokrát sa dostávam na križovatku, no značenie je robené kvalitne nahusto. Zastávku si dávam iba poniže jedného z rúbanísk pri prameni, kde dopĺňam príručnú fľašku čerstvou vodou. O niečo nižšie sa mi prihodila kuriózna vec – uhol som na kraj cesty, aby ma mohlo predbehnúť auto, keď to pri mne zastalo a jeden z vnútri sediacich lesníkov sa ma spýtal: „Ideš dole? Nasadaj.“ Dobre teda, aspoň budem skôr v Novoveskej Hute. Nato jeden z prítomných vraví: „Pusti Dášu!“ Cestou nadol počúvame nejaký slaďáčik miestnej proveniencie, na moje prekvapenie sa po doline krútime pomerne dlho, stojíme aj pri koňoch a napokon dvoch členov posádky vysádzame na okraji dediny. Z vodičom som ešte prehodil pár viet o tunajších pomeroch, no aj z toho presne trafil môj nitriansky prízvuk. Asi sa v ľuďoch vyzná.
Novoveská Huta (560 m.n.m.) je mestskou časťou Spišskej Novej Vsi, jednou z jej bývalých banských osád, preto sem jazdí linka MHD. Mal som v pláne ju využiť, no nepočítal som s tým odvozom – je ešte iba 13:35 hodín a mám teda dosť času pokračovať do Spišskej peši. Prekračujem teda hlavnú cestu č.533 (Spišská Nová Ves – Rožňava) a pomedzi domy stúpam nad dedinu. Zelená značená trasa je vedená po spevnenej, respektíve prašnej ceste, lesom prechádzam zo začiatku, ďalej je to skôr v čiastočne otvorenom teréne s výhľadom na Novoveskú Hutu aj s mohutnými vrchmi Veľká Knola a Medvedia hlava, rovnako tak na belavé paneláky na okraji okresného mesta. Načas sa vraciam do lesa, prechádzam popod vysielač na Jasnej poľane a nato ústim definitívne na rozsiahle lúky na južnou časťou mesta.
Prichádzam k rázcestiu Pieskovec (563 m.n.m., 14:30 hodín), odkiaľ je excelentný výhľad – do Hornádskej kotliny, Spišskú ako na dlani, Mariánsku horu v Levoči a tiež Levočské vrchy v diaľke. Po poľnej ceste potom križujem pasienok s ovcami a ústim na periférii Spišskej Novej vsi, sídlisku Tarča. Pomedzi paneláky sa snažím vymotať do stredu mesta, schádzam zo sídliska k rázcestiu Pod Tarčou (470 m.n.m.) a popri hlavnej postupujem po chodníku k hotelu Preveza a na ľavý breh Hornádu. V centre si nezabúdam pozrieť pamiatky ako gotický farský kostol zo 14.storočia s neskoršie pristavanou 87-metrovou vežou, najvyššou na Slovensku. Námestie je rozsiahle, priestranné, nachádza sa tu množstvo historických budov – meštianske domy, radnica, Vlastivedné múzeum. Pred ním stojí východzí turistický hríbik (460 m.n.m.), no ten nepredstavuje koniec cesty pre mňa – kúsok ešte musím prejsť na stanicu.
Na „predstaničnom námestí“ končím dnešnú túru o 15:18 hodín. V hale pozerám odchody vlakov, no chvíľu si počkám, teraz nedávno odišiel rýchlik a najbližší osobák ide až pred štvrtou. Pri nákupe lístka mi však pokladníčka oznamuje, že rýchlik R 605 Dargov s pravidelným odchodom o 15:03 hodín má asi 20-minútové meškanie a stíham ho. Akurát prichádza, dorazil som teda úplne nadoraz. Jazda je príjemná, sedím v jednom z tých nových klimatizovaných vozňov, ibaže meškanie naberáme aj naďalej – najmä neočakávanou zastávkou „na neurčito z prevádzkových dôvodov“ v Kostoľanoch nad Hornádom. Napokon vysvitlo, že čakanie zapríčinila presúvajúca sa „túlavá“, merací vlak ŽSR.
Do Košíc prichádzam okolo 16:25 hodín a od staničnej budovy sa presúvam na zastávku električiek, kde po nákupe lístkov na ďalšie dni pred trištvrte chytám šestku. Na Bernolákovej teda som presne o 16:57 hodín, nasleduje výdatná večera a samozrejme oddych pre moje uchodené nohy. Zajtra si pravdepodobne dám cyklistiku, možno by som mohol urobiť naraz Štóske aj Úhornianske sedlo, no uvidíme...

Počasie - polojasno až polooblačno, slnečno, miestami veterno, tep.asi 23-26°C
Účastníci - Roland Nádaskay
Poznámky, postrehy -

„Keď pozrieš sa ako letí mrak,
keď zdá sa ti všetko naopak,
tak vylez hore rovno sem,
a život zaraz bude ako sen...“

úvodný citát z vrcholovej knihy na Havranej skale

MAPA - trasa turistiky

Fotodokumentácia (výber):