Slovenský raj - pochod november 2008

Deň 1 – cesta (30.-31.október 2008, št./pi.)

Prešiel rok. Mimoriadne dôležitý a prelomový rok, znamenajúci postupný záver nášho pôsobenia na strednej škole. Stužková, maturita, prihlášky a prijímačky na vysoké školy – to všetko sme absolvovali. Okrem týchto udalostí všetko splynulo do šedého a fádneho pásu dní, ktorých priebeh si už ťažko vybaviť. Nebyť turistík a cyklistík, a najmä toho, že sa snažím ich dokumentovať, ostalo by z uplynulých 12 mesiacov málo bodov, o ktoré by som sa v myšlienkach a spomienkach mohol opierať. Tým najvýraznejším je nepochybne náš tradičný pochod v Slovenskom raji. Na Dušičky sú mestá plné ľudí, prúdiacich cestami celého Slovenska na cintoríny, zapáliť sviečky a spomínať na zosnulých. Z hľadiska turistického ruchu je mimosezóna, takže aj na inak frekventované miesta, ako je Slovenský raj, si nachádza cestu minimum ľudí. Výhoda pre nás.
Týždeň pred pochodom trávim v Prahe, vybavovačky ohľadom ubytovania a cesty nechávam na Tomáša. Pôvodný plán počítal s cestou vlakom, uvažoval som teda o priamej ceste z Prahy do Púchova, kde by sme sa stretli. Otázka dopravy sa čiastočne uľahčila tým, že už dávnejšie zainteresovaný Tomášov bratranec Igor sa rozhodol vziať auto. Z Prahy teda cestujem normálne domov, respektíve do Bratislavy. Vo štvrtok po paleontológii sa v rýchlosti presúvam na Kolej 17.listopadu, po ľahkom obede v podobe sáčkovej polievky balím zvyšnú batožinu a okolo štvrť na štyri vyrážam na autobus. Doposiaľ bezproblémový priebeh sa zamotáva na „Nádraží F.Kafky“ v Holešoviciach, keďže môj vlak EC Jan Jesenius je ešte pred metropolou Čiech opozdený o 90 minút. Meškanie zapríčinené zrejme nejakými poveternostnými komplikáciami v Nemecku vzápätí narastá na rovných 120 minút. Také čosi som ešte nezažil, a poviem vám – náladu to človeku rozhodne nezdvihne. Po dvoch hodinách strávených striedavo na peróne a v hale stanice, v dave zahraničných turistov, pražských cezpoľných a všelijakých pochybných ksichtov, nastupujem niekedy okolo pol šiestej na vlak a po inak pokojnej ceste prichádzam do Bratislavy okolo 22:30 hodín.
Piatok doobeda cez icq doťahujeme s Radeckým detaily tohtoročného pochodu, i keď ťažko sa dohodnúť – veľa závisí od bratranca Igora, ktorého pomerne variabilný pracovný čas znemožňuje zhodu v čase odchodu z Nitry. Napokon idem krátko po obede do mesta iba na nákup, batožinu neberiem a ešte sa vraciam domov. Čas postupne pokročil do neskorých poobedňajších, či ak chcete, podvečerných hodín, pričom naša výprava sa zo západu nepohla ani o kilometer. Okolo pol šiestej sa ozval Tomáš, Igor dorazil z Bratislavy do Nitry a ja sa mám začať chystať. Venujem sa posledným prípravám a vyčkávam na ďalšie inštrukcie. Kolegov som nasmeroval k parkovisku pri kostole, kde ma vyzdvihli. Luxusne som si teda ušetril cestu vlakom do Nitry. Sami sebe sme popriali šťastnú a bezproblémovú cestu v týchto večerných hodinách, poznamenaných „dušičkovým“ návalom na cestách. Vyrážame o 18:30 hodín.
Nitru prezieravo, kvôli hrozbe zhustenej premávky, obchádzame cez Drážovce, Zobor a Štitáre, na hlavnú sa napájame až v Kolíňanoch. Prvú a jedinú pauzu absolvujeme na čerpacej stanici OMV v Olichove, inak postupujeme nepretržite, vcelku rýchlym tempom, od Banskej Bystrice aj v pomerne pohodovej situácii na cestách. Za Popradom je navigácia na mne, v Spišskom Štvrtku, pred ktorým sa usilovne pracuje na výstavbe diaľnice, schádzame na cestu I.triedy smer Spišská Nová Ves, ďalej postupujeme úzkou a deravou lokálkou do Hadušoviec. Nepríjemný podjazd železničnej trate v Tomášovciach zvládame bez ujmy, k ubytovni Hornád prichádzame približne o pol jedenástej. Voláme pani recepčnej, ktorá vzápätí prichádza odniekiaľ autom, vybavujeme ubytovanie a skladáme kosti. Po úvodnom prípitku nahliadame do mapy a riešime zajtrajšiu trasu. Namiesto spánku a regenerácie pred zajtrajšou túrou spomíname na staré časy. Vstávanie je potom dosť obtiažne...

Deň 2 – túra (1.november 2008, so.)

Niekedy po šiestej sa ozýva pípanie budíka. Rád by som povedal, že vyskakujem z postele celý svieži, plný energie a žhavý na pochod, ale... veľa som toho nenaspal, som unavený a preberá ma až sprcha. Ani kolegovia neprejavujú nadštandardné nadšenie. Po skromných raňajkách pokračujem balením vecí a vyrážam ako prvý. Keďže máme v pláne „liezť“ cez Prielom Hornádu a poprípade i Suchú Belú, poistenie pre prípad zásahu horskej služby (niežeby sme boli až takí nešikovný, ale istota je istota...) padne vhod. Najbližšie miesto, o ktorom viem, že sa tam dá uzatvoriť, je hotel Čingov. K nemu a späť to rátam rýchlejším tempom (o niečo rýchlejším ako je moje bežné chodecké) na takú trištvrťhodinku. Ubytovňu Hornád teda opúšťam v predstihu o 7:20 hodín.
Počasie sa nevyvíja veľmi v náš prospech – je zatiahnuté a dajú sa predpokladať zrážky. Inak je ale vcelku teplo. Kým som dorazil k Čingovu, dosť som sa zapotil. Nazad pridávam do tempa, pretože oproti dohodnutému času, kedy by sme mali vyraziť, meškám. Nakoniec som ale pri rázcestí v Spišských Tomášovciach (532 m.n.m.) pri kostole prvý, Tomáš s Igorom sa práve vracajú z potravín. Zopár fotiek na východisku túry a ide sa. Zelená trasa smer Tomášovský výhľad sa ťahá dole dedinou okolo kostola, cigánskou kolóniou (na prvý pohľad ju od okolitej zástavby ťažko odlíšiť – v pozitívnom slova zmysle :D) a poslednou z ulíc stúpa nad Tomášovce.
Prvý stupák na Tomášovské lúky je pomerne prudký, zadychčali sme sa. Výhľad je pomerne dobrý, i keď súvislá oblačnosť zakrýva Tatry. Na severe sa vypína hradba Levočkých vrchov, v kopcovitom teréne Hornádskej kotliny sa chúli niekoľko dedín, ponorených do riedkeho dymového oparu. V lese za Tomášovskými lúkami míňame osamoteného turistu a vzápätí sa vynárame na starom-známom Tomášovskom výhľade (650 m.n.m., 8:40 hodín). Chvíľu obdivujeme výhľad do údolia Hornádu, na mohutné s členité kopce Slovenského raja a doliny Tomášovskej Belej. Obloha je zatiahnutá, chvíľu dokonca jemne mrholí. Z Tomašáku zostupujeme prudko dole na úroveň rieky, do miest, kde do Hornádu ústi Biely potok. Na rázcestí Pod Tomášovským výhľadom (511 m.n.m.) sa napájame na modrú trasu, vedúcu od Smižian na Podlesok.
Zahajujeme postup Prielomom Hornádu, ktorý je fakticky najdlhšou roklinou v Slovenskom raji. Po počiatočnom fádnom úseku postupu lesom nás naširoko vyšľapaný chodník privádza k mostíku „Nad úžinou“. Tempo máme pomerne svižné, takže relatívne skoro prichádzame na Letanovský Mlyn. Cesta je malebná – skaliská, pováľané stromy, kľukatiaci sa chodník, miestami istenie reťazami, inde úžiny zdolávame oceľovými stupačkami, takzvanými roštami. Turistov nikde. Postupne sa chodník rozširuje, prichádzame k rázcestiu, Hornád križujeme Kartuziánskym mostom a stáčame sa do chatovej osady na Letanovskom Mlyne (510 m.n.m., 9:45 hodín). Bufet je zatvorený, v zime by nezarábal. Náš „pobyt“ v týchto miestach teda nemá dlhého trvania. Hneď za osadou prechádzame reťazovým mostíkom „Nad Mlynom“ a opäť kráčame pravým brehom rieky. Rieka okolo nás preteká rýchlym prúdom, inde sa spomaľuje a pod strmými skalami vytvára tiché tône.
Najpodstatnejšia časť Prielomu Hornádu leží medzi Letanovským Mlynom a Hrdlom Hornádu, medzi nimi sa nachádza ešte oporný bod v podobe ústia Kláštorskej rokliny. Chodník sem-tam stúpa nad rieku, inde naopak prudko zostupujeme, zdolávame reťazami istené úseky a tak ako aj inde, množstvo stupov a roštov. Za visutou „Lanovou lávkou“, čo je asi najdlhší mostík na Prielome, sa ocitáme na spomínanom ústí Kláštorskej rokliny (530 m.n.m.), kde krátko pauzujeme. Po logu čaju a tyčinke na energiu sa dávame do pohybu. Tretí úsek Prielomu sa subjektívne javí ako najzdĺhavejší, charakterizuje ho výraznejšie prevýšenie ako u predošlých a takisto najzaujímavejšie zabezpečené pasáže (napr. Pri mníchovej diere). Cesta je príjemná, máme pomerne teplo vzhľadom na november, obloha je však zatiahnutá. Slnko vykukuje až na Hrdle Hornádu (530 m.n.m., 11:20 hodín), ktoré v našom smere uzatvára Prielom. Tu sa rieka, prameniaca v približne 20 kilometrov vzdialených Vikartovciach, stáča z Hornádskej kotliny do úžiny severnej časti Slovenského raja, režúc si cestu kopcami Spišsko-gemerského krasu. V závere Prielomu je rieka tichá, údolie sa rozširuje, skaliská ustupujú, blatný chodník nás vedie k poslednej lávke. Deväť kilometrov „Chodníka horskej služby“ tiahnuceho sa hornádskym Prielomom, je teda za nami.
Prekračujeme rieku a od jej sútoku s Veľkou Bielou vodou pokračujeme na západ. Krátke vyjasnenie potešilo, Tatry však stále nevidieť, iba výraznú hradbu neďalekých Kozích chrbtov a okolité dediny. Rozblatenú lesnú cestu zakrátko strieda asfaltka ústiaca na Podlesok (540 m.n.m.), druhé najväčšie stredisko cestovného ruchu v severnej časti Slovenského raja. Na mieste zisťujeme, že o „ruchu“ však hovoriť nemožno. Všetky podniky sú zatvorené, v čom všetci traja vidíme takú malú tragédiu. Obedňajší čas (11:40 hodín) nám však nedá sa nezastaviť. Kosti skladáme na terase reštaurácie Rumanka, vyberáme konzervy, chleby a nápoje z vlastných zásob a hodujeme. Za pomoci mapy si načrtávame ďalšiu trasu, od výstupu Suchou Belou však upúšťame. Predsa len, smerom hore sú to dve hodiny minimálne. Okrem toho nazad cestujeme pravdepodobne ešte dnes, nebolo by teda dobré úplne sa vyšťaviť...

Pred sebou máme druhú polovicu pochodu. Od centrálnej orientácie na Podlesku stúpame lúkou k terénnej stanici Správy NP, kde sa vnárame do lesa. Červená trasa stúpa prudko hore kopcom, výšľap dá zabrať. Cesta je naširoko vychodená, čo súvisí s turistickou atraktivitou tunajšej oblasti, najmä neďalekej Suchej Belej. Po úvodnom značne strmom stúpaní sa asi o pol jednej ocitáme na rázcestí so žltou Nad Podleskom (700 m.n.m.). Výškové metre pribúdajú pozvoľna aj s ďalším postupom, pauzujeme iba krátko pri prameni, kde dopĺňame zásoby vody. Obloha sa znova zatiahla, no tu a tam predsa presvitajú slnečné lúče. Prvých turistov míňame na Vtáčom hrbe (915 m.n.m.), kde sa trasa odkláňa mierne na východ. Stúpame už viac-menej len nepatrne, lesná cesta sa ťahá riedkym lesom, ktorý miestami pretínajú plochy rúbanísk. Sponad Kláštoriska pozorujeme z vrchu masívu pomedzi koruny stromov dolinu Kyseľ. Strmé svahy okolitých kopcov padajú priamo do nej, ani nevidno na spodok tejto tiesňavy, jednej z najkrajších v Slovenskom raji.
Krátko pred druhou sa po záverečnom zostupe vynárame na lúke na Kláštorisku. Češi, ktorých sme predbiehali na Podlesku, sú už tu, asi si cestu hore skrátili po žltej. K pauze sa skladáme v areáli bývalého Kartuziánskeho kláštora, konzumujeme nejaké vlastné zásoby, kecáme, oddychujeme. Obloha je striedavo zamračená a polooblačná, máme pomerne teplo, je príjemne. Pomaly prichádzajú ďalší ľudia, takže narozdiel od ostatných odľahlejších častí Slovenského raja je tu vcelku živo. V jednom zo stohov pokoseného sena sa povaľuje akési dievča. Nevenujeme jej prílišnú pozornosť. Až pri turistickom hríbiku upozorňujem kolegov, že z nás nespúšťa zrak. Do očí jej už nevidno, ťažko teda povedať, aký druh pohľadu vrhá našim smerom...
Zhodli sme sa, že možnosť hodiť sa k nej do kopy sena sme už prepásli, navyše máme pred sebou ešte hodný kus cesty. Od rázcestníka mierne stúpame okolo ošarpaných chatiek ženských mien ku križovatke žltej a modrej značky Kláštorisko-lúka. Kolegov sa mi podarilo odhovoriť od postupu modrou, tá trasa je zdĺhavá, pomerne nezáživná, u mňa dosť neobľúbená. Namiesto nej vyskúšame prudký zostup žltou na ústie Kyseľa, čím sa vyhneme tiahlemu klesaniu z Kláštoriska na Biely potok. Prakticky v celom úseku od Lúky ( m.n.m.) sa zostupuje prudko dole južným svahom Čertovej sihote (822 m.n.m.), chôdzu sťažuje výrazná členitosť chodníka, prestúpeného vytŕčajúcimi skaliskami, rozplazenými plytkými koreňmi stromov a klzkými kameňmi. Výhľad je iba obmedzený, nanajvýš na náprotivné kopčiská. Koruny listnatých stromov na nich hrajú všetkými odtieňmi žltej. Napriek náročnosti zostupu nám to ide od ruky. Po približne polhodinke opatrného zostupu sa dostávame na rázcestie Kyseľ ústie (550 m.n.m., 14:45 hod.).
Tak Tomášovskú Belú sme z pochodu nevynechali ani tento rok. V doline je obvyklý kľud, narúšaný iba zurčaním Bieleho potoka, stekajúceho z Klauzov na sever do Hornádu. Zelený chodník vinúci sa dolinou z Geráv až do Tomášoviec, je pre chystanú opravu jedného z oceľových mostíkov v istom úseku „presmerovaný“. V jednej zo zákrut Tomášovskej Belej nachádzame pri brehu potoka miesto posiate kamennými vežičkami. Klobúk dole pred tým, čo ich vyskladal...
Postup Tomášovskou Belou ide vcelku rýchlo, zdolávame iba niekoľko vodorovných drevených rebríkov, míňame dvoch turistov, na koniec doliny, čiže rázcestie Biely potok ústie (510 m.n.m.) prichádzame o 15:20 hodín a krátko pauzujeme. Charakteristický Tomášovský výhľad tentoraz obdivujeme odspodu. Záverečný úsek po Čingov je „brnkačka“, ide sa viac-menej po rovinke údolím Hornádu, cesta je široká a nenáročná. S blížiacou sa civilizáciou pribúda ľudí. Igor, ktorý v turistike nemá cvik, podľa vlastných slov nevládze. Voči môjmu „už len kúsok“ je mierne skeptický, nakoľko tento výraz som použil v rovnakej súvislosti a rôznej vzdialenosti od cieľa už viackrát. Čas pokročil, na krajinu pomaly začne sadať tma, obzvlášť skoro sa zotmie v týchto dolinách.
Míňame ústie Lesnice a za posledným mostíkom, ktorým prechádzame na ľavý breh rieky, sa zhruba o štvrtej ocitáme pri centrálnej orientácii na Čingove (494 m.n.m.). Päťminútová pauza na vydýchanie a nazbieranie psychických síl na zdolanie posledných metrov ubehla prekvapivo rýchlo, znova sme na nohách a kráčame do hornej časti najznámejšej rekreačnej osady v Slovenskom raji. Na parkovisku sa rozhodujeme, kam zájsť na večeru, najesť sa, vypiť nejaké to pivko, zhodnotiť situáciu a zvoliť ďalší postup. Zdiaľky sa dobre známy salaš zdal byť zatvorený, zakotvili sme teda v „honosnejšej“ reštaurácii ležiacej hneď pri rázcestníku.
Večera sa vydarila, jedlo stálo za útratu, i keď pivo (zhodou okolností Pilsner), či už zásluhou „šarišskej“ proveniencie či odfláknutého čapovania, veľmi pozitívne nehodnotím. Napokon som stiahol i pollitríky mojich spoluturistov, keďže padlo zásadné rozhodnutie vrátiť sa na západ ešte dnes v noci, a je vysoko pravdepodobné, že ja šoférovať nebudem. S plnými žalúdkami sme sa dovliekli po miestnej komunikácii pod plášťom tmy z Čingova do Spišských Tomášoviec (príchod cca 17:30 hodín) a na ubytovni Hornád balili veci, ktoré sme tam ráno zanechali. Vhod po celodennom potení sa (na november bolo ozaj neobvykle teplo) prišla sprcha, i keď dosť studená.
Po telefonáte so správkyňou ubytovne som kľúče zanechal na recepcii a hlavný vchod zabuchol. Čas nášho odchodu si už nepamätám, mohlo byť tak šesť, pol siedmej...? V každom prípade vôkol vládne hlboká noc a cesty sú takmer prázdne. Zaujímavo pôsobia tisícky sviečok a kahancov, ktorými sa rozhoreli cintoríny v každom menšom či väčšom sídle. Do Popradu sa dostávame štandardne po hlavnej, ďalej však netradične pokračujeme na Banskú Bystricu menej frekventovanou transverzálou cez horský prechod Vernár. Cez deň by sme si užili aj nejaké tie výhľady, avšak po tme vyzerá každá cesta rovnako. Teraz by som na Igorovom mieste za volantom fakt nechcel byť, medzi Vernárom a Telgártom je to samá zákruta. Okolo Bystrice a aj za Zvolenom sú cesty pomerne prázdne, tempo máme solídne, ani vodiča nemeníme. Akurát v Budči krátko pauzujeme. Kolegovia ma „hodili“ do Alekšiniec, kam prichádzame krátko pred jedenástou. Štvrtý ročník pochodu v Slovenskom raji, historicky najkratší, najrýchlejšie zrealizovaný a s najpočetnejšou účasťou (tri telá :D) je na konci.

Počasie - zrána zamračené, postupne vyjasňovanie, krátko slnečno (Podlesok), opäť zamračené, miestami mrholenie, resp.dážď, bezveterno, tep.asi 10-15°C
Účastníci - Igor Kuliffay, Tomáš Radecký, Roland Nádaskay
Poznámky, postrehy -

MAPA - trasa turistiky

Fotodokumentácia (výber):

HLAVNÁ STRÁNKA
TURISTIKA 2008