Slovenský raj - pochod november 2007

Deň 1 – cesta (1.november 2007, št.)

Je to podobne ako minulý rok – prvé dva dni pracovného týždňa nám vezme škola, zvyšok prázdninujeme. Na rozdiel od väčšiny ľudí sa nechystám „dušičkovať“, otec bol v Košiciach na cintoríne minulý týždeň, navyše na zosnulých príbuzných treba spomínať po celý rok a nie nasilu v určený sviatok. Taktiež Tomáš si túto povinnosť odbavil vopred, takže ostáva už len premyslieť detaily cesty a samotného pochodu, nášho tradičného v Slovenskom raji.
V pondelok ma čakala v autoškole opravná skúška, opäť som však neuspel (tentoraz pričinením policajtovej svojvôle). Nepríjemnejšie v danej situácii vyznieval môj nie práve najlepší zdravotný stav, nechal som sa teda vypísať a rozhodol sa dať do poriadku. Za týmto účelom som dokonca stornoval svoju účasť na chystanej stredajšej opekačke v Lefantovciach, i keď Kazán už odo mňa stovku inkasoval...
V stredu už všetko nasvedčuje tomu, že pochod bude možné uskutočniť. Doobeda som zarezervoval nocľah v turistickej ubytovni Hornád, ako inak, v Spišských Tomášovciach. Poobede ma čaká nákup cestovných lístkov na rýchlik Dargov a zásob v hlohoveckom Kauflande.
1.novembra pred štvrť na desať opúšťam Rybničnú ulicu č.258 a smerujem k železničnej stanici. Po krátkom čakaní na peróne prichádza od Nitry osobný vlak č.5104 s odchodom o 9:37 hodín. Súprava je netradične zložená až z troch vozňov, ktoré sú takmer napráskané. Kolega Radecký sedí v strednom z nich. Z „dolniakov“ nás vyprevádza dobré počasie, jasná obloha, som zvedavý, či to vydrží aj do zajtra.
Neobvykle veľa cestujúcich sa pohybuje i v priestoroch uzlovej stanice Leopoldov, kam s našim motorákom prichádzame o 10:06 hodín. Prevažná časť sa však vzápätí vytráca na perón k pristavenému osobáku do Bratislavy. Rýchlik R 605 Dargov (Bratislava – Čierna nad Tisou) s dvomi trojkovými peršingami na čele sa dostavil až po jeho odchode. Miesta máme vo vozni č.1 obe pri okne. Leopoldov opúšťame o 10:28 hodín – spočiatku to ubieha rýchle, no zhruba od Trenčína sa k slovu dostáva nuda. Samotná cesta je bezproblémová, až na občasné extempore spolucestujúcej rodinky s malým deckom, či trocha dlhšie státie v staniciach Púchov a Kraľovany (zrejme kvôli križovaniu s inými vlakmi). Kdesi za Liptovským Mikulášom kontroloval lístky nový sprievodca. Tomáš mal kúpený študentský lístok rovnaký ako ja, napriek tomu, že k nemu nemal schválený doklad, iba preukaz ISIC. Dvom sprievodcom doteraz to nevadilo, avšak problémy sa podľa mňa dali čakať. Už ten v nitrianskom motoráku mu vyčítal, že tam nemá nejakú nálepku či čo. Sám som ho varoval, nech si radšej vybaví ten „oficiálny“ preukaz Železničnej spoločnosti. Tento sprievodca taký zhovievavý nebol – kolega musel doplatiť polovicu do ceny celého lístka a prirážku 80 korún! Smola, už takmer pred cieľom.
Stanica Poprad-Tatry je na našej ceste rýchlikom Dargov konečnou. S meškaním niekoľkých minút tu vystupujeme okolo 14:45 hodín. Myslel som, že do prestupu na najbližší osobák máme kopu času, no infotabuľa ukazovala ešte jeden skorší Os 7825 (Svit – Margecany) s odchodom o 14:32 hodín, zmeškaný kvôli nášmu rýchliku. Bleskovo teda kupujem lístky a nato novovybudovaným podchodom bežíme na II.nástupište. Takmer rovnaký scenár ako pred rokom, asi sa na to začnem spoliehať... :D
Tak či tak, ušetrili sme si kopu času. Ďalšia cesta je pomerne krátka, na trati č.180 absolvujeme iba päť zastávok, v Spišských Tomášovciach okolo štvrť na štyri definitívne končíme jazdu vlakom a tým aj kapitolu „cesta“ v príbehu tohtoročného pochodu. Na rozdiel od vlaňajška, keď sme museli podstúpiť peši ešte kus cesty do kempingu Ďurkovec, dnes to máme podstatne uľahčené.
Po dvoch rokoch som si vravel, že zmena by sa hodila, navyše v Spišských Tomášovciach sa nachádza ešte jedna turistická ubytovňa, dokonca priamo v dedine. Od železničnej zastávky stačí prejsť rovno k Jednote a kúsok dole Ulicou Slovenského raja. Objekt leží vedľa základnej školy, no nanešťastie je zamknutý. Pani, s ktorou som ohľadne ubytovania včera telefonoval, ma upozornila, že takáto situácia môže kvôli sviatkom nastať, preto po príchode mám zavolať. Poslala za nami kolegyňu, ktorá odomkla a ubytovala nás. Keďže ostávame iba jednu noc, platili sme hneď.
Ubytovňa Hornád ma veľmi príjemne prekvapila – priestory na prízemí síce vyzerali jak za socializmu, no hore to bolo iné kafé. Všetko vynovené, nablýskané ako v hoteli, azda samotné vybavenie izieb mohlo byť bohatšie. My sme tam mali iba dve jednoduché postele, stolík s dvomi stoličkami a v rohu vysedené kreslo. Za 250 korún na noc to veru prevýšilo moje očakávania.
Ani sme sa nestihli poriadne ohriať, len sme zložili batohy a vybrali sa navečerať na neďaleký salaš Čingov. Atmosféra je tam v tejto ročnej dobe ako v márnici, slabé osvetlenie vytvára ľahké prítmie, ktoré po rohoch ukrýva niekoľko pivko popíjajúcich štamgastov. Sú roztrúsení po miestnosti i predsieni a dali by sa spočítať na prstoch jednej ruky. Výber jedál je pomerne skromný, väčšina sú rôzne variácie halušiek, ostatné pirohy. Halušky s bryndzou som už zažil aj lepšie, no po celodennej hladovke mi aj tie zachutili.
Pri návrate do Tomášoviec sa začína postupne stmievať, nad krajinou sa hromadí oblačnosť. V ubytovni sme, zdá sa, jediní hostia. Kým si Tomáš dáva druhú večeru, ja študujem mapu a zvažujem trasu. Ak všetko pôjde dobre, mohli by sme konečne obísť peši celý Slovenský raj.

Deň 2 – túra (2.november 2007, pi.)

V noci som nebol schopný zaspať zhruba od tretej hodiny, kedy ma zobudilo moje chrapľavé hrdlo a plný nos, preto pípanie budíka hodinu nato bolo pre mňa hotovým vyslobodením. Z pohľadu Radeckého to vyzeralo podobne. Balenie vecí a príprava na odchod prebieha vcelku v rýchlosti, akurát raňajky nám zabrali trocha viac času.
Niečo po piatej opúšťame izbu, kľúče sme nechali v zámku a dvere od hlavnej chodby zabuchli. Mierne prekvapenie vo mne vzbudila rozsvietená kancelária, v budove totiž nik nemal byť, zvlášť o tomto čase. Náš problém to však nie je. Na ulici pred hlavným vchodom robím ešte foto ubytovne Hornád a napokon o 5:10 hodín vyrážame.
Krajina je stále ponorená do tmy, no keďže posun letného času o hodinu dozadu padol na predošlý víkend, malo by nám svitať skôr, i keď zasa západ slnka za zimného času príde práve o tú hodinku včaššie. Ulice sú temné, verejné osvetlenie je osadené dosť nariedko. Nie sme jediní, ktorí deň zahájili tak zavčas – už pred nami postupuje zopár ľudkov na prvý autobus smer Spišská Nová Ves. Čo sa turistov týka, tak zatiaľ sa žiadna „konkurencia“ neobjavila.
Od ubytovne postupujeme k hlavnej ceste, pri turistickom hríbiku sa potom stáčame na juh po zelenej trase. Popri kostole cesta schádza do dolinky a následne vedie okrajovou časťou obce, obývanou prevažne miestnymi Cigánmi. Osadou sa ale zďaleka nedá nazvať, azda troška ošarpanejšou uličkou. Značená trasa stúpa asfaltovou cestou, ďalej za hlasitého štekania niekoľkých tunajších psisiek rodu „pouličná zmeska“ prechádzame na prašnú cestu, ťahajúcu sa okrajom poľa.
Pripomínam, že stále je tma. Okrem toho, že si ledva vidíme pod nohy, čo však vzhľadom na nenáročný terén nie je problém, nemôžme si plne vychutnať výhľad na okolitú krajinu stredného Spiša, aký som zažil pri poslednej ceste touto trasou. Aj nočná panoráma je však pôsobivá – do nočnej čiernoty žiaria svetlá ľudských sídiel ako hviezdy na jasnom nebi. Priamo pod nami sú to Spišské Tomášovce, neďaleko Letanovce, Spišský Štvrtok, Arnutovce... Vzdialenejšie dediny predstavujú len drobné svetielka na pozadí. Najnápadnejšie sú samozrejme najbližšie mestá, Spišská Nová Ves a ešte žiarivejší Poprad. Samotné Tatry nevidno, badať možno len osvetlenie na staniciach visutej lanovej dráhy Skalnaté pleso – Lomnický štít. Smerom na severovýchod zasa pozorujeme niekoľko pohyblivých svetelných bodov – automobily na hlavnej ceste č.18 od Prešova, pozvoľna klesajúce k Spišskému Štvrtku. Jednoducho nádherný pohľad.
Vlani bolo, zdá sa mi, chladnejšie – niežeby teraz malo byť nejako extrémne teplo, no vrcholiacej jeseni v týchto zemepisných šírkach teplota neodpovedá. Možno je to aj tým intenzívnym stúpaním v úvode túry. Len dúfam, že dážď sa nám vyhne. Na vrchole kopca nás zelená trasa privádza k rázcestiu Pri Tomášovskom výhľade, nachádzajúcom sa na hranici exponovaného terénu a lesného porastu. Toto miesto veľmi nepoznám, preto s ďalším smerom máme malé problémy, značku musíme hľadať. Do lesa vstupuje vľavo od rázcestníka (z nášho pohľadu) a nato ešte pár minút stúpa. Keď o 5:45 hodín vystupujeme z lesa na skalnatý masív Tomášovský výhľad (650 m.n.m.), je už takmer vidno, baterky nepotrebujeme.
Tomašák sme pri doterajších pochodoch nevynechali. Nezastavujeme sa nadlho, len letmý pohľad do údolia Hornádu, krátka spomienka na americký film „Vyhladovaní“, ktorý sa práve tu natáčal, a zostupujeme. Les poniže výhľadu je trocha preriedený, vlastne v istom úseku úplne vysekaný, pôsobí to dezorientujúco. Bez nejakých zásadných problémov sa nám však poradilo zostúpiť až na úroveň rieky Hornád, presnejšie na rázcestie Pod Tomášovským výhľadom. Odtiaľ rieku križujeme oceľovým mostíkom a cez križovatku s modrou trasou smer Kláštorisko prechádzame traverzom po náprotivnom svahu k Ústiu Bieleho potoka (510 m.n.m.). Na tomto mieste sa z prielomového údolia Hornádu dostávame do úvodnej časti jednej z najdlhších dolín Slovenského raja – Tomášovskej Belej.
Zo začiatku kráčame chodníkom popri potoku, neskôr sa dostávame i k jeho brehom, miestami ho križujeme, inde absolvujeme vodorovné drevené stupy. Údolie je v úseku po Klauzy (približne 8 km) najširšie vo svojej severnej časti, kde ho ohraničujú strmé svahy masívu Jabloň (987 m.n.m.) a hrebeňa Čertova sihoť (822 m.n.m.). Od ústia Bieleho potoka do Hornádu, ktorého je pravobrežným prítokom, sa nenápadne stáča juhozápadne a ďalej už pokračuje priamo na juh, derúc si cestu stredom Slovenského raja.
Päť minút pred siedmou sa dostávame k rázcestiu Kyseľ ústie (550 m.n.m.), odkiaľ sa hore prudkým stupákom odpája žltá trasa na Kláštorisko. Neďaleká roklina Kyseľ bola v minulosti atraktívnym turistickým miestom, po ničivom požiari z konca 70.rokov však dodnes prechádza rekultiváciou a jej prechod od Bieleho potoka nie je možný. My krátke zastavenie na ústí Kyseľa využívame len na doplnenie tekutín, po ktorom neotáľame s ďalším postupom.
Hneď za rázcestím narážame na dlhší súvislý úsek drevených stupačiek, vedúci práve najužšou časťou doliny, miestami širokou len zhruba 10-15 metrov. Po oboch stranách vystupujú strmé skalné steny, koryto potoka siaha od jedného svahu k druhému, teda zaberá údolie po celej šírke. Z jeho dna vytŕča množstvo zaoblených balvanov, voda sa pri ich obtekaní všelijako čerí, vlní. Miestami je dno hlbšie, zanesené rozličnými naplaveninami, voda je kľudnejšia, hladina len nepatrné narúšaná prietokom, číra, ligotavá ako krištáľ. Hneď by som sa vykúpal, nebyť tej zimy.
Tomášovská Belá sa nemení, nech tu prešlo za tie dva roky, čo som tu bol prvý raz, hocikoľko ľudkov, stále ostáva miestom až nadpozemského pokoja a očarujúcej prírody. Doposiaľ sme nestretli ani jediného človeka, či už turistu alebo lesníka. Dolina sa mierne rozširuje, kde-tu sa ťaháme viac priľahlým lesíkom, než pozdĺž brehov potoka. Čudné je, že ani za rázcestím na ústí Sokolej doliny nenachádzame hrob lesníka Ivana Alexiho, tragicky zosnulého pri splavovaní vyťaženej guľatiny dole potokom. Zrejme ho z dlhoročného miesta jeho odpočinku premiestnili niekam bližšie civilizácii, i keď krajšie miesto pre večnosť by som si ani ja nevedel vybrať...
Zrazu sa pred nami z lesa vynára drevená hrádza vodnej nádrže Klauzy (630 m.n.m.), sme v samom srdci národného parku. Vyzerá to tak, že aktivita lesníkov sa toho roku nevyhla ani tomuto inak nerušene prežívajúcemu miestu. Lesná cesta je rozjazdená do blata, prameň zrušený, nie je sa kde zložiť. Celý svah po pravej strane údolia smerom na Bykarku je vysekaný, ostali len holé pne. Nemôžem sa ubrániť istému sklamaniu, no nie všetko je vždy ideálne. Od vodnej nádrže, takzvaného tajchu, teda prechádzame ďalej, míňame turistický hríbik a okolo starej koniarne na opačnom konci jazera sa o 7:50 hodín dostávame k zväčša nepoužívanej dvojpodlažnej budove, patriacej zrejme správe lesov. Na jej neoplotenom pozemku nachádzame stolík s lavičkami, miesto súce práve na krátke občerstvenie. Pripadá mi trocha nepochopiteľné nevyužívať obytnú budovu v takom nádhernom prostredí, hoci iba na rekreačné účely.
Obavy o počasie si robiť evidentne nemusíme – nad hlavami máme belasú oblohu, ani jediný mráčik. Kdeže, dážď nehrozí. Po dvadsaťminútovej pauze vyrážame – zelená trasa smer Geravy. Po obhliadke malého tajchu kráčame z Klauzov ešte istý kus mierne rozblatenou lesnou cestou, kým prichádzame k ostrej zákrute so zmenou smeru značenej turistickej trasy. „Teraz to začne...,“ poznamenal správne Radecký. Lesná cesta sa pravdepodobne ťahá na Lesnicu a Čingov, my schádzame do vyschnutého porastu lopúchov na úzky chodníček, ktorým následne začíname naberať stúpanie.
V samom závere Tomášovskej Belej terén prudko vystupuje, v strede dolinky sa rozlieva horská bystrina, prehradená pňami pováľaných stromov, kamenistý povrch maskuje čerstvo opadané a vodou rozmáčané lístie. Miestami je prechod obtiažnejší, trasu už ale dobre poznáme. Výstup cez Holý kameň je predovšetkým o prekonaní počiatočnej nevôle a sústavnom stúpaní. Tomášovi, pre ktorého je toto prvá túra po niekoľkomesačnej prestávke, robí drobné problémy najprudší úsek, po jeho zdolaní však stúpame podstatne pomenej, pomáha nám tiahla serpentína poniže výrazného vápencového masívu, spomínaného Holého kameňa (1106 m.n.m.). Podobný masív sa vypína aj na náprotivnej strane doliny, Červená skala (1109 m.n.m.) lemuje severné svahy planiny Geravy a spolu s Holým kameňom obkolesuje záver Tomášovskej Belej.
Prevažne bukový zmiešaný les už opadal. Pomedzi stromy slabo vidieť aj končiare Vysokých Tatier. V samom závere chodník prechádza zalesneným žľabom a vyúsťuje na rázcestí Predný Hýľ (1045 m.n.m., 9:30 hodín). Prvý kľúčový úsek teda máme za sebou, ostáva Kopanec. Postupujeme slnkom zaliatou planinou Geravy, široká lesná cesta pretína krátke úseky lesa a otvorenej lúčnej krajiny. Opodiaľ míňame pamätnú tabuľu Miroslava Vilka, možno nejakého zosnulého turistu, ktorý svoje srdce nechal v Slovenskom raji. Na pozadí jemne vlnitého reliéfu s roztrúseným smrekovým porastom taktiež nemožno prehliadnuť pomník SNP z bieleho mramoru.
Na okraji poslednej lúky prichádzame o 10:05 hodín k horskému hotelu Geravy. Reštaurácia je ako vždy zatvorená, no ja by som tam aj tak nič nekupoval, veď mám zásoby potravín jak šalený. Minulý rok sme tu počas „polčasovej“ prestávky doslova trpeli, mráz zaliezal pod nechty a celé to znepríjemňoval chladný vietor. Zatiaľ máme bezvetrie, navyše je o niekoľko stupňov „teplejšie“. Zdá sa, že pekné slnečné počasie vytiahlo von viacej ľudí než len nás dvoch, prvý prichádza od Dediniek (respektíve Zejmarskej rokliny) starší manželský pár a rodinka s malými deťmi. Mäsová konzerva, zo dva rohlíky a čokotyčinka ma akurátne zasýtili. Tomáš bol s jedlom hotový skôr, ja som si tie chvíle viac vychutnával. Okrem toho som musel vybaviť telefonát s Braňom Paulisom, ktorý si vzal na starosť nejaké záležitosti ohľadne stužkovej a potreboval doladiť detaily.
Po odpočinkovej polhodinke opúšťame Geravy s ďalším postupom na juh. Zelená trasa nás zo začiatku vedie kúsok po okraji planiny, takže pomedzi stromy máme čiastočný výhľad do Zejmarskej rokliny a tiež osady Biele Vody. Prechádzame prevažne zalesneným terénom, niekoľkokrát podchádzame lanovú dráhu, v závere prudšie klesáme, až sa nám napokon otvára výhľad do údolia Hnilca s Dedinkami a tiež masív Gačovská skala na západnom okraji Geráv. Pred vstupom do obce pri penzióne Pastierňa stretávame ešte dvoch turistov stúpajúcich na planinu. Pri turistickom hríbiku v strede obce sa zastavujeme o 11:10 hodín.
Hoci ešte nebolo ani dvanásť hodín, nízke jesenné slnko vo mne evokuje pocit neskorého popoludnia. Na autobusovej zastávke postáva zopár ľudkov, zrejme čakajúcich na spoj do Spišskej Novej Vsi. Pozeráme na rázcestník, no skôr len zo zvedavosti, nešpekulujeme o ďalšom priebehu trasy. Čo sme si vopred vytýčili, prejdeme (pokiaľ sa nám do cesty nepostavia nepredvídané okolnosti).
Púšťame sa po červenej trase, z námestia prechádzame okolo starosvetskej krčmy „U jazera“ k škole, kde z asfaltky vbiehame do lesa a naberáme stúpanie. Značený chodník sa kľukatí lesom povyše vodnej nádrže Palcmanská Maša, vystavanej v kotlinovitom rozšírení údolia Hnilca, pričom traverzuje úboče planiny Geravy. Menší vyšľap je nevyhnutný, pretože na úrovni rieky zaberá rameno vodnej nádrže dolinu v celej šírke, navyše brehy lemujú strmé skalné steny. Sotva sa tam našlo miesto pre železničnú trať č.173 (Margecany – Červená Skala), s nadzemným vedením železničného telefónu je to už o čosi komplikovanejšie.
V druhej časti úseku Dedinky – Stratenská píla prudko klesáme, pričom absolvujeme aj niekoľko drevených rebríkov. Návaly turistov v letných mesiacoch a nepriaznivé poveternostné podmienky sa za tie roky na ich technickom stave do značnej miery podpísali. Azda to sú stále tie, po ktorých som sa šplhal ešte ako malé decko, neprekvapí preto tu a tam chýbajúci stupienok. Zdatnejší turista by však nemal problém sa s tým žľabom vysporiadať aj bez rebríka.
Na druhej strane sa vynárame pri Stratenskej píle. Rameno Palcmanskej Maše sa tu zužuje a stáča na západ. Hladina odráža oblohu, okolité kopce a tiež príbrežné chatky ako zrkadlo, voda je priezračná, nezakalená, len pri bližšom pohľade dostáva vďaka riasam na dne zelenkavý nádych.
Stratenská píla (805 m.n.m.) už dávno nie je verná svojmu pomenovaniu, nachádza sa tu drobná chatová osada, ústie potoka zo Zajfov do Hnilca a tiež začiatok historickej Glackej cesty, niekdajšej dôležitej spojnice Gemera so Spišom. Na pomedzí týchto dvoch regiónov sa práve pohybujeme. Za Uhorska tvorila ich hranicu rieka Hnilec.
Ako som už viackrát vo svojich zápiskoch spomenul, Stratenská píla je jedno z najkrajších miest na svete. Pravda, v letnom období sa tade premelie viacej ľudí, čo je spôsobené relatívnou blízkosťou rekreačných zariadení na Dedinkách a v Stratenej, no v zime, aj napriek prístupu po asfaltke, je tu kľud ako nikde inde. Čas od času prikvitne nejaký ten bežkár či odvážnejší peší turista, avšak za tuhej zimy so snehovou kalamitou je to prakticky nedostupné miesto. Keď je meter a pol snehovej pokrývky na ceste, chatky sú spola zaviate a hladinu jazera nerozoznať od okolitého terénu, to už je iný prípad. Ani netreba spomínať, aká tu môže byť super rybačka. Vlastniť tak jednu z tých dreveníc...
O 11:48 hodín sa skladáme sa pri prameni, Tomáš si dopĺňa fľaše a ja si osviežujem spotenú a zaprášenú tvár. Slnko príjemne hreje, naokolo ticho a kľud, škoda sa na chvíľu nezastaviť. Ďalšie naše kroky potom vedú spomenutou asfaltkou popri Hnilci, ktorá sa pri rybárskej chate Lesanka napája na cestu I.triedy č.67 (Rožňava – Poprad). Pri vstupe do dediny míňame viadukt železnice a tiež penzión Šafrán, spolu s niekoľkými zachovanými historickými budovami patriaci k niekdajšiemu areálu železiarní – vysoké pece tu rodina Csákyovcov dala vystavať roku 1723, roku 1840 sa stali majetkom Coburgovskej železiarenskej spoločnosti, pričom posledná fungovala až do roku 1927. Hospodárska kríza potom množstvo podobných podnikov v Hnileckej doline a Horehroní zlikvidovala, stúpla nezamestnanosť a potláčanie sociálnych nepokojov malo až tragické následky. Tak vznikol neskôr často opakovaný pojem „hladová dolina“.
V strede Stratenej (805 m.n.m., 12:20 hodín) sa nachádza štýlová autobusová zastávka s vlastnými toaletami a pramienkom pitnej vody (čo bohužiaľ nevidieť ani v niektorých väčších mestách), samotné centrum tvorí námestíčko s malým kostolom, obecným úradom a pohostinstvom Pelc. To všetko na pozadí pôsobivej skalnatej rokle zvanej Stratenský kaňon. Za zváženie stálo krátke zastavenie v krčme, no rozhodli sme sa pokračovať.
Postupujeme asfaltovým chodníkom, za dedinou priamo po ceste. Za moment prichádzame k východnému portálu cestného Stratenského tunela, kedysi najdlhšieho na Slovensku. Radecký sa ma snažil ukecať na skratku, ale na takú hovadinu ako prechádzať peši tunelom, sa nahovoriť nedám. Koniec-koncov, cez dolinu to trvá menej než polhodinku. Na skalnom brale oproti ústiu tunela som si náhodou všimol akúsi pamätnú tabuľu, pravdepodobne veľmi starú, písanú po maďarsky, avšak nanešťastie nečitateľnú. Žeby sa týkala odkazu na toto miesto v kultovej knihe Móra Jókaiho „Levočská Biela pani“? Keď tadiaľto prechádzala hlavná hrdinka Juliána Ghéczyová, rozhovoril sa autor o strategickom význame Stratenskej doliny pre možnú obranu banskej oblasti proti cisárskym vojskám. Aj s hŕstkou mužov by mohli obrancovia vďaka nedostupnému terénu vzdorovať mnohopočetnej prevahe.
O jeho slovách sa môžeme vzápätí presvedčiť. Stratenská dolina je prielomové údolie rieky Hnilec, najužšie na jeho toku. Vedie ním stará asfaltová cesta, v minulosti, ešte pred vyrazením tunela, používaná ako hlavná. Kľukatí sa súčasne s riekou, ktorú niekoľkokrát križuje chátrajúcimi drevenými mostíkmi. V lete som tadiaľto šiel dvakrát, prostredie vo mne však stále vzbudzuje silný dojem. Okraje údolia obkolesujú strmé skalné formácie i prudko vystupujúce zalesnené svahy. V polovici prichádzame k rázcestiu Stratenský kaňon (815 m.n.m.), od neho je to potom len čo by kameňom dohodil k západnému vyústeniu tunelovej rúry, teda opačnej strane „obchádzky“.
Znova kráčame po hlavnej ceste č.67, údolie rieky sa rozširuje a otvára sa nám výhľad na vrch Remiaška (1167 m.n.m.) s charakteristickými Srnčími skalami na západnom úbočí. Inak menej zaujímavú etapu cesty si krátime konverzáciou. Výhodou je pomerne riedka premávka. Od severu pozorujem pribúdanie oblačnosti, jasná obloha nám prevdepodobne nevydrží do konca túry. Pred miestom zvaným Krivian sa údolie Hnilca opäť mierne zužuje. Náhodou sme tu naďabili na homoľovitý skalný útvar, podobný známejšej a vyššej Cukrovej homoli v Zádielskej doline (v Slovenskom krase), nato nás dopravná značka upozorňuje na 10-kilometrovú uzáveru miestnej komunikácie smer Hrabušice a jej alternatívnu obchádzku cez Vernár (v dĺžke 24 kilometrov!).
K turistickému rázcestníku na Kriviane (820 m.n.m.) prichádzame o 13:12 hodín. Pri zábradlí čerstvo zrekonštruovaného mosta ponad Hnilec skladáme veci a pauzujeme. Je čas dať si ten prášok, čo mi napísala lekárka, na škodu nie je ani preventívne natieranie kolien chladivým Yellon gélom. Konzervy už neotváram, súcejšie sú teraz vysokoenergetické veci (horalky, energy-gel, protein bar...).
Akonáhle sa obloha zatiahla, celé krajina je pochmúrnejšia. Predsa len, za pekného počasia by mal človek na takomto „pochode smrti“ viac istoty. K dispozícii je nám však rozsiahla časová rezerva – vzhľadom na fakt, že po skončení túry ideme rovno na nočný vlak, stačí nám v prípade núdze dôjsť do Vydrníka až okolo pol desiatej. Lepšie by ale bolo vybaviť pochod bez zbytočných prieťahov. Zbohom Gemer!
Nebo nám teda pri postupe Hansjakubovou dolinou zahaľuje súvislá svetlosivá oblačnosť. Na počudovanie stretávame skupinku asi piatich riadne vyobliekaných horských cyklistov. Ja by som si v tejto ročnej dobe už asi netrúfol... a ešte pri takých blbých poveternostných podmienkach. Sledujeme zelenú značku, no máme pochybnosti, kde sa stáča z asfaltky do lesa, navyše keď vidíme lesnú cestu totálne rozjazdenú a zblatenú, rozmýšľame či nepokračovať aspoň od juhu po ceste. Správne miesto odklonu značenej trasy sa však nachádzalo kúsok obďaleč, ideme teda tade. Najskôr ale prekonávame potôčik, čo je trocha problém - mostík sa rozpadol.
Spolu s Holým kameňom je stupák na Kopanec druhým z úsekov, ktorých som sa najväčšmi obával. Od zostupu z asfaltky je to vcelku krátke, ibaže o to prudkejšie stúpanie. Z väčšej časti kopíruje jednu z lesných ciest, v strmom závere je iba úzkym chodníkom. Povrch je značne rozjazdený, badať stopy po zvážaní dreva. Ako som vravel, stúpanie je prudké, potíme sa pritom jak prasce. Kráčam na čele, s odstupom ma nasleduje Tomáš, ktorý sa pre teploty blížiace tropickým horúčavám hodil iba do trička. Hore sa vynárame o 14:10 hodín na inej lesnej ceste, asi päťdesiat metrov povyše sedla samotného.
Kopanec (987 m.n.m.) je jedným z vrcholov hrebeňa medzi Slovenským rajom a Nízkymi Tatrami na západe. Cenený je najmä pre unikátny lúčny porast s výskytom mnohých vzácnych druhov hmyzu. Problém preň však predstavuje zarastanie ihličnanmi, keďže už nie je prakticky vôbec obhospodarovaný ako pasienok. Čo je ale dôležitejšie, sedlo Kopanec je jedným z oporných bodov tohtoročného pochodu. Cieľ sme teda de facto splnili, ostáva niekoľkokilometrový zostup. Predtým však ešte krátka pauza na tyčinku.
Prvý raz som o Kopanci počul od otca – jeho pochody s kolegami z VŠ sa pre mňa stali vzorom. Raz tadeto išli v zime, brodili sa hore v dvojmetrovej vrstve snehu, a to absolvovali analogický okruh okolo celého národného parku. Lenže ich sa nezbieralo povedzme päť-šesť, takej partii sa aj v menej priaznivých podmienkach vodí lepšie ako dvom. Ale aj tak, obdivuhodné výkony podali tí ľudia vzhľadom na svoj vek i vtedajšiu výstroj.
Po dostatočnom nasýtení sa tunajšou atmosférou sa o 14:25 hodín odhodlávame k zostupu. Máme pred sebou ešte dlhú, i keď už nie tak zaujímavú cestu. Spočiatku prudko klesáme, terén je nepríjemný, opadané lístie klzké. Bystrina pretekajúca dolinou sa všemožne rozlieva, často sa jej tok prekrýva s lesnou cestou, ktorá je zákonite plná výmoľov, bahna, naplavených pňov a konárov. Na radosti nám nepridáva ani fakt, že lesnícka brigáda sa nevyhla ani tomuto kútu Slovenského raja. Aspoňže potôčik si nižšie nachádza vlastné koryto. Hľadanie optimálnej stopy v tej mase blata si vyžaduje neustále poskakovanie z jednej strany na druhú, občasne i chôdzu po strede (ten je však väčšinou zablatený najviac), no nevyhli sme ani postupu po čírom bahne. Šomrať nemá cenu, to patrí k životu. Nuž vlastne, zostup kľukatiacou sa asfaltkou by asi tiež nebol výhrou...
Dolina je viac-menej pustá, míňame len jedno či dve zhromaždiská guľatiny a sem a tam senník. Okrem zurčania potoka je tam všade príjemné ticho. Postup je zdĺhavý, zdá sa, akoby nemal konca-kraja. Napokon sa dostávame k akýmsi chatám, kde si dávame chvíľku pauzy, opodiaľ míňame tajch podobný ako na Klauzoch a za nasledujúcou zákrutou prechádzame do podstatne mohutnejšej doliny Veľkej Bielej vody.
Prvým rázcestím po dlhom úseku je Blajzloch (623 m.n.m.), kde sa ocitáme o pol štvrtej. Miestna komunikácia Krivian – Kopanec – Podlesok nás potom privádza k horárni Sokol. Aj tu pár minút pauzujeme, dopĺňame energiu tyčinkami a odpočívame. Čas pokročil, je 15:45 hodín, pričom, povedzme, tak okolo pol piatej, slnko zapadne. Od ústia Sokola sa nakrátko od asfaltky znova odpájame, zelená trasa sa ťahá po pravom brehu potoka Veľká Biela voda. Prvou obývanou osadou je Hrabušická Píla, okrem chalupárov tu žije aj zopár „domorodcov“, je tam tiež penzión so stálou prevádzkou. Uvažujeme, či nejsť dať si čosi pod zub, no čas nás tlačí, okrem toho v Poprade ho budeme mať nazvyš.
Kráčame teda autocestou, kým krajinu pomaly začína zahaľovať tmavý plášť noci. Tvrdý asfaltový povrch dáva nohám riadne zabrať, fyzickú únavu však ja osobne nepociťujem. V miestach, kde sa nachádza akýsi rekreačný objekt (detský tábor?) opäť asfaltku opúšťame a temným lesom postupujeme do Tesniny, krátkeho prielomu Veľkej Bielej vody. Baterka už je nevyhnutná. Terén je dosť neprehľadný, vytŕčajú korene, kamene, kus cesty zdolávame stupmi a reťazami. Na Podlesku (548 m.n.m.) sa o 17:25 hodín vraciame do údolia Hornádu. Nebyť jednej reštiky, viažucej na seba zopár cezpoľných, povedal by som, že tam „chcíp pes“. Nič zaujímavé, tma je, ide sa ďalej.
Tempo už máme podstatne pomalšie, s vychodenými nohami je postup hotovým utrpením, obzvlášť po asfaltke. Pauzičky si dávame na autobusovej zastávke v osade Mýto a v Hrabušiciach na námestí, kde likvidujem ostávajúce zásoby tekutín. Okoloidúci ľudkovia na nás čumia jak vyoraní, že kde sa to teraz trepeme. Keby vedeli, koľko kilákov už máme v nohách!
Furt ale nie sme v cieli – najbližšia železničná stanica je totiž vo Vydrníku. Tak ako vlani, aj dnes zakončíme pochod tam. Z centra obce Hrabušice (543 m.n.m.) vyrážame nejaké drobné po šiestej na záverečnú etapu. Ešte jednému tiahlemu stúpaniu sa nevyhneme. Za dedinou sa povrch cesty radikálne zhoršil, asfalt samá diera, charakteristický pre spišské lokálky. Čas od času sa nočnou oblohou oblúkom mihne výrazný svetelný kužeľ, predpokladám, že z letiska v Poprade (alebo nejakej megatechnopárty pod holým nebom?).
Frekvencia dopravy je v úseku Hrabušice – Vydrník nulová, pre nás fajn. Svetlá obce a najmä menej vzdialenej železničnej stanice na trati č.180, sa nám čoraz viac približujú, až sa nakoniec ocitáme pri násype trate. Za ním rovno obec Vydrník, vľavo stanica (570 m.n.m.), o 18:42 hodín definitívny finiš pešieho postupu. Chválabohu, tak sa to podarilo! Po dvoch rokoch od renesancie myšlienky pochodu okolo Slovenského raja sme do cieľa dorazili so 100-percentnou úspešnosťou. Ak sedia oficiálne údaje (podľa webu hiking.sk), zdolali sme za jediný deň rovných 45,1 km. Čo sa fyzičky týka, energie by som mal ešte na jeden pochod (hehe), lenže nohy nepustia. Chodidlá dotlčené, otlačené, schodené... Pocit zadosťučinenia a zážitky z túry sú však pre mňa adekvátnou odmenou.
Do príchodu vlaku ostáva slabšia hodinka, máme teda čas trocha si oddýchnuť, čosi zjesť a trochu si zabilancovať. Slovenský raj opúšťame osobným vlakom č.7812 (Košice – Ružomberok) o 19:37 hodín. Krátko pred ôsmou vystupujeme v Poprade – a čo teraz, ha? Plánom je totiž ísť na nočný rýchlik Zemplín, do jeho odchodu ostáva vyše päť hodín.
Okolo tej ôsmej je na železničnej stanici Poprad-Tatry ešte vcelku živo – prichádzajú i odchádzajú osobáky na Košice aj Žilinu, tatranské električky a zo dva „pražáky“. Zákaznícke centrum už zatvorili, preto lístky kupujem v normálnej pokladni. Po pár minútach vysedávania v hale sa v okolí stanice snažíme nájsť nejaký súci podnik, treba nám akýmsi spôsobom „zabiť“ čas. Ten sa sviňa vlečie aj pri popíjaní dvoch pollitríkov kofolky a jedného radlera. Bar staničného hotela Európa je zaplnený iba sčasti. Dlhú chvíľu pred odchodom si tu krátia neznámi pocestní i miestni borci. Jedných prezradia napráskané cestovné tašky, druhých spoznáte podľa príťažlivej partnerky a väčšieho počtu stiahnutých pohárikov. Osobitnú skupinku tvoria Cigáni. Práve z ich rohu sa do miestnosti valia najmohutnejšie oblaky cigaretového dymu. To na posedávaní v podobných putikách vnímam asi najnegatívnejšie, človek z toho čmudu potom smrdí jak vyúdené prasa, nehovoriac o tzv.pasívnom fajčení. Aj tam mali trocha chladnejšie, preto viacej než hodinku a dačo sme tam neobsedeli. Zhruba od desiatej sa poflakujeme po stanici, ktorú po odchode rýchlika Šírava (Humenné – Praha) o 23:39 hodín opúšťa zvyšok cestujúcich a po záťahu dvoch železničných polišov aj nešťastní asociáli. Deň sa končí.

Počasie - zrána polooblačno, postupne vyjasnenie, slnečno, okolo obeda pribúdanie oblačnosti, zamračené, neskôr opäť polooblačno, bezveterno, tep.asi 8-10°C, k večeru ochladenie
Účastníci - Tomáš Radecký, Roland Nádaskay
Poznámky, postrehy -

Deň 3 – nočný rýchlik (3.november 2007, so.)

Tak dlho som doposiaľ na jeden vlak nečakal. Celé hodiny nie je čo robiť, iba sedieť na lavici, pochodovať hore-dole po nevykúrenej hale, počúvať mp3-ky, prípadne popíjať kávu z automatu. Zhruba od jednej sa začínajú zbierať ľudkovia na náš vlak a okolo pol sa i my presúvame na II.nástupište. Meškajúci rýchlik R 614 Zemplín (Humenné – Bratislava), s pravidelným odchodom o 1:40 hodín, predlžuje naše čakanie v tej otrasnej kose o ďalších päť minút.
Miestenky som nekupoval, voľného miesta by podľa mojej skúsenosti malo byť dostatok. Navyše hlavný nápor navrátilcov z Dušičiek sa dostaví až zajtra. Na naše potešenie sme natrafili na jedno voľné kupé (inde už sedel minimálne jeden človiečik), avšak už v Štrbe, teda prvej zastávke, k nám pribudol ďalší cestujúci. Dovtedy si však kolega Radecký stihol vymeniť smradľavé fusakle. Ešteže tak.
Bdieť som vydržal len po Liptovský Mikuláš, kde stojíme neplánovane približne polhodinu. Zvyšok cesty striedavo spím a sledujem cestu. Nebol to však slastný spánok, skôr povinný. Z tej blbej polohy ma potom bolelo celé telo. Raz ma zobudil vlastný krosnáč padajúci z police, mať sklonenú hlavu, prizabil by ma. Považie som viac-menej prespal, vstávam v Novom Meste nad Váhom a hneď stresujem, že kde to sme. Po prestavbe všetky peróny vyzerajú na prvý pohľad rovnako, človek si náhodou nevšimne a zvezie sa bohvie kde. V Piešťanoch zasa stresuje náš spolucestujúci.
V uzlovej stanici Leopoldov vystupujeme zo Zemplína nadránom niečo pred šiestou. Vlak dorazil s meškaním tak 25 minút, už je teda po svitaní. Osobák na Nitru, vlak č.5105 s pravidelným odchodom 6:21 hodín, je už pristavený na jednotke a zaplnený. Totálne som rozbitý, od času, kedy sme vstávali na ubytovni Hornád, uplynulo 26 hodín. Posledné kilometre sa neviem dočkať domova. Do reči mi veľmi nie je, no ktovie kedy sa s Tomášom zasa stretnem, radšej ešte prehodíme pár slov. Skonštatovali sme, že nabudúce dáme kratšiu trasu (od tejto bude zrejme všetko kratšie) a radšej prelezieme nejakou tou roklinou. A hlavne si radšej odpustíme cestu nočným rýchlikom.
Do Alekšiniec prichádzame o 6:45 hodín, vlak si potom dáva 5-minútovú pauzu. Tomáša Radeckého ešte čaká zvyšok cesty do Nitry, takže doma bude najskôr okolo pol ôsmej. Tam, kde som 1.novembra o deviatej začal, končím po necelých dvoch dňoch. Dedina sa iba prebúdza, kráčam prázdnymi ulicami. Kráčam je silné slovo, skôr vlečiem sa, krívam. Bolí ma achilovka na ľavej nohe, po nedostatku spánku druhý následok „pochodu smrti“.
Domov prichádzam o siedmej, naši sú už hore, idú do Trenčína. Ja sa po osviežujúcej horúcej sprche a výdatnej praženici odoberám do postele – tým je pre mňa „Slovenský raj – november 2007“ uzavretou kapitolou.

MAPA - trasa turistiky

Fotodokumentácia (výber):

HLAVNÁ STRÁNKA
TURISTIKA 2007