Slovenský raj - pochod november 2006

Deň 1 – cesta (1.november 2006, st.)

Prvé dva dni v týždni ešte patrili škole, okrem toho som musel ešte vybaviť ubytovanie na Ďurkovci a kúpiť lístky a miestenky na vlak. Pôvodne s nami mal do Slovenského raja ísť aj Tomášov bratranec, no prišla mu do toho výmena okien.
V utorok poobede balím veci a plánujem tohtoročnú trasu, respektíve len oprašujem plán z predchádzajúceho roka – Ďurkovec – Geravy – Stratená – Kopanec – Vydrník. Som optimista, no na rozdiel od prvého ročníka pochodu teraz pôjdeme až po zmene letného času na zimný, teda na túre budeme mať o hodinu svetla menej. Prvoradé je však vôbec sa dostať na Spiš.
Ráno vstávam skôr, posledné prípravy, raňajky, lúčim sa s rodinkou a okolo 8:45 hodín vyrážam. Pri kostole sa musím predierať cez dav ľudí, schádzajúcich sa na dušičkovú omšu. Na stanici Alekšince je prázdno, postupne sa schádzajú ľudia a o 9:24 hodín prichádza Os 5104. Súprava bola plná, čo ma prekvapilo, mal som prácu pretlačiť svoj rozmerný krosnový ruksak pomedzi batožinu ostatných cestujúcich až k najbližšiemu voľnému sedadlu. Ani som si pritom nevšimol Dušana Vargu, sediaceho hneď vedľa Radeckého. Spolu s mamou cestoval na cintorín do Žiliny, v Leopoldove však nastupujú do vozňa č.2, kdežto my máme sedmičku.
Rýchlik R 605 Dargov (Bratislava – Čierna nad Tisou) prichádza o 10:32 hodín. Opúšťame teda náš kraj a mierime na sever. Vozeň, v ktorom máme rezervované miesta, je jeden z tých „lietadlových“, ale zatiaľ som ich videl len na IC-vlakoch. V každom prípade, je úplne obsadený a uličkou sme sa ledva predrali k našim miestam. V Novom Meste nad Váhom sa to viac-menej uvoľnilo, všetci tí malí výletníci, blokujúci celú chodbičku, vystúpili. Na ďalších staniciach cestujúci zväčša vlak opúšťajú, veľké objemy ľudí nepristupujú. V uzlovej stanici Kraľovany, kde vystúpil aj vedľa nás sediaci vlasáč, stojíme nejako dlhšie, než by sme mali, čím naberáme asi 10-minútové meškanie. Na Liptove sa nám už otvára pohľad na čiastočne zamračené masívy Západných a Východných Vysokých Tatier. Intercity Tatran nás predbieha v stanici Štrba a my už len úzkostlivo sledujeme hodinky, že či stíhame prípoj. Na záver sme si vypočuli humornú (aspoň teda pre nás) diskusiu dvoch študentiek o tom, čo vlastne bola Triannonská dohoda.
Pravidelný príchod rýchlika do stanice Poprad-Tatry sme mali mať o 14:31 hodín, avšak prichádzame až niekedy o trištvrte, keď by mal odchádzať vlak Os 7825 na Margecany. Tomáš v rýchlosti vybehol kúpiť lístky a od pokladne to stihol len tak-tak, sprievodca sa už chystal vydať povel. Nasleduje krátka jazda stredným Spišom po bývalej KBŽ. Obloha sa k večeru trocha vyjasňuje, som zvedavý, ako sa to vyvinie do zajtra. Okolo 15:15 hodín končíme vlakovú časť tejto túry v zastávke Spišské Tomášovce. Odtiaľ je to asi 45 minút cez obec na okraj Slovenského raja, kde v dolinke medzi stromami je zastrčený kemping Ďurkovec, naše dočasné útočisko. Máme však menší problém – zvoníme, búchame na dvere, voláme, a hoci sa v recepcii svieti, nikde nikoho. Nakoniec, keď som sa už chystal panikáriť, pribehla od chatiek nejaká pani, ktorá to tam akože stráži, dala nám kľúče od izby výmenou za študentský preukaz a dala vedieť, že platiť budeme až zajtra po túre, to tam už bude prevádzkarka.
Izba č.12 bola na úplne hornom poschodí, bola to ľadnička, no predpotopným elektrickým ohrievačom sa nám ju celkom dobre podarilo vykúriť. Vzhľadom na to, že chýba telka, alebo aspoň rádio, nie je tam toho veľa čo robiť – jedine najesť sa a spať, ako v našom prípade ešte pred ôsmou. Spánok sa však hodí, ráno skoro vyrážame.

Deň 2 – túra (2.november 2006, št.)

Deň D – budíček o 4:45 hodín, ranná hygiena, raňajky, dokonca varenie čaju. Všetko to trvalo dlhšie, než by sa žiadalo.
Rok dozadu sme ubytovňu opúšťali ešte za tmy, tentoraz pri hríbiku Čingov-Ďurkovec, priamo pred objektom Tatran, stojíme o 6:05 hodín a máme už dosť svetla nato, aby sme nemuseli vyberať baterky. Túru teda zahajujeme výšľapom po žltej na Tomášovský výhľad (650 m.n.m.), jednu z dominánt NP Slovenský raj, o tomto čase a v túto dennú dobu však úplne bez turistov. S tým krosnáčom na chrbte to bol taký nezvyk, predsa len je to riadna váha, no človek sa tomu rýchle prispôsobí. Náhodou sme z výhľadu chceli klesať zlým smerom, teda na Tomášovce po zelenej, no včas som sa spamätal. Tie dve cesty idú tesne vedľa seba.
O 7:05 hodín zostupujeme na úroveň rieky Hornád, tvoriacej na severe prirodzenú hranicu Slovenského raja, konkrétne k rázcestiu na jeho sútoku s Bielym potokom. Ten vyformoval druhú najväčšiu dolinu v tomto národnom parku, Tomášovskú Belú, do ktorej práve smerujeme. Prvý úsek cesty touto dolinou je monotónny – vedie zväčša chodníkmi lesom popri potoku, ku ktorého brehu sa miestami dostávame, a pred prvým rázcestím, odbočkou prudko hore na Kláštorisko, pretíname oceľovým mostíkom, aké sa vyskytnú ešte aj ďalej. Potok je široký, plytký, zanesený oblými opracovanými okruhliakmi.
Ďalším rázcestím je ústie Sokolej doliny, jednej z tých sezónne uzatvorených (od 1.novembra). Začalo snežiť, hoci nie celkom, skôr by som to nazval mrznúcim dažďom, no po dopade na zem sa netopil. Ešte stále sa však nejako dramaticky neochladilo. Dolina sa zužuje a keďže väčšinu jej šírky zaberá potok, na rad prichádzajú vodorovné drevené stupy, ktoré čerstvý mokrý sneh spravil mierne klzkými.
Kúsok ďalej míňame jednoduchý hrob lesníka Ivana Alexiho, podľa všetkého padlého pri splavovaní dreva roku 1928. Je čas dušičiek a ja na tej kope hliny nevidím veniec – buď si naň už nemá kto spomenúť, alebo je to kvôli nedostupnosti miesta jeho posledného odpočinku.
V lese nám cestu na niekoľkých miestach komplikujú spadnuté stromy, bez väčších problémov, azda s menším šomraním, ich však obchádzame. Zo zákruty sa pred nami vynára drevená hrádza tajchu na Klauzoch, technickej pamiatky, postavenej a prevádzkovanej grófskou rodinou Csáky od roku 1787. Osviežili sme sa pri studničke a prešli k turistickému hríbiku (630 m.n.m.). Presne o 8:50 hodín sme v srdci Slovenského raja. Žltá cesta na Bykarku (1057 m.n.m.) vyzerá byť nepriechodná, už dole je zaváľaná pňami ihličnatých stromov.
Klauzy mám rád, je to také tiché miesto, úplne mimo civilizácie, po skončení letnej sezóny sa sem sotva niekto zamotá. Po malom občerstvení ideme ďalej. Na konci vodnej nádrže na druhú stranu potoka, okolo stajne, zbúranej chatky a toho lesníckeho rekreačného objektu. V závere doliny sa naša trasa oddeľuje od potoka a začína stúpať. Od zákruty lesnej cesty vedúcej zrejme kdesi na Čingov, je chodník zúžený, ďalej nezreteľný (človek sa teda orientuje len podľa značenia) a riadne strmý, s tou váhou na chrbte som sa teda zapotil. Vyššie sa opäť napájame na inú lesnú cestu a serpentínovite pokračujeme v stúpaní.
Vôkol nás dominuje oranžová farba opadaného lístia a sivé, holé „kostry“ stromov. Les je kľudný, bez akéhokoľvek šumu, ak si teda odmyslíme šušťanie lístia pod našimi nohami. Tesne nad chodníkom sa týčia skaliská Holého kameňa (1106 m.n.m.), ktorý spolu s masívom Červená skala (1109 m.n.m.) uzatvára Tomášovskú Belú. Výstup končíme o 10:35 hodín na Prednom Hýli, jednom z rázcestí na planine Geravy, kde už je o poznanie chladnejšie. Postup planinou k horskému hotelu s lanovkou trvá asi polhodinku. Stretávame prvých turistov – už z diaľky rozoznať, že je to muž a žena, mladý párik.
Geravy (1027 m.n.m.) sú polcestou, čo si žiada niečo ako obedňajšiu pauzu. Tomáš celý čas v priebehu stúpania básnil o nejakej Mirinde (alebo o niečom v tom zmysle), no musí sa uspokojiť s tým, že horský hotel je ako vždy zatvorený. Konštatujem, že tento objekt bol veľmi zle sprivatizovaný. Aj tak by som tam nič nekupoval, máme kopu jedla so sebou.
Hodujeme vonku na lavičkách, pričom viac-menej neželanú spoločnosť nám robí miestna mačka. Kým som zjedol aspoň to minimum potrebné pre ďalšiu cestu, totálne mi vymrzli ruky – bolo to tým chladným ťahom. Nič príjemné, kým som zaviazal všetky šnúry na batohu, necítil som si prsty.
Geravy opúšťame o 11:35 hodín, odpájame sa od žltej trasy na Stratenú a pokračujeme ďalej planinou na sever, prakticky celý čas v lese. Na rázcestí Pod Suchým vrchom sa napájame na historickú Glackú cestu, niekdajšiu spojnicu Gemera a Spiša. Červená trasa vedie ďalej striedavo po tejto lesnej ceste a súbežnom turistickom chodníku, pričom nás privádza k rázcestiu Glacká cesta. Od západu sa sem napája sezónne uzavretý prechod spojenými roklinami Veľký Sokol, Kamenné vráta a Rothovou roklinou. Foťák na chlad reaguje nie veľmi dobre – po zapnutí ukazuje baterku plnú, no pri použití zoomu ju signalizuje ako vybitú alebo „battery empty“ – po vypnutí a opätovnom zapnutí však zase beží.
Pomedzi koruny stromov vidíme oblohu len útržkovito, je stále zamračená. Úsek Glackej cesty po bývalú horáreň Glac, kam prichádzame o 13:02 hodín, je asi najširší a najlepšie upravený. Už pri prechode tým esíčkovitým stúpaním počuť neďaleko hlasy. Pri odpočívadle olovrantuje rodinka s deťmi, čo ma tak trochu prekvapilo – o tom čase v strede Slovenského raja?
Sme teda na planine Glac, rozlohou najväčšej v tomto národnom parku. Po krátkej pauze vyrážame krížom cez jej územie na sever a po asi polhodinovom jednotvárnom pochode lesom sa ocitáme pri ďalšom hríbiku – Malej poľane. Pohľad do mapy, zrátanie časových údajov – asi o piatej by sme mali byť v cieli, ak všetko pôjde hladko.
Červená značka smer Vernár a Predná hoľa, sa stáča prudko na západ, kúsok prechádzame cez lúky a zasa sme v sivom lese. Opadané lístie miestami vytvára také kopy, že sa nimi musíme brodiť. Tadeto som ešte ani ja nešiel. Chodník vedie po planine Palc, ktorá je teda západným výbežkom z Glacu, po jej okraji, za ním terén padá do spomínanej tiesňavy Veľký Sokol. Istý úsek kráčame viac-menej po rovinke, inde striedavo klesáme a mierne stúpame; trvá to dlho, človeku to začne liezť na nervy. Značenie je však dobré, aj cestička sa zdá byť dosť vychodená, v lete tade asi smeruje väčší počet turistov.
I keď je ešte len skoro poobede, za daného ročného obdobia a počasia sa mi zdá, ako keby sa blížil podvečer. Vietor skučí pomedzi hladké kmene bukov, široko-ďaleko niet ani živej duše, tu by nikto nechcel zostať sám. Rázcestie Palc (800 m.n.m.) sa nachádza v zákrute. Práve tam si o 14:30 hodín dávame vytúženú prestávku – občerstvenie a podobne. Západným smerom je dosť nezreteľne vidieť masív Kráľovej hole.
Vietor zosilnel. Po asi pätnásťminútovom zostupe vchádzame do osady Píla, administratívne patriacej pod Hrabušice. Na jej hornom okraji (smerom na Kopanec) sa nachádza akýsi oplotený vodohospodársky areál. Inak má táto osada výlučne rekreačnú funkciu, dokonca tu ostalo aj zopár pôvodných dreveníc. Plus je, že až sem zachádza autobus (aj sme jeden minuli). Je to kľudné miesto, bokom od civilizácie, ideálne na oddych (v lete je tu ale nával turistov). Tomáš bol týmto miestom očarený, ale to ešte nevidel Stratenskú pílu, to je raj na Zemi.
Okrem Píly sme zároveň zliezli do doliny Veľkej Bielej vody, ktorou ďalej postupujeme zelenou trasou po asfaltke od sedla Kopanec (987 m.n.m.). Po chvíli postupu po tejto hradskej z nej schádzame k čomusi ako drevenej haciende (v mape popísanej ako detský tábor), kde sa asfaltka mení na úzky chodník. Na moje prekvapenie sa opäť ocitáme v skalnej tiesňave. Veľká Biela voda si v tejto zúženine, zvanej Tesnina, razí cestu pred posledným úsekom, kým sa vleje do Hornádu.
Postupne sa dostávame na Podlesok, tretie veľké stredisko turistiky v Slovenskom raji. Obchádzame oboru kempingu, v letnej sezóne živého a zaplneného, dnes však sotva s jedným hosťom. Pri ústrednej orientácii (545 m.n.m.) s gigantickým smerovníkom na Suchú Belú, stretávame ďalšiu skupinku turistov – drahé vetrovky, návleky proti snehu, bratislavská ŠPZ-ka.
Za horami už začína západ slnka, zanedlho bude tma. Z Podlesku o 16:00 hodín pokračujeme po asfaltovej ceste, teraz už s výhľadom na mrakmi obalené Tatry, k osade Mýto, nachádzajúcej sa pri rieke Hornád, a do obce Hrabušice. Turistický hríbik je pri obecnom v strede dediny (548 m.n.m.), k nemu sa dostávame o 16:27 hodín. Tam sa zároveň vetvia autocesty na Spišský Štvrtok a Vydrník, kam máme namierené.
Za dedinou cesta stúpa okolo akejsi odlesnenej hory, premávka po dierami posiatej vozovke nie je až taká zanedbateľná. Západ slnka pokročil natoľko, že už kráčame v čiernočiernej tme. Stanica Vydrník je vidieť už z diaľky, rovnako ako osobný vlak tade prechádzajúci, ktorý sme zmeškali asi o desať minút. Na mieste sme o 16:57 hodín – železničná stanica na bývalej Košicko-bohumínskej trati (dnes č.180) je cieľovým bodom tohtoročného pochodu. Samotná dedina Vydrník (610 m.n.m.) sa nachádza kúsok opodiaľ, no napriek tomu je železničná doprava miestnymi hojne využívaná.
Stanica je z dopravného hľadiska dôležitá – je jedinou na úseku Poprad – Spišská Nová Ves, vedie odtiaľ vlečka do nejakej píly a križujú sa tu ako osobné, tak nákladné vlaky. Práve sme mali možnosť vidieť jednu odstavenú súpravu na čele s dvojperšingom a po prvej koľaji posunujúcu rakaňu. Čakáreň bola príjemne vyhriata, lístky sa vydávali. Do odchodu ďalšieho vlaku na Košice ostáva ešte taká slabšia hodinka. Kým si Tomáš, ktorého evidentne zmáhala únava, nachvíľu schrupol, nahliadol som do mapy a telefonicky zreferoval doterajší priebeh túry smerom domov.
Začínajú sa schádzať ľudia, o 17:51 hodín prichádza od Popradu-Tatier osobný vlak č.7815. Tým sa vezieme len cez jednu zastávku a už o 17:58 hodín vystupujeme na zastávke v Spišských Tomášovciach. Dávame sa ešte na záverečný pochod k Ďurkovcu. V dedine nám svietilo pouličné osvetlenie, ďalej to bolo horšie, preto na križovatke za družstvom vyberám LED-diodové cyklosvietidlo, ktorým som sa prezieravo vybavil pre prípad postupu z Kopanca za tmy (s čím som pôvodne kalkuloval, kým sme nepozmenili trasu). Na záverečnom kopci ma neobišiel nepríjemný zážitok - tak trocha mi vietor prefúkal dolné partie.
Okolo pol siedmej sme teda v kempingu. Mali sme zaplatiť, no v kancelárii je tma – vyzváňame a vyzváňame, avšak prevádzkarke sa už dole ísť nechce, ostáva to teda na posledné ráno. V izbe č.12 na hornom poschodí ubytovne Tatran je prirodzene brutálna zima, podstatne vykúriť sa nám ju už do rána nepodarilo. To ma odradilo aj od večere, takže si okamžite ľahám pod teplú perinu. Až o pol druhej ráno som sa zobudil, zhasol vnútorné osvetlenie a dospával.

Počasie - poväčšine zamračené, ráno mrznúci dážď prechádzajúci do sneženia, okolo 0°C, miestami do -3°C, Geravy - studený vietor, k večeru vyjasnenie, ochladenie
Účastníci - Tomáš Radecký, Roland Nádaskay
Poznámky, postrehy -

Deň 3 – návrat domov (3.november 2006, pi.)

Ráno nebolo o nič lepšie večera. Ísť do kúpelne o dve poschodia nižšie si vyžadovalo značnú dávku sebazaprenia. Túto noc sme už boli v ubytovni jediní, Maďari zrejme ešte včera odišli. Raňajky som sa rozhodol vypustiť, balíme veci a opúšťame izbu.
Ešte sme zbehli dole na recepciu, zaplatiť, čo sme boli dlžní – ani nie veľa, po zľave na kartu Euro<26 dokopy 640 korún. Minulý rok to činilo 250 za jedného na noc.
O 7:40 hodín z Ďurkovca definitívne odchádzame – smer Spišské Tomášovce. Už o 8:10 hodín sme na zastávke, ktorá je tentoraz zatvorená, aj keď lístky by tu mali vydávať (ešte v lete tomu tak bolo). Do odchodu najbližšieho osobáku máme ešte kopu času. Dnes by bola túra azda ešte krajšia, vyčasilo sa, obloha je jasná, avšak zdá sa, že mrzne. Po trati č.180 sa mihli nejaké tie rakane a stereá a keď sme prešli na perón smer Poprad, akurát prechádzal na Košice rýchlik Cassovia z Prahy.
O 8:52 hodín prichádza náš osobný vlak č.7802, sprievodca ten istý ako včera; nasleduje krátka jazda do Popradu-Tatier, kde je práve v plnom prúde peronizácia, tak ako prednedávnom v Leopoldove. V zákazníckom centre kupujeme lístky a púšťame sa každý svojou cestou – Tomáš na mierne meškajúci Dargov do Trenčína a ja krátko nato na IC Kriváň (odchod 9:40 hodín).
V Košiciach som už po hodinke jazdy. Od stanice mi akurát nešla električka, tak som sa vydal smerom k obchodnému domu Dargov, kde práve chytám šestku. Tento spoj je vôbec prvý, v ktorom som kedy počas jazdy košickou MHD natrafil na revízora – výsledok: štyria pokutovaní a vyhodení (z toho traja Cigáni).
Na Bernolákovej som asi o pol dvanástej, teda prichádzam tesne pred obedom. Dušičky sú už za nami, tým pádom sa nezdržiavame u starých rodičov dlhšie, s otcom a Rudolfom sa vraciam ešte v ten deň na západ.

MAPA - trasa turistiky

Fotodokumentácia (výber):

HLAVNÁ STRÁNKA
TURISTIKA 2006