Tatry - 20.jún 2008

Tatry - 20.jún 2008, pi.

Skončili sa moje študentské časy. Za tie štyri roky na Párovskom gymnáziu som toho zažil v školskej lavici požehnane, no zabudnúť nemožno ani na niekoľko vysokohorských turistík organizovaných profesorom Matúšom. Tohtoročná bude pre mňa poslednou. Pôvodne som dokonca ani nemal ísť, s Kazánom sme sa dohodli na opekačke, no z nej napokon zišlo. Na túru ma s Rudolfom v posledný možný deň, štvrtok ráno, zapísal Viliam, ktorý sa tiež zúčastní. Z pohľadu účasti mojich spolužiakov sa zo mňa stal posledný mohykán. Robo s nami nešiel už minulý rok, tentoraz odpadol aj Kazán. Holt, staré časy sú preč, ostali len pekné spomienky...
Organizačne je zájazd kópiou toho minuloročného, účastníkov je zhruba rovnako. Učiteľský dozor zabezpečujú už iba profesori Matúš a Košťál, španielsky lektor Luis po trojročnej stáži na našej škole sa vrátil do domovskej krajiny. Cestovanie na miesto zahájenia prebehne v noci, v Nitre sa nastupuje okolo pol dvanástej (ešte vo štvrtok), Rudolf, Viliam a ja pristupujeme na osobný vlak č.5118 v Alekšinciach o 0:03 hodín nasledujúceho dňa. Motorák do Leopoldova je nás plný, väčšinu cesty som prekecal s teraz už bývalým triednym profesorom Košťálom. Jazdu končíme v Leopoldove krátko pred pol jednou a vzápätí sa presúvame na druhé nástupište, vyčkávajúc na prípoj – nočný rýchlik R 615 Zemplín s pravidelným príchodom o 0:32 hodín. Až na jedno miesto máme všetky sedadlá rezervované v jednom vozni. Dovnútra nastupuje väčšina výpravy tými istými dverami, akurát ja s Rudolfom a ešte jeden vlasáč musíme z dôvodu enormnej naplnenosti vlaku vojsť do vedľajšieho vozňa. Tlačenica je tam teda riadna. Kupé sú zaplnené do posledného miesta a ľudia stoja aj po chodbách. To v našich končinách nie je nič neobvyklé, akurát je ich toľko, že zaberajú celý priestor chodby a prestavkov. Každý centimeter štvorcový je cenný. Postávame po Piešťany, potom sa postupne začíname presúvať do susedného, „nášho“, vozňa. Obtiažne je pretlačiť pomedzi dav ľudí na chodbičke vlastné telo, nieto ešte objemný turistický batoh. Konečne sedíme až okolo Nového Mesta nad Váhom. Vlak sa postupne vyprázdňuje, po Žilinu je to v pohode. Spánok je krátky, pár minút na ceste Liptovom.
V údolí Čierneho Váhu balíme, na chodbe obchádzame skupinu Cigánov (z toho jedného spiaceho na podlahe :D) a posledné kilometre čakáme pri dverách. Vystupujeme v Štrbe o 4:17 hodín. Naposledy som tu bol pred týždňom, no pripadá mi to ako včera. Zubačka (Os 8000) opúšťa najvyššie položenú rýchlikovú stanicu ŽSR o 4:42 hodín, na Štrbskom Plese sme 15 minút nato. Zahajujeme postup. Od železničnej stanice (asi 1340 m.n.m.) sa presúvame k bývalému presscentru FIS 1970 a ďalej kráčame asfaltkou. Za prvým vetvením vchádzame do lesa a pozvoľna stúpame až na Trigan (1481 m.n.m.), za ktorým nasleduje rázcestie zelenej (zimnej) a červenej (letnej), magistrálnej trasy. Druhá menovaná je v zimnom období uzavretá kvôli riziku lavín zo strmých východných svahov Patrie (2202 m.n.m.). Skupina sa trhá a delí, mladšie ročníky postupujú na špici s Matúšom, vzadu sme my s Rudolfom a chvost stráži Košťál. Z lesa postupne prechádzame do pásma kosodreviny a otvárajú sa nám prvé pohľady na okolité štíty. Slnko ešte len vystupuje na oblohu spoza končiarov. Stúpanie je na červenej trase minimálne, vlastne od určitého bodu klesáme, prvý raz križujeme Hincov potok a o 6:25 hodín prichádzame na Rázcestie pri Popradskom plese (1500 m.n.m.).
Druhá etapa výstupu na Rysy je relatívne krátka, stúpanie iba mierne. Modrá trasa nás vedie Mengusovskou dolinou rozhraním lesa a pásma kosodreviny. Od západu dolinu ohraničuje masív Satana (2421 m.n.m.), na východe menej výrazný Popradský hrebeň. Od Rázcestia nad Žabím potokom (1625 m.n.m., 7:00 hodín) modrá značka pokračuje smerom na sever k Hincovmu plesu, najhlbšiemu jazeru na Slovensku, respektíve Kôprovskému štítu (2363 m.n.m.). Naše kroky od rázcestia vedú už po červenej trase. S chvosta sa s Rudolfom postupne prerážame do strednej časti „sprievodu“, zaostávať začína skupinka našich „expertov“, ktorí si dole naložili uhlie, cibuľu a kyslú kapustu na vynášku. Počas stúpania okrajom Mengusovskej doliny sa nám otvára pohľad smerom na juh, trocha sa vzadu črtajú Nízke Tatry, zaujímavé pre mňa je však sledovať ľadovcom sformovanú štruktúru doliny. Kosodrevinou porastený splaz od Hincovho k Popradskému plesu na konci s morénou, kde sa koncentruje navláčená skalná suť, výrazne viditeľný tvar do U, takzvaná tróga, z ktorej potom prudko vystupujú skalné steny. Ľadovec už v Tatrách neexistuje tisíce rokov, zvyšky jeho činnosti sú však badateľné dodnes.
Stúpa sa serpentínovito, porast kosodreviny horskej redne, pomaly sú už vôkol nás iba skaly. Chodník prekonáva dreveným mostíkom Žabí potok, nato sa od neho odkláňa a postupne nás privádza k Žabím plesám (1919 m.n.m., 7:55 hodín). Nasleduje ďalšia väčšia pauza, občerstvenie z vlastných zásob a čakanie na opozdilcov. Plesá ležia v malej kotlovitej dolinke zvanej Wachterka, obklopenej zo všetkých strán prudkými bralami štítov Kôpky a Rysy. Chlad sa tu drží aj teraz, začiatkom leta, hladina plies je teda stále pokrytá ľadom. Kamenné polia na úpätí vrchov pokrýva sneh. Počasie je všelijaké, aj sa mračí, no na juhu ostáva jasná obloha.
Značený chodník vedie krížom cez snehové polia až priamo pod masív Rysov. Z doposiaľ znesiteľného stúpania sa stáva strmák. Zakrátko prichádzame k úseku istenému reťazami a oceľovými stupmi. Naposledy som tadiaľto šiel pred siedmymi či ôsmymi rokmi, a práve táto časť výstupu vo mne nezanechala najlepší dojem. Pravda, vtedy bolo sychravé počasie a skaly klzké. Napriek zdržaniu na „reťazovom“ úseku máme tempo vcelku rýchle. Za reťazami značený chodník znova vytvára serpentíny, pod chatou však stúpa priamo a pomerne prudko. Tu a tam pauzujeme. Výhľad máme ako na Žabie plesá, tak na náprotivný masív Satana. Vyššie sa k tomu pridávajú i neďaleké Kôpky (2354 m.n.m.).
K chate sa dostávame o 9:15 hodín. Väčšina partie si to namierila dovnútra, ja osobne som iba na pulte vyložil kyslú kapustu, potriasol si rukou s chatárom Beránkom a vypil pol deci čaju s rumom (zadarmo za tú kapustu). Desiatu z vlastných zásob si dávam na terase pred chatou, kde som sa zložil spolu s Rudolfom. Kým dorazil zvyšok našich spoluturistov, pojedli sme nejaké konzervy a tyčinky a zaliali ich vodou. Rudolfovi sa podarilo vyšmeliť tibetskú vlajku a Viliam mi oznámil, že hore pokračovať nemôže. Bolí ho hlava. Pomaly sa dávame dokopy, na terase robíme spoločné foto a vyrážame.

Hneď za chatou prechádzame krížom cez snehové pole. Niektorí spomedzi nás už hore ani nebrali batohy, išli naľahko. Po prvom stupáku sa ocitáme na sedle Váha (2339 m.n.m.), kde sa kocháme výhľadom na severnú stranu Východných Tatier. Priamo nad nami sa týči Český štít (2500 m.n.m.), najnovšie premenovaný na Ťažký (vraj kvôli „cieszky“ z poľštiny), za ním Vysoká (2547 m.n.m.) a tiež Ganok (2462 m.n.m.), so severnou stenou strmo padajúcou do Českej doliny. Vzdialenejšie, no nemenej známe sú Gerlachovský štít (2655 m.n.m.), najvyšší vrch Slovenska a Karpát, či stará-známa Východná Vysoká (2428 m.n.m.). S pribúdajúcimi výškovými metrami sú výhľady stále krajšie, okolité horstvo máme ako na dlani. Posledný výšľap je samozrejme najnáročnejší. Matúš síce tvrdil, že Rysy sú ľahším výstupom ako minuloročný Kriváň, no ja mám opačný názor. Na vrchole Rysov (2498,7 m.n.m.) sme o 10:40 hodín, teda relatívne neskoro.
Rysy sa delia na dva vrcholy, severný (hraničný) a južný, vyšší (2503 m.n.m.). Severný, ktorý je najvyšším bodom Poľska, sme zaplnili do posledného miesta, ani voľná piaď tam neostala. A to ho ešte tesne pred našim výstupom opustila skupinka turistov, ktorí sem dorazili skoršie. Na vrcholovú kótu sa postavil profesor Matúš a na základne svojich znalostí hneď začal prítomným vysvetľovať, čo je čo v mori skál a snehu, končiarov a dolín, slovenských i poľských Tatier. Musím sa priznať, nadšenie z dosiahnutia cieľa u mňa rýchlo vystriedala akási kríza. Tam hore nás bolo dosť veľa, každú chvíľu som mal pocit, že sa niekto pošmykne a spadne. A bol by to veru dlhý pád. Len som tam sedel a ani sa poriadne nepohol. Čosi som pojedol, pofotil a postavil sa až k odchodu.
Zostup je v horách fenomén sám o sebe. Vybehnúť hore niekedy nie je také náročné ako sa zasa vrátiť. Pri klesaní späť na chatu je problémový úsek priamo pod vrcholom, na sedlo Váhy potom vedie kameňmi vyložený chodníček a poniže sa pre zmenu kĺžeme snehovým poľom siahajúcim až po chatu. Nazad na Chate pod Rysmi sme o 11:50 hodín, Viliam už netrpezlivo čaká na náš príchod. Nejakú minútku i tu pauzujeme. Tento čas som využil na „odskočenie si“ na tunajšiu suchú toaletu, kde sa dobre že netreba zapísať do poradovníka. Turistov, či už domácich alebo zahraničných (dve tradične najpočetnejšie zastúpené národnosti ani netreba spomínať :), je v okolí chaty požehnane. Rovnako tak je tomu na trase späť k Popradskému plesu. Na reťaziach aj treba počkať. Opäť pauzujeme až po príchode naspäť k Žabiemu plesu (asi 12:40 hodín), kde nasleduje menšie občerstvenie a prezliekanie do „krátkych“.
Klesanie je dosť nepríjemné na nohy – ako pre kolená, tak chodidlá. Na Rázcestí nad Žabím potokom, čiže späť v Mengusovskej doline, sme okolo trištvrte na dve. Na Popradské pleso prichádzame o 13:55 hodín a po krátkej prestávke pokračujeme v zostupe. Matúš sa rozhodol, že to nebude do východiska na Štrbskom Plese, ale k bližšej železničnej zastávke Popradské pleso. Zostupujeme asfaltkou, tempo máme rezké. Pri diskusii o horách a túrach čas beží o to rýchlejšie. Ani nevadí, že trocha spŕchlo. Na mieste sme o 14:55 hodín, končíme pešiu časť pochodu. Čakanie na vlak si krátime občerstvením a likvidáciou myši žujúcej v odpadkovom koši. Električka (Os 8123) smer Poprad-Tatry prichádza na Popradské pleso o 15:08 hodín. Aj bez nás je narvaná, sotva sme sa pomestili. Nepríjemné cestovanie na stojáka trvá až po Starý Smokovec, kde sa vozeň aspoň čiastočne vyprázdnil. Inak som už zaspával postojačky. Zvyšok cesty som prehodil slovo s terciánom Pištom, najmä o dianí na Párovciach. Do Popradu prichádzame o 16:15 hodín, strácame jedného z mladších členov, čo rezultuje do urazenej „prednášky“ nemenovaného vedúceho profesora v prijímacej budove Aquacity Poprad.
Kúpeľ pomohol, síce som neprával ani jednu dĺžku plaveckého bazéna (holt, nemám cvik...), celkom fajn som sa však vymočil v exteriérovom termálnom bazéne. Dlho sme tam ale nepobudli, čas nás nepustil. Zraz pred odchodom z aquaparku máme o šiestej. Dobre, že som z bazéna vyliezol skôr, lebo som zabudol číslo svojej skrinky a musel som ho pracne zisťovať. Iný problém má Viliamov spolužiak Jakub, ktorý stratil identifikačnú známku (čo nie je lacný špás – pokuta 1000 Sk). Nakoniec ho z toho Matúš nejako vyvliekol.
Po návrate k stanici ešte stíhame menší nákup. Vlak, IC 500 Kriváň, prichádza v smere od Košíc o 18:31 hodín. Tu už je cestovanie jedna radosť. Miesta máme v kupé so septimanmi, neskôr sa navtieral ešte jeden vlasáč, ktorý mi potom už dosť „pil krv“. Matúš ho pôvodne posadil na samotku, lebo pri zostupe ignoroval jeho priateľskú radu o (ne)skracovaní chodníkov. Ďalší expert, Rudolf, sa z kupé vytratil na dobrú hodinu bez toho, aby niečo povedal. Aspoň som stihol vypiť to pivo skôr než sa úplne oteplilo. Jazdu icečkom končíme v Trnave o 22:07 hodín. Partia pokračuje do Nitry linkovým autobusom, my traja máme odvoz zabezpečený (rodičia).
Rysy sú teda za nami (v prípade Viliama ešte pred ním...), môžem konštatovať spokojnosť, hoci aj na takého borca, ktorý už v horách čosi prežil, mňa, to bolo trocha náročné. Lanský výstup na Kriváň mi pripadal príjemnejší. Škoda, že nik z našej triedy sa nepridal. Možno sa stretneme na budúcoročnom ako bývalí absolventi.
(Roland)

Výlet na Rysy bol prvý, na ktorý som šiel zo školy. Do vlaku do Leopoldova sme nastúpili v Alekšinciach. Vlak bol viac-menej prázdny. Peklo prišlo keď sme sa natlačili (doslova) do vlaku do Štrby. Po chvíli strávenej na chodbe nám dal Matúš miestenky a nejako sme sa rozliezli po vlaku. Ja som mal to „šťastie“ byť v kupé s kvintou, je pochopiteľné, že sa tam vôbec nedalo zdriemnuť. Akonáhle niekto privrel oči, ostatný spustili, že „vyčkáva“…
Po niekoľkých hodinách sme konečne došli do Štrby. Odtiaľ už pohodlne zubačkou na Štrbské pleso. Samotnú cestu na Rysy netreba veľmi opisovať, možno tak môžem povedať, že sa šlapalo dobre, držal som sa so spolužiakmi vzadšie. Prekvapilo ma množstvo snehu pri chate. Hovorím pri chate lebo vyššie som nevyšiel, začo vďačím svojej !$@$^@#!$ hlave.
Cesta späť bola tiež pohoda, ale nie pre každého. Všetkým nám priniesla krásne chvíle akcia „Dolu snehom“ a „Vozár je hrdina!“. Ďalej v Aquaparku v Poprade bolo super, až nato že, som sa tam motal s bratmi a keďže ani jeden nemal okuliare, tak sme len tak naslepo zablúdili do termálnych bazénov. Celý výlet môžem zhodnotiť ako výborný. Navyše sme vymysleli perfektnú hru na voľné chvíle, ktorá vás pobaví, keď ste taký idiot ako ja. Na záver: Klik tik blik pepo!
(Viliam)

Počasie - polojasno až polooblačno, poobede prehánky, miestami veterno, tep.asi 25-27°C
Účastníci - jednotlivci (žiaci a profesori) z rôznych tried, Rudolf Nádaskay, Viliam Nádaskay (kvarta), Roland Nádaskay (4.A)
Poznámky, postrehy -

MAPA - trasa turistiky

Fotodokumentácia (výber):

HLAVNÁ STRÁNKA
TURISTIKA 2008