Košice - prijímačky jún 2008



Deň 1 – cesta na východ (10.jún 2008, ut.)

V živote maturanta sú jednoznačne najdôležitejšími udalosťami (prirodzene) maturity a prijímacie skúšky na vysokú školu (nerátame tie príjemnejšie ako stužková, dozvuky a ozveny). Ja ako veľký génius s „čistou“ maturitou a prihláškami na odbory, o ktoré je malý záujem, prijímačky nerobím. Rozhodol som sa však spolu s čerstvo bývalými spolužiakmi Tomášom Kazánom a Janou Magátovou pocestovať do mojich rodných Košíc, kde oboch čakajú prijímačky na „veterinu“.
Tento výjazd sme dohodli už dávnejšie. Samotné skúšky padli na 11.júna, my cestujeme už deň skôr. Kolegovia nasadajú v domovských Výčapoch-Opatovciach, ja opúšťam Alekšince vlakom Os 5103 o 6:02 hodín. V Lužiankach, kde stretávam Janovu mamu, sprievodkyňu, prestupujem do osobného vlaku č.5050 (Topoľčany – Nové Zámky). V poslednom vozni súpravy sa zvítam s kolegami. Z regionálneho vlaku vystupujeme v uzlovej stanici Šurany o 7:13 hodín, vybieham kúpiť lístky a pár minút čakáme na prípoj, rýchlik R 811 Horehronec (Bratislava – Košice) s pravidelným odchodom o 7:26 hodín. Na jeho palube strávime zvyšok cesty.
V kupé sedia okrem nás traja ľudia. Vlak je celkovo málo zaplnený, po Zvolen vystupuje väčšina ľudí, vrátane našich spolucestujúcich. Ďalšia várka nasadá do vozňov Horehronca v susednej Banskej Bystrici (Pažravej pri Zvolene), naše kupé, aj vďaka taktike obložených miest, však ostáva takpovediac plne v našej moci. Horehronec, hoci má spomedzi všetkých rýchlikov z hlavného mesta do Košíc najdlhšiu trasu, kompenzuje to naopak krásna scenéria bežiaca za oknami vlaku. Jej najzaujímavejšia časť (po Zvolen je to viac-menej stereotyp) prichádza práve za Banskou Bystricou. Údolie Hrona je z juhu i severu ohraničené nepreniknuteľnými horami a lesmi. Na obzore sa črtá hrebeň Nízkych Tatier. Železnica kopíruje tok rieky. V Brusne naberáme pár minút meškanie kvôli odstraňovaniu akejsi technickej závady na niektorom z vozňov.
Nálada je dobrá, kolegovia na skúšky zatiaľ nemyslia, vychutnávajú jazdu. Za Breznom už veľa ľudí nepristupuje. Obloha sa zaťahuje a čierne mračná postupujúce od severu dávajú tušiť, že búrka sa blíži. Okrem notoricky známej stanice Červená Skala, východiska na Muránsku planinu i Kráľovu hoľu, stojíme aj v menej známych obciach ako Polomka či Heľpa. V tejto oblasti je množstvo rôznych zapadákovov, vlak ich však z pochopiteľných dôvodov vynecháva. Napriek tomu trvá cesta „transverzálou“ dlho predlho.
Za spomínanou Červenou Skalou trať začína výraznejšie stúpať. Najskôr z juhovýchodu obchádza podhorskú obec Telgárt, nato vbieha do Tunela Kornela Stodolu, takzvanej „telgártskej slučky“, technicky unikátneho diela, vystavaného za čias I.ČSR. Na druhej strane tunelovej rúry sa už vynárame vysoko nad Telgártom, „chrbtom“ ku Kráľovej holi. V stúpaní pokračujeme cez kratší Hronský tunel až na samý koniec Horehronského podolia. Kým autocesta vystupuje na sedlo Besník, „strechu Slovenska“, predel medzi východom a stredom našej krajiny, železnica vbieha do tretieho zo série tunelov, Besníckeho. V jeho strede sa nachádza najvyšší bod na tratiach ŽSR. Neďaleko zasa leží najvyššie položená železničná zastávka – Vernár.
Rozpršalo sa. Železnica sa ponára do lesa a klesá. Najbližšie stojíme v Dobšinskej Ľadovej Jaskyni. V krátkom slede potom prechádzame niekoľkými menšími tunelmi a ocitáme sa pri vodnej nádrži Palcmanská Maša. Na opačnom brehu jazera leží obec Dedinky a rekreačná oblasť Priehrada. Keďže sa už nachádzame v údolí Hnilca, nás vlak by si miesto Horehronec zaslúžil prívlastok „doluhnilec“. Túto časť trasy subjektívne vnímam ako najzdĺhavejšiu. I tu lemuje železnicu množstvo dedín, menších či väčších, no rýchlik zastavuje len v Nálepkove, Mníšku nad Hnilcom a Gelnici. Na severný ťah, trať č.180 (Žilina – Košice), sa napájame v Margecanoch. Nasleduje výmena dieselovej lokomotívy za „elektriku“ a krátke čakanie na križujúci rýchlik Čingov z Bratislavy. Jana a Tomáš, nenavyknutí na cestu z jedného konca Slovenska na druhý, pred Kysakom zaspávajú. Za Ťahanovským tunelom ich však budím, aby im neušlo nič z tunajších skvostov – pohostinstvo pri súdkoch, panelové sídlisko (mimochodom, moje predchádzajúce bydlisko) a poloschátranú bývalú magnezitku. Do „hlavnej“ stanice metropoly východu prichádzame okolo druhej. Po výstupe z vlaku zisťujem, že Jana a Tomáš tých osem hodín strávených cestovaním nesú dosť ťažko. Kazán ešte ujde, síce sa tvári ako dosť kyslo, no jeho milú chytila akási migréna. Bolesti hlavy deň pred prijímačkami sú zlou správou...
Vnútri stanice som normálne stratil orientáciu, zmiatlo ma to nové zákaznícke centrum. Na zastávke kupujeme lístky v automate a električkou č.6 (tradičný spoj :) sa presúvame na Terasu, presnejšie k dedovi Albínovi, u ktorého som vybavil nocľah. Po krátkom oddychu v byte sme si urobili menšiu prechádzku – do OC Galéria (nákup potravín) a späť. Večer máme každý svoju robotu, či skôr „robotu“. No, v každom prípade ja sa dívam na telku, práve totiž bežia ME v futbale (Švajčiarsko/Rakúsko), konkrétne zápas Grécka so Švédskom. Jana a Tomáš sa naposledy pripravujú na zajtrajšie prijímačky...

Deň 2 – prijímačky (11.jún 2008, st.)

Fúha! Už by som to nechcel zažiť. Ten zvláštny pocit, zmes strachu, stresu a obáv, no paradoxne aj štipky nádeje v úspešný koniec. Stačilo mi to na prijímačkách na gymnázium a najmä pred maturitou. Kolegom držím palce. Najmä pre Janu tieto prijímačky veľa znamenajú, Kazán sa vopred sám odpisuje. Podľa ratingu ekonomického časopisu Trend je košická „veterina“ (UVL) najlepšou vysokou školu na Slovensku, je tu preto obrovská konkurencia.
Vstávame skoro ráno, niečo po piatej. Po rýchlych raňajkách vyrážame na električku už okolo šiestej, aby sme pred siedmou už boli na univerzite. V areáli veteriny som nebol mnoho rokov, naposledy zrejme ešte keď tam pracoval otec. Vrátnik nás odporučil smerom k pavilónu morfologických disciplín, kde sa bude konať celá „sranda“. Pred budovou sa už schádzajú ďalší kandidáti, my traja sa ako jediní osmeľujeme vstúpiť dnu a tam ešte pár minút posedávame. S Kazánom vedieme krátku debatu prevažne sa netýkajúcu nadchádzajúcich skúšok, Jana sa medzitým niekam vytratila. Na záver dodávam kolegom trocha guráže a okolo siedmej sa odoberám naspäť na Lokomotívu. Napokon až k amfiteátru, nemal som lístok a stánky široko-ďaleko zatvorené...
Kedy prijímačky skončia, je zatiaľ nejasné, vravelo sa dokonca čosi o druhej(!). V každom prípade budem k dispozícii – keď budú kolegovia hotoví, prídem ich takpovediac vyzdvihnúť na Lokomotívu. Medzitým mám množstvo povinností. V prvom rade sme s dedom vybehli na cintorín, o tomto čase ľudoprázdny. Zastavili sme sa aj u babky na Železníkoch, v byte na Ostravskej ulici. Počas prestávky mi volá Tomáš Kazán, vyzerá to tak, že skončia podstatne skôr ako sa zdalo. Pre každý prípad kupujem v automate lístok naviac a presúvam sa na električku, najbližší spoj však chytám až o 20 minút. Kolegovia si na Lokomotíve teda trocha posedeli...
Po návrate na Terasu nasleduje niečo vyše hodinky oddychu, neskôr presun k babke na obed. Ani tu sa dlho nezdržiavame, v pláne je prehliadka mesta a v mojom prípade aj „meeting“ so starým-známym Števom Sitánim. Bývalého spolužiaka zo základnej som nevidel temer tri roky, mali sme si teda čo povedať. Z južnej strany Hlavnej sa pozvoľna presúvame na Alžbetinu (bývalý Šrobárovu), kde obdivujeme Dóm sv.Alžbety. Dlhšie sme sa zdržali v parku pri pamätnom dome F.Rákocziho v Katovej bašte. Jana a Tomáš sú po skúškach dosť uťahaní, ledva sa vlečú, zajtra však na prehliadky už nebude čas. Na záver sme posedeli v krčme (v podchode oproti starému Tescu), ešte aj s jedným Števovým kamarátom-vlasáčom.
K „maratóncovi“ sa presúvame už iba traja, na Terasu električkou č.6 a večer konečne odpočinok po hektickom dni. Podvečer ešte plánujeme zajtrajšiu trasu. Jano nás pozval na chatu do Gánoviec, čo nám bohužiaľ z časových dôvodov nevychádza. V Tatrách sa však pravdepodobne predsa zastavíme.

Deň 3 – návrat (12.jún 2008, št.)

Ráno vstávame neskôr ako predchádzajúce dni, na raňajky dojedáme zvyšky zásob z predvčerajška (nákup v Kauflande, pozn.). Na stanicu sa presúvame poloprázdnou električkou č.6. Lístky kupujem na Štrbské Pleso. Z Košíc vyrážame rýchlikom R 604 Dargov (Čierna n.Tisou – Bratislava), cesta je príjemná, slnko nepáli, je skôr zamračené. Vlak je len slabo zaplnený. Po staniciach Kysak, Margecany, Spišská Nová Ves a Poprad vystupujeme o 9:49 hodín v Štrbe, najvyššie položenej rýchlikovej stanici na Slovensku.
Pod Tatrami, ktoré pre oblačnosť ani nevidíme, nás privítalo chladné a sychravé počasie. Zubačka (Os 8052) nám ide už o 20 minút, v cieli, Štrbskom Plese, sme o 10:25 hodín. Hneď vedľa staničnej budovy medzičasom vyrástol nový hotel. Nájsť otvorenú reštauráciu bol väčší problém než by sa zdalo, preto sme zakotvili vo fastfoode. Segedín mi dobre padol, no chcelo to ešte niečo na vytrávenie – najlepšie miestny 10° Tatran. Na stanicu sa vraciame vcelku načas, treba ešte kúpiť lístky domov.
Spiatočná zubačka (Os 8011) opúšťa Štrbské Pleso o 11:19 hodín, v Štrbe sme niečo po pol dvanástej. Do príchodu prípoja máme asi 20 minút, ktoré trávime vysedávaním v čakárni. Rýchlik R 606 Liptov prichádza do Štrby o 11:58 hodín, cestujúcich pristupuje minimum. Väčšina kupé je už obsadená, no pomestili sme sa. Na ceste Liptovom sa vyčasilo, práve keď opúšťame Tatry. Ako naschvál. No aspoň máme dobrý výhľad na Kriváň, Západné Tatry a Nízke Tatry. Tu a tam som vybehol na chodbu a fotil scenériu, najmä v okolí Liptovskej Mary. Po Ružomberku a Kraľovanoch prichádza náš čas – o 13:16 hodín výstup v uzlovej stanici Vrútky a súčasne prestup na osobný vlak č.5612 (v pracovných dňoch jazdiaci do Nitrianskeho Pravna). „Bageta“, novučičká motorová jednotka ŽSSK, je pomerne zaplnená, fotiť sa veľmi nedá, takže konečne vyberám to pivo. Už je teplé. Chuť nič moc, ale tomuto popradskému to nezazlievam. Stačilo ako mu ukrivdil bývalý český premiér vyjadrením, že je „súce akurát na vyplachovanie zubných protéz“ :D
Vrútky opúšťame o 13:28 hodín, smerujeme na juh. V okresnom meste Martin sa vlak ešte viac zapĺňa. Je to vyťažený spoj. Ak ma pamäť neklame, už som ním raz išiel – vo februári po malofatranskej túre. V Hornej Štubni prechádzame na trať č.145 a za Skleným pokračujeme jedným z najdlhších tunelov v SR. Na opačnej strane sa nachádza zastávka Remäta – do vlaku pristupuje zhruba 20-30 členná skupina topoľčianskych (stredo?)školákov, z ktorých sme sa rozhodli urobiť si prdel. Kazán zapol bluetooth a posielal somariny na aktívne zariadenia. A čuduj sa svete, aj došla odpoveď!
V Prievidzi prestupujeme na osobný vlak č.5006 (smer Nové Zámky) s pravidelným odchodom o 15:44 hodín. Na trati č.140 pre mňa bola cesta vždy viac útrpná ako príjemná. Tak je tomu i tentoraz. Míňajú sa zásoby jedla i pitia, dostavuje sa únava. Za Topoľčanmi je už vlak poloprázdny a ľudí stále ubúda. Moji spolucestujúci končia vo Výčapoch-Opatovciach, ja pokračujem týmto osobákom až do Lužianok, kde vystupujem o 17:42 hodín. Keďže je pracovný deň, prípoj mám. Do Alekšiniec prichádzam osobným vlakom č.5045 o štvrť na sedem. Ešte peší presun na Rybničnú a môžem konštatovať koniec výletu.

Počasie -
Účastníci - Tomáš Kazán, Jana Magátová, Roland Nádaskay
Poznámky, postrehy -

Fotodokumentácia (výber):


obrázky neskôr doplním ;)


© Text: Roland Nádaskay, Foto: Jana Magátová, Roland Nádaskay

HLAVNÁ STRÁNKA
TURISTIKA 2008