Celá história nášho školského výstupu na Kriváň začína niekedy počas koncoročného výletu 1.A triedy v Štiavnických vrchoch, kedy sa Jozef Matúš, jeden z prítomných profesorov, medzi rečou zmienil o takejto možnosti. Najskôr boli zorganizované menšie akcie ako Ďumbier v Nízkych Tatrách alebo Veľký Inovec. Výstup na Kriváň sa mal konať v júni 2006, pričom mal byť viacdňový a spojený aj s túrou na Rysy. Akcia však bola pre nepriaznivé snehové podmienky zrušená, respektíve mierne pozmenená – na jednodňovú turistiku v Malej Fatre s cieľom na tamojšom Veľkom Kriváni.
Pôvodný plán s tatranským Kriváňom predsa len prachom nezapadol – menšiu neformálnu poradu ohľadne výstupu sme mali počas poobedňajšej cyklistiky na Oponický hrad v máji tohto roku. Odvtedy začal na uskutočnení tejto turistiky profesor Matúš intenzívne pracovať. Vhod nám prišla výhodná ponuka Železničnej spoločnosti – packing vlak + lanovka, u riaditeľa sa vybavili priepustky a už bolo len treba zohnať minimálne 15 záujemcov. S tým problém nebol, navyše nahovoril som aj Rudolfa. Termín výletu padol na 15.júna, kvôli vlakovému spojeniu však hlavná skupina vyráža zo stanice Nitra okolo štvrť na dvanásť v noci vo štvrtok. Tu nezávidím Kazánovi, ktorý sa musel kvôli autoškole flákať po Nitre do ôsmej, potom si skočiť po veci do Výčapov-Opatoviec a ešte sa aj dotrepať naspäť na vlak.
Veci som pobalil poobede, potom si hodinku-dve „do zásoby“ pospal. Z domu vyrážame okolo 23:40 hodín ku stanici, kde chytáme osobný vlak č.5126 o 0:04 hodín. Okrem nás do samotného motorového vozňa rady 810 nastúpil v Alekšinciach iba jeden típek. Cestu nočnou traťou č.141 cez Rišňovce, Kľačany a Hlohovec končíme v uzlovej stanici Leopoldov o 0:28 hodín. Prestup vychádza na pár minút, hneď sa teda presúvame na novučičké druhé nástupište leopoldovskej stanice. Niektorí trapkovia tuto začali robiť skupinové fotografie, hoci sme ešte po vlastných neprešli ani päť krokov.
Nočný rýchlik R 615 Zemplín (Bratislava – Humenné) opúšťa Leopoldov o 0:33 hodín, smerujúc Považím na sever. Celá skupina (približne 30 ľudí) prechádza od prvých vozňov naprieč súpravou, no nenachádzame ani jedno úplne prázdne kupé. Začíname sa teda deliť. Kazán, Rudolf, kolega Galko z kvarty a ja sme ostali v jednom z vozňov zadnej časti vlaku. V kupé sa spolu s nami štyrmi viezol ešte jeden postarší Cigán a asi 20-ročný chalan. Keďže krajinu stále obklopuje tmavý šat noci, ubiehajúce okolie veľmi sledovať nemôžeme. Hoci Matúš vravel, že máme byť do najvyššej možnej miery kľudní a radšej sa venovať spánku, my sa zabávať začíname už pomerne skoro. Na oproti sediacom „ujovi“, ktorý počas spánku robil neskutočné ksichty a vydával nanajvýš groteskné pazvuky, sa jednoducho nedá neuškŕňať a nechechtať. Po Nové Mesto nad Váhom sme vystriedali rôzne humorné gestá namierené proti tomuto pánovi, mylne sa domnievajúc, že spí. Nakoniec došlo na trápny moment, o ktorý sme si koledovali. Keď už som sa na ňom vyslovene u*ebával (spomenul som si aj na tú našu minútku ticha na matike), zrazu sa ujko zobudil a hrubým hlasom nám jemne naznačil, že už je toho priveľa: „Chlapci, no!“
Čo už teda, pustil som si mp3-ky a zvyšok cesty nečinne presedel. Občas sa vo dverách kupé objavili profesori Matúš a Košťál s oznamom typu, že na ktorej strane je stanica Štrba a podobne. Menší rozruch nastal až v Púchove, kde vlakvedúci vyhodil asi šesticu Cigánov cestujúcich zadarmo. Tu sa po prvý raz ozval aj náš druhý spolucestujúci, doteraz len pojedajúci kuracie rezne a popíjajúci pivko Topvar, pričom nás ani neponúkol, keď na naše hlasné uvažovanie, že odkiaľ sa vlastne zviezli, reagoval: „...z Bratislavy.“ V Považskej Bystrici išla dole ďalšia „černota“ – arogantný buzík v tigrovanej plantavej košeli.
V Žiline sa údolie Váhu aj s našou traťou stáča na východ, prechádzame popod osvetlený hrad Strečno do Turca, za Vrútkami stojíme v jedinej oravskej stanici, Kraľovanoch, kde vlak opúšťa ten vedľa mňa sediaci chalan. V kupé už z pôvodnej zostavy sedíme len štyria, Galko sa presunul vedľa ku svojim kumpánom. Po tretej sme v Ružomberku, kde postupne začína svitať. Na chvíľku som sa pridal ku Kazánovi a Rudolfovi, ktorí spali (alebo sa tak aspoň tvárili) a tiež si hodil šlofíka. Za Liptovským Hrádkom sa začíname chystať, po opustení údolia Bieleho Váhu znova prechádzame do Podtatranskej kotliny a o 4:17 hodín v Štrbe, najvyššie položenej rýchlikovej stanici na slovenských železniciach, vystupujeme.
Nasleduje spoločná fotka s priečelím tejto kultovej stanice bývalej Košicko-bohumínskej magistrály, nato presun do haly ozubnicovej železnice a krátke vyčkávanie, kým o 4:41 hodín vlakom Os 8000 Štrbu opúšťame. Zubačka stúpa prudko hore ihličnatým lesom, jedinou zastávkou je Tatranský Lieskovec na okraji osady Tatranská Štrba. O piatej hodine rannej, po drobnom motaní sa po peróne inak ľudoprázdnej stanice Štrbské Pleso, konečne vyrážame z východiska na pešiu časť túry.
Pochod zahajujeme výšľapom od stanice poza hotel Toliar k rekonštruovanému kúpeľnému domu Hviezdoslav, odkiaľ už po krátkej pauze na vyhliadke pokračujeme po červenej trase Tatranskej magistrály (Jalovecká dolina – Podbanské – Tatranská Kotlina). Medzitým sme si ešte stihli vystreliť zo „zradcu“ Roba Hausera, ktorému sme zavolali inkognito akože zo Službytu, nech odpíše stav plynomeru.
Prvý úsek našej túry vedie zväčša pásmom lesa miestami značne poškodeného „pamätnou“ veternou smršťou z novembra 2004. Územie polomu však postupne opúšťame, čoraz viac prenikáme medzi hustý porast smrekov a jedlí. Rudolf, Kazán a ja postupujeme na chvoste skupiny, za nami sa vlečú už iba Luis a Košťál. Výprava má tendenciu sa kúskovať na menšie skupinky, na prvom rázcestí – Pod Furkotskou dolinou (1457 m.n.m.) sa na moment opäť dávame dokopy. V lese to bolo niečo hrozné, človek len na chvíľu zastal a už mal na nohe prinajmenšom tri-štyri bodance od komárov či ovadov (a čo ešte čakať na Kazána, kým si prezlečie dlhé nohavice). V útrobách lesného porastu je však príjemne vlhko a chladno, čosi inšie v porovnaní s minuloročným Veľkým Kriváňom.
O 6:20 hodín prichádzame poniže Jamského plesa ku križovatke magistrály s modrou trasou od rázcestia Biely Váh na Ceste slobody. Samotné pleso je odtiaľ menšou zachádzkou asi päť minút, vybehli sme sa naň teda pozrieť, kým podaktorí už začali s hlavnou fázou výstupu, čiže pustili sa hore svahom po modrej. Toto je práve jeden z tých menej príjemných úsekov – chodník úzky, samý koreň a kameň, človek sa musí predierať pomedzi konáre ihličnanov bez akéhokoľvek výhľadu na okolitú krajinu, až kým pomaly nezačne prechádzať do pásma kosodreviny.
Chodník je tu už o poznanie širší, no z výhľadu predsa len nič – v Podtatranskej kotline sa vznáša akýsi opar, takže vieme rozlíšiť len niekoľko dedín, Nízke Tatry s Kráľovou hoľou, rovnako ako i vrcholce nad nami, sú ponorené do hmly, ktorá navyše klesá nižšie a nižšie. Slnko nám však chvíľu celkom nádejne svieti, práve vo chvíľach, keď po výšľape hrebienkom Predný handel pomedzi porast kosodreviny horskej si na jednej z väčších skál dávame menšiu pauzu na občerstvenie, pričom zároveň aj čakáme zaostávajúceho kolegu Kazána.
Bezprostredne po zahájení ďalšieho postupu opúšťame pásmo kosodreviny, vôkol nás sú už iba holé skaly a trávou porastené svahy tatranských končiarov. Posledný pohľad do hmlistej Važeckej doliny, oddeľujúcej masív Kriváňa od Ostrej (2350,5 m.n.m.), pretože naša modrá trasa sa traverzom stáča na západ. Hmla už padla a mierne sa aj ochladilo. Kráčam v čele, ostatní dvaja členovia mojej skupinky nejakých tých pár metrov za mnou. Dobieham postavu v modrom svetri, žiaka Kijáca z kvarty, s ktorým som už dlhšie bol vo vizuálnom kontakte, pričom spolu s ním potom čakám na Kazána a Rudolfa. Za nami ostala už iba jedna skupina – spomalení reperi z 2.A (tej súčasnej teda). Kvôli slabšiemu tempu niektorých zúčastnených, najmä Kijáca, aj ja uberám na rýchlosti, no snažím sa pokračovať bez väčších zdržaní.
Chodník sa po svahu stáča opäť na sever, vchádzame od Krivánskeho žľabu. Na jeho náprotivnej strane, hrebeni Priehyba, je už z diaľky vidieť druhú trasu, zelenú od Troch studničiek. V hlbokej doline pod nami zurčí bystrý Beliansky potok. Obe trasy sa zbiehajú na Rázcestí v Krivánskom žľabe, kam prichádzame o 8:30 hodín. Časový údaj na tabuli vraví, že na vrchol to je už len trištvrťhodinka, pohoda. Kdesi pod nami sa z času na čas ozve nejaká vrava, no tých „posledných“ nemáme šancu v tej hustej hmle vidieť. Ak nechceme, aby nám začali dýchať na chrbát, nemali by sme s ďalším postupom dlho otáľať, len krátka pauza na vydýchanie sa a ideme.
Hneď nad rázcestím absolvujeme prvé zo série nehorázne prudkých stúpaní, miestami sme doslova nalepení na skalu, značku musíme starostlivo sledovať. Hmla nám dovoľuje vidieť iba na pár metrov, no to sú len samé skaly, skaly, skaly. Škoda, lebo práve nádherný výhľad na okolie robí okrem iného výstup na štíty takým magickým. Kolegovia už môjmu tempu nestačia, Kijác odpadá ako prvý (nakoniec hore nevyšiel), strácam aj kontakt s Rudolfom a Kazánom. Miesto toho sa ku mne cez nejakú skratku pripojil A.Pokorný zo sexty, s ktorým pomerne rýchlo stúpam ďalej, respektíve vyššie a vyššie. Už mi to však pripadá neznesiteľné, stále sa len štverať pomedzi skaliská, potím sa jak sviňa, ešte aj popŕchať začína. Našťastie iba na moment, kým o 9:40 hodín vyliezame na vrchol slávneho tatranského Kriváňa (2493,7 m.n.m.), aj nám prestáva byť dusno, hore je totiž pomerne chladno na polovicu júna. Ja som tam hore dlho nepobudol, ostal som rozohriaty, no nezávidím tým, čo tam na nás hodinu vyčkávali – naobliekaní jak v čase vrcholiacej zimnej sezóny.
Takže výstup hore mi trval vyše štyri a pol hodiny, o hodinku viac oproti predpokladu, ešte Kazán a Rudolf sú na ceste – kde presne neviem, lebo sa ani jednému nedá dovolať na mobil. My, čo sme už hore, sa medzitým spolu fotíme pri drevenom dvojramennom kríži, nasleduje príchod posledných dvoch účastníkov, krátka prestávka na regeneráciu fyzických síl, pričom poniektorí, vedení profesorom Košťálom, sa už aj vydávajú na zostup. Poslední schádzame z hmlou obaleného vrcholu Kriváňa s Matúšom my traja. Pár desiatok metrov poniže míňame hlavného repera, ktorý v záchvate nervov a kŕči posledných síl v rýchlosti pokračoval s Matúšovým dovolením k vrcholu.
My pozvoľna zostupujeme za striedania sychravejších i menej sychravých úsekov na Malý Kriváň (2334 m.n.m.), druhý z vrcholov krivánskeho masívu, kde sa hmla čiastočne roztiahla a odhalila celý južný svah tohto tatranského štítu, vrátane cesty, ktorou sme vystúpali až na toto miesto. Začíname míňať prvých turistov mimo našej expedície, ešte len teraz kráčajúcich hore. S ubúdajúcou výškou potom premávka hustne, objavujú sa i tí menej profesionálni, rovnako ako cudzinci – najmä Češi a Poliaci.
Po zostupe dole strmákom na Rázcestie v Krivánskom žľabe o 11:15 hodín, nasleduje porada o ďalšom postupe. Väčšina skupiny sa už pustila na Štrbské Pleso, tu vzadu sme zostali my traja, Matúš, Košťál a Luis so svoju šarmantnou tlmočníčkou. No a ešte ten nešťastník na vrchole. Profesor Matúš sa naň rozhodol moment počkať, ostatní klesáme ďalej po modrej. Ešte v Žľabe nám začína popŕchať, neskôr je z toho letný lejak, ktorý však už pred zostupom do pásma kosodreviny strieda vyjasnenie. Ako som už povedal, obiehame množstvo turistov, na chvíľu sa aj zastavujeme – Kazán a Košťál už cítia kolená, môj Yellon gél je dosť žiadaný. Ja mám skôr problém s chodidlami – pri tom poskakovaní počas zostupu sa mi celé dotĺkli. Rozhodne však nespomaľujeme, máme čo robiť, aby sme stíhali vhodné spojenie do Tatranskej Lomnice.
Keď konečne cez kosodrevinu i les schádzame znova k Jamskému plesu, je už 12:35 hodín. Pokým čakáme zvyšok spoluturistov, stíhame si dať čosi pod zub v podobe mäsovej konzervy s chlebom. Matúšovi som potom vrátil cestovné lístky, ktoré nám hore pre istotu vydal do vlastných rúk a Rudolf odovzdal istému Benemu jeho peňaženku, nájdenú ešte pred zostupom na Malý Kriváň.
Čas nás bohužiaľ dosť tlačí (rovnako ako botičky), musíme pokračovať – po červenej na Štrbské Pleso. Cestou nezabúdame s humorom a iróniou ohovoriť nezúčastnených kolegov z triedy, do príchodu na železničnú stanicu na Štrbskom Plese o 14:05 hodín, sme sa narehotali až-až. Inak, Štrbské Pleso (1355 m.n.m.), aktuálne už nie je jednou z osád mesta Vysoké Tatry, Najvyšší súd SR rozhodol o jeho navrátení obci Štrba. Viem, že sa to zakladá na nároku podľa historického katastrálneho delenia, ale načo bolo potom do frasa založené mesto Vysoké Tatry. Takto isto sa môžu zachovať aj v Smokovci alebo Lomnici. Ktovie, čo za lobbing bol za tým celým.
Po nie príliš dlhom posedávaní v hale stanice sa odoberáme posedávať inde – do súpravy osobného vlaku č.8121 Tatranských elektrických železníc. Aj si stihneme pospať, do Tatranskej Lomnice nás čaká ešte dlhá jazda (vrátane prestupu na Os 8218 v Starom Smokovci o 15:01 hodín). V Lomnici sme teda o štvrť na štyri, od stanice sa pod mojim vedením hneď presúvame okolo hotela Morava a zotavovne Zora k údolnej stanici kabínkovej lanovky. Keďže jazdu lanovkou máme zahrnutú v cene vlakových lístkov, teda toho packingu, stačí tieto predložiť a zameniť za tunajšie cestovné lístky nápadne podobné skipasom.
Kabínka má kapacitu štyri osoby, my ideme iba traja. Cesta hore trvá približne 15 minút, no veľmi príjemná teda nie je – kabínka je slabšie vetraná, je v nej dosť teplo a navyše vzduch nám ešte „osviežil“ Kazán, keď si menil ponožky (však ja som mu to pri spiatočnej ceste vrátil). Aspoň výhľad sme konečne mali ako sa patrí. Na Skalnaté pleso (1751 m.n.m.) prichádzame okolo štvrtej, opäť sa ale dlho nezdržiavame. Len zopár fotiek, pár kolečiek okolo bývalého hotela Encián a letmý pohľad na okolie stanice – pleso, hvezdáreň, masív Lomnického štítu (2634 m.n.m.) a „sedačku“ na Lomnické sedlo.
Návrat samozrejme lanovkou. V Tatranskej Lomnici nám potom vychádza ideálny spoj, Os 8436 s pravidelným odchodom o 16:23 hodín, priamy do Popradu. Po úzkorozchodnej električkovej trati č.183 teda opúšťame Vysoké Tatry, o 17:49 hodín končíme v rýchlikovej stanici Poprad-Tatry. Na prestup máme silnejšiu polhodinku, ktorú trávime motaním sa po hale, premýšľaním, či kupovať alebo nie v staničnom bufáči a napokon posedávaním v priestoroch hornej časti stanice, ktoré už tiež zastihla jej kompletná rekonštrukcia – bodrel je tam jak v tanku. Nato sa novým podchodom premiestňujeme na II.nástupište, kde nám Matúš odovzdáva miestenky a kam po chvíli čakania prichádza takzvaný vlak vyššej kategórie, InterCity IC 500 Kriváň (príznačný názov pre tento deň) s odchodom o 18:26 hodín.
Obsadenie v kupé teda nie je bohviečo – okrem troch uťahaných vandrákov (akože my) ešte ospalý mladík lúskajúci nepochybne nesmierne obohacujúcu knihu „Etiketa“, hovorný dedko a mladá slečna, na ktorú som však ani poriadne nevidel. Tí naši zasrani pendlujú v jednom kuse hore-dole po chodbe, v jedálnom vozni z nich určite majú radosť. Mne sa tam veľmi terigať nechce – stačí dojesť koláče z vlastných zásob a som vybavený. Väčšinu trasy Liptovom, Turcom a Považím potom spím.
Konečnú pre nás predstavuje Trnava, kam prichádzame až za tmy, o 22:07 hodín. Celá skupina sa potom presúva na autobusovú stanicu, treba im chytiť spoj do Nitry. My už starosti nemáme. S profesorom Matúšom som si potriasol rukou a s kolegami prešiel k parkovisku, kde už nás čakal otec s autom. Tomáša Kazána si ten jeho od nás vyzdvihol v Alekšinciach. Ako potom kolega povedal, ušetrili sme mu minimálne hodinu spánku.
Čo sa celkového hodnotenia túry týka, mám akosi zmiešané pocity. Na jednej strane som rád, že sme ten Kriváň konečne zdolali, nespokojný som s účasťou – „káder“ sa dosť obmenil, chýbali najmä baby (dokopy boli dve). Tuším, že aj počtom účastníkov táto akcia zaostala za minuloročným výstupom na fatranský Veľký Kriváň. S fyzičkou som problém myslím nemal, hoci ten záver bol ťažký; dlhší čas výstupu zdôvodňujem nedostatkom spánku a hlavne tým, že som sa oberal o čas vyčkávaním kolegov – súdržnosť s parťákmi ale k turistike tak trocha patrí.
Počasie - doobeda polooblačno, hore hmla, na vrchole zima, počas zostupu prehánka, potom jasno, slnečno, PP - polooblačno Účastníci - jednotlivci (žiaci a profesori) z rôznych tried, Rudolf Nádaskay, Tomáš Kazán, Roland Nádaskay (za 3.A) Poznámky, postrehy -
novinový článok o tradícii výstupov na Kriváň, SME, 13.augusta 2007
