Slovenský raj (deň 2) - 28.december 2006

Slovenský raj (deň 2) - 28.december 2006, št.

Plán na nasledujúci deň bol jasný – prechod niektorou z povestných roklín severnej časti Slovenského raja. Vstali sme skôr, pretože si ešte pred nástupom na túru musíme premiestniť veci do druhej izby – tá je síce väčšia, ale o to drahšia. Opäť sme si nechali navariť čaj v bare a po posledných prípravách vyrážame o 8:25 hodín.
Pôvodne sme chceli ísť najdlhšou tiesňavou Slovenského raja, Suchou Belou, no k nej by sme sa nedostali hromadnou dopravou v prijateľnom čase. Schádzame teda k rieke Hornád a od ústrednej orientácie na Čingove smerujeme východnou časťou Prielomu rovnako ako včera cez ústie Lesnice, popod skalné bralo Tomášovského výhľadu na rázcestie pri ústí Bieleho potoka, kde sme o 9:15 hodín. Pri pohľade nad vrcholce stromov opäť vidíme čistú modrú oblohu, je jasno a slnečno, no my musíme postupovať uzavretou dolinou.
Biely potok vteká do Hornádu smerom od Klauzov, srdca Slovenského raja, pričom vytvára mohutné údolie Tomášovská Belá. Lesná cesta sa v ihličnatom lese postupne mení na úzky chodník, miestami sa ťahajúci po okraji potoka, inde ho pretínajúci za pomoci oceľových mostíkov (podľa stavu už teda dosť vyslúžilých) alebo vodorovných drevených rebríkov. Bystrý Biely potok je v istých úsekoch zamrznutý po celej šírke, inde zimu úplne ignoruje, jeho vodný stav je však dosť slabý. O 10:08 hodín sme dorazili k ústiu tiesňavy Kyseľ, kde sa odpája žltá značená trasa po strmom vykosenom svahu stúpajúca na Kláštorisko.
Za rázcestím kúsok kráčame drevenými stupmi, nato sa znova vnárame do lesa, míňame hrob lesníka Ivana Alexiho, na ktorom už od mojej poslednej návštevy pribudol kahanec a veniec, a o 10:30 hodín prichádzame k ústiu Sokolej doliny. Tu po krátkej pauze opúšťame Tomášovskú Belú a nastupujeme do spomínanej tiesňavy, pričom priemerný čas jej prechodu by mal činiť dve hodiny. Najskôr len mierne stúpame lesom, potom prudko kamenistým terénom v úzkej, skaliskami obohnanej doline. Pod jedným bralom sa zastavujeme a dávame si raňajky. Kúsok povyše nás sa nachádza zamrznutý Závojový vodopád, ktorý je však v tomto období takmer bez vody.
Stúpame prvým dreveným rebríkom a za ním ďalšou strminou po vlastných. Na jednej zo skál popri chodníku je pekne zdokumentovaná tvorivá, ale aj deštruktívna a erozívna činnosť vody. Súdiac podľa osekaných a rozťatých kmeňov, pozachytávaných trčiacimi kameňmi, to tu musí byť v čase jarného topenia snehu o hubu.
No, a už to prišlo – skalné útvary, pred ktorými sa ocitáme, nie je v ľudských silách možné zdolať bez prislúchajúcej horolezeckej výbavy, preto je chodník zabezpečený reťazami, stupačkami a oceľovými rebríkmi. Hneď prvý je azda ten najvyšší, okrem toho je neprirodzene uchytený asi dva metre od skaly. Keď po ňom človek lezie, chvíľu takpovediac „visí vo vzduchu“ – nič pre tých, čo majú strach z výšky. Vodopád nad ním križujeme mostíkom, ktorý už má niektoré priečky vybité, no drží.
Som si istý bezpečnosťou jednotlivých prvkov zabezpečenia turistického chodníka, inak by som tadeto neliezol. Veď predsa sú konštruované na viac ako dvoch ľudí, v lete musia zvládať inakšie počty turistov a okrem toho sú pod dohľadom správy NP. Netreba myslieť a sústrediť na nič iné ako na postup, nepozerať sa dole a dávať bacha na prípadnú námrazu pri našľapovaní.
Otec stúpa prvý, po každom rebríku, mostíku či úseku s „roštami“, ma čaká. Veľké rebríky absolvujeme asi tri, potom viacero menších umiestnených pod rôznym uhlom, pričom máme možnosť vidieť ešte tri vodopády – Bočný, Skalný a Vyšný. Touto tesninou však cesta Sokolou dolinou nekončí, ešte krátky postup po zamrznutom potoku a zasa stúpanie listnatým lesom, tentoraz po širšom chodníku. Tempo nemáme práve najrýchlejšie, otcovi sa začínajú ozývať kĺby. O 12:15 hodín sme konečne dorazili k rázcestiu Sokolia dolina-vrchol vo výške 1002 m.n.m., teda od ústia sme zdolali prevýšenie 430 metrov.
Už začíname mať obedňajší hlad, no mám vytipované miesto, kde sa zložíme. Pokračujeme teda cez Biskupské chyžky, kde sa napája zelená trasa z rokliny Veľký Kyseľ a po krátkom postupe lesom prichádzame o 12:40 hodín na Malú Poľanu Glac. Usadili sme sa pod dreveným prístreškom a rozložili obed. Slnko už svieti na územie Slovenského raja od západu a začína byť aj trocha veterno. Na záver obedňajšej pauzy potom spoločná fotka so samospúšťou a ide sa.
Ďalšia trasa je pomerne jasná – domov čo najkratšie cez Kláštorisko, Biely potok a Čingov. K rázcestiu Suchá Belá-vrchol (959 m.n.m., 13:25 hodín), kde míňame prvých turistov, schádzame z planiny Glac po asfaltovej ceste, ďalej sa ťahajúcej na Podlesok a využívanej asi najmä miestnymi lesníkmi. Odtiaľ kráčame na sever po žltej, na rázcestie Pod Vtáčim hrbom a objavujú sa ďalší turistikujúci rekreanti. V takomto peknom, slnečnom počasí, je radosť byť vonku. Otec postupuje pomerne pomaly, preto ho na každom kroku čakám. Cesta poväčšine klesá, ťahá sa lesom, miestami sa však vyskytne nejaká tá lúka alebo rúbanisko.
S výškovou „nížou“ sa zjavne dostávame do tlakovej níže – ochladzuje sa, postupne nás zahaľuje hmla. Keď o 14:30 hodín prichádzame k okraju lúky na Kláštorisku, je už hustá ako mlieko. V lete sa na zrúcaninách kartuziánskeho kláštora intenzívne pracuje a aj je za prehliadku vyberané vstupné, preto vítam možnosť pozrieť si ich teraz bez platenia, aj keď bez odborného výkladu. Aspoň nie je nával turistov.
Kláštorisko je jediným strediskom cestovného ruchu vnútri samotného národného parku a slúži ako križovatka niekoľkých turistických značených trás. A aj je to poznať – evidentne sa tu motá viacej ľudí (hoci ich zas nie až tak závratne veľa), ako sme videli za dva dni v celom Slovenskom raji. Bufet vyzeral byť otvorený, no po skúsenostiach z leta tohto roku, keď trebalo stáť v polkilometrovom rade, ho bojkotujem. Otec sa za to na mňa trocha urazil, ale načo kupovať, keď máme ešte dosť vlastných zásob.
Krátkym odpočinkom pri informačnej tabuli sme načerpali nové sily a do hmly ponorenou Hornou lúkou pokračujeme v ceste. Od mobilného vysielača nad Kláštoriskom sa začína klesanie – tento úsek bude pre otca s prenamáhanými kĺbmi dosť náročný. Postupujeme veľmi pomaly a aj preto nás už tlačí čas. V tomto tmavom lese nás tma chytí už onedlho. Najväčší strmák zdolávame tesne pred rázcestím Biely potok, kam sme dorazili o 16:15 hodín. Čakám na otca, v pološere potom schádzame na ústie Bieleho potoka a modrou trasou pokračujeme východným smerom popri rieke Hornád na Čingov. Baterku mám poruke, ale nie je ju treba, pod nohy si vcelku vidíme. Úplná tma prichádza v podstate až bezprostredne pred Čingovom, no tam ideme po asfaltovej autoceste pod plášťom verejného osvetlenia. Koniec dnešnej túry zaznamenávame o 17:05 hodín na hornom rázcestí pri parkovisku a hneď mierime do najbližšej reštiky na večeru.
V reštaurácii Lesnica sedíme najskôr sami, no pri našom odchode je už takmer zaplnená. V hoteli Čingov už teda v novej izbe, avšak už iba jednu noc – rozhodli sme sa totiž odísť skôr a zastaviť sa ešte v Košiciach.
Inak, ja osobne som s absolvovanými túrami spokojný, veď len Prielom Hornádu a Sokolia dolina boli pre mňa zážitkom (tak trocha adrenalínovým) a neviem, či by sa mi ich počas letných prázdnin pošťastilo prejsť. Nepríjemným faktom však ostávajú otcove „zničené“ kĺby, ktoré zrejme dosť obmedzia možnosti našich ďalších spoločných turistík.

Počasie - ráno slnečno, hore hmla, chladno, tep.asi -5 až -7°C
Účastníci - Róbert Nádaskay, Roland Nádaskay
Poznámky, postrehy -

MAPA - trasa turistiky

Fotodokumentácia (výber):

HLAVNÁ STRÁNKA
TURISTIKA 2006