Predčasné voľby sú príčinou toho, že domov sa vraciam po ani nie dvoch týždňoch. Pri tejto príležitosti som si na piatok naplánoval preventívnu prehliadku u lekára, no cez víkend by som rád vybehol na turistiku. Na sobotu je hlásené pekné, slnečné počasie, ktoré sa v nedeľu už ma začať zhoršovať. O dátume je teda rozhodnuté, hoci tým pádom odvoliť budem musieť až podvečer. O cieli tuho uvažujem, no napokon som sa rozhodol zamieriť do pohoria Vtáčnik a jeho vrchol zdolať premiérovo zo severnej strany. Z domu vyrážam päť minút pred šiestou, teda až po rozvidnení, smerujem hlavnou cestou na Topoľčany a Partizánske. Premávka je riedka, cesta celkom „odsýpa“. Do východiska túry, Kamenca pod Vtáčnikom (320 m.n.m.) pri Novákoch, prichádzam krátko po siedmej. Prezúvam boty, pridávam ďalšiu vrstvu (teplota vzduchu je v kotline asi iba -5°C) a okolo štvrť na osem vyrážam.
Od garáží na konci dediny, kde som nechal požičaného otcovho Passata, kráčam asfaltkou k okraju lesa. Míňam pamätník SNP a kamenné ruiny bývalej papierne a kúsok obďaleč prechádzam cez rázcestie Gepniarova dolina (389 m.n.m.). Povyše sa na Sekaninách napájam na modrú trasu smerujúcu od Bystričian, ktorá kľukatou Bystričianskou dolinou vystupuje až na samotný Vtáčnik. Asfaltkou, hoci mierne zľadovatelou, sa kráča príjemne, tempo mám svižné a čas je na mojej strane. Pribúda snehu, na rázcestí Bystričianska dolina (628 m.n.m.), kde si pred pol deviatou dávam pauzu na občerstvenie, ho už môže byť takých 10 cm. Po asi štvrťhodine prichádzam na rázcestie Horný dom (706 m.n.m.), ležiace v podstate v závere doliny – je teda čas si vybrať trasu, ktorou vystúpam na hrebeň. Sympatickejšia je mi žltá, vedúca cez Kláštorskú skalu. Výšľap to však bude náročný.
Už v úvode zdolávam prudké stúpanie kolmo na vrstevnice. Chodník sa kľukatí pomedzi nariedko stojace buky, je neprešľapaný, no vcelku kvalitne vyznačkovaný. Iba miestami na seba značky nadväzujú akosi nelogicky a preto tu a tam tápem a idem skôr podľa inštinktu (a mapy, samozrejme). Lesom sa rozlieha ticho, nálada je pravá zimná. Hrubá snehová pokrývka je však dobre priechodná i bez návlekov, tvrdá „kôrka“ na jej povrchu totiž zamedzuje zbytočnému prepadávaniu sa. Pomaly, no isto sa blížim k hrebeňu. O 10:20 hodín sa vynáram z lesa a pod andezitovými vežičkami Kláštorskej skaly (1279 m.n.m.) si dávam krátku pauzu na desiatu. Konečne si môžem vychutnať výhľad na okolie – do Hornonitrianskej kotliny na severe a Kľakovskej doliny na juhu. Dominantou okolia je však mohutný masív Vtáčnika, ktorý už mám na dosah. Po krátkom postupe lesom prichádzam na rázcestie (1300 m.n.m.), odkiaľ ma čaká už iba záverečný mierny výšľap dobre vychodenou stopou. Očividne populárnejší je výstup z juhu, z Kľaku.
Na vrchole (1346 m.n.m.) sa ocitám po niečo vyše roku o jedenástej. Čas príchodu je teda na dolnej hranici môjho predpokladu. Z vrcholu práve odchádza jeden postarší turista, stihol som s ním ešte prehodiť pár slov. Nato fotím okolie, kochám sa výhľadom (vďaka čistému vzduchu vidieť napr. Malú a Veľkú Fatru), popíjam čaj a uvažujem o ďalšej trase. Krajší deň som si na turistiku ani nemohol vybrať – jasná belasá obloha, bezvetrie, svieži a chladný vzduch. Pri pohľade na hromady snehu sa ešte raz pozastavujem nad tým, aký rozdiel v mikroklíme robí tých tisíc výškových metrov – v kotline už vládne jar, kým tu sa ešte zima drží zubami-nechtami.
Z vrcholu som doslova „vhupol“ do lesa, kde kráčam po dobre prešľapanej stope. Rázcestie Malá Homôlka som však akýmsi nedopatrením minul, a tak z červenej, Ponitrianskej magistrály, plynule prechádzam na zelenú, klesajúcu do Lehoty pod Vtáčnikom. Snehu ani s ubúdajúcimi výškovými metrami nie je menej, ba je ešte o čosi viac. Tento je však ťažký, nasýtený kvapalnou vodou a dobre vsakujúci do topánok. Z rednúceho lesa prechádzam na lúky, pričom sa o štvrť na jednu ocitám na rázcestí Vrvrava (977 m.n.m.). Po krátkej pauze pri chate Hubertus a definitívnom rozhodnutí o zostupovej trase, sa vraciam ku križovatke lesných ciest a jednou z nich sa púšťam do tiahleho klesania. Mocnou vrstvou snehu pokrytá lesná cesta (zrejme asfaltka) nie je až takou „malinou“ ako by sa na prvý pohľad zdalo, sneh sa prepadáva a dosť ma spomaľuje, napriek tomu, že stredom cesty vedie stopa snežného skútra. Začína sa hlásiť hlad, nevyhnem sa teda prestávke na obed, konzervu bravčového na paprike a čaj.
Monotónny postup lesnou cestou ešte chvíľu trvá, ukončiť som sa ho rozhodol v jednej z jej zákrut, kde sa už, mimochodom, snehová pokrývka stráca. Z asfaltky zbieham do žľabu a popri bezmennom potôčiku schádzam na okraj lesa. Vynáram sa v lome, ktorý je cez víkend očividne nečinný. Brechot strážneho psa však naznačuje, že až také pusté to tu nebude. Za moment prichádza nedôverčivý SBS-kár s množstvom otázok a jediným argumentom („toto je súkromný pozemok“), takže sa musím rýchle vzdialiť. Skratkou cez lom som si však ušetril ďalšie kľukatenie sa cesty do chatovej osady Končitá.
Obloha sa oproti ránu trocha zatiahla, slnečné lúče presvitajú iba sem a tam. S výhľadom na náprotivné Strážovské vrchy a pod nimi ležiace závody v Novákoch, schádzam asfaltkou nazad do Kamenca pod Vtáčnikom. Túru končím o pol tretej pri garážach. Prezúvam vibramky, ktoré takpovediac nevydržali a v mokrom snehu premokli. Po bezmála štvrťhodinke od príchodu štartujem auto a vyrážam smerom na juh. Tentoraz idem podhorskou cestou, čím sa chcem vyhnúť takmer súvislej 50-ke medzi Topoľčanmi a Nitrou. Po príchode do Alekšiniec mierim ku „kulturáku“, dnes slúžiaceho za volebnú miestnosť. Doma ma čaká vyprážaný syr a rôzne televízne „volebné špeciály“, v nedeľu práca v záhrade a napokon v pondelok návrat do Prahy.
Počasie - polojasno, slnečno, bezvererno, tep. počas dňa 0-5°C, zrána -4°C Účastníci - Roland Nádaskay Poznámky, postrehy -
