Vtáčnik - 2.február 2008, so.



Po takmer mesačnom turistickom pôste som si za cieľ pešej túry zvolil masív Buchlov v neďalekom pohorí Vtáčnik. Výnimočne „voľný“ piatok, keďže naň padli polročné prázdniny, využívam len na ľahký oddych doma, v sobotu však vyrážam už skoro ráno. Po dlhom čase do Nitry necestujem vlakom, lež prímestským autobusovým spojom z Lukáčoviec, s odchodom od kostola o 5:04 hodín. Vyťaženosť spoja je nízka, navyše v Lužiankach (žel.stanica) je treba o 5:20 hodín prestúpiť na prípoj z Horných Obdokoviec. V Nitre som okolo trištvrte na šesť, zisťujem odkiaľ vyráža môj ďalší bus, diaľková linka Nitra – Žilina, nato krátko vyčkávam na príslušnom peróne.
Nitru opúšťam o šiestej s postupom na sever. V autobuse sedí spočiatku iba zopár cestujúcich, ďalší pristupujú v Koniarovciach a Topoľčanoch, kde máme 5 minút pauzu. Jazda je vcelku príjemná, najskôr ešte za tmy, svitanie však postupne odhaľuje zachmúrenú oblohu. Za Partizánskym sa už ocitám na Hornej Nitre. Vo východisku, Oslanoch, opúšťam bus nitrianskej SAD-ky o 7:25 hodín. Na zastávke ešte nazerám do mapy a potom mi už nič nebráni vydať sa na peší postup.
Z centra niečo vyše dvojtisícovej obce postupujem pozdĺž hlavnej autocesty č.64 (Komárno – Žilina), avšak iba niekoľko desiatok metrov, značená trasa sa zakrátko stáča jednou z bočných uličiek von z dediny. Akási lokálna asfaltka pokračuje z Oslian naproti pohoriu Vtáčnik do podhorských osád, štálov. V diaľke sa vypína jeden z mojich dnešných cieľov, vrch Žarnov (839 m.n.m.), vzdialenejšie časti horstva zahaľuje oblačnosť. Navôkol sa rozlieha úplné ticho, len tu a tam prebehne motorové vozidlo. O 8:10 hodín prichádzam na Ďurišove štále, kde žltá trasa opúšťa civilizáciu, po krátkom postupe lúkou sa vnára do lesa.
Objavujú sa prvé vážnejšie stupáky. Mračná prevaľujúce sa sivastým nebom neveštia nič dobre, búrka by ma neprekvapila. Značená trasa sa zmiešaným lesom všemožne kľukatí, striedajú sa úseky postupu širokými, miestami do blata vyjazdenými lesnými cestami, s úzkymi chodníčkami predierajúcimi sa hustým porastom. Istý úsek lemuje „kolónia“ smrekovcov opadavých, zem je pokrytá hrubou vrstvou tlejúceho ihličia.
Začínam sa potiť. Pozerám na hodinky a odrátavam, koľko to ešte môže trvať na ten Žarnov. Stúpanie je poniže jeho vrcholu pomerne prudké, zem je pokrytá už súvislou snehovou pokrývkou, s pribúdajúcimi výškovými metrami mierne narastajúcou, miestami zľadovatelou, prevažne však moknúcou. Turistický hríbik sa nachádza na Sedle pod Žarnovom, na vrchol je to pár metrov zachádzka. Za normálnych okolností by bol odtiaľ dobrý panoramatický výhľad na údolie Nitry, no dnes ho kazí spomínaná oblačnosť.
Pod vrcholovým dvojkrížom, posväteným roku 2000 banskobystrickým biskupom, sa skladám k menšej prestávke na občerstvenie. Vrhám posledný pohľad na Ponitrie, rozhliadam sa aj smerom na východ, kde leží absolútny cieľ tejto túry, hmlou obklopený masív Buchlov, a o 9:45 hodín pokračujem v postupe.
Doposiaľ som so značením nemal vážnejšie problémy, čo sa však mení takpovediac „za rohom“. Vychodená stopa vedie zdanlivo logicky krížom cez čistinku, no nato sa prudko stáča dole kopcom. Tadiaľ sa podľa mapy na Buchlov rozhodne nedostanem, preto sa vraciam k poslednému stanovišťu náučného chodníka a hľadám správny smer. Značená trasa sa ťahá krovím po okraji skalnatého hrebeňa východne od Žarnova, mierne stúpa, terén je neprehľadný – klzkým snehom zanesené skálie a konáre sú živou pôdou pre úrazy. Opatrnosť je namieste. Okolité skaliská sú v súlade s pôvodom celého pohoria Vtáčnik sopečné vyvreliny. Ich charakteristická štruktúra je zrejmá na prvý pohľad.
Na východnom okraji spomínaného hrebeňa sa nachádza vrch Sladná skala (913 m.n.m.), odkiaľ nasleduje dosť prudké a zradné klesanie, ohodnotené z mojej strany (po niekoľkých šmykoch a ostrých dopadoch na jedno i druhé koleno) rôznymi oplzlými výrazmi. Dole sa ocitám na takom čiastočne odlesnenom kvázi sedle s poľovníckou chatkou, kde nastupujem k záverečnému výšľapu na Buchlov.
Moje chvíľkové presvedčenie, že ďalší postup by mal prebehnúť hladko, sa vytráca kúsok povyše chráneného stromu Jaseňa pod Buchlovom (asi 850 m.n.m.), kde mi chodník zatarasili pováľané ihličnany v asi 100-metrovom úseku. Okrem toho, že pri ich obchádzaní a preliezaní strácam sily, z vizuálneho kontaktu mi zmizla žltá značka. Rozhliadam sa vôkol seba, no tej nikde. Podľa mapy však musím postupovať priamo hore. Pot sa mi rinie dole čelom a na vlasoch primŕza. Sadá hmla. Popri sústavnom stúpaní musím zaháňať negativistické myšlienky. Značku som zbadal náhodou niekoľko metrov po mojej ľavej strane, vraciam sa teda na chodník.
Les je hore redší, značenie prehľadnejšie. Obtiaže ma však prenasledujú naďalej – chodník je nevyšľapaný skoro až po vrchol (ktorý pre hmlu nevidím) zaváľaný vyvrátenými bukmi. Niektoré závaly sa ani nedajú obísť a je treba ich pracne popreliezať. So značením našťastie v tomto úseku nemám problém, na Buchlov (1040,5 m.n.m.) prichádzam už aj málinko vyčerpaný o 11:20 hodín.
Na vrchole, respektíve na mieste turistického hríbika, je snehová pokrývka zatiaľ najhrubšia, okrem hustej hmly mi počasie nachystalo aj slabé mrznúce mrholenie. Dlho som tam teda nepobudol, po obedňajšom chlebe s rezňom pokračujem v postupe, respektíve zostupe. Hneď od vrcholu je tu prudké klesanie skalnou úžinou priechodnou len v jednom smere. Trocha mi to pripomína rokliny Slovenského raja, ibaže v malom. Poniže úžiny opäť na moment strácam značku, za nasledujúcim stanovišťom náučného chodníka zostupujem aj tu neprešľapaným chodníkom na rázcestie Zadná lúka (913 m.n.m., 11:50 hodín). Po počiatočnom „nezachytení“ značenej trasy napokon prechádzam zasneženou lúkou a v lese klesám už po zelenej vcelku príjemnou, no miestami podmytou a zľadovatelou lesnou cestou, ústiacou do podstatne rozľahlejšej Bystričianskej doliny na sútoku bezmenného potôčika s potokom Bystrina. Na jeho druhý breh nie je také jednoduché sa dostať. Prietok je pomerne veľký a mostík polorozpadnutý. Po štvornožky som ho však preliezol.
Na rázcestí Bystričianska dolina (628 m.n.m., 12:20 hodín) začína popŕchať, mrholenie zakrátko prechádza do slabšieho dažďa. Po krátkej prestávke na oddych znova postupujem. Bystričianska dolina sa tiahne zostupne od najvyššieho vrcholu pohoria, Vtáčnika, po okrajové časti Kamenca pod Vtáčnikom. Od západu ju ohraničuje skalný masív Veľká skala (819 m.n.m.). Dolinou vedie asfaltová komunikácia, ktorá mi momentálne dosť uľahčuje postup, i keď chôdza po nej dá nohám zabrať. Povrch cesty je tiež miestami pokrytý námrazou. Dážď neustáva a opar klesá. Pomaly sa približujem k civilizácii, najskôr stretávam akýchsi lesníkov, pauzujem na rázcestí Sekaniny (424 m.n.m.) a krátko nato míňam i rázcestie Gepniarova dolina (389 m.n.m.), nachádzajúce sa pri odbočke na rekreačné stredisko Končitá. Kúsok nižšie ma nápadná tabuľa „Papiereň“ upozorňuje na ruiny historickej ručnej výrobne papiera, fungujúcej vo vtedajšom Dolnom Kamenci od roku 1758 do polovice 19.storočia. Neďaleko stojí i pamätník SNP.
Okolo pod druhej prichádzam na okraj obce Kamenec, kde si na autobusovej zastávke na miestnom sídlisku dávam dlhšiu obedňajšiu pauzu. Pri prekontrolovaní mapy a cestovného poriadku ŽSR mi vychádza, že teoreticky by som mohol stihnúť i skorší vlak ako som plánoval. Teoreticky, ak si pohnem. Dole dedinou je to prevažne po asfaltovom chodníku, chodidlá dostávajú zabrať. Dážď nakrátko zosilnel, no do môjho príchodu do susedných Zemianskych Kostolian (236 m.n.m.) úplne ustal. Prekračujem hlavnú cestu č.64 a po pár minútach prichádzam k železničnej stanici na trati č.140 (Nové Zámky – Prievidza).
Po nákupe lístka a krátkom odpočinku v čakárni, sledujem križovanie vlakov z perónu a o 14:46 hodín nasadám na môj spoj, Os 5018 z Prievidze do Topoľčian. Miesto starej-dobrej 810-ky (tzv.autobus) som si vychutnal premiérovú jazdu v novej motorovej jednotke 813/913, zvanej bageta, ktoré tu v poslednom čase hojne premávajú. V priebehu jazdy študujem biológiu, inak samozrejme prestupujem v Topoľčanoch na nadväzný osobný vlak č.5004 (smer Nové Zámky), s pravidelným odchodom o 15:42 hodín. V poradí druhú bagetu opúšťam pred pol piatou v Lužiankach, kde už na mňa čaká otec s autom, nakoľko na Leopoldov prípoj už tradične chýba.

Počasie - zamračené, neskôr mrholenie, miestami mrznúce, dážď, mierne veterno, tep.asi 3-5°C, hore okolo 0°C
Účastníci - Roland Nádaskay
Poznámky, postrehy -

MAPA - trasa turistiky

Fotodokumentácia (výber):


© Text: Roland Nádaskay, Foto: Roland Nádaskay

HLAVNÁ STRÁNKA
TURISTIKA 2008