Volovské vrchy - 5.júl 2010

Volovské vrchy - 5.júl 2010, po.

Tak a je tu leto! Kým školopovinné decká sa dvojmesačným prázdninám takpovediac nevyhnú, u nás ich rozsah závisí od toho, do akej miery si stihneme splniť študijné povinnosti počas oficiálneho skúškového, teda v júni. Keďže mne sa jednu zo skúšok do konca tohto mesiaca úspešne absolvovať nepodarilo, a keďže opravné termíny majú medzi sebou značné rozostupy, budem sa musieť s „nenávidenou“ matematikou nedobrovoľne popasovať v letnom období. Z tohto titulu neplánujem na júl každoročnú cykloturistickú akciu „Tatry na bicykli“, ba ani nestrávim nejaký ten týždeň v Košiciach. Letné prázdniny u starých rodičov, spojené s turistickými a cyklistickými akciami po východnom Slovenskom, boli stálou záležitosťou od roku 2004, no tento rok mi nie sú súdené. Vlani nám košický pobyt vyšiel na výbornú, aj pričinením Michala D., nášho vtedy nového člena. V snahe zmierniť „škody“, sme sa s kolegom ešte počas prebiehajúceho skúškového dohodli na náhradnej alternatíve – víkend v Košiciach strávený turistikou v neďalekom okolí, a samozrejme návštevou mesta a podľa možností aj nejakého dobrého pohostinského zariadenia.
Túra sa podľa pôvodného dohovoru mala zrealizovať v nedeľu, no keďže v piatok som sa na cyklistiku nevymotal a uskutočnil ju až prvý deň víkendu, musel som príchod do Košíc o deň posunúť (to sa neskôr v istých súvislostiach ukáže ako veľká chyba...). V sobotu si teda dávam do tela na dvoch kolesách prejazdom krížom cez Tríbeč (Cyklo Zlatno), z čoho nasledujúci deň pociťujem miernu únavu. V Leopoldove, kam nás zaviezli rodičia, čelíme nepríjemnému zisteniu, že Rudolfovi, ktorý už nie je študentom strednej školy, no zatiaľ nie je ani zapísaný na vysokú školu, nepredajú polovičný študentský lístok, hoci v minulosti s tým nebol problém (napríklad v mojom prípade pred dvoma rokmi). Na východ a späť teda pocestuje bez zľavy. Smutné. Príchod do Košíc zaznamenávame po bezproblémovej jazde niekedy po jednej popoludní, od stanice sa električkou presúvame na Terasu, kde máme dohodnuté ubytovanie u deda Albína. Poobede ešte navštevujeme starých rodičov na Železníkoch, kde sa práve nachádza aj Tibi, a taktiež cintorín. Večer potom už spomínaná návšteva centra mesta a po roku aj orosený polliter Prazdroja na Dominikánskom námestí. Tých orosených fešákov bolo napokon viac – ako sa vraví, do tretice všetko dobré. Či do štvorice?
Slovom „dobré“ však nemožno označiť počasie – tento všemocný fenomén nám prvé signály o svojej nepriazni vysiela už v nedeľu večer. Vracajúc sa na Železníky z krčmy, odkiaľ nás vyhnala záverečná, sme svedkami jemného letného dažďa prechádzajúceho do mrholenia. Moje obavy, že nasledujúci deň nebude z tých krásnych, jasných a slnečných, sa ráno nemilosrdne napĺňajú. Lenže čo by sme to boli za turistov, ak by sme cúvli pred počasím (hoci priznávam, že jednu potupnú porážku už THK v tejto súvislosti zaznamenal: viď Tatry – júl 2008). Z postelí vstávame približne o pol šiestej, aspoň ak mám hovoriť za seba, po tom včerajšom „osviežení“ s poriadne vyprahnutým hrdlom. Počas raňajok, na ktoré nám dedo Albín naservíroval párky s horčicou, sledujeme prevaľovanie úctyhodných más oblačnosti ponad hrebeň Volovských vrchov, kam máme z kuchynky bytu na Humenskej výborný výhľad. Nič povzbudivé.
Z nášho prechodného domova vyrážame okolo šiestej, vzápätí však zisťujeme, že sme sa takmer o hodinu prepočítali. Smerom k magistrátu, ľudovo zvanému „biely dom“, kráčame pomalým krokom zrána vyľudneným sídliskom Terasa. Hodnú chvíľu pred príchodom prímestského busu trávime na autobusovej zastávke, spočiatku nám robia spoločnosť iba mestské holuby, neskôr sa začínajú schádzať ľudia – prevažne postarší turisti a dôchodcovia, smerujúcich do vlhkých lesov zbierať huby. Počasie sa nijak nezlepšuje, ba začína mrholiť. Autobus Košice – Zlatá Idka aj s Michalom na palube prichádza na Terasu o štvrť na osem. Jazda do východiska túry, Vyšného Klátova, trvá rovnú polhodinu, počas ktorej musíme zápasiť s Michalovým „paparazzovským“ fotoobjektívom.
Do oblačnosti ponorené lesy a kopce Volovských vrchov, respektíve východnej časti Rudohoria, vlhkosťou presiaknuté ovzdušie a jemné mrholnie, spolu s kakofonickým rachotom motora odchádzajúceho autobusu, vytvárajú depresívnu kombináciu odrádzajúcu od akejkoľvek ďalšej činnosti – my sme sa však dnes zaumienili uskutočniť výstup na Kloptaň a od toho nemienime upustiť. V prípade značnej nepriazne počasia však zrejme vystúpime iba na Kojšovskú hoľu. Túru teda zahajujeme krátko po trištvrte na osem, od kostola vo Vyšnom Klátove, zvolenom za východisko pre jeho polohu blízko hrebeňa, kráčame k rázcestiu modrej a žltej na okraji obce. Spočiatku postupujeme širokou lesnou cestou mierne klesajúcou do neveľkej doliny, kde prekračujeme bystrinu a začíname stúpať. Lúky strieda súvislý porast lesa, v ktorom je kvôli odparujúcej sa vlahe neuveriteľne dusno. Je bezvetrie a teploty sú napriek zrážkam letné – počítam tak do 25°C. Stúpame nie práve pomalým tempom, takže pot sa z nás len tak leje.
Prvým oporným bodom je rázcestie Pišivenky (780 m.n.m.), kde sa o 8:40 hodín ocitáme na hlavnom hrebeni Volovských vrchov, na červenej trase Cesty hrdinov SNP z Dukly na Devín. Takmer až so zdesením zisťujeme, že toto staré-známe miesto značkári z KST premenovali na Pišiverka. V postupe pokračujeme pohodovou lesnou cestou hrebeňom na západ, spočiatku stúpame mierne, obďaleč však zdolávame prudký kopec ústiaci na lúku na Prednom holisku (či po staršom Prednej holici), ležiacom vo výške bezmála 900 metrov. Na spodnej strane lúky sa nachádza malá kaplnka, v ktorej sa týždeň po dušičkách koná pietna spomienka za „padlých“ turistov. Povyše leží nám z minulosti dobre známa chata Lajoška. Z jej histórie hodno spomenúť, že bola vystavaná košickými turistami roku 1914, počas prvej svetovej vojny spustla a obnovy sa dočkala až celú dekádu po jej skončení. Na tom mal najväčšiu zásluhu Lajos Konrády, ktorého meno táto stavba nesie. Počas druhej svetovej vojny bola chata úkrytom maďarských i slovenských partizánov, v povstaní však padla za obeť horthyovskej armáde. Novú chatu na rovnakom mieste vystavali začiatkom 50.rokov a svojmu účelu slúži dodnes. Prvú návštevy Lajošky si pamätám veľmi matne, bolo to niektorú zimu v druhej polovici 90.rokov. Nemôžem však zabudnúť na pohodovú atmosféru, krbom vykúrenú jedáleň, partie turistov, horúci čaj a párky.
Michal ako obyčajne nie je schopný odolať pokušeniu posedieť si pri nejakom nápoji alebo pokrme, podľa môjho názoru je však na to ešte skoro, a navyše – dnes majú na chate „sanitárny deň“. Krátko po deviatej sa teda skladáme na navlhnutých drevených lavičkách pred chatou a načierame do vlastných zásob. Rohlík, horalka, trocha vody a pokračujeme v postupe smer Kojšovská hoľa. Povyše chaty kráčame aj naďalej hrebeňovkou, ku skalke zvanej Loreley nezachádzame, koniec-koncov máme pred sebou ešte nejeden kilometer. Slabšia polhodinka chôdze premočenou lesnou cestou plnou kaluží, a z lesa sa vynárame na mieste so signifikantným označením Tisícovka (vzhľadom k nadmorskej výške). Vďaka rozsiahlemu rúbanisku máme nakrátko výhľad na údolie Idy s obcou Zlatá Idka, i na niekoľko vzdialenejších vrchov ponorených do nízkej oblačnosti. Dojem hrôzostrašného počasia ešte umocňujú masy vodnej pary stúpajúce z premočených lesov.
Kúsok poniže Tisícovky sa znova vnárame do lesa, míňame rázcestia Idčianske sedlo (954 m.n.m.) a Zlatoidské lúky (980 m.n.m., 10:15 hodín), pred sebou máme výstup na Kojšovskú hoľu. Cesta sa ťahá spočiatku lesom a stúpa mierne, vyššie les pretína niekoľko relatívne čerstvých rúbanísk, povrch lesnej cesty je posiaty suťou pre Volovské vrchy typických zelenavých fylitov, tu a tam však k povrchu vystupujú nápadné, rozpraskané mliečnobiele kremenné žily. Počasie sa ukľudnilo, mraky sa aspoň sčasti rozťahujú, pomedzi masy oblačnosti prenikajú slnečné lúče. To nám dodáva istú dávku optimizmu, potrebnú pre ďalší postup. Okolo štvrť na dvanásť prichádzame na rázcestie na hrebeni s biblickým názvom Golgota (1040 m.n.m.), odkiaľ už dovidieť na temeno Kojšovskej hole. Po krátkej pauze na vydýchanie pri hornej stanici sedačkovej lanovky zo Zlatej Idky, zdolávame prudké stúpanie zjazdovkou a na jeho vrchole sa ocitáme pri bufete, tradične nazývanom „čajovňa Katka“. Hoci obedňajšiu pauzu máme v pláne uskutočniť až na vrchole, predsa len sa na „minútku“ zastavujeme aj pri čajovni – Michal dokupuje nejaké zásoby, kým ja si mením navlhnuté ponožky za suché.
Rýchlo sa meniace počasie nám opäť ukazuje svoju škaredšiu tvár – nebo sa postupne zaťahuje a s našim príchodom na Kojšovskú hoľu (1246 m.n.m.) dokonca na jej vrchol sadá hmla. Na pravé poludnie sa skladáme pri vrcholovej kóte, vybaľujeme zásoby proviantu a dávame si ľahký obed. Okrem nás tu pauzuje ešte jeden párik diaľkárov, pokračujúcich ďalej na Košice. Napriek tomu, že poveternostné podmienky sú všelijaké a ich ďalší vývoj je ťažko predpovedať, mám pocit, že by bola škoda sa preto nášho pôvodného zámeru, a síce výstupu na Kloptaň, vzdať. Čas máme dobrý, únava nás tiež zatiaľ netrápi. Jedinou starosťou sú moje premokajúce vibramky.
Od vrcholovej kóty schádzame asfaltovou cestou na sedlo medzi Kojšovskou hoľou a susednou Zlatoidskou horou (1232 m.n.m.), ktorá s ňou tvorí akýsi dvojvrchol tohto masívu, a následne až k zrekonštruovanej, no stále nefunkčnej chate Erika (1046 m.n.m., 12:40 hodín). Za celý doterajší priebeh túry je stav počasia asi najhorší, čierňava, ktorú sme na severozápade pozorovali z vrcholu Kojšovky, za pár minút nebezpečne zastrela celé nebo. Niekoľko desiatok metrov za Erikou, už mimo možnosti úkrytu, došlo na nevyhnutné, keď zachmúrená obloha zoslala k zemi záplavu miliónov kvapiek teplého letného dažďa. Pred lejakom sa snažíme bezúspešne ukryť pod korunami stromov. Pršiplášte síce nepremokajú, no kvôli ich nepriedušnosti nás už zakrátko zalieva pot. Najhoršia „sprcha“ prechádza približne po ôsmich-desiatich minútach do znesiteľného mrholenia, nie je teda dôvod ďalší postup odkladať. Na zákrute asfaltky vedúcej od Eriky v smere hrebeňovky do Zlatej Idky, stretávame skupinku turistov, podľa výrazov v ich tvárach počasím zjavne rovnako „nadšených“. Kúsok za spomínanou zákrutou míňame krátko po jednej Spálenicu (1030 m.n.m.), rázcestie červenej a žltej, zostupujúcej do Prakoviec.
Niekoľko minút monotónneho striedania úsekov mierneho stúpania a klesania nás o štvrť na dve privádza na rázcestie Biely kameň (1115 m.n.m.), kde zažívame ďalší, tentoraz menej intenzívny prehánkový pulz. Les je opäť striedaný sériou pomerne rozľahlých rúbanísk, staršie šlógy už pokrývajú bujné porasty tráv, ktoré sú miestami dosť zle priechodné. Počasie, zdá sa, dostalo rozum, mračná sa stále prevaľujú ponad hrebeň Volovských vrchov, no fronta s prehánkami sa od nás viditeľne čoraz viac vzďaľuje. Optimizmus do ďalšieho postupu nám dodáva spomedzi oblakov útržkovito vystupujúca belasá obloha a spolu s ňou i príjemné hrejúce slnečné lúče.
Obďaleč kráčame premočenou lesnou cestou a na krátkom úseku klesania strácame inak dobre vyznačenú červenú značku. Neviem presne ako k tomu došlo, no už po niekoľko málo minútach sa z riedkeho porastu krátko pre štvrť na tri vynárame na lúke, poslednom opornom bode pred Kloptaňou – rázcestí Trohanka (952 m.n.m.). Keďže máme pred sebou ešte nezanedbateľný kus cesty, nie je od veci dopriať si krátku pauzu, dať si čosi pod zub a preskupiť sily. Trohanka je v podstate sedlo na východo-západne sa tiahnucom hlavnom hrebeni Volovských vrchov, okrem červenej Cesty hrdinov SNP tadiaľto prechádza i žltá trasa z Medzeva do Prakoviec. V prípade núdze je možné ako úkryt na jednu noc využiť prostú drevenú búdu, no celkom v pohode by sa tu dalo aj stanovať.
Čas je síce pokročilý, no vzhľadom na dlhé letné dni a relatívne dobré vlakové spojenie z Mníška nad Hnilcom, odtiaľto najlepšie dostupného ľudského sídla, obávať sa teda nemusíme. S fyzickými silami sme na tom stále dobre, psychiku zasa posilňuje zlepšujúce sa počasie (nechcem teda nič zakríknuť...). Čo sa týka mňa, narozdiel od mojich Gore-texom vybavených spolubojovníkov, sú moje chodidlá v dosť biednom stave. Kúsok za Trohankou teda vymieňam mokré ponožky za tie „iba“ navlhnuté. Chôdza v premočených topánkach nie je teda nič príjemné.
Záverečný úsek nám zaberá bezmála hodinu a pol. Lesnú cestu už v podstate od Trohanky strieda stále viac sa zužujúci chodník. Hrebeň je málo členitý, rozhodne však nekráčame po rovine – úseky mierneho stúpania nepravidelne alternujú s úsekmi klesania, pocit, že Kloptaň je už len na skok sa veľmi rýchlo rozplýva, postup sa zdá nekonečný. Iných turistov okrem nás zrejme niet široko-ďaleko, zvláštny pocit izolácie vyvolávajú i sporadické výhľady na južnú stranu, do niekoľkokilometrových dolín, oddelených úctyhodne pôsobiacimi zaoblenými a hustými lesmi pokrytými chrbtami, vybiehajúcimi z hlavného hrebeňa smerom do širokého údolia Bodvy. Tam kdesi kryštalinikom budované Rudohorie končí a z údolia Bodvy sa prudko dvíhajú podstatne mladšie, druhohorné príkrovy Slovenského krasu. Samotný hrebeň sa stáča mierne na severozápad, v dôsledku čoho nemáme výhľad na vrchol Kloptane, ďalej je klenutý prudko na juhozápad. Najlepšie viditeľným vrchom je Zbojnícka skala (1147 m.n.m.), ktorú chvíľu mylne považujeme práve za Kloptaň.
Po nahliadnutí do mapy začína byť jasné, že cieľ máme na dosah. Záverečné stúpanie nás z prevažne bukového lesa privádza do rednúceho ihličnatého porastu, kde sa už len jednu stopu široký chodník kľukatí pomedzi jednotlivé smreky, obklopené čučoriedkami, až k dlho očakávanému vrcholu. Finiš robí problémy najmä Rudolfovi, sotva sa vlečúcemu... dlhšia pauza je teda namieste. Kloptaň (1154 m.n.m.) je v rámci Volovských vrchov jeden z najvýraznejších kopcov (spolu s dnes už navštívenou Kojšovskou hoľou, či vzdialenejším Osadníkom, Pipitkou a Skaliskom), dominantou je ako pri pohľade z južnej strany, tak zo severnej. Príchod na najvyšší bod Kloptane zaznamenávame o 15:45 hodín, skladáme sa na drevenej lavičke pri rázcestníku a vyberáme proviant. Z vrcholu samotného toho veľa nevidieť, ak si chce človek užiť výhľad, musí sa vyšplhať na drevenú rozhľadňu postavenú pred jedenástimi rokmi. Mohutné kopce Rudohoria sa rozliehajú kam až oko dovidí, za horami a dolami sa nejasne črtá Gelnica a Smolnícka Píla, mračná zastierajúce oblohu prakticky počas celého doterajšieho priebehu túry, sa nesmelo rozťahujú a miestami odhaľujú belasé nebo. Nesmiem zabudnúť odobrať nejaké vzorky miestnych hornín – čiernych fylitov, ktoré narozdiel od častejších chlorit-sericitických vznikli z ílovitých bridlíc bohatých organickou hmotou, transformovanou v priebehu metamorfózy na grafit. Na záver ešte spoločná fotka a zhruba o pol piatej môžeme vrchol opustiť.
Ako tam pozerám na tú „výšku“ pod nami, zostup tiež nebude nijaká hračka. Tesne pod vrcholom sa predierame porastom burín na rúbanisku, obďaleč pozvoľna klesáme po zašlej lesnej ceste. Na bezmennom sedielku medzi Klopťaňou a Hutnou hoľou (odkiaľ máme celkom dobrý výhľad) sa však táto cesta prudko stáča a keďže na nej chýba značenie, začínam mať podozrenie. Pokračovať ňou a zamotať sa niekde v lese by nám v týchto pokročilých hodinách rozhodne neprospelo. Keďže so značením to v týchto miestach nie je najlepšie, pokračujeme podľa trasy naznačenej v mape, teda južným okrajom Hutnej hole. Vstupujeme do lesa, ktorý je na temene spomínaného kopca prerušovaný lúčnatými plochami. Porast tráv je dosť vysoký, navyše po dažďoch mokrý, prechod cezeň nie je práve najpríjemnejší. Na jednej z čistín už z diaľky badať typický hríbik, označený ako Hutná hoľa (1093 m.n.m., 17:10 hodín) a oznamujúci prudkú zmenu smeru zelenej trasy. Opäť sa dostávame do lesa a na dlhší čas v ňom aj zotrvávame. Značka kopíruje priebeh lesnej cesty, pri pohľade do mapy je jej trend viac-menej priamy, no v malom meradle sa dosť kľukatí. Celý priebeh záverečného klesania si už presne nepamätám, zostup bol totiž dosť jednotvárny, všade vôkol les, pred nami nekončiaca, zablatená a dažďom vymletá lesná cesta. Sklon svahov na tejto strane masívu Kloptane je značný, od Hutnej hole prakticky až po Mníšek nezmenený. Kráčať v snahe nestrácať zbytočne čas primerane rezkým tempom a dodržiavať pritom opatrnosť, je dosť náročné. Tak prudké klesanie dáva zabrať všetkým svalom a kĺbom nôh, jednoznačne najviac však trpia kolená.
Povyše Mníška opúšťame les a ďalej prechádzame trávnatými stráňami, využívanými miestnym družstvom ako pasienky. Do dediny samotnej, nehovoriac o železničnej stanici, je to ešte kus cesty. Slabnúcim tempom schádzame poľnou cestou do údolia Smolníka a na okraji dediny, pri brode, sa osviežujeme chladnou vodou tohto potoka. Priamo do Mníška nezachádzame, okrajom obce, pozdĺž potoka, kráčame spevnenou cestou priamo k stanici. Držím sa na čele, unavenejšieho Michala a Rudolfa musím tu a tam popohnať, nestihnúť vlak by bolo dosť nemilé. Rieku Hnilec križujeme oceľovým mostíkom, v minulosti patriacim k inventáru úzkorozchodnej železnice z Mníška (ešte pred výstavbou stredoslovenskej transverzály až z Gelnice) do Smolníckej Huty, zrušenej niekedy v 60.rokoch. Za riekou je to deravou asfaltkou už len pár metrov k železničnej stanici, kde môžme túto túru, alebo prinajmenšom jej pešiu časť, o 18:40 hodín spokojne ukončiť. Nachodili sme toho dnes skutočne dosť, to sa patrične odrazilo aj na našom fyzickom stave – Rudolf si odniesol natiahnuté slabiny, Michal bolesť v kolenách, ja stuhnutý chrbát (čomu sa mohol vyhnúť, nevláčiac so sebou celú cestu tie kamene) a zničené, vodou nacucané chodidlá. Spoločný máme pocit únavy, mierny hlad a slnkom opálené tváre. Teší ma, že napriek nepriazni počasia sme sa našich pôvodných plánov nevzdali, nezmenili trasu a Kloptaň napokon „dobyli“.
Po nákupe cestovných lístkov a krátkom vysedávaní na peróne, vyhrievajúc sa na slnku a sledujúc postupne sa schádzajúcich cestujúcich, prichádza približne za desať sedem motorový osobák zo smeru Červená Skala. V neďalekej Gelnici sa súprava celkom slušne zapĺňa. V uzlovej stanici Margecany na nadväzný vlak, ktorýsi bratislavský rýchlik, dlho nečakáme. Z vyjasnenej oblohy zostupujúce slnečné lúče sú nadnes poslednými, slnko sa pomaly začína odoberať na západ, za kopce Rudohoria, doliny sa ponárajú do šera. Do Košíc prichádzame krátko pred štvrť na osem, lúčime sa s Michalom s nádejou, že si turistiku čoskoro zopakujeme, nato nasadáme na električku č.6 na Terasu. Pôvodný plán počítal s večerom v meste a „zapitím“ úspechu tejto túry, no na vysedávanie v krčme sa dnes skutočne necítim, okrem toho, na pivku sme už predsa boli včera. Nasledujúci deň ráno nás dedo Albín odprevádza na stanicu, z Košíc vyrážame krátko po desiatej rýchlikom Liptov. Košické intermezzo týmto pre mňa skončilo, nadišiel čas pripravovať sa na skúšku z matiky. Uvidím ako dopadnem, možno sa sem ešte toto leto vrátim.

Počasie - prevažne zamračené s prehánkami, neskôr polooblačno až polojasno a slnečno, bezveterno, tep.asi 22-25°C
Účastníci - Michal Dvořan, Rudolf Nádaskay, Roland Nádaskay
Poznámky, postrehy -

MAPA - trasa turistiky

Fotodokumentácia (výber):

HLAVNÁ STRÁNKA
TURISTIKA 2010