Veselí nad Moravou - 3.február 2006, pi.



Po tom, čo nám v škole odovzdali polročné vysvedčenia, sme na piatok 3.februára dostali jednodňové voľno. Naplánoval som vlakovú túru do Česka, keďže kolega Radecký mal nejaký program, rátal som hlavne s Rudolfom.
Z domu sme ešte za hlbokej tmy vyrazili okolo 5:30 hodín, ale zhruba v polovici Kostolnej ulice zisťujeme, že brat si doma zabudol pas (ten som tam nechal aj ja, no mne stačí občiansky preukaz). Zrýchleným tempom sme ešte sa pobrali domov, aj keď bolo jasné, že osobák o 5:59 hodín do Zbehov nestíhame.
Požiadali sme mamu, či by nás nemohla odviezť autom, čo sa celé nezaobišlo bez nervov. Od križovatky na začiatku obce Zbehy, kde vystupujeme a lúčime sa, sme pokračovali po zľadovatelej a zasneženej asfaltke k stanici. Slnko ešte stále akosi nevychádzalo. Po chvíli sa objavuje motorák Os 5103 od Leopoldova a krátko nato, o 6:11 hodín, zrýchlený vlak Nitran (smer Bratislava hlavná stanica) so svietiacim okuliarnikom na čele. Okrem tých, čo prestupovali z motoráku, sme boli zo Zbehov jediní cestujúci. Lístky samozrejme kupujeme v sprievodcu vo vlaku.
Cesta Nitranu po trati č.141, ako aj náš postup týmto vlakom, končí o 6:32 hodín v uzle Leopoldov. Po nákupe lístkov v pokladni očakávame na peróne medzištátny rýchlik Goral (Bratislava – Katowice), s pravidelným príchodom o 7:01 hodín. V kupé, kde sme sa usadili, už bol jeden starší muž a žena. Cestu sme strávili pozorujúc z okna rannú scenériu krajiny Považia, zahalenú do akéhosi oparu. Po Piešťanoch a Novom Meste nakoniec rýchlik opúšťame v krajskom meste Trenčín (asi 57 000 obyvateľov) a vzhľadom na to, že kvôli odchodom vlakov sme mali kopu času, zabehli sme do centra.
Vedľa súčasnej stanice si človek hneď všimne budovu podobnú tej v Trenčianskej Teplej – ide asi o bývalú výpravnú budovu. V parku fotíme busty M.R.Štefánika a Ľ.Riznera. Pizzéria pod hradom bola už nejak mimo prevádzky a ani do reštiky v hoteli Tatran sa nám nepodarilo dostať, takže sme šli hlbšie do mesta. Zakotvili sme v malej kaviarni na ľavej strane Námestia Mieru, takmer na jeho konci, kde sme si dali čaj a potom ho zapili horúcou čokoládou. Ešte som nazrel do mapy a rozpisu dnešnej cesty a nato sa dávame na návrat.
Na stanici dokupujem rýchlikový príplatok a presúvame sa na druhé nástupište, kde nám rozhlas ohlásil asi 5-minútové meškanie rýchlika Čingov. Nechcel som nič riskovať, tak sme sa vrátili na prvý perón a nasadli na pristavený Os 3067 do Žiliny, s pravidelným odchodom o 9:36 hodín. Nakoniec pár minút meškal aj ten a kým sme v ňom čakali na odchod, diskutujúc o Mníchovskej zrade, predbehol nás spomínaný zmeškaný Čingov. Jedinú zastávku cestou sme mali na hradle Opatová nad Váhom.
Vystupujeme v Trenčianskej Teplej a spolu s ďalšími ľudkami rýchle bežíme na osobák smer Vlársky priesmyk Os 3508, s pravidelným odchodom o 9:48 hodín. Na moje prekvapenie je pristavená motorová súprava rady 851, jedna z tých, ktoré kedysi kraľovali slovenským lokálkam a na sklonku éry ŽSR v osobnej doprave na Slovensku začali byť postupne nahradzované „útlejšou“ radou 811. Okamžite po nástupe sa vlak dáva do pohybu. Po pravej strane máme lokomotívne depo Trenčianska Teplá so širokou paletou motorových rušňov na točni. Po prejazde oceľovým mostom ponad Váh sa stáčame na severozápad a nasleduje stanica Nemšová. Odtiaľto sa odpája neelektrifikovaná lokálna trať č.124 do Lednických Rovní (v súčasnosti už len nákladná doprava). Väčšina ľudí vystupuje v poslednej slovenskej stanici, Hornom Srní. Druhý vozeň, teda ten náš, ostal úplne prázdny. Sprievodca nám cez okno oznamuje, že na Vláre máme prestúpiť. Nasleduje dlhý úsek bez zastávky popri riečke, kým minieme cestnú colnicu, naznačujúcu prechod štátnej hranice a zastavíme o 10:07 hodín na hraničnej stanici Vlárský průsmyk.
Absolvujeme pasovú kontrolu – českého colníka som požiadal o pečiatku, čiže musel môj pas overiť a to chvíľu trvalo. Motorová súprava ČD 810 vlaku Os 4306 mala dva vozne – my sme sadli do zadného, kde už bolo zopár cestujúcich. Do reči som sa dal s jedným chlapíkom – najprv som potreboval informáciu ohľadne cesty vlaku až do Kunovíc, ale dostal som z neho, že zrýchlený vlak, ktorý zvykne chodiť z Vláry do Brna, jazdil ešte asi pred piatimi rokmi až z Trenčína a tiež tadeto prechádzal rýchlik Nové Zámky – Chynorany – Trenčín – Brno (!), ešte za ČSD.
V Bylniciach dosť ľudí súpravu opúšťa, náš vozeň je opäť prázdny. Z Bylníc sa inak odpája smerom na sever trať č.283 do Hornej Lidče, postavená spolu s traťou gen.M.R.Štefánika (Púchova – Hranice na Moravě) na sklonku existencie prvej republiky. My však pokračujeme ďalej na západ po trati č.341 (Vlárský průsmyk – Staré Město u Uherského Hradište). Železnica postavená roku 1888 sa tiahne v údolí riečky Vlára, cez stanice Popov, Bohuslavice nad Vláří, Divnice, Slavičín, Hostětín stúpame až k Pitínu. Odtiaľ sa nám ponúka pohľad do snehom pokrytej doliny Olšavy. Hore na kopci sa nachádza stanica Pitín, v ktorej však nestojíme, a ktorá už ani nieje uvádzaná v cestovnom poriadku 2005/06.
Prevýšenie železnica prekonáva esíčkom okolo obce, kde stojíme v Pitíne zastávke. Nasledujú Bojkovice, Záhorovice, Nezdenice a Šumice. Újezdec u Luhačovic je uzlová stanica, kde sa z našej trate severným smerom stáča železničná trať do známeho kúpeľného mesta Luhačovice (dokonca tam jazdí jeden pár rýchlikov z Prahy). Do motoráku pristupuje väčší počet miestnych a zároveň sa tu križujeme s MOs vlakmi na Luhačovice a Vlárský průsmyk. Rovnaký nával prichádza aj v nasledujúcom Uherskom Brode. Na opačnej strane koľajiska stanice stojí budova svetoznámej fabriky Česká Zbrojovka. Mnoho cestujúcich z Uherského Brodu vystupovalo v nasledujúcich dedinách – Havřice, Hradčovice a Popovice u Uh.Hradiště. poslednou zastávkou sú Vésky, v rovnomennej časti Uherského Hradištia. Pod toto mesto patrí tiež uzlová stanica Kunovice, kde vlak o 11:37 hodín opúšťame aj my.
Ďalší spoj nám má ísť až o nejakú hodinku, takže sa v kľude odoberáme do staničnej budovy a v preplnenej čakárni kupujeme lístky. Cestovný poriadok tu nemali a tak sa vraciame naspäť na perón. Zhodou náhod vlak, ktorý mal odchod do Veselí nad Moravou (Os 2221, 11:37 hodín) práve v čase, keď spoj od Vláry dorazil do Kunovíc, mal niekoľko minút meškanie. Rýchlo sme doň naskočili a už sme aj postupovali ďalej traťou č.340 (Uherské Hradište – Bzenec – Brno), vybudovanej roku 1887. Keď som vybehol sfotiť zastávku Kunovice, pristúpil ku mne asi 10-ročný miestny chalan, pýtajúc sa, či som fotograf. Zaujímalo ho odkiaľ zo Slovenska sme, aké je tam počasie a či je v Tatrách veľa snehu.
Medzitým bez zastavenia prechádzame zastávkou Ostrožská Nová Ves lázně a stanicou Ostrožská Nová Ves. Nasleduje menšie mesto Uherský Ostroh, kde chlapec aj so starým otcom vystupuje. Inak, prívlastok „uherský“ pri niektorých miestnych názvoch značí prežitok z obdobia, keď územie Uhorska siahalo po toku Moravy severnejšie – pokiaľ sa neustálilo na súčasnej slovenskej hranici. Ďalšia stanica je konečná aj pre nás – vo Veselí nad Moravou (centrum juhomoravského regiónu Veselsko) sme mali mať pravidelný príchod o 11:57 hodín, no kvôli meškaniu to bolo nakoniec o čosi neskôr.
Nástupištia na stanici boli len dve, ale interiér budovy ma ohúril – veľkosťou je porovnateľná so Zvolenom alebo Banskou Bystricou. Biela stena nad informačnou tabuľou je zdobená moravskými ľudovými motívmi a miestnymi veršovačkami. V strede haly sú umiestnené lavice a po jej stranách infocentrum ČD a nejaká krčma. Šiel som do pokladne (tri okienka, no len jedno otvorené) kúpiť lístky do Sudoměříc a aj české cestovné poriadky (celoštátny 60 Kč a moravskosliezsky 35 Kč) a potom sa poberáme von.
Obehli sme predstaničné námestie, kde stáli zoradené tri autobusy ČSAD Hodonín ako prípoje do okolitých „neželezničných“ dedín, a zakotvili v reštaurácii penziónu „U Andrísků“ v snahe ujsť hladu. Išlo o podobný podnik ako v Hustopečiach (krčma s možnosťou stravovania), ale predsa len s o niečo vyššou úrovňou. Dal som si polievku držkovú, no nerátal som s tým, že mi do nej šupnú pravé držky a nie sójové a ako druhé jedlo čínske kurča s opekanými zemiakmi. Celé sme to zapili klasicky čajom. K našej smole sa vedľa usadili akýsi „zasrani“ Rudolfovho veku a bez akejkoľvek hanby zakúrili celý podnik až to tam bolo nedýchateľné. Našťastie sme sa už poberali preč, pričom sme dokopy platili asi 200 Kč (vzhľadom na veľkosť porcií sa to oplatilo).
Po návrate na stanicu už mali otvorené infocentrum ČD – okrem miestnych pohľadníc predávali niektoré aj s rozmanitými železničiarskymi motívmi z Čiech a Moravy. Skočili sme sa ešte pozrieť na perón a urobiť nejaké tie fotky. Na II.nástupišti je pristavená motorová súprava podobná tej, akou sme pred necelým rokom cestovali do Bardejova, no kompletne zrenovovaná, nanovo natretá a mala dokonca inštalované poloautomatické dvere.
Osobný vlak č.14112 opúšťa prvé nástupište o 14:18 hodín, pričom my na jeho palube určite nechýbame. Stojíme na Veselí nad Moravou zastávke, vo Vnorovoch a Strážnici, kde jednému z cestujúcich pomáham naložiť na vlak bike, nato nasleduje Petrov a výstup v hraničnej stanici (so značne krkolomným názvom) Sudoměřice nad Moravou o 14:40 hodín. Kým u staničného zriadenca kupujem lístky, vlak opúšťa stanicu a pokračuje po trati č.343 (Vrbovce – Hodonín) do jej konečnej stanice. Opäť absolvujeme pasovú kontrolu, dnes už druhú. Vyžiadal som si pečiatku, teda hraničiari sa so mnou zaoberali trocha dlhšie. Preľakol som sa, keď sa vlak dal do pohybu, no český colník ma upokojil, že to len posunujú kvôli pripojeniu vozňa rady 011. Colníci sa medzitým vysielačkou v odstavenej felícii spojili s neďalekou cestnou colnicou Sudoměřice – Skalica, aby mohli overiť môj pas – meno Nádaskay hláskovali ako: „Neruda, dlouhý Adam, David…“. Zistili akurát, že doobedu som štátnu hranicu prekročil na Vlárskom priesmyku a konečne mi dali razítko.
Sudoměřice opúšťame vlakom Os 2421 Českých dráh o 14:54 hodín. Po chvíli vstupujeme späť do našej vlasti, ocitáme sa na Záhorskej nížine, ktorú pretína železničná trať č.114. Na poli po ľavej strane vozňa sa pasie menšie stádo srniek a koná sa zlet havranov. Prvou zastávkou je slobodné kráľovské mesto Skalica a po nej Kátov. V uzlovej stanici Holíč nad Moravou sa pripája elektrifikovaná odklonová trať č.115 z Hodonína, na ktorej je však v súčasnosti osobná doprava zastavená. Je to jediná trať na slovenskom území postavená na základe rakúskeho práva. Pri vjazde do stanice hukot vlaku vyplašil bažanta, ktorý náš príchod sledoval od chodníka, takže sa ten chudák vzbrklo rozletel a vrazil do plota.
Od Holíča je i trať č.114 elektrifikovaná. V Kopčanoch prichádza do nášho vozňa lístky skontrolovať sprievodca ŽSSK, pri prejave miešajúci záhoráčtinu a moraváčtinu. Stanica Gbely sa nachádza vzhľadom na mesto trocha od ruky, skôr v priemyselnej zóne. Gbely sú slovenským strediskom ťažby ropy a zemného plynu a celé ich okolie je posiate desiatkami aktívnych i prieskumných vrtov. Pokračujeme zastávkou Gbely, plechovou búdou s poobíjanou omietkou a nato pomerne dlhým prejazdom borovicovým lesom, ktoré sú pre Záhorie typické.
Túto etapu končíme v uzlovej stanici Kúty o 15:32 hodín. Zakúpil som lístky na ďalšiu cestu, pofotil stanicu a ešte aj stihol kúpiť pohľadnice, kým sme sadli na vlak do Trnavy (Os 2611), s odchodom o 15:47 hodín. Osobákom je už tradične pantograf – bielo-červená elektrická jednotka, pre svoj onehdy futuristický dizajn nazývaná aj tornádo. Aj na tejto trati sa snažím čo-to pofotiť – Kuklov, Šaštín-Stráže, Šajdíkové Humence, Borský Mikuláš. Stanica Senica na tejto trati je tiež dosť vzdialená od svojho mesta, takže nečudo, že už za prvej republiky občania požadovali preloženie železnice viac centru, no nakoniec sa to nerealizovalo. Na nákladisku Hlboké už v súlade s novým GVD nestojí žiaden vlak, zastávku teda môžeme považovať za zrušenú (hoci ešte figuruje v cesťáku). Zhruba v polovici trate č.116 leží stanica Jablonica, z ktorej dopravnej kancelárie je dispečerom dirigovaná celá prevádzka tejto trate. Kľukatinami nad obcou sa dostávame k Jablonickému tunelu a pretíname pohorie Malé Karpaty. Zastavujeme v Smoleniciach, Bíňovciach, Boleráze, kde sa začína zotmievať. Vozeň vlaku bol takmer prázdny.
Do Trnavy dorážame o 17:15 hodín a hneď bežíme kúpiť cestovné lístky na rýchlik R 723 Vtáčnik z Bratislavy hlavnej stanice do Prievidze. Na nástupišti I. už naň čakalo množstvo ľudí. Laminátkou ťahaný rýchlik dorazil do stanice Trnava o 17:39 hodín a všetky vozne vzápätí okupuje záplava cestujúcich z perónu. V Leopoldove čakáme o čosi dlhšie, pretože lokomotívu rady 240 menili za dieselového 750-kového okuliarnika, ktorý bude súpravu viesť až do jej cieľa.
Z rýchlika padáme o 18:14 hodín v Hlohovci, ale ešte predtým nás stihla skontrolovať sprievodkyňa, ktorá za nás zistila, že v Trnave nám vlastne predali po dva rýchlikové príplatky. Asi o 10 minút presadáme na motorový osobný vlak č.5115 do Nitry (odchod 18:24 hodín) a ešte aj cestou po trati č.141 robím fotografickú dokumentáciu. Vystupujeme a zároveň cestu končíme v našej domovskej stanici Alekšince o 18:47 hodín a ešte na video zachytávame križovanie osobných vlakov.
Doma nás potom čaká výdatná večera a oddych.

Počasie - hmla, zamračené, bez zrážok, bezveterno, ráno tep.asi -10°C
Účastníci - Rudolf Nádaskay, Roland Nádaskay
Poznámky, postrehy -

Fotodokumentácia (výber):









© Text: Roland Nádaskay, Foto: Roland Nádaskay

HLAVNÁ STRÁNKA
TURISTIKA 2006