Od poslednej pešej túry tohto roka uplynuli už vyše dva mesiace, augustu dominovala cyklistika a v septembri mi viac-menej školské povinnosti neumožnili sa v tomto smere realizovať. Keď však cez jesenné prázdniny chcem vybehnúť do Slovenského raja, bolo by dobré trocha sa pred tým rozhýbať. S Tomášom Radeckým sme sa predbežne dohodli na menšej túre v starom-známom Tríbeči, no kolegovi napokon skrížila plány brigáda na dome. Odradiť som sa ale nenechal.
Okolo trištvrte na šesť toho sobotňajšieho rána vyliezam z postele, do batohu balím už vopred pripravené veci a raňajkujem. Na železničnú stanicu sa cez dedinu presúvam ešte za tmy, Alekšince opúšťam vlakom Os 5105 o 6:50 hodín. Zviezol som sa zadarmo, keďže po Lužianky, kde o 7:05 hodín ako jediný vystupujem, sa sprievodca akosi neunúval skontrolovať cestovné lístky.
Túru zahajujem o 7:05 hodín neobvykle v Lužiankach – z Nitry by som totiž musel pokračovať po prestupe autobusom, a na ten nemám polovičnú zľavu. Síce som na pokladňu SAD-ky skočil v piatok, lenže akurát ten deň mali z technických príčin zatvorené. Dokonca som rozmýšľal, či nepôjdem peši až z domu.
Po krátkom čakaní súprava vedená 810-kou stanicu Lužianky opúšťa, kým ja už postupujem cez nákladisko a okolo cintorína k hlavnej ceste. Tma už ustúpila novému dňu, no krajinu pre zmenu zatemňuje masívna oblačnosť hromadiaca sa na severe. Južne od Nitry je však obloha pomerne čistá. Hodnú chvíľu kráčam chodníkom po hlavnej ulici, stretávam iba zopár miestnych, smerujúcich zrejme do potravín na čerstvý chlieb, až prichádzam k dvihnutému valu železničnej trate č.141. Ďalej už kráčam medzi koľajami, po mierne zarastených betónových podvaloch, krížom cez poorané polia priamo na východ, na Drážovce. Prv však prechádzam oceľovým viaduktom ponad zakalenú rieku Nitru, za ním sa zastavujem a dávam dole novú North Face bundu. Na vchodovom návestidle svieti žlté svetlo – čo to znamená však neviem. Osobná doprava na trati sa neprevádzkuje od roku 2003, nákladné vlaky by mali premávať iba cez pracovné dni, no predsa som maximálne ostražitý. Občas ku mne z neveľkej diaľky doľahne zvuk prebiehajúceho kamiónu alebo iného ťažkého vozidla, nápadne pripomínajúci rachotenie blížiaceho sa vlaku, no pri kontrolnom pohľade pred i za seba nič neregistrujem a pokračujem ďalej.
Hoci trať č.141 je oficiálne celá železnica od Leopoldova na Považí po Kozárovce na Pohroní, jej tri úseky od seba oddeľujú rozdielne geografické pomery a najmä rozličné historické okolnosti ich výstavby. Strednú časť trate tvorí úsek Lužianky – Zlaté Moravce, vystavaný v období prvej Československej republiky a do prevádzky uvedený v ten nešťastný rok 1938. Jeho prvou stanicou v mojom smere sú Drážovce. K staničnej budove dnes nezachádzam, pochod traťou a jej fotografickú dokumentáciu už mám absolvovanú.
Z koľajiska drážovskej stanice prechádzam na okraj dediny a strmým výšľapom sa o 7:50 hodín dostávam na vŕšok k románskemu kostolíku sv.Michala. Pár minút tu pauzujem, pričom obdivujem zaujímavý kontrast prevaľujúcej sa tmavosivej oblačnosti a ostrých slnečných lúčov spočívajúcich na šedých múroch storočiam odolávajúcej kaplnke. Po občerstvení idem ďalej. Z riedkej boriny sa vynáram na rázcestí Barohať (193 m.n.m.), odkiaľ kráčam štrkovou lesnou cestou a nato zužujúcim sa chodníkom po zelenej trase. Míňam akúsi chalupársku osadu i rázcestie s modrou Pod Plieškou, pričom začína prudšie stúpanie exponovaným terénom na Meškov vrch (446 m.n.m.). Turistov tu veľa nie je, iba predo mnou upaľoval jeden starší bežec do vrchu, ktorého pomaly pre podstatne rýchlejšie tempo strácam z dohľadu.
Na rázcestí Meškov vrch sa ocitám o deviatej a vzápätí premýšľam, akou trasou sa pustím. Mierne sa rozfúkal vietor, no pozitívom je postupné vyjasňovanie sa. Na dohľad mám Zobor, na ktorý ostáva tak 45 minút cesty, charakteristický vysielač na Pyramíde i Žibricu. Hore som už bol veľakrát, naposledy aj s bonusom v podobe prietrže mračien, zakončujúcej náš neslávny premiérový pokus o zdolanie Ponitrianskej magistrály. Hovorím si, že sa pustím doteraz nepreverenou trasou po žltej na Podhorany. Klesanie prevažne riedkymi krovinami porasteným úbočím masívu Zobor mi zabralo hodnú chvíľu, mám však pekný výhľad na Žibricu a okolité podhorie.
Onedlho po štrkovke vchádzam do vinohradov, slnečné lúče už zalievajú krajinu zo všetkých strán a radmi viniča pofukuje mierny vánok. Ľudí naokolo niet. Na konci vinohradníckej osady míňam sochu sv.Urbana, miestneho patróna, kúsok nižšie sa na chvíľu dostávam k trati a nato pokračujem prašnou cestou povyše nej. Do samotných Podhorian sa dostávam až za niekdajšou stanicou podchodom vo vale železnice. Jednou z najväčších zaujímavostí trate č.141 je dvojpilierový viadukt s oceľovou konštrukciou v hornej časti dediny, Mecheniciach. K turistickému hríbiku (208 m.n.m.) prichádzam o 9:48 hodín, skladám sa a pauzujem.
Podhorany opúšťam s postupom na severovýchod po žltej, spočiatku kráčam po okraji pooraného poľa, začínam mierne stúpať a opäť sa strácam v lese. Z diaľky sa ozýva hučanie motorovej píly – niekde v okolí zrejme brigádujú lesníci. Stúpanie mi dáva zabrať, po dlhom čase nečinnosti som akosi vyšiel z formy. Prvú dlhšiu prestávku si dávam o 10:25 hodín na rázcestí Pod Dlhou skalou (378 m.n.m.) na úpätí Žibrice, kde sa napájam na červenú trasu Ponitrianskej magistrály. Usadil som sa na pni, z ruksaku vybral rohlík a konzervu a dal sa do jedla.
Nasleduje už známa cesta – klesanie lesom po červenej, prechod popod lanovku a asfaltkou do Žirian. Z dediny vychádzam mostom ponad zárez železničnej trate a od posledného domu krížom cez lúku zasa do lesa. Tu už je pre mňa cesta nezáživná, v týchto miestach ju poznám veľmi dobre. Počasie je pekné, škoda ho nevyužiť. Myslel som, že prejdem oblúkom cez Gýmeš až do Lefantoviec, no otec vravel, že z bratmi vybehne na hrad – možno to tam zabalím a vrátim sa domov s nimi.
Z lesa sa vynáram pri vodojeme a odtiaľ schádzam popri chatovej osade na Remitáž. Tu stretávam jedného chlapíka s bicyklom, išiel zbierať gaštany a bol zvedavý, či som ich cestou nevidel poopadávané. Päť minút pred dvanástou prichádzam k bráne kempingu na Remitáži (218 m.n.m.) a po krátkom telefonickom rozhovore s otcom sa s rozhodnutím o pokračovaní definitívne prikláňam k tej druhej variante. S rodinkou sa stretnem hore. V postupe teda pokračujem kopírujúc žltú značenú trasu, riedkym listnatým lesom vedúcu až pod skalný masív Studený hrad. Nezabúdam sa zastaviť pri pamätnej tabuli Karola Forgácha, bývalého miestneho zemepána a priekopníka chovu muflónov v pohorí Tríbeč.
Na vyhliadke na Studenom hrade (432 m.n.m., 12:40 hodín) stretávam prvých ľudkov. Výhľad na okolie je priam nádherný, počasie ho robí úplne ideálnym. Na západe sa týči vrch Žibrica aj s Vápenníkom, priamo pod Studeným hradom vidieť rybníky na Remitáži, opačným smerom zasa zrúcaniny stredovekého hradu Gýmeš. Až naň som nezachádzal, s bratmi a otcom sa stretávam na Sedle pod Gýmešom, no hodnú chvíľu som ich musel vyčkávať, dobre že som korene nezapustil.
Spolu sa potom ešte raz vraciame na Studený hrad, vychutnávame si výhľad a obedujeme. K autu na Remitáž postupujeme miernym tempom, s túrou sme však aj tak hotoví už o 14:15 hodín. Uznávam, že dieru do sveta som týmto výletom neurobil, no na prvú z jesenných turistík roka 2007 to ušlo.
Počasie - prevažne zamračené, polooblačno, postupné vyjasnenie, mierne veterno, tep.asi 12°C Účastníci - Roland Nádaskay Poznámky, postrehy -
