Tríbeč - 25.november 2006, so.



Z ťažkého týždňa v škole ma konečne vyslobodil víkend a túra. Nastal však problém – v Tríbeči už máme (aspoň v jeho západnej časti) viac-menej všetky značené trasy prechodené, Tomášovi sa ďaleko cestovať nechce a tak nasleduje zdĺhavá diskusia o tom, kam a ako pôjdeme turistikovať. Pripustil som teda kompromis – vylezieme na Veľký Tríbeč, i keď sme tam už boli a rozhodne sa mi nechcelo naň znova trepať, je to lepšie ako sedieť doma.
Vyrážam skoro ráno, na osobný vlak č.5101 o 5:06 hodín idem samozrejme ešte za tmy. V Nitra som o 5:34 hodín, presúvam sa na stanicu SAD Nitra a niečo pred šiestou sa dostavuje aj Tomáš. Autobus vyráža z mesta pod Zoborom s minimom cestujúcich o 6:20 hodín, cesta mu do Žirian trvá asi polhodinku. Zviezli sme sa až na konečnú zastávku, teda ku železničnej stanici a odtiaľ na svitaní zahajujeme túru o 6:55 hodín.
Ako vždy po okraji zástavby, mostom ponad trať č.141 k poslednému domu obce a následne krížom cez lúku. Červená trasa vedie lesom medzi dvoma Plieškami, iba asi 3 kilometre od seba vzdialenými rovnomennými vŕškami, pričom jeden z nich sa týči nad Jelencom a druhý nad Hornými Lefantovcami. Chodník ústi pri vodojeme na spevnenú cestu povyše táboriska Remitáž. Prichádzame k nemu o 7:45 hodín a dávame si prvú pauzu na raňajky. Okolie je celkom tiché, sem-tam sa preženie nejaký miestny „borec“ na vytuningovanom aute.
Pôvodný úmysel smerovať na Veľký Tríbeč (829,6 m.n.m.) po červenej, som po opustení Remitáže náhle zmenil, a tak sa stáčame na žltú trasu smer hrad Gýmeš. Monotónne stúpanie listnatým lesom až pod Studený hrad, k pamätnej tabuli grófa Károlya Forgácha, si krátime diskusiou o blížiacich sa primátorských/starostovských voľbách. Od Sedla pod Gýmešom (424 m.n.m.) prechádzame na „zelený“ chodník od Ladíc, ktorým pôjdeme pravdepodobne celý zvyšok cesty. Krátke stúpanie nás privádza k ruinám spomenutého hradu Gýmeš na vrchu Dúň (513 m.n.m.). naposledy sme hneď zišli dole, tentoraz vstupujeme na prvé nádvorie, medzi samotné zrúcaniny, ktoré som poslednýkrát navštívil azda dva roky dozadu. Urobili sme zopár fotiek, pobehali si po hradbách a znova si dali niečo pod zub.
Zostup na Gaštanicu nie ja taký priamý ako obvykle, kvôli pováľaným stromom je akosi presmerovaná značená trasa, chvíľu teda blúdime. Od rázcestia Pod Gaštanicou pokračujeme severným smerom, rozhraním zalesneného pásma a vykosenej a roľníkmi obrábanej Kostolianskej kotliny. Na moment aj máme výhľad na dva výrazné, avšak v mrakoch ponorené vrchy Veľký Tríbeč a Veľký Lysec (546,9 m.n.m.). Z diaľky sú počuť výstrely poľovníckych zbraní. O 10:07 hodín prichádzame k Červenému krížu, kde križujeme horskú asfaltovú cestu Jelenec – Zlatno. Odtiaľ je to ešte malý kúsok do kopca, ďalej klesanie po spevnenej ceste až po rázcestie Pusté, povyše ktorého si dávame prestávku na občerstvenie.
Prudké stúpanie nás privádza na kopec zvaný Veľká Skala (496,4 m.n.m.), kde máme nejaký ten výhľad na bezprostredné okolie – nivu rieky Nitry s obcami Horné Lefantovce a Oponice. Na túto ročnú dobu je až neuveriteľne teplo, z čoho teda osobne veľkú radosť nemám. Po niekoľkých zákrutách a ostrom klesaní po zelenej, prichádzame o 12:00 hodín k ďalšej zrúcanine na trase dnešnej túry – Oponickému hradu. Prvýkrát bol písomne spomenutý okolo roku 1300 ako majetok Matúša Csáka, k jeho dnešnému stavu prispeli najmä neskoršie útoky Husitov a turecké výboje. Pre mňa je to na tomto mieste premiéra. Priestor okolia ruín je vcelku slušne upravený, nechýbajú osadené informačné tabule, zrejme práca nejakých nadšencov.
Výhľady na Ponitrie sú len obmedzené, najmä na dedinu v podhradí – Oponice. Tam schádzame dolinkou Oponického potoka, pričom ústime na východnej strane obce, neďaleko poľnohospodárskeho družstva. Míňame veľký kaštieľ šľachtickej rodiny Apponyi, dnes už bohužiaľ v dezolátnom stave a o 13:00 hodín sa ocitáme na rázcestí Oponice-stred obce.
Z dopravného hľadiska, ako zisťujeme, na tom nie sme veľmi dobre – práve nám pred nosom ubzikol autobus na Topoľčany a do Nitry odtiaľto jazdí len počas pracovných dní. Bez nejakých zdržiavaní sa púšťame po vlastných asfaltovou cestou do Lefantoviec. Na podhorskej autoceste č.593 (Nitra – Partizánske) nie je tá premávka práve najmenšia. Aspoň máme zospodu pekný výhľad na ešte stojace múry hradu, navyše v ostrej žiare poobedňajšieho slnka vkusne kontrastujúce s okolitým lesom. Postup po vozovke však dá nohám poriadne zabrať.
K okraju obce Dolné Lefantovce sme dorazili o 14:10 hodín, pozreli si odchody autobusov a zamierili do koliby Elefant na neskorý obedík. Napriek podivnému názvu je to štýlová slovenská reštaurácia, zameraná najmä na bryndzové halušky, robené na množstvo spôsobov, a podobné jedlá. Autobusový spoj odchádza o 15:37 na smer Koniarovce, Jelšovce, Drážovce. Tomáš vystupuje na Chrenovej, kde to má bližšie k domu. Na autobusovej stanici ma vyzdvihol otec, pretože najbližší vlak na Leopoldov by som chytal až okolo pol siedmej.
Túru hodnotím dosť slabo, väčšina z celkovej dĺžky trasy už nami bola v minulosti prejdená, novinkou je len výstup na Oponický hrad. Asi som to už spomenul, a síce, že aj podpriemerná turistika je však podľa môjho názoru lepšia než bezcieľne kvasenie doma.

Počasie - prevažne zamračené, veterno
Účastníci - Tomáš Radecký, Roland Nádaskay
Poznámky, postrehy -

MAPA - trasa turistiky

Fotodokumentácia (výber):




© Text: Roland Nádaskay, Foto: Roland Nádaskay

HLAVNÁ STRÁNKA
TURISTIKA 2006