Tríbeč - 11.jún 2010, pi.



Podľa plánu sa z Prahy vraciam čo najskôr po „odkrútení“ si účasti na vodáku, ktorý sa konal na rieke Ohře v severných Čechách, a terénnych exkurziách (sedimentologických a paleontologických), medzi ktoré sa mi podarilo vtesnať skúšku z kvartérnej geológie. Na stredu druhého júnového týždňa som sa zapísal na skúšku z inžinierskej geológie, po ktorej som si na internáte zažiadal na ubytovanie na ďalší rok (ak sa to teda nevyvrbí inak...) a vydal sa domov. Po dlhšom čase nasadám na vlak v Holešoviciach, kde je súprava EC Jan Jesenius poloprázdna, avšak na hlaváku sa zapĺňa do posledného miesta. Väčšinou cezpoľnými z neďalekého Kolína, takže až po Brno, kde sa opäť odohráva nával, je to teda vcelku kľudné.
Do Bratislavy prichádzam za desať osem, od hlavnej stanice do Alekšiniec sa veziem ako obvykle s otcom, pričom temer celú cestu diskutujeme o témach spätých s nadchádzajúcimi voľbami, zdá sa, pre našu krajinu veľmi dôležitými. Štvrtok mal byť pôvodne dňom turistiky, napokon po dohode s Tomášom Radeckým presúvame výjazd do hôr až na posledný deň pracovného týždňa. Bohužiaľ v piatok sa pre triedny zraz nebude môcť zúčastniť Rudolf. Štvrtok teda trávime v meste s vyvrcholením na pivku v pohostinstve Pod agátmi.
V piatok sa prebúdzam do jasného a slnečného dňa, ako stvoreného na túru, aj keď nadnes hlásené teploty šplhajúce sa cez tridsaťstupňovú hranicu dajú zabrať. Do Nitry som sa odviezol s mamou a Viliamom, ktorí smerujúc do práce, respektíve školy, vstali kvôli mne o čosi skoršie. Na autobusovej stanici som krátko po pol siedmej, Tomáš už čaká na nástupišti č.13, odkiaľ krátko nato vyrážame busom bývalej nitrianskej SAD-ky (dnes Veolia transport), miestnej linky do Kostolian pod Tríbečom. Cesta sa mierne pretiahla, keďže tento spoj zastavuje na viacerých zastávkach v Žiranoch či Jelenci. Do cieľovej stanice prichádzame v takmer prázdnom buse o 7:25 hodín. K románskemu kostolíku sme sa rozhodli nezachádzať, keďže leží kúsok povyše obce mimo našej trasy, vyrážame priamo na túru.
Kráčame ulicou vedúcou západným okrajom Kostolian, neveľkej obce s niečo vyše tristo obyvateľmi, ležiacej na hranici niekdajšej nitrianskej a tekovskej župy. Od turistického hríbika (250 m.n.m.), kde sa križuje žltá trasa z Remitáže na Veľký Lysec a červená, Ponitrianska magistrála z Nitry do Handlovej, postupujeme asfaltkou na sever. Cesta sa ťahá mierne stúpajúc Kostolianskou kotlinou, výhľad máme na všetky jej strany, vrátane dominantného Veľkého Tríbeča, či kremencových vŕškov Dúň (na ktorom stojí hrad Gýmeš) a Veľký Lysec. Aj keď slnko v týchto ranných hodinách nepečie až tak dramaticky, páľavu jeho lúčov v otvorenom teréne kotliny je pomerne cítiť. Postup si krátime debatou o novinkách rôzneho charakteru, najmä však o škole. Okolo ôsmej prichádzame k horárni Jedliny (288 m.n.m.), ležiacej na rozhraní lesa a pasienkov, ktoré sú v prevažne odlesnenej Kostolianskej kotline využívané na chov oviec.
Červená trasa sa odkláňa od asfaltky, pokračujúcej k neďalekému rekreačnému stredisku, kúsok kráčame okrajom lúky a následne vstupujeme do lesa, nasýteného vlhkým a dusným vzduchom. Zem je po posledných dažďoch ešte stále vlhká. Riedky tríbečský, v týchto miestach prevažne dubový les, je plný v jednom kuse dobiedzajúcich mušiek a komárov, určite však na nás číhajú aj kliešte, ktoré sú v Tríbeči tradične premnožené. Krátko pred pol deviatou sa ocitáme na križovatke lesnej cesty s horskou asfaltkou Jelenec – Zlatno. Z miesta zvaného Babova dolina (370 m.n.m.) kráčame lesnou cestou, v ktorej nedávne prívalové dažde zanechali miestami poriadne výmole, plné väčších i menších balvanov miestnej žuly a kusov kremennej žiloviny. Stúpanie je o poznanie prudšie, hlavne keď povyše Nemeckej studne prechádzame na pešinku, vedúcu pozdĺž akejsi rozpadávajúcej sa ohrady a ústiacej na neveľkú čistinu na križovatke lesných ciest.
Značená cesta pokračuje relatívne úzkym chodníkom, kúsok prechádzame porastom a následne drobnými zatrávnenými rúbaniskami s obmedzeným výhľadom na kopčeky Zlatnianskeho predhoria či Žibricu na západe, ktoré sa v minulosti nazývali tríby a podľa ktorých je, ostatne, pomenované celé pohorie aj so svojim najvyšším kopcom. Pomerne prudkým výšľapom zdolávame tieto exponované úseky a zakrátko sa znova vnárame do lesa, poskytujúceho príjemný tieň, popri ktorom nás v horúčave ochladzujú občasné závany vetra. Tempo máme pomerne rezké, postupujem na čele a priebežne vyčkávam Tomáša, kráčajúceho s miernym odstupom (predovšetkým pri stúpaniach) za mnou. Poniže vrcholu míňame nevysokú a málo výraznú, medzi stromami schovanú žulovú skalku, v turistickej mape VKÚ označenú ako Hermanova skala. Granitoidy tvoriace jadro pohoria v jeho západnej časti (tríbečská séria) sú sčasti odkryté aj na vrchole Veľkého Tríbeča (829 m.n.m.), kam prichádzame o trištvrte na desať.
Malý návrat do minulosti – na Veľký Tríbeč sme spolu s Tomášom po prvý raz vyliezli v zime pred piatimi rokmi, ja som sa sem potom ešte vybral v júni 2008, čo bola túra dosť podobná tej dnešnej. Vrchol Veľkého Tríbeča obklopuje les zo všetkých strán a neposkytuje návštevníkom ani len chabý výhľad. Od mojej poslednej návštevy pribudla nová vrcholová kniha a, bohužiaľ, aj pamätník akémusi turistovi, ktorého text je prekvapivo v češtine. Slnko na jasnej belasej oblohe páli, vietor hýbe korunami stromov a vysušuje pot stekajúci po našich čelách a končatinách. Skladáme sa na lavičke umiestnenej pod vrcholový kríž, dávame si desiatu z vlastných zásob a nazeráme do mapy, aká trasa z najvyššieho kopca pohoria Tríbeč by bola ideálnym pokračovaním. Vyrážame päť minút po desiatej.
Pomerne prudkým svahom klesáme na neďaleké Sedlo pod Tríbečom (749 m.n.m.), kde sa stretáva niekoľko turistických trás rôznych farieb. Kúsok povyše sedla ešte míňame po obvode vrchu nevýrazný, no zreteľne viditeľný val obranného hradiska lužickej kultúry, pravdepodobne zo 7.-9.storočia. Od sedla z Tomášovej iniciatívy na moment zachádzame k prameňu, ležiacemu iba niekoľko metrov od značenej trasy. Názov Pustovníkova studňa má svoj pôvod v skutočnom pustovníkovi, ktorý tu žil za 1.ČSR a počas vojny sa stratil. Podľa údajov na infotabuli sa vyhýbal ľudom a živil sa pestovaním zemiakov a obilia na malom poli v blízkosti kamennej chatrče, ktorej základy sa zachovali dodnes. Vodu do fliaš nenaberáme, ja sám mám ešte zásob habadej, niekoľkými osviežujúcimi dúškami priamo ľadovostudenej vody sme však nepohrdli.
Od Sedla pod Tríbečom sa vydávame na východ hrebeňom Tríbeča. Červená trasa (Ponitrianska magistrála), od ktorej by človek čakal, že bude hrebeňovkou, sa však paradoxne stáča mierne na juh a klesá do Zlatna. Hrebeňom teda vedie zelená a obe trasy sa znova stretávajú až vo vzdialenejšom Skýcove. Narozdiel od doterajšej trasy postupujeme viac-menej po rovinke, poprípade zdolávame pasáže iba mierneho stúpania či klesania, striedajú sa úseky zalesnené a lúčnaté, i keď tie sú zastúpené v podstatne menšej miere. Trávnaté porasty zaberajú najmä menšie šlógy, obohnané nízkymi ohradami a slúžiace zrejme ako lesné škôlky. Rôzne je to i so šírkou hrebeňa – na niektorých miestach je úzky a lemovaný po jednej či oboch stranách relatívne prudkými svahmi, inde je skôr rozložitejší. Tu a tam vystupujú rozpraskané žulové skalky či chrbty, ako napríklad na Malom Tríbeči. Každopádne, hrebeňovka z Veľkého Tríbeča na východ je asi najpohodovejší úsek, aký som v tomto pohorí dosiaľ zažil.
Približne po polhodine nenáročnej chôdze nás hrebeňovka privádza na Medvedí vrch (724 m.n.m., 10:45 hodín), odkiaľ sa nám naskytá i obmedzený výhľad na sever – Solčany, Topoľčany a slabšie i Považský Inovec. Za „hríbikom“ tak trochu tápeme, pokračovanie zelenej trasy je nejasné, značku však napokon nachádzame. A zasa – les, čistiny a staré-známe „tríby“. Tomáš za mnou nepatrne zaostáva a podľa vlastných slov začína byť unavený. Po asi štvrťhodinke postupu schádzame na miesto, kde hrebeň križuje asfaltová cesta. Podľa mapy sa snažíme určiť našu polohu, avšak prepočítali sme sa. Keďže sa na nasledujúcom kopci neobjavilo rázcestie turistických trás, nejde o Javorový vrch, ale bližší Mišov vrch (722 m.n.m.). I keď javorov bolo na jeho temene dosť. Krátko nato zdolávame doposiaľ jediné prudké, no vcelku krátke stúpanie. Rýchlym výšľapom som stratil kontakt s Tomášom, takže sa skladám na vyvalenom suchom kmeni, dávam si nejaké to občerstvenie a pauzujem. Okolo prebieha pomerne veľká črieda sŕn, iba kúsok odo mňa. Na vrchole stúpania, ktoré je v mape označené ako Kobylia skala, je les preťatý rozsiahlejším rúbaniskom, vďaka čomu máme pomerne dobrý výhľad na severovýchod – Hornianske predhorie a najjužnejšiu časť Bánovskej kotliny. Z letmého pohľadu je rozpoznateľná obec Klížska Nová Ves, jedna z možností pre zostup.
Poniže spomínanej Kobylej skaly, kde je chodník čiastočne zahataný pováľanými bukmi, sa ocitáme na bezmennom sedielku, na jednom z tých miest, kde je hrebeň rozložitejší. Keďže pokračovať ďalej po hrebeni sa nám zdá neveľmi perspektívne a okrem toho únavou sužovaný Tomáš by to už rád stočil do podhoria, krátko pred dvanástou opúšťame hrebeň a po okraji rúbaniska zbiehame prudkým svahom k akejsi lesníckej chatke. Okolo sa práve motá niekoľko chlapov s traktorom, prebieha odstraňovanie vyvalených stromov. Od chatky schádzame ešte prudkou zvážnicou, ktorú počas minulotýždňových dažďových prívaloch vymlela divoká bystrina. Kolega si dopĺňa fľašu jej chladnou vodou a následne popri nej zostupujeme až ku križovatke lesných ciest, z ktorých jedna by mala viesť do Krnče.
Prašná lesná cesta po hodnej chvíli prechádza do menej kvalitnej, deravej asfaltky. Postupujeme konštantným, nie príliš svižným tempom, cítiť únavu nôh, teplo je úmorné a roje mušiek a komárov nám postup lesom dosť znepríjemňujú. Až na jednu krátku pauzu na občerstvenie nezastavujeme. Míňame niekoľkých miestnych s košíkmi, čo nasvedčuje zvýšenému výskytu húb v okolitých lesoch. Onedlho sa ocitáme na križovatke asfaltových ciest, respektíve pri pamätníku Panne Márii, vybudovanom lesnými robotníkmi. Nahliadame do mapy a do môjho rozpisu spojenia do Nitry, pričom z dvoch alternatív – buď do bližšej, v podstate „za rohom“ ležiacej Krnče, a potom temer do tretej čakať na bus, alebo pokračovať peši mimo značenej trasy do Solčian, odkiaľ do okresných Topoľčian zvykne premávať viac spojov – si vyberáme tu druhú, azda náročnejšiu, no čas šetriacu.
Asfaltka vedúca okrajom lúky nás o 13:15 hodín privádza k zrejme neobývanej horárni Horňany, známej najmä vďaka chránenému stromu sekvoji mamutej, vysadenej roku 1928 a dnes dosahujúcej výšku 30 metrov. Na svoje príbuzné v Kalifornii však ešte veľa stráca. Poniže horárne sa z lúky vnárame do riedkeho lesa, v ktorom je vládne neznesiteľné dusno a roje dotieravých múch a komárov. Navyše sa už po niekoľkých desiatkach metrov ocitáme na križovatke a sme nútení vybrať si smer. Nanešťastie vyberám ten menej správny, i keď aj ten nás nakoniec privedie tam, kam potrebujeme. Kráčame úzkou cestičkou vyšľapanou akýmisi párnokopytníkmi (najpravdepodobnejšie srnami), zbiehame do miniatúrneho údolia meandrujúceho potoka, ktorý podľa naplavených balvanov musel byť v nedávnej dobe poriadne rozvodnený. Údolíčko opúšťame výšľapom po krátkom prudkom svahu, kým Tomáš ešte stúpa, ja sa už od okraja poľa rozhliadam na okolie a uvažujem o ďalšom postupe.
Pred nami Hôrka, za nami Tábor (s lomom, ktorý sme nedávno navštívili), na obzore Solčany, Krnča schovaná za vŕškom. Keďže pole nie je osiate ani rozorané a zem je vyprahnutá a pevná, nie je problém prejsť po ňom krížom. Na susednej roli je vysadená kukurica a ešte ďalej akýsi kaleráb, nič z toho nám však nerobí problémy. Nepríjemné je iba ostré slnko, na páľavu pre absenciu klobúka a okuliarov dopláca najmä Tomáš. Do dediny vstupujeme cez neoplotený a nezastavaný pozemok (ešte šťastie, že tam bol, inak by bolo treba obísť všetky parcely), pomedzi domy prechádzame k hlavnej ceste a nato hlbšie do obce. Príchod do cieľa môžeme zaznamenať o 14:20 hodín. Vysmädnutý kolega zhypnotizovaný prítomnosťou krčmy beží na jednu rýchlu kofolu, kým ja z pofidérnej vývesky na zastávke a rozhovoru s miestnym dedkom zisťujem spojenie do Topoľčian. Bus ide zhruba o päť minút, v rýchlosti sa teda vraciam po Tomáša do blízkeho pohostinstva U Fischera. V tejto starej-známej krčme, ako som sa dozvedel, polliter kofoly zdražili na 1 euro – pričom pred rokom stála 50 centov a na jar 2008 dnes už asi neuveriteľných 10 korún. To je vývoj.
Prímestským busom s odchodom o pol tretej sa presúvame do šesť kilometrov vzdialených Topoľčian, okolo trištvrte vystupujeme na tamojšej hlavnej autobusovej stanici. Prvoradou agendou je vyhľadať akéhokoľvek reštauračné zariadenie a dať si nejaký ten pollitrík na schladenie, prípadne čosi pod zub. Staničný bufet je však zrušený a pohostinstvo Výhybka, kde som posedával po skončení túry na Veľký Tríbeč minulý rok, už takisto neexistuje. Nakoniec sme sa utiahli do podniku oproti stanici, kde však napriek podstatne noblesnejšiemu prostrediu než v bývalej Výhybke, tiež nie sú schopní obslúžiť nás nejakým tým obedom. Pivko to istí, v tomto teple zachutí aj čapovaný Topvar.
Vlak Os 5004 (Prievidza – N.Zámky) vyráža zo stanice Topoľčany o 15:46 hodín a po asi hodinovej ceste stredným Ponitrím, krajom nám dobre známym, prichádza do Nitry. Ja však ešte predtým, po konštatovaní vydarenej túry a rozlúčke s kolegom Radeckým, tento vlak v Lužiankach tesne pred pol piatou opúšťam. Posedávajúc na vyľudnenom peróne v páľave popoludňajšieho slnka, sledujem chvost odchádzajúceho vlaku a teplo sálajúce z koľají. Inak si čas krátim odstraňovaním kliešťov z nôh (konečný počet je päť) a nedobrovoľným rozhovorom s nejakým miestnym somrákom. Z tepla, únavy a alkoholu z piva, rozplývajúceho sa v žilách, ma berie do spánku. Vlak smer Leopoldov (Os 5114) prichádza o 17:11 hodín, v Alekšinciach je pred pol šiestou. Záverom túry absolvujem vyčerpávajúci postup od stanice na Rybničnú. Dnešná akcia sa nad očakávanie vydarila, kiež by sa tohto roku vyskytlo viac takých...

Počasie - jasno, slnečno, mierne veterno, na obed 30°C
Účastníci - Tomáš Radecký, Roland Nádaskay
Poznámky, postrehy -

MAPA - trasa turistiky

Fotodokumentácia (výber):




© Text: Roland Nádaskay, Foto: Roland Nádaskay

HLAVNÁ STRÁNKA
TURISTIKA 2010