23.augusta som bol u Ondra v Partizánskom. Kolega ma povodil po meste, poukazoval všetko spojené s cyklistikou a stiahol ma na obed. Cestou späť ma odprevadil po Bošany, ja som to potiahol po Zbehy, odtiaľ vlakom do Nitry vybrať fotky a zas vlakom domov. Deň nato, teda vo štvrtok 24.augusta, som mal dohodnutú pešiu túru s Tomášom Radeckým. Mali sme ísť už v pondelok, ale akosi som to zaspal. Cieľom boli Malé Karpaty, konkrétne Záruby, a jediná možnosť ako sa tým smerom ráno prijateľne dostať vlakom, bolo ísť na Nitran.
O 5:55 hodín nasadám na osobák č.5103. Zrazu prichádza sprievodca, pýtam si lístok do Trnavy cez Zbehy, keď ten nešťastník ma úplne zdrvil – oznámil mi, že Nitran už v Zbehoch nestojí. Div ma neporazilo; rýchlo volám Radeckému, ktorý je už na jeho palube, aby v Zbehoch obci vystúpil a počkal ma. Odohrala sa však ďalšia zhoda náhod, a to že Nitran v stanici Zbehy predsa stál, lebo môj motorák mešká; inak by sme tam mali čakať my a on len tak prefrčať. So sprievodcom som si ešte zapolemizoval o tejto nezmyselnej zmene v grafikone, no to už na veci nič nemenilo.
V zastávke Zbehy obec pristupuje Tomáš, prijíma moje hlboké ospravedlnenie a o 6:35 hodín sme v Nitre. Pomalým krokom sme sa presunuli na autobusovú stanicu zistiť, či nejde čosi smerom pod Tríbeč. Z perónu, odkiaľ sme onehdy šli na Žirany, nasadáme na bus do Kostolian pod Tríbečom, čo je ešte lepšie.
Zo spomínanej dediny teda asi po trištvtehodinovej jazde vyrážame o 7:24 hodín na túru. Došli sme k rázcestníku na západnom okraji obce, ktorú kedysi potok Drevenica delil na dve časti – na pravom brehu v nitrianskej župe, na ľavom v tekovskej. Odtiaľ sa dávame po žltej na stúpanie lesom. Vyliezame na Sedle pod Gýmešom, ktoré sa nachádza medzi tzv.Studeným hradom a hradným vrchom Dúň (513 m.n.m.). Na ňom stoja zrúcaniny niekdajšieho forgáchovského hradu Gýmeš, je to malá zachádzka od sedla po zelenej.
Tam sme sa zložili, ale len pri hríbiku, samotné ruiny sme neboli pozrieť, a dali si raňajky. Cesta dole je strmá, najprv cez skaly, nato cez husto porastenú Jelenskú gaštanicu. Od rázcestia Pod gaštanicou už ideme po červenej, proti smeru Ponitrianskej magistrály, kúsok po asfaltke k druhému rybníku na Remitáži a o 9:05 hodín sme pri vchode do kempingu. Zdá sa, že ten funguje, ale pôsobí na mňa trocha spustnuto. Cestička vedúca popri jeho plote je teraz zarastená kadejakou vysokou lúčnou trávou, ešte k tomu orosenou, nič príjemné cez ňu prechádzať. Pri vodojeme opäť vchádzame do hory. Na lúke pred Žiranmi sa pasie pomerne veľké stádo oviec, aj na ceste, no majú pred nami rešpekt. Už z diaľky sa nám sa nám za hlasného békania a zvonenia zvončekmi na krku vyhýbajú.
Obec Žirany (250 m.n.m.) sa nachádza v doline potoka Bocegai; veľmi sa tu tentoraz nezastavujeme a pokračujeme okolo kostola po poslednej ulici asfaltkou, ktorá ďalej vedie do lomu. Vnárame sa do lesa a prechádzame popod závodnú lanovku firmy Calmit. Tá dopravuje materiál z lomu poniže Vápenníka (531 m.n.m.) do vápenky pri železničnej stanici.
Na rázcestí Pod Dlhou skalou (378 m.n.m.) sa cesty vetvia; jedna klesá na Podhorany, naša najprv len mierne, potom prudko stúpa hore na Žibricu. Miestami sú to vážne strmáky, v zime sa treba plaziť. Vrch Žibrica je najvyšší v masíve Zobora (podcelok v rámci Tríbeča), má 616 m.n.m. . Dnes sme vyšli až na absolútny vrchol, pričom máme čas 11:15 hodín. Tu sme si dali obedík – nejaké tie konzervy, chlieb a čaj, poprípade čistú vodu. No a samozrejme nechýbal zápis vo vrcholovej knihe, zdrape papiera plného slovenských, cudzojazyčných, slušných i vulgárnych poznámok.
Čaká nás asi polhodinový, na kolená nie práve najpríjemnejší zostup na Sedlo pod Žibricou. Odtiaľ je to súbežne s modrou po Trojchotár (tam, jak je to opustené futbalové ihrisko) a začína sa stúpanie na vrch Zobor (583 m.n.m). Tam už stretávame aj nejakých ľudí, zväčša rekreačných „turistov“, keď tam prichádzame o 13:05 hodín. Po krátkej pauze sa dávame na zostup po zelenej, teda pokračujeme ďalej po hrebeni Tríbeča. Tu je niekoľko rázcestí za sebou – Lyžiarska lúka (Tomáš aj hovoril, že v zime sa tu amatéri lyžujú), Tri duby a Meškov vrch (449 m.n.m.), odkiaľ sa dá zbehnúť do Podhoranov.
Na oblohe sa síce prevaľujú nejaké tie mráčiky, no slnko ešte stále riadne páli. Chodník sa chvíľu ťahá po lúke, potom sa zužuje a vstupuje do borovicového lesa. Dostali sme sa na rázcestie Barohať, skade je to len čo by kameňom dohodil k drážovskému kostolíku, kde sme o 14:20 hodín. Je to pamätné miesto – pripomína obdobie vlády Štefana I., národného hrdinu Maďarov, patróna ich krajiny. Vtedy dalo niekoľko obcí spoločne vystavať tento jednoduchý, a predsa skvostný románsky svätostánok, osamotene stojací na tomto mieste o odolávajúci zubu času po celé storočia. Keď som sa už dosť pokochal výhľadom na Nitriansku nivu, ako aj krajské mesto, dali sme sa na záver cesty.
Od kostolíka sme zbehli po strmine na okraj obce a pomaly kráčali k zastávke MHD, kde nám akurát ubzikol bus. Mali sme teda chvíľu času, keď o 14:40 končíme túru, ešte skočiť na kofolu do blízkej krčmy. Ďalšou osmičkou sme sa zviezli do mesta, Tomáš vystúpil na kruhovom objazde, ja až na konečnej pri starom Tescu (tzv.zastávka Nitran). Stadiaľ peši na železničnú stanicu. Bohužiaľ som tesne zmeškal vlak o 15:30 hodín, takže ešte postupujem ďalej peši po zastávku Nitra, teda do Mlynáriec. Aj tam som pomerne dlho čakal, kým o 17:18 hodín neprišiel osobák č.5067. Doma som teda až niekedy o šiestej.
Počasie - asi 25°C, prevažne polooblačno, slnečno, bezveterno Účastníci - Tomáš Radecký, Roland Nádaskay Poznámky, postrehy -
