Na Slovensko sa z Prahy vraciam po (necelých) troch týždňoch, počas ktorých sa neudialo nič natoľko zaujímavé, aby som sa o nich obsiahlejšie rozpisoval. Vynímajúc nedeľňajšiu návštevu lomu Pecínov pri Novom Strašecí, do ktorého som spolu s kolegami Jakubom Březinom a Tomášom Novotným zavítal presne po roku. Prahu opúšťam už v stredu poobede, na štvrtkovom vyučovaní sa nezúčastňujem. Namiesto toho trávim slnečný jarný deň v Nitre, okolo obeda aj krátkym posedením pri pivku s Tomášom Radeckým. Pri dvoch pollitroch Černej hory a cigare preberáme aktuality, školu i súkromie, a okrem iného sme sa dohodli na výjazde za „šutrami“, ak vyjde počasie, v sobotu.
Pôvodne som chcel vziať auto a vyraziť vo vlastnej réžii, na napokon sa k nám pridáva aj otec, ktorému plány na cyklistiku zahatalo zrána oblačné počasie. Keďže za volantom som už pomerne dlho nesedel (s výnimkou stredajšej jazdy z Bratislavy), možno to tak bude lepšie. Vyrážame ráno pred štvrť na deväť, v Nitre pri OD Centro vykladáme Viliama a na Chrenovej naopak krátko po pol nakladáme Tomáša. V jazde pokračujeme na Zlaté Moravce, premávka je až na niektoré krátke úseky, napríklad bezprostredne za Nitrou, relatívne riedka, ide sa príjemne. Od hlavnej cesty sa po bezmála polhodinke jazdy stáčame do centra Zlatých Moraviec, odkiaľ pokračujeme do obce Machulince. Po menších čachroch s parkovaním nechávame auto na tunajšom námestíčku a stúpame nad posledné domy obce do ústia doliny Hlboká, kde po pravej strane spevnenej cesty vedúcej na Obycké lúky nachádzame odkryv vo vulkanických formáciách Pohronského Inovca, ležiaceho v okrajovej časti niekdajšieho Štiavnického stratovulkánu. Na odkryve v dnes už nepoužívanom lome sledujeme asi 20 metrov vysokú kolmú stenu tvorenú naspodku andezitovým lávovým prúdom s doskovitou odlučnosťou, na ktorý nasadajú pyroklastiká brekciovitého charakteru. Za potokom na opačnej strane úzkej doliny potom preberáme andezitovú suť, zosunutú zrejme z vyššie ležiaceho veľkolomu. Cenné nálezy nemožno očakávať, skôr ide o to nájsť nejakú zachovalú vzorku tunajšieho andezitu, ktorý ako výlevná hornina pomerne rýchle zvetráva. Produktmi rozpadu primárnych minerálov sú hnedavé povlaky hydroxidov železa či náteky sklovitého opálu, ktoré však zďaleka nemajú zberateľský význam.
Z Machuliniec pokračujeme v jazde smerom na sever lokálkou vedúcou do Novej Bane a kopírujúcou tok rieky Žitavy, ktorej údolie môžeme zhruba považovať za hranicu Tríbeča a Pohronského Inovca. Obe majú zásadne odlišnú geologickú stavbu – kým Tríbeč je jadrovým pohorím, teda tvorí ho kryštalinikum s obalom a príkrovmi, Pohronský Inovec, zasahujúci k Žitave masívom Veľkého Inovca, je produktom mladotreťohorného vulkanizmu. Cieľom zachádzky do údolia Žitavy, ktoré pod mrakom pôsobí mierne pochmúrne, je však skôr história – na vŕšku nad ostrou zákrutou rieky sa nachádzajú zrúcaniny Živánskej veže (nazývanej aj Turňa), stredovekej mýtnice neďalekého hradu Hrušov z konca 14.storočia, strážiacej obchodnú cestu z Pohronia, respektíve banských oblastí stredného Slovenska, na Požitavie. Umiestnená je ideálne v ostrej zákrute údolia Žitavy na menšom andezitovom brale, avšak vŕšok, na ktorom stojí, od skončenia jej činnosti na začiatku 18.storočia zarástol bukovým porastom, takže výhľad na okolie je obmedzený. Veža je postavená z andezitu, ktorý jej stredovekí stavitelia štiepali zrejme z priľahlých skalných odkryvov, v súčasnosti prechádza rekonštrukciou dobrovoľníkmi.
Lokalitu Modoš, kde by sa podľa mapy mali nachádzať staré hnedouhoľné bane a haldy, vynechávame, zrejme by to bolo na dlhšie. Po krátkej exkurzii na Živánsku vežu teda naberáme opäť smer juh, nakrátko sa pristavujeme na okraji Obýc pri starom andezitovom lome, kde však nič zaujímavé nenachádzame. Nasleduje dlhší úsek bez zastavovania, prechádzame do Topoľčianok a následne sa s hlavnou cestou vnárame do útrob Tríbeča. Pri Skýcove sa stáčame na lokálku a povyše obce si dávame krátku pauzu pri bývalej vápenke na príznačne pomenovanom Vápennom vrchu. Odtiaľ kľukatá vedľajšia cesta plná výmoľov a ostrých zákrut zbieha na stredné Ponitrie, do Klátovej Novej Vsi. Ďalšie zastavenie nasleduje v neďalekom Sádku, drobnej osade ležiacej na rozhraní tríbečských lesov a ponitrianskych polí. Povyše osady sa nachádza románsky kostolík z polovice 13.storočia s neskoršou gotickou prestavbou. Vŕšok, na ktorom je postavený, je zrejme starým slovanským pohrebiskom. Nabielo natretý, vetrom a búrkami ošľahaný, dlhými rokmi preverený kostolík Panny Márie, tu už osem storočí hostí bohoslužby, stráži hroby tunajších zemanov a nemo pozoruje beh udalostí vo svojom okolí. Podľa toho, čo som sa dočítal na internete, v uplynulom roku prešiel výraznou rekonštrukciou, ktorá ho možno zachránila pred postupným schátraním. Pri kostolíku posedáva niekoľko ľudí, cyklistov, pri obvodovom múriku sa okolo jednej skladáme i my, obedujeme. Počas obedňajšej pauzy pozvoľna sa rozťahujúca oblačnosť odhaľuje belasú oblohu, spoza mrakov vykukuje slnko.
Naplánované mám ešte dve lokality, je však otázne či budeme obe stíhať. Zo Sádku sa vraciame úzkou miestnou komunikáciou k hlavnejšej ceste Skýcov – Bošany a napokon sa napájame na „podhorskú“ cestu II.triedy č.593, vedúcu z Partizánskeho do Nitry. Už po chvíli sa však stáčame do Krnče, pomerne veľkej obce ležiacej bezprostredne v podhorí Tríbeča, a auto odstavujeme na jej hornom konci. Povyše obce sa na vrchu Tábor (385 m.n.m.) nachádzajú dva lomy na kremenec, ktorý sa využíva najmä na výrobu štrku a ako prísada do betónov. Jedná sa o masívnu a veľmi odolnú horninu. Asfaltkou stúpame na okraj lesíka, za ktorým sa ocitáme na najvrchnejšom poschodí dolného, väčšieho lomu. V týchto miestach prekvapivo nachádzame odkryté vrstvy piesčitých, sľudnatých, vďaka jemnému lesku azda aj slabo metamorfovaných bridlíc, uklonených k severovýchodu a ležiacich v nadloží spomínaných kremencov. Stratigraficky tieto bridlice patria tríbečskej sérii tatrika a ich vek siaha do spodného triasu (asi 250 mil.rokov). V rámci mocnejších lavíc možno rozlíšiť polohy jemnozrnnejšie, piesčitejšie či dokonca pásiky výrazne nabohatené klastickou sľudou. Skameneliny, azda na jeden nález akejsi nejasnej ichnofosílie, v týchto vrstvách nie sú prítomné, človeka však zaujme množstvo dobre zachovalých sedimentárnych štruktúr – vlnových a oscilačných čerín, bahenných prasklín či odtlačkov po dažďových kvapkách (tzv. tool marks). Z posledných dvoch možno súdiť, že prostredím vzniku týchto bridlíc bola akási plytčina, ktorú voda nezalievala permanentne.
Odložené nástroje, rukavice a fúrik, a ostatne i báger odstavený opodiaľ, svedčia o tom, že sa v týchto miestach ťaží – bridlice sa lámu na tenšie doštičky, ktoré možno použiť ako obkladový kameň. V dolnej časti lomu počuť rachot strojov, ťažba teda prebieha i v sobotu. Povyše „nášho“ odkryu s bridlicami vedie asfaltová cesta do horného lomu, v ktorom sa opäť ťažia kremence. Slnko už pečie naplno, človek sa pri nosení kameňmi naloženého vaku riadne zapotí, i keď iba pri zostupe. Po návrate k autu nastáva konsenzus ohľadom vynechania poslednej lokality, sprašovej „pieskovne“ v Preseľanoch, ktorú si necháme nabudúce. Krnču opúšťame krátko pred druhou smerujúc do Nitry. Na Chrenovej nás opúšťa Tomáš a naopak z návštevy u ktoréhosi spolužiaka prichádza Viliam. Geologická vychádzka sa vydarila, aj keď po prvej lokalite to dlho vyzeralo na takpovediac slabší deň. Lomy v Krnči nám to však bohato vynahradili.
Počasie - zrána oblačno, neskôr polojasno, slnečno, bezveterno, tep.asi 15-20°C Účastníci - Tomáš Radecký, Róbert Nádaskay, Rudolf Nádaskay, Roland Nádaskay Poznámky, postrehy -
