Tatry (deň 2) - 6.marec 2007

Tatry (deň 2) - 6.marec 2007, ut.

Na dnešný deň sme s nejakými extrémnymi výkonmi nerátali, navyše sme už nemali skoro žiadne potraviny, otec teda musel na ôsmu skočiť do obchodu Sintra-zdroj pri stanici. Raňajky sme nakoniec mali bohaté ako králi, no po týchto zdržaniach na túru vyrážame až o 9:55 hodín.
Za penziónom Bělín stúpame zaváľaným chodníkom k údolnej stanici visutej lanovej dráhy Tatranská Lomnica – Skalnaté pleso, pôsobivému technickému dielu Dušana Jurkoviča, ktorej technický stav sa od našej poslednej návštevy dosť zhoršil – odkvapy postrhávané, zvnútra praskliny v omietke a fľaky na stenách (od zatekajúcej vody), dokonca na priečelí chýbal charakteristický transparent „60 rokov lanovej dráhy 1937-1997“ a taktiež oznam prednostu VLD o neprevádzkovaní lanovky, dlhé roky visiaci na dverách. Buď je to všetko predzvesť rekonštrukcie alebo ešte väčšieho úpadku.
Od rázcestia pri Grandhoteli pokračujeme polomovým územím, chválabohu už po „vyčistenom“ chodníku s výhľadom na Tatranskú Lomnicu, oranžovo natretý hotel Odborár a Eurocamp FICC, až po Tatranské Matliare. Cestou som minul skupinku ruských turistov, zisťujúcich u mňa správny smer ku Grandhotelu Praha. Pri hoteli Hutník najskôr čakám na spoluturistov, potom rýchlo prebiehame cez výcvikovú zjazdovku s vlečíkom a prechádzame popred samotný hotel kúsok poniže k Rázcestiu pri tenise. Tu sa napájame na modrú trasu z centra osady Tatranské Matliare a následne po nej smerujeme na sever krížom cez rozľahlé územie, kde až do novembra 2004 stál hustý a nepreniknuteľný ihličnatý les.
Čas na hodinkách neúprosne marí náš pôvodný plán v dnešný deň dosiahnuť Skalnaté pleso – z toho dôvodu sa teda preorientúvame na pleso Zelené. Vchádzame do lesa a krátko nato sa ocitáme na Rázcestí nad Matliarmi, kde sa vlastne dostávame do Doliny Kežmarskej Bielej vody. Spočiatku je v doline pomerne prázdno, no od Šalviového prameňa, kde sme si na práve poludnie dali menšiu pauzu na občerstvenie, a Kovaľčíkovej poľany, začíname míňať nejakých tých ľudkov, či už pomaly stúpajúcich hore alebo sa už vracajúcich od chaty.
Prevýšenie zdolávame niekoľkými zákrutami turistického chodníka, ako vždy vyjazdeného snežnými skútrami, ešte v pásme lesa, obchádzame masív Veľkej Svišťovky (2037,6 m.n.m.) po východnej strane a postupne ústime do pásma kosodreviny, Dolina Zeleného plesa sa nám otvára v plnej kráse. Z troch strán je uzavretá niekoľkými vyše dvojtisícovými končiarmi Východných Vysokých Tatier – spomínanou Svišťovkou, Kežmarským štítom (2556 m.n.m.), z tejto strany nie veľmi výrazným Lomničákom (2633 m.n.m.), ďalej Pyšným, Čiernym, Kolovým a Jahňacím. Presne oproti nim sa na východe rozkladajú prevažne krasové Belianske Tatry.
Smerom k úpätiu Svišťovky vedú stopy a ozývajú sa odtiaľ hlasy niekoľkých ľudí – opäť lezci na ľadopáde, presne ako včera vo Veľkej Studenej doline. Zhruba od polovice údolia už vidíme chatu, ešte ten záver musíme zdolať. Začal som sa už lepiť na päty dvom na lyžiach postupujúcim turistom, preto na moment zastavujem a pri pohľade na okolitú tatranskú idylku vyčkávam na otca s Rudolfom. Na pľacík pred Chatu pri Zelenom plese prichádzame o 13:50 hodín, čo je inak pomerne neskoro.
Vnútri, v reštaurácii som už teda rozhodne videl väčší nával, no zasa je tu viacej ľudí ako pred rokom – najpočetnejšiu skupinu tvoria maďarskí skialpinisti ubytovaní priamo na Brnčalke. Neskorý obed, hoci dosť skromný, nás vyšiel vcelku draho, zrejme treba prihliadnuť na tzv.vysokohorskú prirážku. Kým sa hostíme a preberáme trasu návratu (v hre bola aj cesta cez medzistanicu Štart), väčšina hostí chatu opúšťa.
Ani my sa dlho nezdržiavame, po silnejšej hodinke odpočinku vyrážame od Brnčalovej chaty o 15:00 hodín. Zostup absolvujeme po žltej trase rovnakej ako pri výstupe až po Kovaľčíkovu poľanu, kde však kolegovia zamietajú môj návrh stočiť sa po modrej k Štartu, takže vlastne po Rázcestie nad Matliarmi, odkiaľ pokračujeme v klesaní Dolinou Kežmarskej Bielej vody. Narazili sme na dosť hlučnú štvorčlennú rodinku (nie všetci sú takí dokonalí turisti ako my), no po rázcestie Biela voda, ležiace už v pásme polomu z novembra 2004, sme ich stihli predbehnúť.
Na Bielej vode sme teda o 16:58 hodín. Vzápätí po príchode sa stáčame po „suchej“ Ceste slobody, autoceste č.538 do Tatranskej Lomnice. Premávka nám však akosi nesvedčí, preto pred Matliarmi z nej schádzame a po akejsi lesníckej cestičke sa dostávame k Rázcestiu pri tenise. Odtiaľ je to do Lomnice iba na skok. Na zjazdovke pred hotelom Hutník je už takmer prázdno, ľudia posedávajú pri večeri alebo bazéne. Od polomovej oblasti nad Matliarmi máme teraz podvečer skvelý výhľad na masív Lomnického štítu, obloha okolo končiarov sa zadá byť tmavofialová.
Už za pološera prichádzame o 17:50 hodín k rázcestiu pri Grandhoteli Praha a poza jeho impozantnú budovu zostupujeme dole do Lomnice, pričom s túrou finišujeme o 18:05 hodín pred penziónom doktora Bělína. Na večeru sme sa nikam von nevybrali, dnes varíme pre zmenu z vlastných zásob.

Počasie - slnečno, polooblačno, bezveterno, od SZ pribúdanie oblačnosti, tep.asi 0°C
Účastníci - Róbert Nádaskay, Rudolf Nádaskay, Roland Nádaskay
Poznámky, postrehy -

MAPA - trasa turistiky

Fotodokumentácia (výber):

HLAVNÁ STRÁNKA
TURISTIKA 2007