Tatry - 22.júl 2011, pi.



Príchod do Košíc znamená okrem ukončenia TnB 2011, s čím sa na nejaký čas nesie aj pauza od cyklistiky, aj výraznú zmenu počasia. Pri našom príchode v piatok bolo síce premenlivé počasie, no v priebehu víkendu sme boli svedkami dvoch nádherných letných dní. Ani jeden z nich som však nanešťastie nevyužil na „finále“ Tatier na bicykli v podobe tradičnej jazdy do Čiernej nad Tisou. V nedeľu prichádzajú rodičia aj s našimi vecami, očakávame teda ich príchod a vybaľovanie. Pondelok trávime opäť nudne – ja spisovaním reportáže z oných šiestich dní na bicykli, Rudolf plánovaním zajtrajšej cesty do Miskolca. Aj vo zvyšku týždňa prevažuje nepriaznivé počasie, okrem exkurzií na pivko teda ostávame utiahnutí na Železníkoch. Vo štvrtok prichádza Michal...
Ak by som mal vybrať jedného človeka, ktorý mi ako partner na turistike najviac vyhovoval, bol by to Michal Dvořan. Dal sa nahovoriť na hocičo, vládal, bol ochotný sa prispôsobiť, hoci občas sa prejavila aj jeho tvrdohlavosť a tu a tam si i zašomral. Dosť ma preto mrzel jeho dobrovoľný a trochu záhadný odchod z fakulty. Rok sme teda spolu nepodnikli nič. Na našu poslednú túru z vlaňajšieho júla, keď sme za nepriaznivých podmienok a aj s určitými útrapami dobyli Kloptaň, dlho nezabudnem. Opäť sme však v Košiciach, opäť a sedíme pri pollitri piva a tak ako kedysi diskutujeme a plánujeme. V otázke kam zajtra vyraziť máme obaja jasno – Tatry sú Michalovou srdcovkou a po dlhšej dobe sa i mne začalo po „najmenších veľhorách sveta“ trocha cnieť. Po vôli nám nebude počasie, ktoré má byť na východnom Slovensku aj zajtra sychravé.
V snahe vytvoriť si pre túru čo najväčšiu časovú rezervu, máme v pláne vyraziť prvým ranným vlakom. Vstať teda musíme krátko pred treťou a najneskôr o pol štvrtej vyraziť z Ostravskej. Nepriazeň počasia sa ohlasuje už zo začiatku, od Železníkov až po železničnú stanicu, naprieč celým centrom mesta postupujeme v daždi. Na stanici sa tesne pred štvrtou stretávame s našim súpútnikom Michalom, Rudolf dokupuje ešte čosi pod zub a ja smerujem k pokladni. Rýchlik R 600 Mora, pre svoj skorý štart mnou prezývaný „nočná mora“, vyráža z Košíc o 4:07 hodín. Vo vlaku nechávame oschnúť dažďom omočené šaty, ktoré si dnes vody ešte očividne „užijú“. Vyhnúť sa pár minútam dodatočného spánku je takmer nemožné. V stanici Poprad-Tatry vystupujeme krátko pred pol šiestou, rýchlik pokračuje na západ, do Bratislavy, my sa odoberáme do čakárne pri nástupišti TEŽ. Halu okrem nás „okupujú“ iba ospalí, vymrznutí a duchom neprítomní bezdomovci. My sme v nej vydržali iba chvíľku, keďže teplota v interiéri je snáď ešte o niečo nižšia než vonku. Vlakom Os 8305 (smer St.Ľubovňa) s pravidelným odchodom 5:44 hodín, sa vezieme iba krátko, o šiestej prestupujeme v Studenom Potoku na vlak Os 8401. Malým prekvapením je pre mňa existencia novej zastávky v severnej časti Veľkej Lomnice, blízko relatívne nedávno vybudovaného golfového rezortu. V tejto zastávke vystupujú okrem nás jediné cestujúce, štyri pekné dievčiny – zrejme zamestnankyne rezortu. Pohľad na ne je na dlhšiu dobu posledným príjemným zážitkom.
Tatranská Lomnica je ponorená do nízkej oblačnosti. Z vlaku vystupujeme ako jediní a peší postup zahajujeme o 6:25 hodín. Od stanice kráčame k bývalému hotelu Lomnica a odtiaľ cez park pri bývalých kúpeľoch. Obe budovy sú dnes v dezolátnom stave a je otázne, či sa ich ešte niekedy podarí zrekonštruovať a rozprúdiť okolo nich turistický ruch. Takto sú iba akýmsi pomníkom zašlej slávy Tatier zo začiatku 20.storočia. Okolo penziónu Bělín stúpame dláždeným chodníkom, zataraseným vyvalenými stromami – zrejme „čerstvý“ dôsledok nejakej víchrice. Už od stanice slabo mrholí a z mrholenia sa na okraji Lomnice stáva dážď. Pri Grandhoteli (900 m.n.m.), resp. pri bývalej dolnej stanici visutej lanovky (ďalší monument starých čias) sa na minútku zastavujeme a nasadzujeme nepremokavé bundy. Na úseku po Tatranské Matliare je terén dosť „surový“ – rozbahnený chodník plný mlák, miestami blokovaný vyvrátenými kmeňmi, hmla a nulová viditeľnosť, vzdialený šum rozvodnených potokov a dážď. Míňame hotely Hutník a Metalurg a poniže ich areálu sa ocitáme na Rázcestí pri Tenise (915 m.n.m., 6:55 hodín). Dážď utícha, môžeme teda zložiť vetrovky, v ktorých by sme sa pri stúpaní zbytočne zaparili.
Začíname stúpať, hoci zatiaľ iba mierne. Modrá trasa vedie bystrinou omývanou kamenistou cestou, ktorá sa postupne zužuje na úzky chodník. Územie bývalého lesa, zdevastovaného veľkou polomou v novembri 2004, dnes pokrývajú bujné porasty tráv, presahujúce aj cez turistický chodník. Predierajúc sa mokrou trávou zbierame vlahu na naše vibramky, no predovšetkým nohavice, ktoré po chvíľke premokajú do nitky. Stúpajúc do kopca sa ponárame do ešte hustejšej hmly. Od Rázcestia nad Matliarmi (1020 m.n.m., 7:40 hodín) dážď ožíva, bundy sú opäť nevyhnutné. Jediným pozitívom je, že chodník predierajúci sa porastom strieda široká, kamenistá a dobre schodná lesná cesta smerujúca od Bielej vody. Voda je všadeprítomná, okrem dažďa, znášajúceho sa z tmavosivej oblohy, neprestajného a neúprosného, sa na nás vlhkosť lepí aj zvnútra v podobe potu. Nálada je na bode mrazu. Morálka v takýchto podmienkach rýchlo klesá, nikto nič nehovorí, ale všetci si myslia to isté – dnešná túra je jeden veľký omyl, už aby to bolo za nami. Prekračujeme rozvodnenú a spenenú Kežmarskú Bielu vodu, v ktorej burácaní sa stráca každé naše slovo. Kúsok povyše sme „narazili“ na drevený prístrešok, dávame si teda pauzu.
Silnejšia polhodinka v suchu nám padla vhod. Nechávame aspoň trocha oschnúť šaty, dávame si čosi pod zub a uvažujeme ako ďalej. Môj návrh je vyliezť minimálne na Chatu pri Zelenom plese, kde by sme podľa ďalšieho vývoja počasia pristúpili buď k návratu, prípadne pokračovali cez hrebeň do Tatranskej Javoriny. Na druhú variantu to však zatiaľ nevyzerá. Kúsok povyše odpočívadla míňame lesnícku partiu a na rázcestí Šalviový prameň zisťujeme, že modrá trasa Dolinou Kežmarskej Bielej vody je pre odstraňovanie polomu uzatvorená. Aj v prípade priaznivého počasia by sme to teda museli vziať cez Zelené pleso. O 8:45 hodín prichádzame na Kovaľčíkovu poľanu. Dážď utíchol a pretrvávajúce jemné mrholenie už zďaleka nie je také nepríjemné. Širokým chodníkom, ktorého povrch omývajú drobné prúdy čerstvej dažďovej vody, stúpame von z lesa a z Doliny Kežmarskej Bielej vody sa pozvoľna stáčame do Doliny Zeleného plesa. Hukot rozvodneného potoka prestupuje lesom a dolieha až k nám. Zakrátko sa ocitáme v pásme kosodreviny, kde sa nám otvára výhľad na skalnú kulisu tatranských štítov. Ich vrcholce sú však ponorené do hmly. Kúsok poniže chaty stretávame zapadnutý zásobovací tereňák. Časom ustáva aj mrholenie a v diaľke sa medzi kosodrevinou objavuje typický obrys Brnčalovej chaty, čo nám podstatne zlepšilo náladu. K Zelenému plesu (1551 m.n.m.) prichádzame o 9:45 hodín, chvíľu sa kocháme pohľadom na okolité štíty, cez ktoré sa prevaľujú chumáče hmly, nato vstupujeme do chaty.
Hoci je do času obeda pomerne ďaleko, predsa využívame možnosť dať si do žalúdka niečo teplé – presnejšie čaj a fazuľovú polievku s chlebom. Okrem nás sa v jedálni nachádza viacero turistov, vrátane maďarských, všetci sú však ubytovaní na chate. Sme teda jediní, čo dnes (aspoň zatiaľ) vystúpili na chatu zdola. Popri konzumovaní desiaty (obedom by som to ešte nenazval) sa dívame do mapy a uvažujeme o pokračovaní. Počasie sa ukľudnilo, opäť teda u mňa prevažuje nutkanie prejsť cez hrebeň do Javoriny. Kolegovia neprotestujú. V prípade, že by sa poveternostné podmienky zasa zhoršili, máme ešte dve možnosti pre zmenu trasy – buďto sa z Bieleho plesa vrátiť späť na „Brnčalku“ alebo pokračovať na chatu Plesnivec. Jedáleň sa pomaly vyprázdňuje, my odchádzame ako poslední o 10:50 hodín. Vonku to nevyzerá zle, síce sa mierne ochladilo a dvihol sa slabý vietor, no neprší. Ide sa teda smerom hore.
Od chaty stúpame úzkym chodníkom vinúcim sa hustým porastom kosodreviny, preskakujeme balvany a miestami sa brodíme blatom. Červená trasa Tatranskej magistrály sa tu na svojom záverečnom úseku serpentínovito kľukatí úpätím masívu Jahňacieho štítu (2229 m.n.m.), ležiaceho niekde nad nami, v hmle. Z Doliny Zeleného plesa prechádzame do dolnej časti Doliny Bielych plies. O 11:35 hodín sa ocitáme pri Veľkom Bielom plese (1610 m.n.m.), kde začína opäť popŕchať. Rozhliadam sa vôkol. Hmla klesá, zo zachmúrenej oblohy sa znášajú kvapky dažďa, štíty sa strácajú v nízkej oblačnosti – atmosféra na Bielom plese v človeku rozhodne príjemné pocity nevzbudzuje. Napriek tomu sa vracať nechceme, na vrchol túry, Kopské sedlo, to už nie je ďaleko, následný zostup odtiaľ by už nemal byť nič náročné. Stúpame prudkým kamenistým chodníkom a už po chvíli máme priľahlú dolinu ako na dlani. Charakteristické plató, vyprodukované glaciálnou eróziou (v týchto miestach sa nachádzal kar), v súčasnosti vypĺňa niekoľko jazierok, obklopených drobnými rašeliniskami a „lesmi“ kosodreviny. Zaujímavý je však i pohľad na masy hmly, valiace sa pomedzi rozorvané vápencové skaly Belianskych Tatier. Na vrchole stúpania sa ocitáme pri akomsi odpočívadle, kde na minútku pauzujeme. Vnárame sa do hustej hmly, redukujúcej rozhľad iba na pár metrov navôkol. Teplota je v týchto miestach na júl extrémne nízka – odhadujem tak 5°C. Kúsok obďaleč prichádzame na rázcestie. Kopské sedlo (1749 m.n.m., 12:20 hodín) je hranicou medzi granitoidným „jadrom“ Tatier, Východnými Tatrami, a prevažne karbonátovými horninami budovanými Belianskymi Tatrami. Keďže hrebeňovka cez Belianske Tatry je už niekoľko rokov uzatvorená, je Kopské sedlo oficiálne finišom Tatranskej magistrály. Z hmly sa prekvapivo vynárajú poľskí turisti, idúci tú istú trasu presne opačným smerom.
Zostupujúc z Kopského sedla vstupujeme do doliny Zadné Meďodoly. Jej názov je odvodený od dávnych pokusov o prospekciu a ťažbu rudných žíl. Počasie sa citeľne zhoršuje – opäť sa hlásia prehánky a navyše sa do nás opiera nepríjemný chladný vietor. Turistický chodník sa vinie traverzom po strmých svahoch masívu Havrana (2151 m.n.m.), zatiaľ čo historická cesta údajne viedla dnom doliny. Zostupujeme zvoľna, žiaden poklus, no napriek tomu nám postup ubieha celkom svižne. Stretáme ďalších turistov, tentoraz Švédov, oblečených na naše pomery dosť „naľahko“. Mrholenie nás sprevádza počas celého zostupu pásmom kosodreviny, ustáva až „dole“ na hranici lesa, kde je umiestnený pamätník „pastierským vojnám“ medzi Spišskou Belou a nedeckým panstvom. Inak Meďodoly sú zaujímavé miesto, najmä v takomto nečase, kedy sem zavíta málokto.
Hory, opantané hustými masami šedobielej oblačnosti, nechávame za sebou, poniže pamätníka kráčame lúkami a nato s konečnou platnosťou vstupujeme do útrob lesa. Hneď skraja sa na moment zastavujeme pri odpočívadle s drevenými medveďmi, za ktorým z prostého chodníka prechádzame na širokú lesnú cestu. Nasleduje zdĺhavý a pomerne monotónny úsek, zaujímavý azda iba prechodom cez tiesňavu, kde je lesná cesta i rozbúrený Meďodolský potok vkliesnený medzi strmé skalné steny, ukončujúce Zadné Meďodoly. Ručičky hodiniek sa zahlbujú do popoludnia a keďže najbližší bus z Javoriny ide už o pol tretej (a my by sme ho radi stihli), musíme trocha pridať do tempa. Z lesa ústime na lúku obklopujúcu horáreň, učupenú pod ponurými dolomitovými bralami Muráňa (1889 m.n.m.). Obzeráme si novovybudovaný geopark a nato sa presúvame na druhý breh Javorinky, na rázcestie Pod Muráňom (1803 m.n.m., 14:10 hodín). Postup asfaltkou riadne zrýchľujeme, nestihnúť bus by znamenalo čakať hodinu a pol na ďalší. Úsek po večne ošumelú Tatranskú Javorinu (1000 m.n.m.), kam prichádzame presne o pol tretej, sme tak skrátili o desať minút. Ešte krátke čakanie na bus, ktorý napokon asi 5 minút meškal, a ide sa domov.
Cesta do Popradu trvá takmer pol druhej hodiny, máme teda čas ako sledovať ubiehajúcu krajinu, tak si vypočuť rozhovor miestnych chlapov v podivnom „goralskom“ nárečí či dať si na pár minút „šlofíka“. Autobus sa postupne zapĺňa, najväčší nával je samozrejme v Starom Smokovci. Počasie sa umúdrilo – mraky sa v oblasti Tatier postupne trhajú a začína sa vyjasňovať. Do Popradu prichádzame tesne pred štvrtou dúfajúc, že „chytíme“ nejaký vlak. Po krátkom čakaní na prvom nástupišti, kde ešte stíham dať si čosi pod zub a vymeniť zvlhnuté ponožky v premoknutých vibramkách za suché, prichádza (aj s drobným meškaním) pred štvrť na päť pražský expres EC 121 Košičan. Opúšťajúc Poprad sa už dívame na slnkom ožiarené Tatry. Škoda, že to vyčasenie neprišlo skôr. V Košiciach sme pred pol šiestou, lúčime sa s Michalom a cez centrum prechádzame na Železníky. Do mesta sa dnes večer nejde, na zajtra plánujeme ešte jednu túru a je treba sa na ňu náležite pripraviť – predovšetkým vysušením namoknutých šiat a topánok.

Počasie - zamračené, dážď, veterno, tep.asi 15-20°C, vo vyšších polohách až 5°C
Účastníci - Michal Dvořan, Rudolf Nádaskay, Roland Nádaskay
Poznámky, postrehy -

MAPA - trasa turistiky

Fotodokumentácia (výber):





© Text: Roland Nádaskay, Foto: Roland Nádaskay

HLAVNÁ STRÁNKA
TURISTIKA 2011