Ako som už spomínal, po skončení hlavnej fázy TnB som mal v pláne si trasu predĺžiť, tak ako po ostatné roky, až na okraj východného Slovenska. Kvôli pretrvávajúcim problémom s reťazou, ktorú ešte budem musieť riešiť servisom, sa však tejto možnosti vzdávam. V sobotu oddychujeme po troch dňoch neprerušenej jazdy Slovenskom, zakončenej nočným príjazdom do Košíc. Zároveň sa stretávam s Michalom, kolegom z Prahy, pričom na pivku na Ťahanovciach dohovárame túru na pondelok. Rozhodli sme sa začať od najťažšieho – Tatier.
Michal navrhoval ísť v pondelok ráno prvým rýchlikom (niekedy po štvrtej), čo som však rázne zamietol, keďže zo Železníkov mi v tom čase ešte nejde žiaden bus. IC Šariš s odchodom o pol šiestej sa zasa nie veľmi pozdával môjmu spoluturistovi, ktorý sa chcel vyhnúť plateniu príplatku za „silný deň“. Posledným prijateľným spojom je rýchlik R 602 Čingov, vyrážajúci z Košíc o 6:02 hodín.
Na turistiku som nevstával celú večnosť. Navyše v Prahe som si zvykol na dlhšie spanie a zvlášť počas nedávneho skúškového obdobia sa môj denný režim totálne „preladil“. Na pešej túre (geologické vychádzky nepočítam) som nebol od minuloročného Silvestra. Očakávania sú teda veľké. Na železničnú stanicu prichádzam zhruba 10 minút pred odchodom vlaku, stretávam sa s Michalom a kupujem lístok. Čingov, ako vždy pristavený na druhom nástupišti, sa postupne zapĺňa turistami smerujúcimi do Tatier a Slovenského raja, ako aj tými ostatnými, cestujúcimi na západ republiky. V stanici Poprad-Tatry vystupujeme o 7:21 hodín, presúvame sa na nástupište TEŽ, odkiaľ máme ďalší prípoj (Os 8160) 20 minút nato. Medzitým si vychutnávame majestát tatranských štítov, nad ktorým sa belasou oblohou prevaľujú menšie zhluky oblakov.
Po krátkej jazde tatranskou električkou vystupujeme v Starom Smokovci o 8:09 hodín a po posledných prípravách vyrážame od miestnej stanice okolo štvrť na deväť. Okolo dolnej stanice pozemnej lanovky narážame na prvé skupinky turistov, kúsok postupujeme po modrej, preliezame trať a napájame sa na zelenú, vedúcu na Hrebienok. Počas stúpania predbiehame viacero pomalších jednotlivcov, z pásma polomu (následok víchrice z novembra 2004) prechádzame do lesa a svižným tempom prichádzame k horskému hotelu Hrebienok (1284 m.n.m.) o 8:45 hodín. V týchto miestach je už koncentrácia turistov, poväčšine menej zdatných kusov, dôchodcov a „mastňákov“, väčšia. Skupinky s nižšou rýchlosťou pohybu sa na červenej trase vyskytujú hlavne po križovatku k Rainerovej chate, ďalej to už ide v kľude.
Poniže rázcestia červenej trasy Tatranskej magistrály a modrej smerujúcej z Tatranskej Lomnice do Lysej Poľany, prekračujeme Veľký Studený potok, za prvou zákrutou míňame Obrovský vodopád, chrliaci z asi 20 metrového zrázu kvantá spenenej a hučiacej vody Malého Studeného potoka. Pred takou silou po tisíckach rokov kapituluje aj žulové bralo, do ktorého sa potok postupne zarezáva. Okrem toho sa v okolí vodopádu rozlieva po ceste, čo na určitom úseku robí skaly na chodníku mimoriadne klzkými. Nakrátko sa pozastavujeme pri výhľade do ústia Veľkej Studenej doliny, ohradenej monumentálnym masívom Slavkovského štítu (2452 m.n.m.). Serpentínovitý výstup kamenným poľom (bývalá ľadovcová moréna) zakončujeme po krátkom úseku postupu lesom na Zamkovského chate (1475 m.n.m., 9:20 hodín).
Nie príliš potešení sme z faktu, že väčšina ľudí smeruje ďalej do Malej Studenej doliny, na Téryho chatu, čo je ďalší smer i pre nás dvoch. Zelená trasa v doline stúpa spočiatku mierne, kamenistý chodník vystupuje nad zurčiaci Malý Studený potok, otvára sa nám výhľad okolité štíty a záver doliny s chatou. Jasnú oblohu nahrádza oblačnosť padajúca z okolitých končiarov po ich skalných úbočiach do doliny. Doposiaľ som tadiaľto šiel iba zimnou trasu, ktorá je oproti letnej priamočiarejšia, a napriek prudšiemu stúpaniu, dovolím si povedať, rýchlejšia. Letná trasa sa od úpätia skalného zrázu pod chatou kľukatí niekoľkými serpentínami cez osypové kužele žulovej sutiny utrhnutej z najbližších dvoch masívov – Prostredného hrotu (2441 m.n.m.) a vyššieho Lomnického štítu (2634 m.n.m.). Na svahu Lomničáku pozorujeme menšie „mury“, čiže zosuvy masy rozdrvených blokov hornín a jemnozrnnej hmoty.
I napriek relatívne chladnejšiemu vzduchu v Malej Studenej doline sa človek pri výšľape riadne zapotí. Michal mierne zaostáva, pričom sa vyhovára na obdivovanie tatranských štítov. Na svahu pod chatou je „premávka“ hustejšia, ľudí pribúda najmä v opačnom smere. Pár metrov pod chatou prechádzam ohladenou a výrazne ryhovanou skalou, ktorú v zimných mesiacoch pre snehovú pokrývku nevidieť. Spolu s charakteristickým „U“ tvarom doliny, početnými visutými údoliami a plesami, je názornou ukážkou pôsobenia ľadovca, ktorý modeloval reliéf Tatier v pleistocéne. K Téryho chate (2015 m.n.m.) prichádzam o 10:40 hodín, čakám na kolegu a kochám sa pohľadom na okolie. Všimol som si, že v okolí chaty sa motá pes, ktorý očividne nepatril k jej „inventáru“ a ani žiadnemu z turistov. Ktovie, ako sa tam dostal...
V interiéry chaty sa to na niekoľko minúte relatívne vyprázdnilo. Naposledy som sem zavítal v decembri 2007, takže ma riadne prekvapila reorganizácia jedálne, ktorá sa prebúraním priečky s nocľahárňou dvojnásobne zväčšila. Polhodinku v tejto teraz o čosi menej útulnej, i keď priestrannej miestnosti, využívame na občerstvenie v podobe nosičského čaju a Michal naviac aj cesnakovej polievky. Inak pre milovníkov histórie – Téryho chata (za starých čias „Téry mendékház az Öt-tónál“) bola vybudovaná roku 1899 a do súčasnej podoby sa dostala po poslednej prestavbe roku 1983. Nesie meno osobného lekára bulharského cára, Edmunda Téryho z Banskej Štiavnice, významne sa podieľajúceho na rozvoji turistiky vo Vysokých Tatrách.
Za chatou, obklopenou početnými skupinkami turistov, obdivujeme Spišské plesá, Ľadový štít (2627 m.n.m.), Prostredný hrot i masív Lomnického štítu. Vrháme i posledný pohľad do Malej Studenej doliny a zelenou trasou sa vydávame do jej záverečnej časti. Obchádzame spomínaných Päť Spišských plies a prudkým výšľapom s následným krátkym úsekom mierneho klesania sa dostávame na rázcestie Pod Sedielkom (2040 m.n.m.). Križovatka žltej a zelenej turistickej trasy sa nachádza v strede suťoviska. Vyberám kladivko a odoberám vzorky miestneho granitu.
Nastupujeme do ďalšej etapy stúpania. Pred nami sa uzatvára Malá Studená dolina, sedlo Sedielko sa nachádza priamo medzi masívmi Ľadového štítu a Širokej veže (2461 m.n.m.) na juhu. Zreteľne vidieť cikcakovité serpentíny a na nich niekoľko čiernych bodov, turistov stúpajúcich výrazným kužeľom žulovej sute na hrebeň Vysokých Tatier. Kúsok opodiaľ míňame Modré pleso, plné krištáľovo čistej vody, zrkadliacej na svojej hladine šedé skaliská a biele snehové polia. Kopa dreva zložená na začiatku výľšapu mi najskôr nejde do hlavy, no nato zisťujem, že tými kmeňmi TANAP spevňoval chodník. Niet divu, aj jeho sa dotkol zosuv kamenitej sutiny a miestami sa po ňom lezie dosť obtiažne.
S pribúdajúcou výškou sa ochladzuje a štíty postupne zahaľuje klesajúca oblačnosť. Na exponovanom sedle navyše pofukuje vietor. Na Sedielko (2376 m.n.m.) vystupujeme o 12:50 hodín, na skalách sa skladáme k obedňajšej pauze, vyberáme občerstvenie a kocháme sa (i keď oblačnosťou obmedzeným) výhľadom na rozpraskané, vetrom ošľahané a mrazom poznačené skaliská tatranských štítov, nezdolateľných ihiel vytŕčajúcich z hlavného hrebeňa „najmenších veľhôr sveta“. Najvýraznejší je jednoznačne hrebeň Širokej veže (2210 m.n.m.), ohraničujúci Javorovú dolinu, ktorou budeme zostupovať. V diaľke badať aj Rysy (2503 m.n.m.) s typickými dvoma vrcholmi, z ktorých jeden je najvyšším bodom Poľska. Postupne sa zo Sedielka vytratili všetci ľudia, my po obede z vlastných zásob letmo nazeráme do mapy a pomaly vyrážame na cestu. Budeme mať čo robiť, aby sme v Javorine stíhali autobus...
Hoci zhora to vyzerá na jednoliaty zostup dole svahom, postupne zisťujeme, že trasa Javorovou dolinou sa dá pomyselne rozdeliť na niekoľko etáp. Pod Sedielkom sa opäť potíme, ustáva vietor a prekvapivo aj klesanie nám dáva celkom zabrať. V prvej časti, bezprostredne pod sedlom, je zostup pomerne prudký, v kamenistom svahu plaziacom sa spod vrcholu Ľadového štítu zdolávame niekoľko serpentín a míňame pár lepšie vybavených turistov stúpajúcich z Javoriny. Kúsok potom klesáme relatívne miernym úsekom až k oblíku (útvar vytvorený ľadovcovou eróziou), z ktorého sa ďalším prudkým zrázom dostávame ku korytu potoka Javorinka. Po krátkej pauze predbiehame skupinku turistov, ktorí zo Sedielka vyrazili ako prví.
Z Javorovej doliny už niet návratu, ostáva len dlhé klesanie do Tatranskej Javoriny. Výhľad na končiare nahradila hradba vrchov, slnko sa definitívne schovalo pod oblačnosť, cieľ je v nedohľadne. Pásmom kosodreviny prechádzame iba krátko, vstupujeme do ihličnatého lesa, chodník je úzky a miestami klzký od presakujúcej vody. Všadeprítomný hmyz je mimoriadne drzý. Napriek tomu máme až závratne rýchle tempo. Doteraz som trocha pochyboval, či najbližší bus stíhame, no vzhľadom na priaznivý čas a pribúdajúce kilometre mením názor. Otvára sa nám výhľad na Belianske Tatry, prevažne karbonátové pohorie ležiace na najvýchodnejšom okraji masívu Tatier. Dominujú najmä tri vrcholy, a to od severozápadu kopovitý Muráň (1889 m.n.m.) a špicatý Havran (2151 m.n.m.) so Ždiarskou vidlou (2142 m.n.m.). Za nami sa zasa najmajestátnejšie vypína Ľadový štít. Raz som počul, že v časoch pred premeriavaním výšky tatranských vrcholov ho ľudia žijúci na severnej strane Tatier považovali za najvyšší. Zdalo sa mi to ako blbosť, no teraz už chápem...
V nižších polohách ešte stretávame zopár pozdnejších turistov, prevažne Poliakov, ktorým na výstup na Sedielko veľké šance nedávame. Turistický chodník postupne prechádza do lesnej cesty a napokon, od rázcestia pri horárni Pod Muráňom (1076 m.n.m., 16:00 hodín), križovatky našej zelenej a modrej od Meďodolov, už kráčame po asfaltke. Do cieľa našej dnešnej túry v Tatranskej Javorine (1000 m.n.m.) je to už iba zo dvadsať minút. Pri hríbiku v najodľahlejšej tatranskej obci finišujeme o päť minút pred pol piatou, takže ešte ostáva čas na menšie občerstvenie. Jediné funkčné pohostinské zariadenie v Javorine sa nachádza pri lyžiarskom vleku. Autobusová zastávka sa postupne zapĺňa jak miestnymi tak spomalenejšími turistami, spoj z Lysej Poľany prichádza o 17:12 hodín. Do Popradu prichádzame krátko pred pol siedmou, kupujeme lístky na vlak a na peróne zhruba 30 minút vyčkávame na príchod rýchlika R 609 Avízo (Bratislava – Košice).
Aby tých zážitkov nadnes nebolo dosť, Michalovi sa na palube rýchlika poradilo nadviazať prapodivný vzťah, ktorý na košickej stanici skončil bolestným rozvodom. Po príchode do Košíc (20:17 hodín) sa presúvame do krčmy na Národnom námestí, kde za bohatého prísunu tekutín (Černá hora) približne hodinku preberáme ďalšie plány. Jazda nočným busom (no dajme tomu, že UŽ nočným) je tiež kapitola sama osebe, domov na Železníky prichádzam okolo desiatej už značne unavený. Na zajtrajšok vyhlasujem deň voľna, bude treba zoskupiť sily. Okrem toho potrebujem čosi povybavovať...
Počasie - zrána jasno, postupne polojasno až oblačno, vyššie zamračené, mierne veterno, tep.asi 25°C, vo vyšších polohách 12-15°C Účastníci - Michal Dvořan, Roland Nádaskay Poznámky, postrehy -
