21.februára sme Radeckého odprevadili na osobák do Studeného Potoka a Popradu, odkiaľ potom pokračoval rýchlikom Liptov do Trenčína (za lístok platil len 181 sk!). Ako oddych sme si dali len jednu menšiu túru – St.Smokovec – Hrebienok – Tatranská Lesná – Tatranská Lomnica, i keď úsek do Tatr.Lesnej cez polom bol o niečo obtiažnejší. Na zastávke Stará Lesná, ktorú sme skočili sfotiť, už umiestnili jeden z tých nových automatov na lístky.
22.februára, teda v stredu, sme cestovali vlakom. Dali sme si okruh popod Vysoké Tatry – z Tatr.Lomnice cez Poprad-Tatry, Štrbu, ozubnicou na Štrbské Pleso a späť do Tatr.Lomnice električkou cez St.Smokovec. Dlhšie sme sa zdržali len na Štrbskom Plese, kde sme zašli až ku zjazdovke a potom pešo naprieč zamrznutým jazerom.
23.februára, vo štvrtok, vstávame o niečo skôr a dávame si raňajky na izbe – dohodli sme sa iba na túre na Zelené pleso a späť. Na autobusovú stanicu v Tatranskej Lomnici sme došli len chvíľu pred odchodom autobusu Poprad – Lysá Poľana o 9:23 hodín. Cestovalo ním pomerne dosť ľudí, no napriek tomu nebol úplne zaplnený. Platili sme plné cestovné, aj keď SAD Poprad má v brožúre napísané, že poskytuje zľavu študentom do 26 rokov.
O 9:30 hodín vystupujeme na zastávke Biela voda (925 m.n.m.). Prvá od rázcestníka vyráža jedna trojčlenná rodinka a po nej turista na lyžiach. Kým sme sa pripravili na zahájenie túry, prišiel ešte jeden človek na aute a už ho aj skasíroval pracovník Kežmarských mestských lesov. Po našej ľavej strane sa nachádza územie polomy, zatiaľ čo les na opačnej strane, zdá sa, odolal. O nejaké dve zákruty ďalej nás „človiečik s autom“ predbehol, keď sme si dávali dole vetrovky. Cesta okrem toho, že bola pomerne slušne vyšľapaná a neprepadávala sa pod tlakom nôh, ťahali sa ňou aj stopy skútrov, pomocou ktorých zásobujú chatu. Postupne sa vytvorila zhustenina turistickej premávky. Predbehli sme človiečika, rodinku a vzhľadom na naše rýchle tempo sa už aj lepili na chrbát lyžiarovi v čele. Pri Rázcestí nad Tatr.Matliarmi ešte pribudli traja lepšie vybavení turisti bez lyží, ktorí zrejme ešte skôr pred nami opustili Bielu vodu.
Prechádzame zasneženým dreveným mostíkom ponad potok Kežmarská Biela voda a dostávame sa pred lyžiara. Cesta až po rázcestie Šalviový prameň, kam sme došli o 10:18 hodín, ide v našom smere po pravej strane potoka. V priebehu postupu si spomínam na predchádzajúce túry – obe ku chate pri Zelenom plese, v apríli 2004 a februári 2005 (keď sa tu premávalo ďaleko viac ľudí, ako v tento deň) a aj našu vôbec najťažšiu túru – na chatu Plesnivec cez Biele pleso v marci 2005. K Bielemu plesu pravdepodobne smerovali aj lyžiar a traja turisti, pretože ďalej sme ich už nestretli. Opäť prechádzame mostíkom cez potok a po krátkom stúpaní sa o 10:25 hodín dostávame na Kovaľčíkovu poľanu. Kým sme sa občerstvovali pod snehom zabarikádovaným prístreškom, ten „človiečik s autom“ sa znova dostal pred nás. Medzitým začalo padať také riedke mrznúce mrholenie. Popri chodníku v lese sa ťahá elektrické vedenie, číslované od rázcestia Biela voda až po chatu. Les je hustý, víchricou nedotknutý, v diaľke počuť zurčať potok. Čas chôdze si krátime diskusiou o kadečom. Človiečika sme zasa dostihli v miestach, kde končí les a prechádza sa do pásma kosodreviny, potom sa už len vliekol so značným odstupom za nami.
V otvorenom teréne visí hustá hmla – takpovediac utvárajúca „bielu tmu“. Potešujúce bolo, že aspoň máme úplné bezvetrie. Belianske Tatry, ako aj masív Kežmarského štítu, nemáme možnosť vidieť. Z úpätia hôr počuť ľudské hlasy – zrejme horolezci lezúci po ľadopáde, čo dosvedčovali aj stopy vedúce pomedzi zaviatu kosodrevinu tým smerom.
Po niekoľkých zákrutách sa dostávame k vodárničke. K samotnej Chate pri Zelenom plese sme došli asi o 11:30 hodín. Niečo po nás prišiel aj človiečik, ktorý nás všetkých troch sfotil pred vchodom do chaty. Očistili sme si vibramky od snehu a vliezli dnu kde to zívalo prázdnotou – to ma trošku zaskočilo, lebo keď sme tu boli po prvý raz, nemali sme vnútri voľné ani jedno miesto. Prekvapenie však pominulo s prvými dúškami nosičského čaju. Ceny sú pomerne vysoké (tzv.vysokohorská prirážka), no aj tak sme sa rozhodli dať si obed. Ja konkrétne som si pochutnal na omelete s džemom a fazuľovej polievke. Popritom sa nám na radiátore a cez lavičku prehodené sušili kabáty. Človiečik odišiel, ale zato sa sem konečne doteperila tá trojčlenná rodinka.
Napití a najedení sa aj my o 12:45 hodín dávame na spiatočnú cestu. Posledný pohľad na chatu a zmrznuté Zelené pleso a zrejme dovidenia o rok. Ešte v pásme kosodreviny míňame dvoch ľudí. Bola celkom zima a smerom dole sme až tak nenamáhali, hodili sme teda vetrovky cez plecia. Na Kovaľčíkovej poľane sa rozhodujeme, kade ďalej. Cesta smerom k medzistanici Štart sa javila vcelku schodne, no nakoniec volíme inú návratovú trasu. Pokračujeme po žltej cez Šalviový prameň (13:50 hodín), popri Bielej vode až k Rázcestiu nad Matliarmi, kam prichádzame o 14:10 hodín.
Urobili sme jednu fotku a dali sa po modrej trase smerom na Tatranské Matliare. Aj táto cestu ihličnatým lesom bola dobre vyšľapaná. Neďaleko od rázcestia sa po pravej strane otvoril pohľad na polomom vykosený svah, ktorý tu už však bo rok pred tým katastrofickým z 19.novembra 2004. Postupne sme však prešli na územie zdevastované práve touto víchricou, nachádzajúce sa povyše osady Tatranské Matliare. Ani sa nečudujem, že pred rokom táto trasa nebola priechodná… Hotel Hutník bolo možné vidieť cez vykosený les už z diaľky. Po lesnej ceste sa k nám blížil traktor, na ktorý potom lesní robotníci ukotvovali nazbieranú guľatinu.
O 14:52 hodín sme sa ocitli na Rázcestí pri tenise (915 m.n.m.). Mali sme dve možnosti ďalšieho postupu – zostúpiť dole do Matliarov a pokračovať asfaltovým chodníkom, alebo ísť po žltej priamo do Tatr.Lomnice, čo sme aj urobili. Prešli sme cez drevený mostík, vystúpali okolo betónového objektu starého vodojemu (v ktorom asi dlhšiu dobu žil nejaký tulák) a sme pri hoteli Hutník I. . Vedľa budovy je po novom zriadená malá zjazdovka s vlečíkom pre najmenších. Pokračujeme ďalej cez potok, pričom už po chvíli sa nám otvára pohľad na Lomnicu – máme ju ako na dlani. Pred dvomi rokmi sme tadeto prechádzali hustým ihličnatým lesom, keď jediné náznaky nie príliš vzdialenej civilizácie boli zvuky vozidiel doliehajúce sem z Cesty slobody, niekoľko desiatok metrov poniže.
Nachvíľu sa nám cesta skomplikovala, keď musíme preliezať pňami a konármi zavalený drevený mostík, ale hneď nato sme pred Grand-hotelom Praha. Troleje lanovky na Skalnaté pleso končili v hmle. O 15:25 hodín prichádzame pred začiatočnú stanicu visutej lanovej dráhy, ktorá, ako vraví oznam na zapečatených dverách, nepremáva od roku 2000. Osobne som ešte zažil jazdu touto dráhou a preto ma mrzí, že dopadla takto. Dúfam, že nový majiteľ TLD – finančná skupina J&T, ju nenechá len tak schátrať a opäť rozbehne jej prevádzku.
Po tradične zľadovatelom chodníku sme zliezli okolo penziónu Bělín a starého kúpeľného domu do centra Tatr.Lomnice a túru oficiálne ukončili o 15:40 hodín GMT pri bistre Komo-Komiňák František, takzvanom „stojáku“, kde sme sa na záver najedli. V telke ešte dávali reprízu nášho nepodareného hokejového zápasu s Českom, kde reprezentácia SR hanebne vypadla zo štvrťfinále ZOH 2006.
Nasledujúci deň sme absolvovali cestu domov popod Tatry opäť v nádhernom počasí a zakotvili až v sychravých a zablatených Alekšinciach pri Nitre.
Počasie - bezveterno, mrholenie prechádzajúce do mrznúceho dažďa, hore hustá hmla, na chate asi -6°C Účastníci - Rudolf Nádaskay, Róbert Nádaskay, Roland Nádaskay Poznámky, postrehy -
