Tatry (Téryho chata) - 20.február 2006, po.



Opäť k nám dorazili jarné prázdniny, ktoré sme sa tradične rozhodli stráviť vo Vysokých Tatrách. Predtým sme však museli čosi vybaviť v Košiciach – odhádzať babke zo strechy hromadiaci sa sneh. Na cestu sa s nami vydal aj Tomáš Radecký, ktorého sme vyzdvihli v Nitre v sobotu doobeda.
V nedeľu cestujeme cez Prešov a Levoču do Tatier (mimochodom, bolo krásne slnečné počasie) a ubytovávame sa v penzióne Bělín. Keďže sme dorazili až poobede, zvyšok dňa sa už len motáme po Tatranskej Lomnici. Na prvú túru sa vydávame v pondelok 20.februára – za cieľ sme zvolili Téryho chatu v Malej Studenej doline.
Z izby bez raňajok vyrážame tak, aby sme stíhali električku (Os 8205) z Tatranskej Lomnice na Štrbské Pleso o 7:46 hodín. Od stanice ŽSR v Starom Smokovci vyrážame o 8:00 hodín, prechádzame okolo stanice pozemnej lenovej dráhy a napájame sa na asfaltku smer Hrebienok. Po chvíli sme zistili, že aj zelený chodník vyzerá byť schodný a tak sme naň prešli. Povrch bol trocha šmykľavý a sem-tam sa aj prepadol. Na Hrebienok sme došli o 9:45 hodín a namierili si to rovno do hornej stanice pozemnej lanovky, kde si kupujeme čaj a dávame raňajky. Spoločnosť TLD, ktorá vlastní okrem iného aj túto „lanovku“, už nie je súčasťou Železničnej spoločnosti, ale finančnej skupiny J&T. Na prvý pohľad však bolo všetko rovnaké ako minulý rok. Ešte pečiatka do notesu a pokračujeme.
Od hríbika pri horskom hoteli Hrebienok ďalej po červenej, teda hornej trase, už poznačenej niekoľkými zosuvmi snehovej masy, k rázcestiu nad Rainerovou chatou. Mostíkom križujeme Studený potok a začína sa stúpanie. Serpentíny vedú okolo úplne zasneženého Obrovského vodopádu a kamenným poľom. Podľa toho, že sme sa vnorili do lesa, viem, ako sa postupne približujeme k Zamkovského chate. Zložili sme sa na lavičke pred chatou, dali si čaj a vybehli dnu dať si pečiatku (no nemali už atrament) a kúpiť nejaké tie „tatramelky“. Keď sme už boli skoro pripravení na odchod, navštívila nás ryšavá veverička z neďalekého ihličnanu. Hodil som jej kus keksu, urobil s ňou zopár snímok a aj pohyblivú sekvenciu.
Asi o 10:30 hodín po 15-minútovom odpočinku pri chate, veverička-neveverička pokračujeme ďalej. Čaká nás tretia a zároveň najťažšia etapa tejto túry. Po krátkom postupe lesom po vcelku dobre vychodenom, mierne šmykľavom chodníčku, prechádzame do otvoreného pásma kosodreviny. Sila vetra je tu citeľnejšia ako dole na kamennom poli, hoci duje už od zahájenia túry. V otvorenom teréne hneď zafúkalo stopy, ktoré sme vyšľapali. Oproti nám sa zrejme z chaty vracal horský nosič. Kúsok opodiaľ stretávame skupinku Čechov, pýtajúcich sa, či sme nestretli nosiča – po mojej kladnej odpovedi mi povedali, že mal namierené na chatu a oni mu šli akože naproti, no pravdepodobne to otočil.
Otočili to aj oni a pomerne rýchlym krokom sa vracali na Terynku. Počkal som na mojich spoluturistov a po vydýchaní stúpame ďalej. Ešte stále sme mali celkom slušné tempo, až kým sme nedošli pod kopec. Rozdeľujeme sa na dve skupiny – prvý šiel Rudolf s otcom a na chvoste som zostal ja s Radeckým, ktorému stúpanie do kopca evidentne robilo problémy. Vietor postupne silnel, občas sa rozfúkal ešte mocnejšie a jemné čiastočky snehu a ľadu bodal do tváre ako ihly. Tieto čiastočky vytvárali z povetria neprekonateľnú bielu hradbu – navôkol nebolo vidno vôbec nič.
Spočiatku som si zachovával rýchle tempo, aj otca s Rudolfom by som bol predbehol minimálne o polhodinku, no čakal som na Tomáša, vynakladajúceho nadľudské úsilie pri každom kroku. Nebyť vysokých drevených tyčí s namaľovaným značením a oranžových vlajočiek v snehu, nemali by sme trasu ani len naznačenú, pretože vietor stopy takmer okamžite zavial. Pred koncom prvého stúpania dávam čelnej skupine signál, aby pokračovali k chate. Počkal som Tomáša a dal mu tyčinku na energiu (pokým som sa babral s batohom, vietor mi navial sneh na rukavice a odvtedy mám ruky vo vlhkom). Sám potom pokračujem ďalej, pričom udržujem len zrakový kontakt s kolegom. Poslednýkrát som ho videl v zákrute. Ešte na prvom stúpaní sa za ním vliekla ďalšia skupina ľudí, ktorí ale nakoniec k chate nedošli.
Prešiel som pomedzi skaly a dal sa na druhé stúpanie vedúce k chate. Vnáram sa do hmly. Na svahu Radeckého dva razy hodnú chvíľu vyčkávam – bol som presvedčený, že si dal menšiu pauzu. Ako sám potom povedal, v zákrute sa hodil do snehu a na moment tam v len tak ležal. Každopádne som ho nevidel blížiť sa, takže som sa zameral na postup k chate. Posledné metre už aj ja meliem z posledného. Chcel som si skrátiť cestu, no dostal som sa do ešte hlbšieho snehu. K Téryho chate vo výške 2015 m.n.m. som dorazil o 13:15 hodín vyčerpaný, ale už som sa dosť tešil na nosičský čaj a nejakú tú polievku. Metlou som si pred vchodom očistil sneh z nôh, hodil ešte pohľad na záver doliny a sedlo Sedielko (2372 m.n.m.) a vstúpil dovnútra.
Otec a Rudolf ma už čakali s čajom. Usadil som sa pri okne a pustil sa do polievky. Hádali sme, kde asi tak môže byť Tomáš. Zrejme kvôli zlému nastaveniu popruhov som dosť cítil kríže. Otec bol napomenutý chatárom, že si sušil tričko na dajakej divnej drevenej plastike visiacej na stene hneď vedľa vešiakov. Po jedle som vybehol von, pozrieť sa, či kolega je už v dosahu – šplhal sa asi v polovici druhého svahu. Keď som vyšiel von z chaty druhýkrát, bol už tesne pred cieľom. Oprášil som mu metlou topánky a odprevadil ho dnu. Došiel teda nejakú hodinku po mojom príchode. Tiež si dal niečo pod zub a čaj a na záver do seba nalial plechovku Red Bullu, ktorá ho čiastočne postavila na nohy.
Po pečiatke do notesu som ešte pred ostatnými vyliezol von, spraviť nejaké fotky okolia. Díval som sa do doliny, do Popradskej kotliny a na miestny dominantný štít – Prostredný hrot (2440 m.n.m.). Vrchol „Lomničáka“ vidieť nebolo. Po tom, čo sme sa pred vchodom pozbierali všetci štyria, dávame sa o 15:15 hodín na zostup. Vietor fučal, hoci slabšie, ešte stále. Na svahu bolo treba dávať bacha, aby sme so sebou pri prípadnom páde nestrhli sneh. Dole pod kopcom míňame troch turistov, ktorí odzdravili anglicky a aj bez batohov stúpali o tomto pozdnom čase na Téryho chatu. Pár minút nato vstupujeme do lesa z pásma kosodreviny a po chvíli kľučkovania pomedzi stromy sa opäť ocitáme pred Zamkovského chatou (1475 m.n.m.), kedysi zvanou Chata kapitána Nálepku. Je narvaná ľuďmi, pre ktorých výstup k nej predstavuje vrcholný turistický výkon a vonku sa v snehu hrajú malé deti, ktoré ešte aj takého holobriadka ako som ja, pozdravili: „Dobrý deň, ujo!“. Znova sa skladáme na lavičke pred chatou a pod značkou „No picnic“ rozkladáme zvyšný obsah batohov a dopíjame čaj z termosiek.
Počas zostupu kamenným poľom sa začalo stmievať a po vstupe do lesa pri Obrovskom vodopáde sme sa dostali ešte do väčšieho súmraku. Našou ďalšou zastávkou bola o 17:20 hodín Rainerova útulňa – dnes fungujúca chata a najnovšie aj infocentrum štátnych lesov TANAP-u. Pri vchode som cvakol Tomáša, ktorý v súvislosti s chatou spomínal na svoju poslednú návštevu Tatier. Aj ja som si teda zalovil v pamäti – prvýkrát som tu stál azda v roku 1999 (škola v prírode zo ZŠ Park Angelinum), no vtedy ešte objekt nebol v prevádzke. Roku 2001, keď sme cez zimné prázdniny bývali v zotavovni Zora, dotiahol som sem už do fungujúcej chaty rodinku a boli veľmi spokojní.
Ďalej teda od snehového betlehemu pokračujeme okolo ešte nedokončeného snehového vajca v nadľudskej veľkosti a základov vyhorenej chaty Kamzík naspäť na červenú trasu, kde míňame len jedného ľahko vybaveného chalana. Na Hrebienok za tmy prichádzame o 17:40 hodín. Pre bolesti sme sa rozhodli, že dole pôjdeme „lanovkou“ – jeden lístok stál 40 korún. Keď sme ňou šli naposledy, práve sa zahajovala letná sezóna a cesta bola zadarmo. Na spoj č.46 do Starého Smokovca s odchodom o 18:10 hodín čakáme pri bufete. S výnimkou obsluhy cestujeme jediní.
Na Smokoveckom výstupe sme o sedem minút neskôr – zliezli sme cez mesto dole na stanicu ŽSR a kým ja som kupoval lístky, ostatní šli nakuknúť do obchodu so suvenírmi. Vlak-električka Os 8224 s pravidelným odchodom o 18:37 hodín dorazil do Tatranskej Lomnice o 18:51 hodín. Na záver sme skočili pozrieť otváraciu dobu miestneho obchodu a túru zakončili v reštaurácii Gazdovská kuchyňa. Tomáš mal už na druhý deň naplánovaný odchod, pretože ešte chcel navštíviť príbuzných v Trenčianskom Jastrabí. Večer v telke na STV 2 dávali pomerne napínavý hokejový zápas Slovensko – Kazachstan (4:2) na práve prebiehajúcich olympijských hrách v Turíne. Nato sme si už konečne šli po dnešnom obdivuhodnom výkone výdatne pospať.

Počasie - veterno, zamračené, miestami polooblačno, hmla, dole tep.do 5°C, vo vyšších polohách 0 až -5°C
Účastníci - Tomáš Radecký, Róbert Nádaskay, Rudolf Nádaskay, Roland Nádaskay
Poznámky, postrehy -

MAPA - trasa turistiky

Fotodokumentácia (výber):






© Text: Roland Nádaskay, Foto: Roland Nádaskay

HLAVNÁ STRÁNKA
TURISTIKA 2006