Po Vianociach, 26.decembra 2009 sme vyštartovali na východ. Do V.Tatier sme išli ja, Rudolf a Viliam. Zároveň sme odviezli deda Albína s Evou na Mlynky-Biele Vody. Doma ostala mamka a Roland, ktorý už na tie isté miesta v Tatrách odmietol ísť.
Cesta prebehla hladko, žiadne problémy s počasím, takmer nijaký sneh. Zastavili sme sa na sedle Besník nad prameňom Hrona. Cestou sme ešte nakúpili proviant v Poprade, do ktorého sme vošli v smere od Kvetnice. Večer sme sa ubytovali v penzióne Bělín v Tatranskej Lomnici, kde sme dostali apartmán na 3.poschodí, v ktorom sme sa ocitli po prvýkrát. Bol v poriadku, mal dobre vybavenú kuchynku aj izby.
Deň 2 – Skalnaté pleso (27.december 2009, ne.)
Po výdatnom odpočinku a raňajkách sme vyrazili na túru. Vybrali sme si trasu od Grandhotela Praha priamo hore na Skalnaté pleso. Cesta išla dobre, chodník takmer úplne bez snehu, čo je o tomto čase vo V.Tatrách naozaj rarita. Zastavili sme sa na medzistanici Štart, kde bola v prevádzke zjazdovka, umelo zasnežovaná. Po dúšku čaju sme pokračovali kolmo hore. Pribudlo trocha snehu, miestami bol chodník dosť šmykľavý, zľadovatelý, ale nič vážne. Ja a Vili sme mali palicu, každý jednu. Nebolo to bohviečo, moje staré palice už nedržali dĺžku a samovoľne sa zasúvali. Okolo Skalnatej chaty (kde same sa tentoraz nezastavili) sme prešli na Skalnaté pleso. Bol krásny výhľad, aj napriek tomu, že nebola jasná obloha, bola vynikajúca viditeľnosť. Fúkal vietor a bolo dosť mrazivo. Zašli sme do reštaurácie na obed.
Po obede sme váhali, ako ďalej, až nakoniec som sa rozhodol skúsiť vyšľapať na Lomnické sedlo. Bolo tam na pohľad málo snehu a nelyžovalo sa, vlek bol nehybný. Videli sme niekoľko postáv na ceste hore. Spočiatku to išlo dobre, ale asi v tretine sa začalo dosť šmýkať, sneh bol tvrdý a Vilimu sa už veľmi nechcelo ďalej. Stretli sme trojicu zostupujúcu dole, prehodili sme s nimi pár slov. Na rozdiel od nás mali na nohách mačky, takže sa im išlo dobre. Pokračovali sme vo výstupe, ale bolo to čím ďalej horšie a Vili odmietol ďalší postup. Po zhodnotení situácie a zohľadnení rizík som sa rozhodol pre zostup späť na Skalnaté pleso. Bolo už dosť hodín a zostúpiť do T.Lomnice som chcel lanovkou, ktorú sme nakoniec stihli len tak-tak (posledná jazda o 15:30 hod). Po zastávke v penzióne sme sa navečerali v obligátnom bistre Komo, kde bolo našťastie voľné miesto, ale zato dosť hlučná spoločnosť. Dosť ma mrzelo, že sme nevyšli až hore na sedlo, ale situácia to nedovolila.
Deň 3 – Téryho chata (28.december 2009, po.)
Pre tento deň sme si vybrali túru na Téryho chatu. Po raňajkách sme sa električkou presunuli do Starého Smokovca, kde sme ešte zašli do obchodu kúpiť nové palice. Už bolo treba, hoci popravde som na izbe zabudol tie staré :-). Vybral som nakoniec špičkový tirolský výrobok a takto vyzbrojení párom palíc sme pokračovali.
Pozemnou lanovkou na Hrebienok, odtiaľ známou cestou na Zamkovského chatu. Snehu tu bolo o niečo viac ako dole, ale aj tak kamene boli zľadovatelé a len jemne posypané snehom. Vôbec nie zimné podmienky. Prešli sme okolo Zamkovského chaty a rovno sme pokračovali hore. Cesta viedla po „letnej“ trase, po kameňoch, na zimnú nebolo dosť snehu. Snehu však predsa len pribúdalo. Začalo silnejšie fúkať a jemne snežiť. Celkom drsné podmienky. Na chvíľku nás rozptýlil párik kamzíkov, ktorých sme videli cestou, kúsok od chodníka. Pretože Rudi si dnes zobral foťák bez baterky, fotenie bolo na mne. Kamzíky mi však odišli z dohľadu, kým som vyťahoval mobil. A s novým blackberry mi fotenie nešlo tak hladko.
Záverečná časť trasy už bola pravá zimná, snehová. Na chate bolo dosť voľného miesta, dali sme si čaj a polievky, odpočinuli sme si. Zostup šiel dobre, ale od Zamkovského chaty bolo dosť klzko a už sa aj zotmelo. Ja som postupoval dosť pomaly. V závere sme využili Rudovu baterku. Po príchode na Hrebienok ma čakalo sklamanie, stanica zatvorená, posledná lanovka už odišla. Tak sme pokračovali pešo do S.Smokovca, na vlak do T.Lomnice. V električke som stretol známeho zo starého zamestnania, ktorého som nevidel veľa rokov. Vysvitlo, že už desať rokov žije v Kanade. Po krátkom rozhovore sme sa rozlúčili.
Zo stanice sme rovno zašli do bistra Komo, bolo voľné, navečerali sme sa. V penzióne sme si ešte večer zahrali stolný tenis. Dobrá túra, aktívny a úspešný deň. Tieňom však bolo to, že Vilovi veľmi škaredo odreli topánky obidve päty.
Deň 4 – Lomnické sedlo (29.december 2009, ut.)
Ráno sa ukázalo, že Vilove odreniny sú dosť vážne na to, aby sme mohli pomýšľať na akúkoľvek túru. Po istom váhaní a dohadovaní sa sme sa nakoniec rozhodli ísť von len dvaja s Rudom, Vili ostal na izbe (mali sme so sebou Rudov notebook :-)
Pretože mi stále vŕtal v hlave ten nedokončený výstup na Lomnické sedlo spred dvoch dní, navrhol som zopakovať to tentoraz s úspešným koncom. Na Skalnaté pleso sme „vybehli“ po tej istej kolmej trase ako predvčerom. Na stanici lanovky sme si chvíľu odpočinuli a vyrazili sme hore na sedlo. Bolo o poznanie chladnejšia a viac fúkalo ako pred dvomi dňami. V prvej fáze stúpania mi bola dokonca taká zima na ruky, až som mal pocit, že mi omŕzajú a musel som si ich ohriať priamo na tele. Potom už išiel výstup pomerne dobre až zhruba po miesto, odkiaľ sme sa predtým vrátili. Ďalej bol svah oveľa strmejší a sneh tvrdší. Postup bol pomerne náročný a veľmi by sa zišli mačky (aspoň mne, Rudi zjavne nemal také problémy). Každopádne pošmyknutie a pád v tomto teréne by sa nemuseli skončiť dobre.
Videli sme, že ďaleko hore pred nami ide ešte jedna skupina osôb. Po chvíli jeden z nich zostupoval a po istom časovom odstupe sa zrazu pohol sedačkový vlek a zviezol dole ďalšie dve osoby. Bolo jasné, že zostup asi nebude prechádzka.
Chvíľami ma dosť mrzelo, že sme sa sem vybrali bez stúpacích želiez. Hore sme nakoniec vyšli v poriadku, aj keď celý výstup trval oveľa dlhšie, ako som očakával. Vyliezli sme na vyhliadku, urobili zopár záberov. Fúkal dosť silný vietor a bolo dosť mrazivo.
Po chvíli sme sa vydali na zostup, ktorého som sa dosť obával. Nakoniec sa ukázalo, že v tomto prípade dole sa ide ľahšie ako hore. Takým napoly šmýkaním a napoly kráčaním sme postupne zišli až ku kosodrevine a záver bol v pohode. Bol som veľmi rád a spokojný, že sme ten výstup aj zostup zdolali, a to bez ujmy na zdraví. Zo Skalnatého plesa do T.Lomnice sme zostúpili lanovkou, stihli sme posledný „spoj“ s miernou rezervou.
Večeru sme si dali všetci spolu na izbe, ako inak, špagety. Po večeri išli chlapci hrať ping-pong a ja som vyšiel von na stretnutie s Petrom Makroczym a jeho manželkou Vierou, ktorí boli na dovolenke v N.Smokovci. Už v predstihu sme si povedeli, že sa stretneme. Nakoniec sme sa dobre porozprávali a čo-to sme popili (hlavne rum :-). Mali sme v úmysle urobiť nejakú spoločnú túru/prechádzku, ale nakoniec z toho nič nebolo. My sme na druhý deň nikam nešli, Vilove päty boli stále v zlom stave, a mne sa tiež nie veľmi chcelo. Prežili sme jeden odpočinkový deň vyplnený ping-pongom a 31.decembra 2009, na Silvestra, sme sa vrátili domov. Mňa zase čakala 1.1.2010 cesta do Košíc a 2.1.2010 spomienkový pochod v Slovenskom raji.
Počasie - Účastníci - Viliam Nádaskay, Rudolf Nádaskay, Róbert Nádaskay Poznámky, postrehy -
