Tatry - 15.august 2009

Tatry - 15.august 2009, so.

Posledná pešia túra v málo známom pohorí Bachureň pri Prešove, sa napriek sychravému počasiu vydarila, deň nato si dávame pauzu, odpočívame a poobede navštevujeme Maťa. Cestou z Ťahanoviec sme v 34-ke náhodou narazili na Michala, ktorý mal podvečer namierené do mesta. Od Jumbo centra sme ho odprevadili k divadlu a popri tom rozobrali plán na nasledujúci deň – z Košíc vyrazíme skoro ráno prvým rýchlikom, pričom v Tatrách by sme mali byť už niečo pred siedmou; východiskom bude Tatranská Polianka a cieľom Lysá Poľana na severnej strane, bonusom by mohol byť výstup na Východnú Vysokú. Rudolf sa však kvôli otlačenej nohe tentoraz nezúčastní.
Večer zaliezam do postele nezvykle skoro, aj tak mám však nanajvýš 4-5 hodín spánku. Na cvrlikanie budíka vstávam o trištvrte na tri, veci už mám pobalené od večera, desiatu pripravenú, dávam si čosi pod zub a po rozlúčke so starými rodičmi vyrážam z Ostravskej 6 o 3:15 hodín. S Radeckým sme pochody v Slovenskom raji zahajovali pomerne skoro, dnešok však prekováva všetko. Košice sú ponorené do tmy, ktorú nariedko osadené lampy pouličného osvetlenia nemajú šancu presvietiť. Zo Železníkov mi nejde ani nočný bus, na stanicu sa presúvam peši. Volím najkratšiu cestu – Gemerská, Rastislavova, Štúrova, Senný trh. Ulice sú ľudoprázdne, premávka na cestách takmer žiadna. Len čo sa blížim k centru, tu a tam sa vyskytne partia podguráženej mládeže, opilcov z mestských „nonstopov“ vyvážajú taxíky. Na stanicu prichádzam o trištvrte, po vlastných mi to teda trvalo presne polhodinu. Kupujem lístok a čakám na Michala, ktorého neúspešne telefonicky urgujem s blížiacim sa odchodom vlaku. Kolega prichádza úplne nadoraz, ešte ho aj zdržali dvaja spomalenci pri pokladni, na perón bežíme ostošesť a do vlaku nastupujeme doslova v poslednej sekunde.
Rýchlik R 600 Slovenka vyráža z Košíc o 4:02 hodín s prázdnymi vozňami, aj v zastávkach v Kysaku, Margecanoch, Spišskej N.Vsi pristupuje len veľmi málo cestujúcich. Necelú hodinu a pol jazdy trávim listovaním v Hospodárskych novinách, ktoré tu ktosi včera zabudol, no najmä krátkym „šlofíkom“. V stanici Poprad-Tatry vystupujeme o 5:21 hodín, chvíľu sa potom motáme v hale a na jednom z nástupíšť. Po odchode Slovenky na Žilinu a Bratislavu, prichádzajú z opačného smere v krátkom slede dva pražské rýchliky, ktoré opúšťa množstvo ľudí, vrátane niekoľkých skupín lepšie vybavených turistov. Nástupište TEŽ sa postupne zaplňuje, do pristavenej električky Os 8104 smer Štrbské Pleso sa hrnú davy dovolenkárov, výletníkov i turistov. Nastáva problém s označovačom, neuspôsobeným na vsúvanie veľkých papierových lístkov, ktoré tam navyše treba napasovať na milimeter do takej pozície, aby to vážený označovač rozpoznal. Pri uskutočňovaní tejto neľahkej úlohy sa lístok pokrčí, takže potom ho už „neberie“ vôbec. Keďže ľudia si všimli, že mám akýsi recept na úspešné označenie, húfne mi podávali svoje lístky. Napokon sa mi poradilo označiť 4, aj to s veľkou námahou. Natrieskanou električkou z Popradu stúpame v ústrety Vysokým Tatrám, v uzlovej stanici Starý Smokovec sa súprava vyprázdňuje, na Štrbské Pleso pokračuje už len zlomok cestujúcich.
Východiskom našej túry je Tatranská Polianka (1005 m.n.m.), neveľká kúpeľná osada pri Ceste slobody, kde vystupujeme o 6:50 hodín. Po sfotení budovy železničnej zastávky a posledných prípravách bezodkladne vyrážame. Križujeme autocestu, míňame budovy liečebného ústavu a úzkou asfaltkou smerujúcou na Sliezsky dom stúpame naprieč polomoviskom nad jednu z mestských častí Vysokých Tatier. Okrem dominantného Gerlachovského štítu, ľahko rozpoznateľného podľa charakteristického Gerlachovského kotla, máme zdola výhľad aj na Končistú (2538 m.n.m.), oddelenú od najvyššieho štítu Tatier Batizovskou dolinou, či mohutný Slavkovský štít (2452 m.n.m.). Chodník nekopíruje asfaltovú cestu, tú ešte zo dvakrát pretíname a následne vstupujeme do hustého ihličnatého lesa. Pozvoľna stúpame úzkym záverom Velickej doliny, ktorej západný okraj je povyše potoka miestami poznačený polomou. Prvým oporným bodom je Rázcestie na Velickom moste (1304 m.n.m., 7:30 hodín), odpočívadlo pri kamennom moste križujúcom rovnomenný potok.
Zelená trasa opäť opúšťa asfaltku, postupujúc lesom prevažne po ľavom brehu potoka. Stúpanie je prudšie, chodník čoraz kamenistejší, porast jedlí a smrekov prechádza do pásma kosodreviny. Otvára sa nám výhľad na neveľkú Velickú dolinu, obklopenú masívmi Gerlachovského a Slavkovského štítu, v diaľke poznávame podlhovastú siluetu Sliezskeho domu. Zhruba po polhodinke sa ocitáme na Velickej poľane (1562 m.n.m.), križovatke so žltou trasou od Starého Smokovca, odkiaľ je to k horskému hotelu Sliezsky dom sotva 15 minút chôdze miernym kopcom. Na miesto prichádzame o štvrť na deväť, skladáme sa na terase a raňajkujeme z vlastných zásob. Pritom vychutnávame výhľady do Popradskej kotliny. Na pár minút sa ešte presúvame dovnútra, kde popíjame horúci čaj. Pribúda ľudí, z ktorých väčšia časť pokračuje ďalej na Poľský hrebeň. Tam povedú aj naše ďalšie kroky.
Od rázcestníka (odchod cca 8:50 hodín) kráčame pozdĺž brehu Velického plesa, od ktorého následne serpentínovito stúpame na skalnú stenu, dvíhajúcu sa severne od Velického plesa. Cestou nachádzam rozštiepané kusy výrazne pásikovaného migmatitu, pochádzajúceho zrejme z metamorfovaného xenolitu v tatranskej žule, nachádzajúceho sa kúsok opodiaľ, pod takzvaným Večným dažďom. Na tomto mieste steká zrážková voda v podobe drobných bystrín spomínanou skalnou stenou, a to i v čase vrcholiaceho leta. Okoloidúcich pri pohľade na moje kladivko najskôr napadlo, že zbieram skameneliny (pravda, asi ťažko ich nájdem v kryštaliniku :D). Nad úsekom serpentín vstupujeme do doliny Kvetnica, tvoriacej záverečnú časť veľkej Velickej doliny. Názov je príznačný – v mieste neveľkého alúvia tunajšieho potoka, takej kvázi nivy, sa rozprestiera porast sýtozelenej trávy a pestrofarebných horských bylín rôznych druhov.
Chodník vedie naprieč Kvetnicou popod masív Bradavice (2476 m.n.m.), následne stúpa úpätím Guľatého kopca, neprehliadnuteľného oblíka stojaceho v strede doliny a vymodelovaného zrejme činnosťou ľadovca. Tento kopec obchádzame po západnej strane, pričom kúsok postupujeme pozdĺž Dlhého plesa. Záver Velickej doliny je pokrytý hrubou vrstvou žulovej sutiny, úbočia štítov sa noria do až niekoľko desiatok metrov mocných osypov oderodovaného skalného materiálu, slúžiacich ako nevyvrátiteľný dôkaz postupného rozpadávania sa tatranských masívov pod vplyvom pôsobenia času a exogénnych faktorov. Od Dlhého plesa stúpame rozľahlým skalným morom, prevýšenie napomáhajú zdolať serpentíny. Postupne predbiehame všetkých, ktorí Sliezsky dom opustili ešte pred nami, a dostávame sa do čela. Takmer na konci doliny zdolávame obtiažnejší úsek istený reťazami a vzápätí sa ocitáme na hrebeni Vysokých Tatier, na sedle Poľský hrebeň (2200 m.n.m., 10:05 hodín).
Počas našej krátkej pauzy, zameranej na fotenie okolia a vychutnávanie si výhľadu na najbližšie tatranské štíty, t.j. Gerlachovský (2655 m.n.m.), Velický (2379 m.n.m.) a Východnú Vysokú, zvyšní turisti sedlo opúšťajú a smerujú buď zostupom k Sliezskemu domu alebo hore na vrchol posledného menovaného štítu, jedného zo šiestich oficiálne sprístupnených. V ich stopách sa potom vydávame my. Hrebienok ťahajúci sa k vrcholu je z jednej strany ohraničený prudkým zrázom, padajúcim hlboko do Litvorovej doliny, na druhej strane plazivý svah posiaty kamením obklopuje severnú stranu doliny Velickej. Chodník vedie k vrcholu dosť náročným terénom, často si treba dopomôcť rukami. V druhej časti sa už iba predierame suťou, míňame niekoľko zostupujúcich turistov, vrchol štítu s obrysmi drobučkých ľudských tiel už máme na dohľad. Na miesto, od ktorého vyššie je už len nebo, prichádzame o 11:20 hodín. Na vrchole Východnej Vysokej (2428 m.n.m.) posedáva okrem nás dvoch ešte asi 5-6 ľudí. Skladám sa pri novej tabuli s popisom výhľadov a z batohu vyberám desiatu a vodu. Medzitým Michal nazerá do mapy odhadom určuje čas potrebný na zdolanie zvyšku trasy.
Ktovie, prečo práve Východná Vysoká bola vyvolená, aby na jej hrot viedla značená trasa. Možno pre dobrú dostupnosť, výhodnú polohou neďaleko Poľksého hrebeňa alebo skrátka preto, že je to výborné vyhliadkové miesto. Výhľadu do Popradskej kotliny bráni hrebeň Slavkovského štítu (2452 m.n.m.) s Bradavicou, oddeľujúci Veľkú Studenú dolinu od Velickej. Smerom viac na východ sa týči Prostredný hrebeň a Lomnický štít (2634 m.n.m.), ktorého vrchol sa však schoval v oblačnosti, v diaľke sa črtajú aj Belianske Tatry s charakteristickou špicatou siluetou Havrana (2151 m.n.m.). Napokon v panoráme severnej strany Tatier vynikajú Svišťový štít (2383 m.n.m.) a vzdialenejší dvojvrchol Rysov (2499 m.n.m.), dobre vidieť takmer celú Veľkú Bielovodskú dolinu, ktorej geomorfológia (výrazný U-tvar, bývalý kar v okrajovej Litvorovej doline či visutá Česká dolina) jasne svedčí o glaciálnom pôvode, no úplne na obzore sa slabo črtá rovina poľského Podhalia. Človek by pri pohľade na tú skalnú nádheru mohol presedieť celý deň.
Pomaly sa z vrcholu všetci vytrácajú, ostávame iba my. Samozrejme, ďalšia várka turistov smeruje od Poľského hrebeňa. Východnú Vysokú opúšťame o 11:20 hodín, rovnakou cestou sa vraciame na sedlo, kde sa kumuluje čoraz viac ľudí. Naraz zisťujem, že pri pohybe chodidla mi vystreľuje bolesť do jedného z prstov, na čo zdesený vyzúvam vibramku s tým, že ho mám zlomený alebo vykĺbený. Ukázalo sa však, že bolesť mi spôsobuje tlak na nepríjemne umiestnené „kurie oko“. Po krátkej pauze opúšťame Poľský hrebeň krátkym strmým zostupom, chodníkom spevneným oceľovými konštrukciami, na rázcestie s modrou trasou smerujúcou z Tatranskej Lomnice cez Veľkú Studenú dolinu a sedlo Prielom až na samý okraj Tatier, do Lysej Poľany. Do osady na poľských hraniciach máme namierené aj my.
Nachádzame sa priamo pod Východnou Vysokou v závere Litvorovej doliny, kde bol počas pleistocénneho glaciálu ľadovcový kar – miesto akumulácie a rekryštalizácie snehu na firn a jeho následnej kompakcie až na číry glaciálny ľad, jednoducho miesto vzniku ľadovca. Jeho pozostatkom je dnes napríklad Zamrznuté pleso, ktoré obchádzame okrajom skalných osypových kužeľov, pričom míňame len jedného či dvoch ľudí smerujúcich zdola. Následne chodník prudko a suťovým svahom serpentínvito klesá k Litvorovému plesu (1860 m.n.m.), kde si dávame krátku prestávku. S úbytkom výškových metrov sa čoraz viac dostávame do objatia skalných masívov. Počas zostupu zdolávame niekoľko prudkých pasáží, striedaných úsekmi s miernym sklonom; napredujeme vcelku rýchle, aj keď klesanie kamenistým chodníkom nie je práve najpríjemnejšie. Napriek úžasnému kľudu, prerušovaného len tu a tam skupinkami stúpajúcich turistov, a nádhernej scenérii, pripadá po chvíli človeku táto trasa hrozne monotónna. Niekde v miestach, kde sa z Bielovodskej doliny, najdlhšej vo Vysokých Tatrách, vypína k oblakom Mlynár (2170 m.n.m.), obiehame početnú partiu slabšie vybavených Poliakov a vstupujeme do lesa. Ešte len tu sa cesta dolinou javí ako nekonečná. Les, Les, Les... stromy, šumenie potoka... úzky chodník, široký chodník, lesná cesta... bez výhľadu na okolie. Nižšie sú to priam zástupy ľudí, smerujúce na hrebeň.
Medzičasom na oblohe pribudlo neškodnej oblačnosti, stále je však údesné teplo. Miestami sa z redšieho porastu alebo drobnej čistiny vynoria končiare, snažíme sa hľadať oporné body. Silnejúce zurčanie mohutnejúcej Bielej vody nás utvrdzuje v tom, že sa blížime k cieľu. Ku koncu už kráčame relatívne širokou prašnou lesnou cestou pozdĺž hraničnej riečky, asfaltku vedúcu na Morské oko máme cez „čiaru“ na dohľad. Zakrátko sa les otvára do obhospodarovanej lúky lemovanej vápencovým bralom, pod ktorým leží obývaná horáreň Biela voda (asi 1025 m.n.m.). Z tohto miesta to máme do cieľa približne za trištvrte hodinku. Pritom by sme mohli stihnúť aj skorší bus než ten o štvrtej, s ktorým sme pôvodne počítali. Po doplnení zásob vody z miestneho prameňa teda pridávame do tempa a rezkým krokom sa presúvame asfaltovou cestou. Záverečný úsek podľa mapy trvá približne 45 minút, no predpokladám, že nám zaberie menej. Napriek tomu, že máme naponáhlo, nedalo mi nezastaviť sa pri odkryvoch v obalových vápencoch, v ktorých by sa mohli vyskytovať aj skameneliny. Napokon však beriem len „jalové“ vzorky.
Štátna hranica je len na niekoľko krokov od nás, na tento fakt nás upozorňuje niekoľko červeno-bielych hraničných kameňov. Dnes je hranica až na nejaké tie výkyvy, spôsobené prekladom koryta Bielej vody (poľsky Białka) v čase jarných prívalov, stála, no v minulosti sa pri viacerých príležitostiach menila. Roku 1890 sa v prospech vtedajšej rakúskej Haliče upravila smerom na východ, čím Uhorsko prišlo o Dolinu Rybieho potoka so známym Morským okom. Medzi svetovými vojnami si Poliaci s argumentom, že tunajší Gorali sú príslušníci poľského národa, robili nárok na celý sever Tatier, Javorinu a Ždiar. Toto územie im nakoniec pripadlo po Viedenskej arbitráži na jeseň 1938, no už rok nato po nemecko-poľskej vojne sa vrátilo vtedajšiemu Slovenskému štátu. Tak ostalo dodnes.
Na blízkosť ľudského sídla nás už zdiaľky upozorňuje značný ruch. Na Lysú Poľanu (970 m.n.m.) prichádzame o 15:25 hodín a práve stretávame autobus prichádzajúci od Popradu. Starým oceľovým mostom sa presúva na druhý breh a pri niekdajšej colnici sa otáča. Nachádza sa tu v podstate iba jeden bufet, nejaký penzión a starý objekt colnice ešte z čias I.ČSR. Parkovisko je celé zaplnené, autá stoja ešte aj na trávniku pri brehu Bielej vody. Návštevníkmi sú prevažne Poliaci húfne prúdiaci k jazeru Morské oko. Do odchodu autobusu máme ešte pár minút čas, skladáme sa preto neďaleko zastávky a dojedáme zásoby jedla. Z prepchanej Lysej Poľany vyrážame linkou popradskej SAD okolo trištvrte na štyri, jazda trvá asi hodinu a štvrť, takže si stíham aj pospať. Do Popradu prichádzame krátko po piatej, tesne teda míňame rýchlik Liptov z Bratislavy. Náhradným riešením je osobák č.7815 s pravidelným odchodom o 17:27 hodín, s ktorým sa do Košíc dostávame po únavnej ceste okolo pol ôsmej.
Deň sa ešte zďaleka nekončí. Dnešná túra bola poslená, zajtra sa vraciame na západ, no ešte dnes večer pôjdeme koniec tohtoročného košického pobytu „zapiť“ do mesta. Zo stanice sa presúvam busom na Železníky a po rýchlej sprche a večeri vyrážam s Rudolfom peši do centra. S Michalom sa stretávame pri Dome umenia, odkiaľ prechádzame na Hlavnú. Trochu problémové sa javilo nájsť nejaký prijateľný podnik, nakoniec sme zakotvili v jednom vcelku kľudnom bare na Moyzesovej. Ten nám však zatvárajú už o jedenástej, takže po jednom pivku a cigare sa presúvame na Dominikánske námestie, kde nad plzenskou 12°-kou až do záverečnej (okolo jednej) bilancujeme bezmála mesiac strávený v Košiciach.

Počasie - jasno až polojasno, bezveterno, tep.asi 25°C
Účastníci - Michal Dvořan, Roland Nádaskay
Poznámky, postrehy -

MAPA - trasa turistiky

Fotodokumentácia (výber):

HLAVNÁ STRÁNKA
TURISTIKA 2009