Slovenský raj - pochod november 2010

Deň 1 – cesta (12.november 2010, pi.)

Ťažko povedať, či je to tým nepatrným množstvom alkoholu v žilách, či únavou a endorfínmi, no každopádne kráčajúc nočným sídliskom mám akúsi povznesenú náladu, spojenú s pocitom obrovského zadosťučinenia. Tento rok to s našim tradičným jesenným pochodom v Slovenskom raji bolo všelijaké, len nie „ružové“. V poradí šiesty ročník je už síce za nami, no jeho uskutočnenie poznačil celý rad nedorozumení a náhlych zmien, ktoré tohtoročný pochod urobili v mnohých ohľadoch špecifickým. Ako vravím, úspešne je to celé za nami a nie je preto dôvod si počiatočné komplikácie opäť pripomínať – aby však nezúčastnený čitateľ porozumel jadru rozprávania, neukrátim túto „historku“ o spomínanú pasáž.
O konaní jesenného pochodu padla prvý raz reč už niekedy v lete, vážnejšie sme sa však termínom a ďalšími náležitosťami začali zaoberať až po mojom návrate z mapovacieho kurzu v polovici septembra. Keďže Tomáš Radecký, s ktorým som spoluzakladal túto tradíciu a bez ktorého by nešlo si tento pochod predstaviť, mal počas jesenných prázdnin, či ak chcete, „dušičiek“, naplánovaný letecký zájazd do anglického Liverpoolu, rozhodol som sa termín pochodu o týždeň posunúť. To sa však akosi nehodilo ďalším potenciálnym účastníkom. Osobitým problémom bol Michal, ktorý náhle so všetkými prerušil kontakt a iba sporadicky odpovedal mailom. Ako som sa dozvedel, nechal si pozastaviť štúdium na fakulte a minimálne na rok sa dal do služieb rodinnej firmy, no v emailovej správe ma uistil, že na pochod určite pôjde. Situácia sa zdramatizovala necelý týždeň pred naplánovaným termínom (tj. prvým novembrovým víkendom), keď Tomáš oznámil, že nemôže absentovať v práci a tým pádom nikam nejde... okrem toho sa vôbec neozýval Michal. Maila som od neho dostal deň potom, ako som sa rozhodol to ešte o týždeň posunúť. Písal, že v piatok o pol jedenástej večer dorazí do Hrabušíc (kde sme mali pôvodne nocovať). Našťastie si ešte stihol prečítať moju vysvetľujúcu správu, inak by sa zrejme konali dva separátne pochody :D. Posun termínu sa však ani jemu nehodil, a keďže Rudolf v radoch bratislavských archeológov nikoho nezohnal, Slovenským rajom sa s určitosťou „prejdeme“ vo dvojici. Ubytovanie som nezarezervoval, plán je prespať v Košiciach a pochod „odbaviť“ za jeden deň.
Prahu opúšťam vo štvrtok poobede, len čo nám skončil blok magmatickej petrológie, smerujúc na hlavné nádražie. Cestou na Slovensko sa snažím prejsť si nejaké vedecké články, ktorými ma v poslednej dobe zahltil môj vedúci bakalárky. Z Bratislavy sa veziem ako obvykle s otcom, Rudolf ešte napokon ostáva v hlavnom meste kvôli plánovanej piatkovej archeologickej exkurzii. Doma som dlho nepobudol, nasledujúci deň po obede balím veci a rozvalený pred telkou čakám na definitívny odchod smer východ. Mama sa z práce vrátila trocha skôr a ponúkla sa, že ma zavezie na stanicu do Leopoldova, čím mi odpadla jedna cesta vlakom. Rýchlik R 611 „Thermalpark Bešeňová“ s pravidelným príchodom o 15:57 hodín je smerom z Bratislavy riadne natrieskaný, ešteže som včera kúpil miestenky. Akosi sme si však neporozumeli ohľadne cestovného lístka, ktorý mal Rudolf kúpený len po Leopoldov, aj keď ráno som telefonicky aspoň trikrát objasnil celý postup. Lístok po Košice si teda dokupuje dodatočne u sprievodcu. Približne prvú hodinku jazdy kecáme o novinkách, nato sa krajina ubiehajúca za oknami kupé zahaľuje do tmy a my už len počítame stanice ostávajúce do cieľa. Po Žilinu sa vlak z väčšej časti vyprázdňuje a na nasledujúcich staniciach už cestujúcich nejako zásadne nepribúda. Všetko ide v podstate bez problémov, kúsok za Kysakom sa už začíname pomaly zberať k výstupu, za Kostoľanmi však rýchlik neplánovane zastavuje a podľa udania sprievodkyne sa nepohne najmenej ďalšiu hodinu – kvôli samovrahovi v tuneli. Do Košíc napokon prichádzame so 45-minútovým sklzom tesne pred jedenástou. Autobusy už o tomto čase jazdia viac než symbolicky, na Železníky preto kráčame peši – a hore na sídlisku sme bezmála za polhodinku. Zhodli sme sa, že ráno to nebudeme zbytočne naťahovať a pôjdeme na prvý vlak s tým, že si pospíme asi iba dve hodiny.

Deň 2 – túra (13.november 2010, so.)

Vstávame do hlbokej noci krátko pred treťou, v rýchlosti balíme veci a po ľahkých raňajkách opúšťame Železníky, smerujúc pustými ulicami nočných Košíc k ľudoprázdnej železničnej stanici. V kupé sa vezieme s pripitým a dezorientovaným chlapíkom, oblečeným v „Oi!“ štýle. Tma všade vôkol a monotónny šum ubiehajúcich kilometrov zvádzajú si aspoň na chvíľu zdriemnuť. Rýchlik R 600 Mora, ktorým sme z Košíc vyrazili tesne po štvrtej, opúšťame hodinu nato v Spišskej Novej Vsi. Pre jeho skorý odchod sme ho prekrstili na „nočnú Moru“.
Vzduch je na takmer polovicu novembra neobvykle teplý, čakať môžeme na peróne. Nadväzný osobák č.7820 prichádza z Margecian o 5:27 hodín, vo Vydrníku je približne o trištvrte. Piskot výpravcu, koncové svetlá vlaku miznúce v tme, letmý pohľad na východiskový ukazovateľ a zahájenie pochodu. Kráčame v ústrety brieždeniu, tma sa počas klesania z Vydrníka pomaly rozplýva, no vďaka masám mrakov, prevaľujúcich sa nad Hornádskou kotlinou a Slovenským rajom, sa rozvidnieva len veľmi pozvoľna. S príchodom do Hrabušíc môžeme konštatovať, že noc definitívne vystriedal deň. Ulice sú vyľudnené, ruch civilizácie chýba, sprevádza nás iba psí brechot. Pri osade Mýto (535 m.n.m., 6:15 hodín) prekračujeme Hornád a asfaltkou pokračujeme na Podlesok. Miestny kemping nevyzerá úplne pusto, chatky sú obývané – čo ma privádza na myšlienku usporiadať budúcoročný pochod v prípade hojnej účasti napríklad na tomto mieste.
Z Podlesku (540 m.n.m.) kráčame zelenou značenou trasou a za kempom vstupujeme do údolia Veľkej Bielej vody, ktoré má obďaleč prielomový ráz. Erodované nárazové brehy, nánosy štrku či naplavené kmene stromov nás už v úvode upozorňujú, že v nedávnej dobe sa tento potok riadne zdivočil. Zdolávame niekoľko vodorovných stupačiek s reťazami, z Tesniny sa vynárame pri akejsi chate a obďaleč sa napájame na autocestu z Podleska. Niekoľko minút pochodu po asfalte a okolo štvrť na osem sme v osade Píla, kde si dávame päťminútovú pauzu na vydýchanie. Na konci osady míňame vodohospodárky objekt a blatistou cestou ťahajúcou sa nivou Veľkej Bielej vody pokračujeme k horárni Sokol (620 m.n.m., 7:35 hodín). Rázcestie pri ošumelej, no funkčnej horárni Sokol, je východiskovým bodom pre prechod rovnomennou roklinou, ktorá je jednou z najdlhších v Slovenskom raji. Hlad nás núti načať zásoby proviantu, pauzu si teda dávame ešte pred vstupom do rokliny. Konzumujúc chleby s konzervovanými nátierkami, ktoré sú nedeliteľnou súčasťou takýchto akcií, načúvame ukľudňujúcemu zurčaniu potoka.
Širokou lesnou cestou kráčame do doliny Sokol, popri sčasti regulovanom potoku sa vnárame medzi prudko sa dvíhajúce kopce, zahalené do stále zelených ihličnatých lesov a oblaky nad našimi hlavami sa rozplývajú do modrého neba. Až po miesto, ktoré v minulosti bývalo rázcestím s dnes zrušenou trasou cez Malý Sokol, je dolina mohutná, ďalej sa značne zužuje a turistický chodník sa neraz dostáva do kontaktu s korytom potoka. Často tam, kde meandre zaberajú údolie v celej šírke či v miestach, kde potok širokým oblúkom obteká členité a odolné skalné zruby, musíme vzhľadom na vysoký stav vody špekulovať, ako sa dostať na opačný breh. Najčastejšie to riešime poskakovaním po balvanoch či komplikovanými obchádzkami pozdĺž brehov. Poučné je sledovať produkty tvorivej činnosti vodného toku – eróziou rozrušené nárazové brehy a štrkom posiate jesepy, početné a miestami pomerne mocné štrkové lavice, sčasti už roznesené ďalšími prívalmi vody. Pekný kontrast oproti tmavej pôde, šedým kmeňom a tmavozeleným korunám ihličnanov vytvára belavé koryto potoka, vyplnené všadeprítomnými vápencovými obliakmi. Fakt, že prietok je dnes mimoriadne vysoký, podčiarkuje aj stekanie prúdov vody z neveľkých bočných roklín. Jeden takýto prúd, pretekajúci suťoviskom, vytvára v súčinnosti s machom, zrážajúcim z vody uhličitany, zaujímavé kaskády.
Údolie sa postupne zužuje na šírku pri báze len niekoľko metrov, potok je tu v priamom kontakte s rozorvanými a skrasovatenými skaliskami, príkre steny doliny sa dvíhajú vysoko nad krištáľovo čistý potok a ich temeno sa javí ako úplne nedostupné. Pokojné zurčanie nahradzuje šum a burácanie spenených vôd potoka Sokol, valiacich sa pomedzi „mäkké“ vápence a hromady naplaveného dreva. Sklon doliny je čoraz prudší, objavujú sa prvé rebríky a stupačky, ktoré sú nanešťastie v nezávideniahodnom stave – poškodené, s vylámanými stupienkami, klzké a niektoré už práchnivejúce. Postup je dosť náročný, nie však nebezpečný. Reťaze chýbajú aj na ozaj náročných úsekoch, takže miestami sa človek musí pridržiavať skaly a dúfať, že sa nepokĺzne. Keď sa k tomu pridajú splavené kusy dreva či chaoticky rozváľané kmene podmytých stromov, zo skalných stien poodtŕhané kusy zvetralých skál a s rachotom sa valiace masy vody, vytvárajúce pri nárazoch na kamene drobné kvapôčky, prskajúce všetkými smermi, vytvára sa obraz takmer dokonalej divočiny. Atmosféra v rokline je však presiaknutá vlhkosťou, ktorá pri dlhšom pobyte riadne znervózňuje.
Stredná časť Veľkého Sokola, ktorou práve postupujeme, sa niekedy nazýva Kamenné vráta. Záver je zasa v mape označený ako Rothova roklina. Medzi týmito dvoma „čiastkovými“ roklinami sa nachádza výrazný výškový skok, ktorý je treba zdolať dvoma vysokými oceľovými rebríkmi a sériou drevených stupačiek pod i nad nimi. Na tomto úseku sa dolina zužuje na minimum, na šírku rozprestretých rúk dospelého muža. Pri prechode do Rothovej rokliny sa nepatrne rozširuje, potok tu vytvára nevysoké stupne oddelené plytkými jazierkami. Tektonicky rozpraskané a erozívnou silou vody ohlodané skalné steny tu dosahujú úctyhodných výšok. Nakrátko sa zastavujeme na výmenu vlhkých ponožiek (ten gore-tex mi citeľne chýba) a zároveň pred seba púšťame rýchlejšieho poľského sólistu.
Skalné defilé strieda les a my sa niekoľko minút za poslednými bralami, po poslednom miernom výšľape, ocitáme na rázcestí Glacká cesta (895 m.n.m.). Bohužiaľ, práve v čase, keď z rokliny definitívne vystupujeme na planinu, sa obloha zaťahuje, najvyššie polohy Slovenského raja sú ponorené do hmly. Vzduch sa mierne ochladil, no otužilejšiemu človeku by i tak stačil krátky rukáv. Aj keď by sa to dalo čakať, značená trasa nepokračuje historickou Glackou cestou, križujúcou Slovenský raj v smere sever – juh, ale pozdĺž nej úzkym chodníkom okrajom hrebeňa, spájajúceho planiny Glac a Geravy. Bez zásadnejšieho prevýšenia prechádzame na rázcestie Pod Suchým vrchom (930 m.n.m.), odkiaľ pokračujeme na Zajfy. Krátke mierne stúpanie strieda rovnako mierne klesanie lesom ponoreným do hustej hmly. Rázcestie Malý Zajf (900 m.n.m.) je o pol dvanástej dejiskom krátkej prestávky, tentoraz však iba na vydýchanie, tyčinku-dve na energiu a log ešte stále horúceho čaju.
Dolina Zajfy pôsobí dnes tak ako si ju pamätám z minulosti – ponuro. Na tom má zrejme veľký podiel hustá hmla a desivé ticho, narušené len šumom vody plynúcej potokom. Pred rázcestím Malý a Veľký Zajf (818 m.n.m.) stretávame dvoch turistov, kráčajúcich nahor smerom na Geravy. Úzkym kľukatiacim sa údolím, sprevádzaní žurčaním blízkeho potoka kráčame starou asfaltkou, ktorá nás o 12:20 hodín privádza na Stratenskú pílu, ležiacu vo výške 805 m.n.m. pri hladine ramena vodnej nádrže Palcmanská Maša, vybiehajúceho do zúženého údolia Hnilca. Na Stratenskej píle je pomerne živo – práve sa odtiaľ odoberá skupina motorových vozidiel rozličných ŠPZ-iek a na opačnom brehu jazera, pri železničnom tuneli, holduje svojmu koníčku dvojica rybárov. Pri turistickom hríbiku skladáme veci, dávame si päť minút odpočinku a pritom sa dívame na jemným vánkom čerenú hladinu vodnej nádrže, strmé svahy planín Geravy a Skala, prikryté belavým oparom, a drevené chatky učupené nad brehmi jazera. Prechod cez kopec na Dedinky je rutinná záležitosť. Preto zámerne zo značenej trasy schádzame ešte pred obcou, kam namiesto od futbalového ihriska vchádzame po okraji jazera.
Na dobre známom námestí na Dedinkách (795 m.n.m.) uskutočňujeme krátko po „odbití“ jednej hodiny obedňajšiu prestávku. V malých potravinách, zároveň slúžiacich ako jednoduché pohostinstvo, dokupujeme niečo na pitie a nato sa púšťame do chlebov, konzerv a tyčiniek. Musím poznamenať, že čo sa týka stravy, je objavom roka riedka paprikovo-paradajková pomazánka firmy Riso. Keďže vonku je znesiteľná teplota, posedávame na lavičkách pred potravinami. Čo sa týka ďalšieho postupu, plány sú asi takéto: určite by sme radi vyliezli hore Zejmarskou roklinou na Geravy a na Prednom hýli sa rozhodneme, či riskneme zbehnúť do Tomášovskej Belej a odkráčať časť trasy potme alebo zvolíme časovo úspornejší variant smer Čertova hlava a Novoveská huta.
Asfaltkou prechádzame z Dediniek do rekreačnej osady Priehrada a nad rovnomenným hotelom stúpame hore rozmočenou a zablatenou lyžiarskou lúkou. Osadou Biele Vody, patriacou k bývalej banskej obci Mlynky, prechádzame k ústiu Zejmarskej rokliny (790 m.n.m., 13:55 hodín), kde sa dávame do reči s motorkárom, práve sa vracajúcim z túry. Z toho, ako som mu popisoval našu dnešnú trasu, bol nejaký prekvapený. Podľa jeho slov je v Zejmarskej rokline nezvykle vysoký stav vody, o čom sa presviedčame vzápätí. Zejmarská roklina je oproti svojim známejším náprotivkom v severnej časti Slovenského raja trocha netypická – potok stekajúci z planiny tu nevytvára dlhé a členité údolie, zjednodušene povedané skôr akúsi „ryhu“ vrezanú do južného svahu Geráv. Prudký spád potoka zaručuje, že človek si vyšľape, nevyhnutné je aj zdolanie niekoľkých zvislých kovových rebríkov a v závere aj stupačiek. Neúprosný popoludňajší čas spolu s šerom spôsobeným stále sa držiacou nízkou oblačnosťou, vyvoláva v rokline dosť pochmúrnu náladu. Rešpekt vzbudzuje rachot valiacej sa vody, padajúcej vodopádmi z výšky niekoľkých metrov a trieštiacej sa o uvoľnené kusy skál. Výstup si žiada veľa potu, no ubieha vcelku rýchlo, tempo máme svižné. Výhľad z vrcholu je bez šance, záver je boj s blatom, planina je utopená v hustej a ťažkej hmle.
Pri horskom hoteli Geravy (1027 m.n.m.) sme o pol tretej, zdržiavame sa iba letmo, naše ďalšie kroky vedú skrz lúky, prekladané úzkymi pásmi lesa, temenom krasovej planiny k rázcestiu Predný Hýľ (1045 m.n.m.). Tri hodiny – čas učiniť rozhodnutie, ktoré prenechávam Rudolfovi. Keďže váha, rozhodol som vyraziť na Novoveskú Hutu. Pri týchto vlhkých a klzkých chodníkoch nejako nemám chuť klesať strmákom na Klauzy, Tomášovskú Belú už dôverne poznám a okrem toho, podľa ideálnych výpočtov by sme touto trasou museli minimálne pol druha hodiny odkráčať za tmy.
Krátky zostup kamenistou cestou nás privádza na Zadný Hýľ, kde sa stáčame na žltú trasu smer Čertova hlava. Na sedlo sme však napokon nedošli, za rozbahneným skladiskom guľatiny akosi strácame značenie. Hoci smer je evidentný a overený, mám silné nutkanie vyskúšať neznačenú trasu dolinou Flajšer. Od posledného vetvenia lesných ciest, kde pre istotu nazeráme do mapy, kráčame dole spomínanou dolinou, zostup je pomerne prudký, naše nohy dostávajú poriadne zabrať. Obďaleč sa sklon zmierňuje, slabo udržiavaná lesná cesta sa rozširuje a úplne naspodku údolia, kúsok za vodojemom, prechádza do asfaltky. Masívy Slovenského raja, budovaného skrasovatenými karbonátovými súvrstviami silického príkrovu, striedajú pestré bridlice permokarbónu Rudohoria, čo poznať najmä podľa suti v lesných cestách. V zákrute pri lesníckej šope sa cesta dolinou Flajšer napája na, povedzme, dôležitejšiu cestu od sedla Čertova hlava. Chôdza tvrdým asfaltovým povrchom tejto cesty nie je práve najpríjemnejším zakončením pochodu.
Tak ako sme začali, tak aj končíme – zapadajúci slnečný kotúč síce cez oblačnosť a vysoké vrchy lemujúce údolie nevidíme, no z pomerne rapídne ubúdajúceho denného svetla sa dá tušiť, že krajina sa už zakrátko ponorí do tmy noci. Monotónny postup asfaltkou je ubíjajúci, svetielka civilizácie sa približujú pomaly, vzduch s príchodom noci chladne. Na námestí v Novoveskej Hute (560 m.n.m.) zaznamenávame koniec pešej časti tohtoročného pochodu o 17:05 hodín. Za sebou máme podľa plánovača portálu hiking.sk asi 40,5 kilometra. Na osvieženie v krčme už nie je čas, pľac na autobusovej zastávke sa zapĺňa miestnymi, čo znamená príchod spoja mestskej hromadnej dopravy zo Spišskej Novej Vsi. Autobus do mesta je pomerne zaplnený, mládež sa ide zabávať, podaktorých čaká nočná, nás cesta do nezvyčajného „základného tábora“, Košíc.
Spišskonovoveská železničná stanica je vo večerných hodinách prázdna a ošumelá, o nič veselšie nepôsobí ani staničná reštaurácia Koľajnička. Z poschodia sledujeme sporo osvetlený perón a popíjame chladne osviežujúci, no chuťovo nevalný polliter Šariša. Osobák č.7815 z Popradu do Košíc vyráža až o 17:59 hodín. Jazda vlakom je zdĺhavá a uspávajúca, okrem dojedania zvyšného proviantu upadáme do krátkeho polospánku. Napoly rozospatí vystupujeme v „Cassovii“ až o pol ôsmej. Ešte nekončíme – využijúc prázdne pokladne kupujem lístky a miestenky na zajtrajší návrat domov, kým Rudolfa som vyslal vyhľadať nejakú otvorenú „knajpu“, kde by sme mohli zapiť pochod. Aby toho dnes nebolo dosť, stretávam na stanici Miša Gálika, potenciálneho účastníka pre budúci ročník. Bodkou za šiestym ročníkom pochodu, prvým bez Tomáša R., prvým bez prespania v Slovenskom raji, prvým uskutočneným mimo tzv. jesenných prázdnin a prvým s Rudolfom „na palube“, je polliter fľaškového Gemera (táto značka piva je symbolická...) v non-stop staničných potravinách. Na Železníky sa vezieme autobusom a po výdatnej babkinej večeri sa môžeme konečne do sýta vyspať.
Nasledujúci deň, 14.novembra, sa preberáme pomerne neskoro, až okolo desiatej-jedenástej, ešte stíhame obed a po jednej vyrážame smerom na stanicu. Návrat do Leopoldova realizujeme rýchlikom R 610 Považan s odchodom o 14:05 hodín. Včera večer zakúpené miestenky prišli vhod, súprava sa v priebehu jazdy celkom slušne zapĺňa, napriek tomu je však cesta príjemná. Keďže v stredu je voľno (Deň boja za slobodu a demokraciu), rozhodol som sa trochu si pobyt doma predĺžiť.

Počasie - zrána oblačno, postupne vyjasnenie, okolo obeda zamračené, hmla, bezveterno, tep.asi 10-15°C
Účastníci - Rudolf Nádaskay, Roland Nádaskay
Poznámky, postrehy -

MAPA - trasa turistiky

Fotodokumentácia (výber):

HLAVNÁ STRÁNKA
TURISTIKA 2010