Slovenský raj - pochod október 2005

Deň 1 – cesta (28.október 2005, pi.)

Tak teda, v piatok 28.októbra nás čaká cesta do Slovenského raja, kde máme v pláne urobiť pochod okolo celého národného parku Slovenský raj v štýle pochodov môjho otca a jeho kolegov spred 20 rokov. Deň predtým som skočil do Leopoldova kúpiť lístky na vlak, pretože podľa schémy na internetovej stránke ŽSSK už bolo smerom na východ voľných iba zopár miest. Predsa len, sú dušičky a domov (najmä z Bratislavy) cestujú kvantá ľudí.
Ráno som si dal načas, vstal som neskôr, veci som už mal zbalené, len som sa v rýchlosti najedol a vyvalil pred telku. Samozrejme, akosi som popritom stratil pojem o čase a z domu, rozlúčiac sa ešte s bratmi, vyrážam dosť neskoro. Cestou po Kostolnej ulici som aj mierne pobehol, no vlak Os 5104 v stanici Alekšince akurát stíham. Dedinu teda opúšťame o 10:00 hodín. S Radeckým, ktorý cestuje už z Nitry, som sa zvítal v druhom vozni súpravy. Spolu sme na túru nevybehli už vyše mesiaca, mali sme teda o čom hovoriť. Približne o pol jedenástej prichádzame do uzlovej stanice Leopoldov. Kolegovi som odovzdal jeho cestovný lístok (za primeranú finančnú náhradu pravdaže :). Asi polhodinku potom čakáme v hale stanice.
Rýchlik mal príchod o 11:03 hodín, hoci zdá sa mi, že pár minút meškal. Naša ďalšia cesta teda viedla vlakom intercity IC 405 Tatran, jazdiacemu z Wien Westbahnhof (ale len do 31.októbra) do Košíc. Usadili sme sa v jednom z kupé moderného vozňa vagónky Vrútky, kde už zopár ľudkov sedelo – jedna dievčina a dvaja študenti. My sme mali miesta rezervované pri okne, mohli sme teda sledovať ubiehajúcu krajinu. Obloha bola jasná a ostré lúče jesenného slnka, prenikajúce do oddielu z našej strany vozňa, mi vypekali ksicht s pribúdajúcimi kilometrami čoraz viac. Prvou zastávkou je až Trenčín, kde k nám pristúpil jeden cestujúci. Zo srandy som si tipol, kto a kde bude vystupovať. Dievčina s hrubými cudzojazyčnými knihami išla dole, ako som si myslel, v Žiline. Atmosféru pohodlia v icečku dotvára aj pravidelné hlásenie o blížiacej sa zastávke a zamestnenec reštauračného vozňa, pendlujúci s občerstvením po vlaku hore-dole. Po prechode žilinskými mostami som si radšej dal zo svojho vlastnoručne pripraveného obedíka a zalial ho čiernym čajom. Nasleduje prechod úžinami Váhu, Turcom a celým Liptovom. Opäť stojíme až v Liptovskom Mikuláši. Nejakých 40 minút nato, o 14:21 hodín, sme v cieli našej jazdy – v Poprade. Vlak pokračuje ešte do Košíc a my sa odoberáme do haly stanice, kde v informačnom centre kupujeme lístky na nadväzný osobák. Na peróne postávame približne 20 minút, kým o 14:46 hodín neprišiel osobný vlak č.7825 (Svit – Spišská Nová Ves). Vozeň sa po dedinách i dedinkách celkom slušne zapĺňa miestnymi. Po prechode tunelom za Spišským Štiavnikom sa nám otvára pohľad na údolie Hornádu a konečne aj na severnú časť Slovenského raja, ktorej kopce až čarovne zalievajú slnečné lúče.
O 15:07 hodín končíme v Spišských Tomášovciach a spolu s tamojšími obyvateľmi sa od zastávky poberáme ďalej po vlastných. Už vlastne postupujeme po zelenej značke cez celú obec a nato hore kopcom na okraj lesa, kde sa nachádza starý-dobrý Ďurkovec, autokemping Tatran. Správca si zrejme na chvíľu odskočil, no nečakali sme naň zasa až tak dlho. Za jednu noc od nás zinkasoval po 250 korún, čo je pomerne prijateľná suma. Vnútorné priestory boli klasicky „komunistického“ papundeklového vzhľadu, podlaha i steny vŕzgali pri každom dotyku, tri poschodia skrývali len kopu prázdnych izieb a my sme tu boli jedinými návštevníkmi. Práve sem som svojho času chcel zatiahnuť triedu na školský výlet, ale bohužiaľ im nevyhovovali finančné náklady.
Veci si skladáme vo vcelku útulnej dvojposteľovej izbe a podvečer sme ešte v rámci rozcvičky vybehli na Tomášovský výhľad, odkiaľ je pekne vidieť tatranské štíty. Cestou lesom sme aj minuli niekoľko (poväčšine rekreačných) turistov. Po večernej očiste a breefingu pre nasledujúci deň ideme spať pomerne skoro, pretože nieje čo robiť a navyše ráno vstávame dosť zavčasu. Azda jediný zádrheľ v noci bol, že radiátory nekúrili, periny sme tu však mali hrubé a vonku ani nebola až taká zima, ako by sme očakávali.

Deň 2 – pochod (29.október 2005, so.)

Už pred piatou hodinou rannou sme hore a balíme veci. Raňajky máme len veľmi skromné – mäsová konzerva s rohlíkom a čaj ešte zo včerajška. Vnútri sme pozatvárali a pozhasínali, dvere od ubytovne zamkli. Správca ešte takto zavčasu nebol prítomný, kľúče som teda vhodil do schránky.
Od parkoviska pri budove turistickej ubytovne Tatran vyrážame presne o 5:57 hodín. Okolo nás stále ešte vládne čiernočierna tma. V lese nejdeme naslepo, včera sme si trasu prebehli a navyše máme baterky. Aj napriek tomu tu však človek musí našľapovať opatrne, pretože v lese je o to temnejšie a na chodníku vytŕčajú rôzne skaly, korene a povrchom je klzké lístie. Niekde za odbočkou k vyhliadke zastavujeme a dávame dole bundy. Postupujeme celkom rýchle, takže na Tomášovskom výhľade (650 m.n.m) sme o 6:24 hodín.
Hlboko pod mohutným skalným bralom zurčí vo svojom úzkom údolí rieka Hornád. Na východe už tmu nahrádza šero, postupne sa meniace na modrú oblohu. Pozorujúc svitanie sme počkali asi 15 minút a dali sa na zostup do údolia rieky. Chodník prevažne ihličnatým lesom, spevnený stupmi a zábradlím, nás privádza na rázcestie, odkiaľ sa ďalej ide k Letanovskému mlynu a Prielomu. Železným mostíkom prekračujeme Hornád a nasleduje reťazami zabezpečený prechod cez skálie. O 7:10 hodín stojíme na rázcestí Ústie Bieleho potoka.
Po krátkej pauze pokračujeme v postupe, konkrétne po zelenej značke po toku Bieleho potoka. Radecký náhle zistil, že stratil opasok, no našťastie ho našiel pár metrov naspäť. Nastupujeme teda do Tomášovskej Belej – chodník vedie spočiatku lesíkom, k potoku sa dostávame len sem-tam. Údolie je jedno z najmohutnejších v Slovenskom raji a Biely potok, ktorý ho dlhé veky formoval, ho zaberá takmer po celej jeho šírke. Dolina sa zužuje a my musíme prechádzať niekoľkými oceľovými mostíkmi z jedného brehu na druhý. O 7:55 hodín prichádzame k rázcestiu so žltou trasou na Kláštorisko, jediné stredisko turistického ruchu vnútri Slovenského raja. Odtiaľ po okraji kúsok postupujeme aj po lávkach a drevených vodorovných stupoch. Ráno je v doline chladnejšie ako povedzme na planine, avšak pomerne rezký krok človeka zahreje.
Tomášovská Belá sa stáča smerom na juh a nasleduje ďalšie zastavenie, pri ústí Sokolej doliny. Okrem klasického turistického hríbika sa tam nachádza aj informačná tabuľa. Máme 8:15 hodín, na Klauzy je to ešte tak hodinka. Po krátkom odpočinku a pár logoch energetického nápoja, pokračujeme v ceste. V potoku Biela voda sa kedysi dole spúšťalo vyťažené drevo, čo dokumentuje aj hrob tunajšieho lesníka, usmrteného pri takýchto prácach niekedy v 20.rokoch (nachádza sa za ústim Sokolej doliny) a hlavne existencia vodnej nádrže – tajchu na Klauzoch, kam prichádzame o 9:05 hodín.
Pôvodná hrádza už neexistuje, táto bola postavená pred pár rokmi ako zdrž vody (napríklad pri jarnom topení snehu) a turistická atrakcia. Východne od nás leží tá divokejšia časť územia Slovenského raja, siahajúca až po Matku Božiu (905,8 m.n.m.) bez značených trás. Moja posledná návšteva Klauzov (asi 600 m.n.m.) pred vyše rokom a pol, sa skončila dramatickým návratom po tme na Geravy. Inak sa to tam veľmi nezmenilo, iba pribudol prameň pitnej vody, kde si dopĺňame zásoby. Lúčka pri schátralých stajniach, ako i trávnatý porast na chodníku, bola v dôsledku tieňa z mohutných okolitých kopcov ešte aj teraz pokrytá inovaťou. Na konci Klauzov, ktoré by sa polohou azda dali označiť za srdce tohto národného parku, stojí akýsi lesnícky rekreačný objekt.
Zelená značka sa odkláňa od Bieleho potoka a vstupuje opäť do lesa, tentoraz bukového a o niečo redšieho. V zákrute lesnej cesty si dávame pauzu na ďalšiu plechovku energydrinku, pričom nás tu v smere od Spišskej Novej Vsi nás obieha biely favorit. Trasa vedie po neširokom chodníku a stáva sa o čosi divokejšou. Údolie je úzke, „stopu“ nevidno pre poopadávané lístie a miestami aj pováľané konáre stromov. Len tak-tak nachádzame správny smer, no už o chvíľku sa opäť napájame na lesnú cestu. Nasledujú serpentíny popod skalami lemovaný masív Holý vrch (1106 m.n.m.). Kde-tu sa nám pomedzi stromy naskytá výhľad aj na náprotivnú stranu doliny, na skalnatý masív Červená skala (1109 m.n.m.) na okraji planiny Geravy.

Tesne pred záverečným stúpaním, povyše skál míňame prvého turistu, zostupujúceho na Klauzy, podľa môjho názoru, dosť naľahko. Lúče slnka presvitajú cez koruny stromov a čarovne dotvárajú atmosféru jesennej prírody v tomto najkrajšom kúte Slovenska. Cez vysychajúcu bodliakovú húštinu prichádzame o 10:30 hodín k hríbiku rázcestia Predný Hýľ, čo znamená, že už sme na planine. Odtiaľto je to pohodička po rovinke. Les začínajú pretŕhať čistinky s poľovníckymi posedmi. Na jednej z nich sa pasie stádo koní z Geráv. Z cesty odbočujeme a po kopčeku sa štveráme k pamätníku – ide o mramorovo-bronzový pomník SNP, postavený pracovníkmi závodu SMZ Kunova Teplica ešte niekedy za socializmu.
Máme 11:05 hodín, je čas obeda – tradične rohlík a bravčové na paprike. Z toho miesta je celkom dobrý výhľad na zvyšok planiny. Začína sa dvíhať vietor, ale my sme už i tak na odchode. Jedlo nás mierne zdržalo, takže k horskému hotelu Geravy (asi 1000 m.n.m.) prichádzame na pravé poludnie.
Interiér sa od poslednej návštevy v ničom nezmenil, akurát že teraz tam nebolo až po strop nahúlené. Mladý český párik predstavoval okrem nás jediných návštevníkov. Dávame si len po jednom čiernom čaji. Zvonku, ako som si všimol, k budove robia prístavbu, asi kvôli zvýšeniu ubytovacej kapacity. Lanovka, ako aj vonkajší bufet už neprevádzkujú, zajtra sa oficiálne končí letná sezóna.
Zasa vstupujeme do lesa. Klesanie je spočiatku mierne. Miestami sa vynárame na čistinke, keď podchádzame troleje lanovej dráhy. Touto cestou som šiel asi najviackrát zo všetkých značených trás Slovenského raja. Lúkou schádzame na okraj obce Dedinky, pričom už aj vidíme vodnú nádrž Palcmanská Maša. Penzión Pastierňa je, zdá sa, plný, na parkovisku samé maďarské a ruské autá. O 13:00 schádzame k obchodu na hlavnom námestí v Dedinkách (795 m.n.m.). Po nákupe pitia sa usádzame na lavičke a začíname uvažovať, čo ďalej.
Pôvodný môj plán bol, že tu kdesi prespíme a vrátime sa nasledujúci deň, takže volám domov Rudolfovi kvôli dopravnému spojeniu. Nakoniec vysvitlo, že Tomáš má vlastne nejaké učebné povinnosti a dal by prednosť návratu domov ešte v ten deň. V tom prípade preň do úvahy prichádzal jedine rýchlik Horehronec (Košice – Bratislava), ja som to mal do Košíc vlakom pomerne neďaleko. Rýchlik však ide až okolo štvrtej a dovtedy máme k dispozícii kopu času – vychádzala by nám ešte cesta do Mlyniek alebo Stratenej.
O 14:00 hodín teda po brehu nádrže vyrážame na Mlynky. Z cesty schádzame v rekreačnej oblasti pri hoteli Priehrada. Z niekdajšej zjazdovky je pekný výhľad na dolinu Hnilca s jazerom a trať č.173, po ktorej práve prebieha motorák do Červenej Skaly. Chodníčkom nad chatou Liptov, kadiaľ kedysi lesom viedol lyžiarsky vlek, prechádzame hrebeň a klesáme k osade Biele Vody. Nezašli sme až k bývalému hotelu Geravy, cestu sme si skrátili cez neoplotený pozemok nejakého domu, z ktorého zrejme čoskoro vyrastie ďalší drahý penzión.
Celá dolinka je v tieni, slnko sa už schovalo za kopce na západe. Od križovatky pokračujeme ďalej po hlavnej okolo hotela Slalom (dnes už rekreačného zariadenia ministerstva školstva) do miestnej časti Prostredný Hámor. Za tamojším, dá sa povedať, že námestím (s parčíkom a pamätníkom povstaniu), teda končíme prvý ročník pochodu o 14:45 hodín. Keďže ešte nám ostával nejaký ten čas a už nás aj zmáhal hlad, skočili sme do blízkeho motorestu Hámor. Sprvu sme tam boli jediní zákazníci, no postupne sa to zaplnilo ďalšími turistami i civilmi. Tomáš si ako zvyčajne dal vyprážaný syr a ja som sa neúspešne pokúsil o experiment s opekanými mäsovými pirohmi. Obzvlášť som si žalúdok preťažil dvomi pollitríkmi kofoly.
Slnko sa už odoberá za vŕšky, keď mi o 16:01 hodín prichádza jeden motorový vozeň rady 812, osobného vlaku č.7461. S Tomášom som si na záver potriasol rukou a naše cesty sa znova na istý čas rozišli. Okrem mňa nasadli ešte zo dvaja ľudkovia, vlak bol ale poloprázdny. Ako osobák samozrejme v hnileckom údolí zastavuje na každej zastávke, čo je dosť únavné. V stanici Hnilec sa križujeme s Horehroncom. Po príjazde do Nálepkova, kde pripájajú druhý vozeň, volám kolegovi Radeckému, ktorý už sedí na palube rýchlika R 810 Horehronec (odchod z Mlyniek o 16:35 hodín). V Šuranoch je až o 21:20 hodín, kde ďalej po vyše hodinovom vysedávaní do Nitry prichádza nočným osobákom až po pol dvanástej a ešte naň čaká „prechádzka“ na Chrenovú celým mestom peši.
V Nálepkove a okolitých obciach mi pristupuje kvantum miestnych. Musel som si vypočuť diskusiu tých Cigánov, čo sedeli v mojom oddieli, v ktorej sa venovali najmä vysoko odbornej kritike fiškálnej a sociálnej politiky súčasnej Dzurindovej vlády. Dlho som si neoddýchol – hoci vystúpili v Prakovciach, pribudol ďalší expert, ožran. Neostávalo mi, než myslieť na pozitívnejšie veci, ako napríklad školu a písomky :). O 17:56 hodín končím vyčerpávajúcu jazdu traťou č.173 v uzlovej stanici Margecany, kde sa po mojom príchode definitívne zotmieva.
Odoberám sa do prijímacej budovy, kupujem lístok do Košíc a nato vysedávam vo vestibule. Po chvíli som to ale nevydržal a šiel čakať na perón. Aj som skúsil zavolať Števovi, no bez úspechu. Staničný rozhlas ohlásil meškanie neskorého rýchlika z Bratislavy (teraz neviem, či Liptov alebo Šarišan), z čoho nanešťastie plynulo aj opozdenie môjho osobáku. Reálne som teda vlakom Os 7815 z Popradu opustil Margecany až o 19:10 hodín, čo značí presne 25-minútový časový deficit. Nasledujúcu cestu som si vychutnal – aj keď som už bol bez výhľadu cez okno, mal som miesto v pohodlnom kupé vozni.
Do stanice Košice prichádzam zo severu o 19:45 hodín. Električka išla už o päť minút osem, nestihol som si teda zakúpiť lístok na MHD a po zastávku pri plynárňach sa viezol načierno. K domu som tentoraz došiel druhou stranou od Bernolákovej ulice o štvrť na deväť. Babka s dedom ma srdečne privítali a ja som im vyrozprával zážitky z celého priebehu pochodu.
Nasledujúci deň dorazili zo západu Rudolf s otcom a deň nato sa v rámci Dušičiek všetci autom presúvame na hroby do Starej Ľubovne, pričom zastavujeme aj na unikátnych Kamenických bradlách. Babku a deda sme potom vyložili v Poprade na vlak a dali sa na cestu späť domov.

Počasie -
Účastníci - Tomáš Radecký, Roland Nádaskay
Poznámky, postrehy -

MAPA - trasa turistiky

Fotodokumentácia (výber):

HLAVNÁ STRÁNKA
TURISTIKA 2005