Slovenský raj - 17.júl 2008, št.



Po včerajšom tatranskom sklamaní plánujem reparát v Slovenskom raji, kde som naposledy zavítal v novembri minulého roka. Počasie opäť nebude najlepšie, po jasnej noci by však aspoň doobeda malo byť pekne. Na túru idem sám. Ráno vstávam okolo piatej, autobus na stanicu (č.16 Nad Jazerom – Podhradová) chytám o 5:50 hodín. Na stanici kupujem lístok na vlak, na druhom nástupišti potom nasadám na rýchlik R 602 Čingov s pravidelným odchodom o 6:22 hodín. Zrána je ozaj pekne, len uvidíme, ako dlho to vydrží. V Margecanoch prestupujem na osobný vlak č.7784, ktorý po odchode rýchlika ďalej na Bratislavu vyráža o siedmej. Jazda údolím Hnilca trvá dosť dlho, pred ôsmou sa turista do Slovenského raja nedostane.
V motoráku je pomerne plno, po Gelnicu, respektíve Prakovce, sa ale vyprázdňuje. Od západu sa začína rozťahovať zatiaľ neškodná oblačnosť, no i tak ma to trocha znervózňuje. Vlak opúšťam na zastávke Mlynky, ležiacej hneď pri ústí Mlyneckého tunela, na dolnom konci Havranej Doliny. O pol deviatej vyrážam na túru. Po hlavnej ceste č.535 sa presúvam do osady, križujem rieku, či skôr ešte iba riečku Hnilec, a rezkým krokom pokračujem ďalej do doliny. Tu a tam prebehne lesnícke auto, plne naložené guľatinou, za osadou zasa míňam skladisko dreva, kde niekoľko lesných robotníkov usilovne spracováva narúbané kmene stromov. Krátku pauzu si dávam na konci Havranej Doliny (770 m.n.m.) na autobusovej zastávke, potom už veľmi nezastavujem. Po chvíli míňam rázcestie Hajdúkova lúka (840 m.n.m.), odkiaľ sa na sedlo Čertova hlava odpája cyklotrasa. Aj keď tým smerom mám namierené aj ja, postupujem o čosi dlhšou variantou cez Chotárnu dolku (880 m.n.m., 9:20 hodín).
Na tom mieste asfaltka končí a ja pokračujem rozblatenou lesnou cestou, ďalej kúsok aj úzkym chodníkom. Zakrátko sa napájam na spomínanú cestu od Hajdúkovej lúky a kľukatiac sa lesom vystupujem na sedlo Čertova hlava (1051 m.n.m.). Nasleduje prestávka na občerstvenie, vyberám vopred pripravené chleby a minerálku, zakúpenú ráno na stanici. Sedlo Čertova hlava leží už vlastne mimo NP Slovenský raj, oddeľuje masívy Haniskovej (1161 m.n.m.) na juhu a Hýľa, súčasne ním prechádza rozvodie Hornádu a Hnilca. Pokračujem na juhovýchod žltou trasou. Značenie je aj v tejto odľahlejšej časti Slovenského raja dobré, nezablúdim. Zo sedla prudko stúpam, ústim z lesa a krížom cez rúbanisko, porastené vysokou trávou, ma čaká stupák ešte prudší. Čiastočný výhľad mám odtiaľ na údolie Hnilca, Dobšinský kopec i Veľkú Knolu, kam smerujem.
Prevažne ihličnatým lesom ma vedie pohodlná lesná cesta. Po krátkom a prudkom klesaní sa dostávam na sedlo Pukanec (1143 m.n.m.), kde stretávam akýchsi ľudí s autom, zrejme miestnych, zberačov húb alebo lesných plodov. Míňam ďalšie skladisko dreva, za ním rúbanisko, kde sa cesty vetvia. Pokračujem doprava a pozvoľna stúpam. Lesná cesta sa zužuje, z okrajov ju porastá burina, v jej strede je však jasne viditeľný vychodený turistický chodníček. V miestach, kde cestu križuje Huliansky potok, sa nachádza odstavená maringotka, pravdepodobne lesnícka a používaná. Všetko tomu nasvedčovalo, akurát interiér bol trocha rozhádzaný.
Presne o 10:45 hodín sa ocitám na rázcestí Pod Muráňom (1180 m.n.m.). Široko-ďaleko niet ani živej duše. Už od rána ma dosť „tlačil“ obsah hrubého čreva, musel som si teda odskočiť. Inak sa tu zdržiavam len krátko, v postupe pokračujem po žltej, stúpajúc ihličnatým lesom, k rázcestiu Pod Knolou. Odtiaľ značka vedie už iba ďalej na Malú Knolu, na vrchol Veľkej je vyznačená odbočka k „vyhliadke“. V úvodzovkách preto, že ten výhľad za veľa nestál. Vrchol Veľkej Knoly (1265,9 m.n.m., 11:15 hodín) postupne zarastá, na postaršiu tabuľku s vyobrazenými výhľadmi sa teda spoľahnúť nedá. Mraky sa zbierajú zo všetkých strán, dávam si len chvíľku na vydýchanie sa a idem napred.
Z vrcholu sa vraciam Pod Knolu a žltou klesám na Malú Knolu (1162 m.n.m.), ležiacu na lúke na okraji Knolskej poľany. Ďalšie pokračovanie je z môjho pohľadu možné už iba po modrej, a to dvoma smermi – naspäť na rázcestie Pod Muráňom a dole do Novoveskej Huty, alebo smerom na východ na sedlo Grajnár. Viac sa mi pozdáva ten Grajnár. Ešte však nazerám do mapy kadiaľ sa pustiť, tuto zablúdiť je posledné čo potrebujem. Prechádzam krížom cez Knolskú poľanu a vbieham späť do lesa, miestami preťatého niekoľkými rúbaniskami. Aktivita lesníkov v okolí je zrejmá aj podľa vyjazdených a zablatených ciest. Tesne pred sedlom spadli prvé kvapky, zatiaľ však nič vážne. Z diaľky už počuť rámus automobilov na hlavnej ceste č.533 (Spiš.N.Ves – Rožňava). Na sedle Grajnár (1162 m.n.m.) sa z lesa vynáram o 12:05 hodín.
Dosť sa už zamračilo, bude pršať. Po občerstvení „skúmam“ mapu a uvažujem, ktorým smerom sa vydať. Stále tu je možnosť stočiť sa na Novoveskú Hutu, časť Spišskej Novej Vsi, prijateľnejšie sa mi však javí pokračovanie na juh, do obce Hnilec. Je to tá kratšia varianta. Prechádzam na opačnú stranu autocesty a začína sa zostup. Kúsok pod sedlom je lesná cesta po posledných dažďoch zanesená konármi a inými naplaveninami. Súdim, že pred postavením súčasnej asfaltky, ťahajúcej sa až kdesi po Rakovec, bola toto cesta z juhu na sever, cez Grajnár do Spišskej. Podľa serpentín si úsek po Hnilec delím na tri časti. Počas zostupu sa prechodne opäť vyjasnilo a vykuklo slnko, vyberám slnečné okuliare a klobúk. Značenie je tu dosť nariedko, šťastie, že som nezliezol z trasy. Nižšie sa cesta už ťahá v doline potoka Grajnár prakticky až do Hnilca. Do dediny sa dostávam poniže kostola, prechádzam hlavným námestím a kráčam ďalej k stanici. Smola, že nemám čas si posedieť v miestnej krčme, za pár minút mi ide vlak.
Dedina je pomerne rozťahaná, cesta k stanici nejakú tú minútku trvá. Podchádzam viadukt železničnej trate č.173 (Margecany – Č.Skala), vybudovaný roku 1936, a niekoľko desiatok metrov od neho už prichádzam k železničnej stanici (asi 670 m.n.m.). Stíham len tak-tak, spustil sa ten avizovaný lejak. Túru končím o 13:00 hodín. Kým prezliekam spotené šaty a dojedám zásoby jedla, dážď zosilnel. Najmä vtedy, keď čakám na peróne na príchod motoráku, z ktorého potom ešte vystupuje početná skupina ľudí. Hnilec opúšťam vlakom Os 7757 o 13:33 hodín. Do Margecian je cesta zdĺhavá. Na Peklisku pristupuje skupina Cigánov-zberačov s plnými vedrami černíc, ktoré potom vo veľkom kupujú železničiari v Nálepkove.
Jazdu hnileckou lokálkou končím o 14:44 hodín v stanici Margecany, kde následne musím čakať o desať minút dlhšie na zmeškaný osobák (Os 7811) z Liptovského Mikuláša. Prichádza ďalšia dávka zrážok. V Košiciach som niečo po 15:45 hodín, od stanice pokračujem peši na Hlavnú a na Alžbetinej vyberám peniaze z bankomatu. V meste ma opäť chytá prehánka, nejdem preto po vlastných až na Železníky. Pri Dome umenia nastupujem na bus.

Počasie - doobeda polojasno až polooblačno, postupne psibúdanie oblačnosti, na obed zamračené, miestami mrholenie, miestami mierne veterno
Účastníci - Roland Nádaskay
Poznámky, postrehy -

MAPA - trasa turistiky

Fotodokumentácia (výber):




© Text: Roland Nádaskay, Foto: Roland Nádaskay

HLAVNÁ STRÁNKA
TURISTIKA 2008