Slovenský raj - 31.júl 2007, ut.



Po náročnej rožňavskej cyklotúre bolo potrebné dať si nejaký čas na oddych, v slede troch dní bude čo robiť – hrá sa futbal i hokej. V pondelok som tiež nikam nešiel, počasie mi nedovolilo, no na nasledujúci deň som si naplánoval opäť cyklistiku. Mojim zámerom bolo odviezť sa vlakom do Spišskej Novej Vsi a odtiaľ pokračovať cez krajinársky atraktívnu oblasť na pomedzí Spiša a Gemera.
Ráno ma nemilo prekvapila súvislá oblačnosť nad celým mestom a hoci som už bol vychystaný vyraziť na cyklistiku, náhle som sa rozhodol zmeniť plány. V rýchlosti „prezbrojujem“ výbavu na pešiu turistiku a po rozlúčke s babkou sa rezkým krokom presúvam na električkovú zastávku pri plynárňach, kde chytám tradičnú šestku o 5:47 hodín. Lístok si tentoraz kupujem až na Telgárt penzión, stále neviem, akú trasu zvolím. Rýchlik R 602 Čingov vyráža o 6:18 hodín, ľudí je dnes dosť, pristupujú aj v Kysaku. Údolie Hornádu a najmä okolie vodnej nádrže Ružín je ponorené do hustej hmly. Podobne je tomu aj cestou po trati č.173 proti toku Hnilca. Margecany sme opustili osobným vlakom č.7744 s pravidelným odchodom o 6:49 hodín, prvé dlhšie zdržanie nás čaká v Gelnici – križovanie s protibežným osobákom. V porovnaní so severnou časťou Slovenského raja je na tom juh podstatne horšie – jazda vlakom sem trvá vyše dvoch hodín. Tieto prázdniny je to však pre mňa už tretia cesta týmto smerom, takže som viac-menej zvyknutý.
Približne od Nálepkova už bolo na čase premyslieť si trasu. Pôvodne som chcel ísť až do Telgártu a odtiaľ hore cez Besník, no napokon tesne pred vjazdom do zastávky Mlynky názor mením – 812-ku opúšťam o 8:29 hodín. Zastávka sa nachádza približne v geografickom strede obce Mlynky, medzi osadou Trosky a ústím Havranej doliny, priamo pred východným portálom Mlyneckého tunela. Na samotnú túru vyrážam až po jeho podrobnom fotografickom zdokumentovaní o 8:33 hodín. Od zastávky prechádzam novovybudovaným úsekom štátnej cesty č.535 do spodnej časti bývalej banskej osady Havrania Dolina, kde od východzieho hríbika (745 m.n.m.) postupujem miestnou komunikáciou po modrej turistickej značke.
Trocha som nahnevaný, dávno sa už vyčasilo a mňa mrzí, že tento kraj nebrázdim skôr na bicykli. Okrem toho sa mi natrhol popruh na ruksaku, ktorý teraz drží len takpovediac len na vlásku. Postup dolinou je mierne monotónny, ľudí nestretávam žiadnych, od konca dediny ma neruší ani štekanie psov. Prvú pauzu na občerstvenie si okolo 9:15 hodín dávam na križovatke cyklotrás na Hajdúkovej lúke (840 m.n.m.). Akokoľvek pozerám do tej mapy, stále neviem kadiaľ sa pustím. Uvažujem o výstupe na neďaleký masív Veľkej Knoly (1265 m.n.m.), no viac ma priťahuje varianta s prechodom juh – sever, a to cez prekrásnu dolinu Tomášovskú Belú.
Úzka asfaltka ma privádza až na Chotárnu dolku, odkiaľ začínam výraznejšie stúpať. Na Zadný Hýľ je to len kúsok, dá to však zabrať. Za kuriózne považujem, že na Predný Hýľ (1045 m.n.m.) je udávaný čas postupu polhodina, no ja tam prichádzam po piatich minútach o 10:05 hodín, pričom zároveň stretávam prvých ľudkov, ako inak Poliakov. Na rozdiel od nich sa však púšťam po zelenej, teda prudko zostupujem z planiny Geravy. Trasu už poznám veľmi dobre z dvoch jesenných pochodov, no doposiaľ som ju neabsolvoval týmto smerom. Chodník je spočiatku úzky a smeruje priamo dole, postupne sa však mierne rozširuje a kľukatí popod skalnatý masív Holý kameň (1106 m.n.m.). Výhľad mám napriek pomerne vysokej nadmorskej výške dosť chabý – pomedzi porast stromov vidím čiastočne Vysoké Tatry, Kláštorisko, v popredí dominuje na okraji planiny Červená skala (1109 m.n.m.), spolu so spomínaným Holým kameňom uzatvárajúca záver Tomášovskej Belej.
Pomaly schádzam do miest, ktoré počas jarného topenia snehu ostali poznačené prívalom vody. V súčasnosti má potok nízky stav, koryto je temer suché – podobne ako na jeseň, no teraz sa všetko navôkol zelená, žije. Miestami je zostup pomerne strmý, dolina sa však postupne rozširuje a ja prechádzam na lesnú cestu vedúcu odniekiaľ z Čingova, pričom po chvíli som na Klauzoch. Ako prvý míňam horný tajch (doposiaľ som si ho nevšimol), hneď pri ňom aj lesnícke rekreačné zariadenie zívajúce prázdnotou, stále chátrajúcu koniareň a napokon sa o 11:05 hodín dostávam k dolnému tajchu (630 m.n.m.). Na opačnej strane jazera sa motajú dvaja ľudia, je tam aj odparkované terénne auto Združenia obcí Slovenského raja (ďalej som ich stretol pri obnove stupačiek).
Len chvíľu sa zastavujem na hrádzi a nato sa púšťam do prechodu najkrajšou časťou Tomášovskej Belej. Letný prechod dolinou je úplne odlišná skúsenosť oproti našim dvom jesenným pochodom – vtedy býva všetko sivé, počasie je sychravé a široko-ďaleko niet živej duše. V letných mesiacoch je tunajšia návštevnosť o niečom inom – prvých turistov míňam ešte pred ústim Sokolej doliny (569 m.n.m.), ďalej už stretávam veľký počet rekreantov prúdiacich k tomuto nepochybne atraktívnemu prírodnému výtvoru. Tak ma napadá, že táto je jediná z tiesňav, kde sa dá predísť tomu nezmyselnému plateniu, pretože sa nachádza v srdci národného parku.
Tomášovská Belá, hoci nepatrí ku klenotom Slovenského raja, má tiež svoje čaro, ponúka veľa pekných pohľadov v mnohých svojich zákutiach. Pozvoľna sa rozširujúci Biely potok križujem niekoľkými takmer už 50-ročnými mostíkmi a jeho miestami neprekonateľné strmé skalnaté brehy zdolávam množstvom drevených stupov. Inde zasa postupujem na úrovni potoka, ďalej sa naopak od jeho brehov, ktoré takmer po celej dĺžke toku lemuje porast lopúchov, odkláňam viac do lesa. Míňam aj hrob lesníka Ivana Alexiho a za ním po asi najdlhšom úseku vodorovných stupačiek aj rázcestie na ústí rokliny Kyseľ. Ďalej je to príjemný a pomerne rýchly postup po rovinke až na ústie Bieleho potoka (510 m..n.m.) pod Tomášovským výhľadom.
Dostávam sa teda do záverečnej časti prielomového údolia rieky Hornád, kde pokračujem modro značenou turistickou „diaľnicou“ až na rázcestie Lesnica (495 m.n.m., 12:45 hodín). Tu si dávam krátku pauzu na tyčinku a telefonát s otcom, tiež nazerám do mapy, kadiaľ sa pustiť. Riešením by bolo aj postupovať rovno na Čingov a Smižany, no z časového hľadiska nie som v tiesni a zbytočne by som končil takto skoro – vydávam sa teda po zelenej hore dolinou Lesnice. Kráčam prevažne širokou lesnou cestou okrajom územia, ktoré až po Klauzy nie je „narušené“ oficiálnymi turistickými trasami, dostanú sa tam iba lesníci a strážcovia NP. Niekedy by stálo za to ho preskúmať. Čas monotónneho postupu lesom popod vrch Čingov (652 m.n.m.) si krátim telefonickým rozhovorom s kolegom Kazánom, ktorému ironicky pripomínam, aký je dnes deň – 31.júl, polovica prázdnin, odteraz to bude ubiehať rýchlejšie...
Z lesného porastu napokon ústim na lúku, cesta sa stráca a značka ma privádza k akejsi lesníckej búde na kraji asfaltovej cesty. Nachádzam sa priamo pod výrazným vrchom Matka Božia (905 m.n.m.), kam ale nevedie značený chodník. Od juhozápadu akosi pribudlo oblačnosti, pomaly je zatiahnutá celá obloha. Približne o pol druhej si dávam obedňajšiu pauzu, likvidujem posledné zásoby jedla a napokon ešte popisujem cestu na Čingov jednému českému (samozrejme) cyklistovi. Smerom dole potom pokračujem spomínanou asfaltkou až k chatovej osade Košiarny briežok povyše Spišskej Novej Vsi, odkiaľ už namiesto zelenej (okružná trasa na Čingov) postupujem žltou pomedzi množstvo chatiek, chalúp a víkendových domčekov. Míňam aj akýsi pamätník popravených Gestapom a napokon opúšťam les.
Z okraja Košiarneho briežka sa mi otvára pohľad na Spišskú, takzvaný Iglov, a zároveň spomedzi prevaľujúcej sa oblačnosti opäť presvitajú lúče letného slnka. Spevnená poľná cesta ma privádza na perifériu mesta, od cigánskej osady prechádzam sídliskom Vilčurňa. Dnes nemám v pláne navštíviť centrum, rýchlym krokom idem rovno k železničnej stanici. Spolieham sa totiž na poznatok z poslednej tunajšej túry, a síce, že rýchlik Dargov zvykne po Spišskú meškať asi pätnásť minút. Mal som pravdu – dorazil som približne v rovnakom čase ako naposledy (15:12 hodín) a zažil navlas rovnakú situáciu. Na železnice sa jednoducho dá spoľahnúť (uštipačne povedané). Ostáva mi zopár minút – fotím teda peršing na osobáku smer Margecany, pričom stretávam ďalších dvoch železničných nadšencov z vlaky.net zhruba Viliamovho veku, oslovujúcich ma „ujo“.
Rýchlik R 605 Dargov prichádza asi o 15:20 hodín, po nástupe cestujúcich vyráža smerom na Košice a v snahe dohnať stratené minúty sa ženie ako víchor traťou bývalej Košicko-bohumínskej železnice. V „domovskej“ stanici som okolo štvrť na päť a vzhľadom na to, že ešte vo mne ostalo dosť síl, na Terasu pokračujem krížom cez centrum mesta peši. Hore vybieham z Hlavnej po Šrobárke, okolo niekdajšieho pivovaru a som doma. Keďže z Alekšiniec sa už vrátil Rudolf, zajtra je na pláne nejaká spoločná cyklistika – podľa všetkého do Poľska.

Počasie - polojasno až polooblačno, mierne veterno, slnečno, tep.asi 20-23°C
Účastníci - Roland Nádaskay
Poznámky, postrehy -

MAPA - trasa turistiky

Fotodokumentácia (výber):




© Text: Roland Nádaskay, Foto: Roland Nádaskay

HLAVNÁ STRÁNKA
TURISTIKA 2007