Ešte včera po príchode z túry sme sa rozhodovali, kam by sme mohli nasledujúci deň zavítať. Nakoniec sme usúdili, že azda bude vhodné odviezť sa vlakom do Červenej Skaly a na mieste učiniť konečné rozhodnutie, kam ďalej.
Vzhľadom na to, že prvý vlak šiel okolo siedmej a otcovi sa nechcelo takto skoro vstávať, zariadili sme sa podľa nasledujúceho spoja o jedenástej. Z postelí teda vyliezame neskôr, ustrojili sme sa a nato zašli na raňajky do reštaurácie hotela. Vyrážame o 10:15 hodín, po asfaltke popri jazere smerom k železničnej zastávke. Cesta cez priehradný múr je zasnežená, prešľapaný je iba úzky pásik na chodníku pre peších. K stanici prichádzame dosť v predstihu, okolo 10:35 hodín. Vyzerá to tak, že v byte železničného objektu ktosi býva, pravdepodobne pracovník Povodia Hornádu, starajúci sa o bezproblémový chod Vodného diela Dobšiná (nový názov Palcmanskej Maše). Lístky sa tu už nevydávajú, avšak na dverách priestrannej presklenej čakárne visí oznam, že pokiaľ má o prenájom tohto druh činnosti niekto záujem, môže kontaktovať pobočku Železničnej spoločnosti v Margecanoch. Pri vchode som si zložil ruksak a zašiel budovu pofotiť. Zastávka je len na znamenie, takže pred príchodom motorovej súpravy 812 vlaku Os 7754 o 11:00 hodín musíme včas zaujať zreteľne viditeľné miesto na nástupišti.
Cestovné lístky kupujeme u sprievodkyne počas jazdy vlaku zákrutami železničnej trate č.173 popri vodnej nádrži na Hnilci. Stáli sme iba v Dobšinskej Ľadovej Jaskyni a po prechode telgártskou slučkou aj v stanici Telgárt (na prvom stavadle som si ešte stačil všimnúť tabuľku „Švermovo“), takže ostatné menej významné zastávky na znamenie míňame. Do červenej Skaly dorážame o 11:33 hodín a po sfotení budovy tejto bezpochyby kultovej stanice sa vydávame na cestu. Keď sme stúpali hlavnou autocestou č.66 od Banskej Bystrice, akurát so stanice dorazil okuliarnikom ťahaný transslovenský rýchlik Horehronec z Bratislavy.
Červená Skala je síce malá dedina, ale kompenzuje to fakt, že predstavuje významnú križovatku ciest sever – juh a západ –východ, ako aj prestupný bod na bývalej trati Zvolen- Margecany. Výhľad na hrebeň Nízkych Tatier kryje kopec zvaný Grúň (1011,4 m.n.m.), ležiaci na severnom okraji obce. Všetko tu pôsobilo nejako spustnuto – miestny katolícky kostolík, dom, v ktorom sa počas vojny nachádzalo veliteľstvo niektorej z partizánskych skupín, ako aj niekdajšie obvodné stredisko „národného zdravia“ so zubnou ordináciou. Na konci Červenej Skaly (824 m.n.m.) je odbočka smerom na Revúcu a hneď za železničným oceľovo-murovaným mostom začína národný park Muránsky planina.
Dedinku na hornom toku jednej z našich najmohutnejších riek opúšťame o 11:54 hodín a kúsok ešte ideme v tieni lesa po kraji hlavnej cesty na Poprad, kým sa nám údolie Hrona neotvorilo vo svojej plnej kráse. Obloha bola modrá, úplne jasná, mali sme krásne slnečné počasie. Lepší výhľad na Kráľovu hoľu (1946 m.n.m.) sme si ani nemohli priať. Zhruba do polovice tohto výrazného vrchu siahal les, vyššie už neostala svojmu pomenovaniu nič dlžná – hoľa ako vyšitá, na snehovou čiapkou pokrytom vrchu sa týčil neprehliadnuteľný vysielač Slovenských rádiokomunikácii. Práve k nemu vedie aj asfaltová cesta zo Šumiacu, čím sa dominantný vrchol celého okolia stáva najvyšším miestom na Slovensku dosiahnuteľným cestným bicyklom /jeden z našich plánov :o/
Pri ceste stojí drevený senník, ktorý figuruje na mnohých obrázkoch Kráľovej hole z kalendárov a pohľadníc. Človek sa toho pohľadu naozaj nemôže nabažiť. Po pravej strane zasa nachádzajú kopce tvoriace periférnu časť masívu Stolice (1476 m.n.m.) a pod nimi preteká rieka Hron. V tejto výške je to ešte viac horský potok ako rieka, rieka v ústi pri Štúrove s prietokom asi 60 m3, ktorá v geomorfológii i dejinách našej krajiny hrá takú dôležitú úlohu. V tejto fáze toku vytvára unikátne meandre, zreteľné nášmu pohľadu aj od cesty.
Pozvoľna stúpame. Premávka nie je vyslovene hustá, ale autá tu teda jazdia. Svit slnka je ostrý, takže sme si radšej nasadili slnečné okuliare. Obec Telgárt začína križovatkou k železničnej stanici, kam vedie zľadovatelá asfaltka. Rudolf s otcom ma počkali pri autobusovej zastávke, kým som ju vybehol odfotiť. Budova niesla klasické prvky prvorepublikovej architektúry a je porovnateľná s Mníškom nad Hnilcom, Čremošným alebo Jelencom. Čakáreň je pomerne priestranná, na stenách sú vývesky s históriou pohronských tratí, ale výdaj lístkov je pozastavený.
Už spolu sme teda o 12:30 hodín vkročili do Telgártu. Hneď na začiatku obce sa samozrejme nachádza cigánska osada. Domy sú vystavané na svahu a aj cesta sa razom stáva strmšou. Prechádzame okolo niekoľkých upútavok na miestne ubytovanie a jednej reštaurácie, no otec mal záujem nájsť skôr nejakú miestnu krčmu, kde by sme si mohli tiež zajesť z vlastných zásob. Zašli sme teda hlbšie do dediny a spýtali sa jedného dedka – ten nás poslal k potravinám. Tam sme sa pýtali iného miestneho a ten povedal, že by už malo byť „otvorenô“, že on tam ide. Vyzeralo to ako vchod do nejakej pivnice, no otvorené evidentne nebolo.
Pokračovali sme teda v ceste dedinou, avšak na nijakú krčmu, okrem jednej rozpadávajúcej sa a zrejme už dlho zatvorenej jedálne, sme nenarazili. Vymyslel som však núdzový plán. Zašli sme až na samý koniec obce a po snehom zaprataných schodíkoch sme sa o 13:20 hodín vyštverali k zastávke Telgárt penzión. Plechová búdka s lavicami, kde sme sa zložili, tam ešte prednedávnom nebola, iba perón. Nafotil som zastávku, ústie tunela Kornela Stodolu a aj železničiarsky domček s viaduktom a potom sme sa pustili do jedla. Na svahu presne oproti nám sa nachádza lyžiarske stredisko Telgárt. Turistický hríbik stojí za plechovou búdou zastávky. Ešte by som mohol spomenúť nejakú zaujímavosť ohľadne Telgártu – napríklad ľudia tu hovoria nárečím tzv.„stredoslovenským“, zatiaľ čo o kus ďalej po hlavnej ceste v Stratenej a Dedinkách do prejavu dávajú iný prízvuk a používajú viac východňarských výrazov, okrem toho ľudia tu nie sú katolíci, ale pravoslávni.
O 14:10 hodín odpočinutí opúšťame železničnú zastávku a púšťame sa ďalej po hlavnej ceste, okolo odbočky k zaplnenému parkovisku ski-parku. Kúsok opodiaľ sa nachádza ešte väčší železničný viadukt – Chramošský. Cesta aj ďalej vedie popri Hrone, opäť začína stúpať a zarezáva sa do svahu. Jedno auto pri mne začalo spomaľovať, ako keby sa ma chceli voľačo spýtať, ale vyškerený chlapík v okne, ktorému úsmev vzápätí stuhol, ma asi len mylne považoval za niekoho známeho. Len sem-tam nás obehlo nejaké to vozidlo. Asi tak v polovici cesty sme minuli snehom z hradskej zahrnuté odpočívadlo pri prameni Hrona, malej bystrine vytekajúcej spod drevenej striešky. Otec a Rudolf sa tam vybehli pozrieť, ja som po ceste postúpil pár metrov vyššie a tam ich počal. Nato som pred nimi nabral dosť výrazný náskok, akosi sa vliekli, takže na sedlo Besník (994 m.n.m.) prichádzam o 14:45 hodín ako prvý, keď predo mnou práve z jednej strany cesty na druhú práve prebiehali tri snežné skútre.
Sedlo Besník je, povedal by som, symbolickou strechou Slovenska. Tu sa delia rozvodia riek – Hornád a Hnilec tečú na východ, Váh a Hron na západ; rovnako predstavuje aj pevnú hranicu medzi regiónmi a nárečiami. Na Pohroní sú to stredoslováci, na sever Liptáci, na východ Spišiaci a Gemerania. Železnica, trať č.173 prechádza sedlo niekoľko metrov pod nami Besníckym tunelom (pri jeho telgártskom portáli sa aj nachádza niekdajší strážny domček). Lom nivelety koľají v tuneli predstavuje najvyššie položené miesto na tratiach normálneho rozchodu v Slovenskej republike. Sedlom prechádza aj Cesta hrdinov SNP, ktorá sa tu dostáva do svojej stredoslovenskej fázy a nastupuje na mohutný hrebeň Nízkych Tatier. Asfaltová cesta sa stáča kúsok smerom na sever, kde sa vlastne nachádza vrchol „kopca“, je tam malé odpočívadlo s krížom „Chválabohu“. Odtiaľ krásne vidno údolie rieky Hron a dojem ešte dotvára pozvoľna zapadajúce a zasneženú krajinu ožarujúce ťažké zimné slnko.
Z toho miesta začína autocesta klesať, zväčša po okraji lesa, čím sa opäť dostávame do tieňa. Frekvencia automobilovej dopravy tu už ani zďaleka nie je taká vysoká. Po chvíli zostupu pri trati, od ktorej nás však oddeľuje úzky pás lesa, sa dostávame do osady Pusté Pole. Po ľavej strane povyše cesty je medzi stromami možné badať rovnomenný horský hotel, patriaci miestnej správe Lesov SR. Trocha sme zrýchlili tempo, pretože musíme stihnúť vlak. Z hlavnej cesty teda odbočujeme doprava a stúpame po odhrnutej spevnenej vozovke k zastávke Vernár, kam prichádzame o 15:30 hodín.
Zložil som si batoh na pri kope snehu na peróne a zabehol ešte sfotiť pomerne prístupné stavadlo I. na margecianskom zhlaví bývalej stanice. Nasleduje chvíľka napätia pred príchodom osobného vlaku č.7761 (jedna 812-ka), ktorý dorazil o 15:44 hodín. Vo Vernári zastavuje tento spoj len na znamenie. V Dedinkách je to rovnako, takže pre istotu sme použili tlačidlo „zastávka na znamenie“ a o presne 16:00 sme tam vystúpili.
Akurát nastupovala veľká partia nejakých prázdninujúcich študentov. Bolo nám ešte skoro ísť do hotela, tak sme sa dali smerom na Dobšinskú Mašu. Kým sme tam o 16:20 hodín došli, viditeľne sa zotmelo. V hoteli Raj dole v bare sme si dali niekoľko čajov a keď sme tento podnik o 17:30 opustili, vonku už padla úplná tma. Vraciame sa smerom k zastávke Dedinky, odkiaľ sme sa na rozlúčkovú večeru stočili k penziónu Salamander v časti Mlyniek Palcmanská Maša. Už cez okno sme videli, že tadeto cesta nevedie – plno, veľa hlučných ľudí, malé deti.
Dali sme si otočku a po asfaltke popri priehrade šli k nášmu hotelu Priehrada. Túru teda končíme pri aute na parkovisku o 18:15 hodín a odoberáme sa do temer prázdnej reštaurácie. Aby sa mi v pri sedení za školskou lavicou na tento výlet lepšie spomínalo, celé som to zakončil pikantnou polievkou, pirohmi, zmrzlinovým pohárom a spláchol niekoľkými čajmi a navyše kofolkou.
Nasledujúce ráno však balíme a cez Rožňavu, Zvolen a Zlaté Moravce sa vraciame k nám na dolniaky, kde po snehu niet žiadnej zmienky a po prázdninách už vôbec, zatiaľ…
Počasie - prevažne jasno, slnečno, miestami veterno, tep.asi -2 až -3°C, k večeru aj -5°C Účastníci - Róbert Nádaskay, Rudolf Nádaskay, Roland Nádaskay Poznámky, postrehy -
