Slovenský raj (deň 1) - 6.január 2006, pi.



Po tom týždni nám už bolo akosi smutno za Slovenským rajom a tak sme sa rozhodli pre repete. Do kariet nám hralo čiastočne aj to, že nám boli o štyri dni predĺžené prázdniny.
Z domu sa vydávame vo štvrtok 5.januára a jednu noc spíme u babky v Košiciach. Odtiaľ vyrážame ráno o siedmej smerom na Rožňavu a ďalej k hotelu Priehrada na Dedinkách, kde nechávame auto a kde po posledných prípravách o 8:35 hodín zahajujeme túru. Snehové pomery, ako sa zdá, sa trocha ukľudnili a už ani necítiť takú zimu ako naposledy. Keď sme prechádzali dedinou, akurát námestie opúšťal lokálny autobus KDS Košice. Celé údolie Hnilca plávalo v hmle, na opačný breh jazera sme nevideli. Od školy zabočujeme do lesa a po červenej sa dávame smerom na Stratenú – kým pred týždňom sa tento úsek dal prejsť len s obtiažami, teraz relatívne bez prepadávania, pretože vrchná natopená vrstva snehu sa už stihla pokryť vrstvičkou ľadu a stvrdla. Aj kmene stromov boli obalené v ľadovom filme, čo znamená, že tu musel len nedávno vyčíňať so snehom aj mrznúci dážď.
Kúsok za stupmi na strmom svahu opúšťame les. Napriek hustej hmle sme videli na zákruty vodnej nádrže, ktoré pretína železničná trať č.173 (Margecany – Červená Skala), ako aj obmurované ústie Hamrického tunela. Ani po prechode lúkou okolo chatiek sme nemali väčšie problémy s terénom, sem-tam sa viac prepadla alebo skĺzla noha, pričom sme hodili aj zopár miernejších nadávok, no dalo sa. Tentoraz sme šli k Stratenskej píle podľa značky, teda ponad chatky a nie k prameňu. Dávame si iba čaj a potom postupujeme rozmočeným snehom po asfaltke až k horárni Piesky.
Pes nás zaregistroval už z diaľky a jeho pomerne hlasný ostrý štekot sa rozliehal do širokého okolia. Cesta pri horárni takmer úplne stratila na upravenosti, čo by mohlo predstavovať problém. Ďalej je snehová pokrývka o poznanie hlbšia, vedie nás len bežkárska stopa, ktorú pri postupe úspešne rozkopávame, a šľapaje nejakého nešťastného pešiaka, pokúšajúceho sa tadeto zrejme prejsť pred nami. S touto nepriazňou sme bojovali zhruba tak po rampu, kde sa otec začal rozčuľovať, že takto to ďalej nepôjde a že chodníky vraj majú byť predsa prechodené.
Vrátili sme sa teda na asfaltku pred horáreň a našli si pľac na raňajky. Počas pauzy som si vymenil návleky proti snehu, lebo tie značky Milo sa mi nejako rozišli. O 10:20 hodín sa dávame na cestu smerom k Stratenej, pričom Zajfy a Geravy definitívne púšťame z hlavy. Keď sme sa nachádzali na úseku medzi Stratenskou pílou a dedinou, na druhej strane Hnilca po trati akurát prechádzal osobák, motorová súprava rady 812 do Červenej Skaly. Prechádzame celou dedinou Stratená až k obecnému úradu, kde sa zároveň nachádza i kostol a krčma.
Vnútri pohostinstva sa sedelo celkom príjemne. Steny zdobili čiernobiele obrázky z histórie obce a regiónu, v telke bežal nejaký béčkový americký film a celkovú atmosféru dedinskej hospody dotvárali igelitové poťahy na stoloch spolu s nie práve dokonale opláchnutými pohármi. Nebolo tam však ani veľmi zahulené – pre nás nefajčiarov plus. Dali sme si len kofolu, čaj a najedli sa z vlastných zásob.
O 12:30, presne po hodine strávenej v tomto podniku, odchádzame smerom k železničnej zastávke. Ešte predtým však otec dostal nápad, že by sme mohli pokračovať po modrej na osadu Dobšinská Ľadová Jaskyňa, no už kúsok za mostom trate č.173 vyšľapaná stopa končí (mal ju na svedomí pravdepodobne len nejaký miestny opilec, ktorý si za dedinou uľavil), čím tento náš impulzívny manéver stroskotal. Vrátili sme sa k zastávke, kde sa pred odchodom vlaku Os 7759 do Margecian stihli nazdierať ešte zo dvaja cestujúci. Zo Stratenej odchádzame o 12:47 hodín a lístky kupujeme u sprievodcu. Po Dedinkách a stanici Mlynky nasleduje Mlynky zastávka, na ktorej končíme vlakovú jazdu o 12:59 hodín.
Okrem nás vystupuje ešte jedna žena s bežkami pokračujúca smerom na Rakovec. S otcom máme ešte vo veľmi živej pamäti chvíle, keď sme tu odpočívali a raňajkovali počas našej predsilvestrovskej túry do Hnilca, za silného vetra a hustého sneženia. Od tejto jednoduchej zastávky pri ústi Mlyneckého tunela teda ideme kúsok po hlavnej ceste a pri križovatke sa stáčame doprava na Havraniu Dolinu. Miestny kostol na začiatku osady je už pomerne zúbožený, no keby vedel hovoriť, evidentne by o tom, čo videl a zažil za posledných 300 rokov, teda o prechode od niekdajšej slávnej banskej histórie cez hospodársku krízu v 20.rokoch, rozkvete turizmu za socializmu a dnešnom úpadku tohto regiónu, bolo by to iste na dlhšie rozprávanie.
Asfaltka sa postupne dvíha od domov smerom k okraju lesa, pričom tie necháva v doline pod sebou. Pristavili sme sa pri ohrade so stádom oviec a chvíľu len tak pozorovali ich správanie. Na koniec Havranej Doliny prichádzame o 13:30 hodín. Všimli sme si, že do lesa sa odtiaľ odpája trasa, ktorá tu ešte pred dvomi rokmi neexistovala – k niektorej z početných nepoužívaných štôlní ako náučný chodník. Posledným znakom civilizácie je malý cintorín posiaty prevažne veľmi starými železnými krížmi.
Cesta je ďalej schodná, prejazdená traktorom, akurát, že asfaltový povrch je pokrytý vrstvičkou klzkého ľadu, naviac maskovaného čerstvým snehovým popraškom. Pomedzi hmlu k nám vôbec neprenikal slnečný svit, celé okolie sa javilo nejaké temné. Všetko šlo relatívne bez problémov až kým sme nedorazili k rázcestiu Hájnikova lúka. Spevnená cesta, ktorou sa ťahá modrá značka k Chotárnej dolke, už je ďalej zaviata a neupravená. Prejazdená trasa sa miesto toho stáča severovýchodne, na lesnú cestu, kde zrejme v lete vedie cyklistický chodník.
Neostávalo nám nič iné, len sa vyšťať a pokračovať v postupe. Už po druhýkrát v tejto oblasti sme sa teda museli riadiť tabuľkami pre cykloturistov. Táto trasa vedie pravdepodobne na sedlo Čertova hlava. Zrazu sme z nie veľkej vzdialenosti začuli ľudské hlasy. Postupne sa k nám priblížil asi 15-členný bežkársky pelotón chovancov detského domova Biele Vody, tak vo veku 10-14 rokov a s dvomi dospelými. Ako sme sa od nich dozvedeli, nachádzali sme sa už na červenej trase od Novoveskej Huty. Kým sa celá skupina skonsolidovala, dávame sa na cestu prví. Chodník nebol prešľapaný tak, ako by sme chceli, prepadávame sa, čo u niektorých účastníkov turistiky vyvoláva miernu nervozitu. Tesne pred Chotárnou dolkou zúženú cestu uvoľňujeme chovancom na bežkách, ktorí mal o dosť rýchlejšie tempo.
Na krížne cesty rázcestia Chotárna dolka prichádzame o 14:55 hodín. Už nás zmáhala únava, len sme dopili tekutiny a dali si niečo pod zub. Po červenej sme potom pokračovali smerom k Dedinkám – kúsok sa ešte brodíme, ale ďalej už máme cestu vyjazdenú ratrakom a lyžami, vzhľadom na to, že sa pohybujeme v upravovanom bežeckom areáli. Napravo od nás sa nachádza vrch Kráľova hora (1071 m.n.m.), tiež zahalený v hustom belavom opare. Lesy navôkol predstavujú majetok mesta Spišská Nová Ves, v minulosti totiž Mlynky boli banskými osadami práve tohto dnes okresného sídla. Keď sme o 15:50 prišli k Bielym Vodám, postupne sa začínalo zotmievať.
Na moment sme sa zastavili pri rázcestí k ústiu Zejmarskej rokliny, ktorou sme dodnes nešli už dva roky, možno teda v lete…
Od domov pokračujeme po okraji zjazdovky, kde sa práve pred záverečnou spúšťali poslední lyžiari, nato z vrcholu kopca zbiehame dole lesom k chate Liptov a k nášmu hotelu prichádzame o 16:30 hodín podvečer.

Počasie - tep.asi -3°C
Účastníci - Róbert Nádaskay, Rudolf Nádaskay, Roland Nádaskay
Poznámky, postrehy -

MAPA - trasa turistiky

Fotodokumentácia (výber):



© Text: Roland Nádaskay, Foto: Roland Nádaskay

HLAVNÁ STRÁNKA
TURISTIKA 2006