Slovenský raj (deň 2) - 30.december 2005, pi.



Ráno sme sa obišli bez raňajok. Keď o 7:45 hodín opúšťame hotel, stretávame chlapíka, ktorý pred rokmi robil výčapníka v krčme U Peleho – trocha návrat do minulosti. Ale späť do reality – do toho veľkého množstva snehu vôkol nás ešte začalo husto padať ďalšie biele páperie, čiže túra na Geravy a okolia pre slabú prechodenosť chodníkov nebola možná.
Dali sme sa na cestu smerom na Biele Vody, kam prichádzame o 8:20 hodín. Pri potravinách vedľa bývalého hotela Geravy (dnes detská ozdravovňa) sme na chvíľu zastali kvôli úprave topánok. Ďalšiu pauzu si dávame na autobusovej zastávke cestou už smerom do centrálnej časti Mlyniek. Husté sneženie neustávalo. Od križovatky pokračujeme asfaltkou do Prostredného Hámra, pričom nás stále viac zmáhal hlad – chceli sme sa občerstviť v motoreste Hámor, avšak ten bol ešte zatvorený. Neostávalo nám, len pokračovať v postupe. Nános snehu na ceste sa zväčšoval – za Mlynkami to ani nevyzeralo ako na viac-menej hlavnej ceste, aj keď pluhy to v pravidelných cykloch čistili. Na začiatku Havranej Doliny sme o 9:40 hodín zišli k zastávke Mlynky, ležiacej pri ústi Mlyneckého tunela.
Plechová búdka je už kompletne opravená (jej stav v septembri 2005 bol katastrofálny) a aj starú „socialistickú“ tabuľu nahradila plastová. Zastávka nám poskytla aspoň malý úkryt pred vetrom. Vybalili sme pečivo a konzervy s májkou a naládovali sa. Medzitým nám úplne vymrzli ruky a ksichty. Najedení sa presúvame na opačnú stranu Hnilca, späť na asfaltku. Po chvíli stojíme na do polovice snehom zasypanej autobusovej zastávke a nato odbočujeme z cesty (smer Spišská Nová Ves) do osady Rakovec, ktorý je posledným „živým“ miestom v obci Mlynky.
Na železničnej zastávke sa zhromažďujú ľudia, čakajúc na vlak do Červenej Skaly. O 10:40 hodín sme sa na tomto mieste rozhodli ísť ďalej po ceste pozdĺž Hnilca na východ. Asfaltka vyzerala, že ju prešiel pluh, avšak nebolo ešte vidieť žiadnu stopu vozidla. Pod vrstvou asi 5 cm čerstvej snehovej pokrývky však bola ako zrkadlo. Keď prechádzame okolo chatiek v osade Stupy, po trati sa prehnal pluhový vlak, ktorý biely poprašok vychŕlil ponad nás ako vlnu tsunami.
Odhrnutie cesty končilo pri jednom lesníckom objekte, odkiaľ sme to museli prešľapať, čo však nebolo až také hrozné. Menšia úľava nastala až keď sme dorazili do najvýchodnejšej a poslednej osady Mlyniek – Sykavky. Nachádzal sa tam len jeden obývaný dom a dve rozbité. Pri hríbiku sme o 11:30 hodín. Smerovník cyklotrasy ukazuje asi 6 kilometrov do obce Hnilec, turistická žltá značka viedla asi do päť hodín chôdze vzdialenej Brdárky, dedinke na okraji údolia Štítnika. Osada Sykavka má podobne ako Klauzy zvláštne čaro – leží v zachmúrenej doline, bez živej duše široko-ďaleko. Železničná zastávka tu ešte existuje, no niektoré spoje ju prechádzajú.
Vydali sme sa na cestu – ešte sme to nevedeli, ale čakal nás najobtiažnejší úsek. Cesta sa zmenila z asfaltky na poľnú, sneh bol stále hlbší a hlbší, pričom podložie sa značne šmýkalo. Keď si k tomu človek ešte pridá absolútne ticho a hustú hmlu vznášajúcu sa v údolí, začne byť nervózny. Okrem toho už som mal dosť namoknuté rukavice. Niekoľkokrát sme zapochybovali, či ideme správne, ale konečne sme si mohli uľaviť, keď sa pred nami na obzore cez opar ukázala vežička renesančného kostola v Hnilci, hoci ten bol ešte stále ďaleko.
Odklonili sme sa od železničnej trate, prešli dreveným mostíkom ponad rieku a zasneženou lúkou sa dostali na okraj dediny, k futbalovému ihrisku. Krčmu nachádzame na hlavnom námestí priamo pod kostolným vŕškom. Vnútri v opare cigaretového čmudu posedávalo zopár miestnych štamgastov. Krčmár zakúril v piecke. Mali sme asi 12:45 hodín a vlak odchádzal až zhruba o hodinu. S naším vybavením sme medzi tými miestnymi museli pôsobiť ako päsť na oko. Dali sme si len čaj a lokálnu limonádu a otec ešte naviac pivo, čo sme zajedli keksami z vlastných zásob.
O 13:20 hodín tento ušľachtilý podnik opúšťame a postupujeme smerom k železničnej stanici, od kostola po hlavnej ceste smerom na Rožňavu. Aby som mal istotu, spýtal som sa pri dome jednej ženy. Snežiť počas nášho pobytu v hostinci prestalo. K stanici nachádzajúcej sa na južnom okraji obce sa ponáhľame, no keď o 13:40 hodín prichádzame na perón, výpravca nám oznámil, že z Nálepkova má hlásené asi 20-minútové meškanie (pravidelný odchod bol 13:47 hodín).
Odobrali sme sa teda do štýlovej vykúrenej čakárne. Ako hlásila tabuľka, výdaj cestovných lístkov bol pozastavený. Po príchode osobného vlaku vystupuje väčšia skupina prázdninujúcich študentov a do motoráku nastupujeme my dvaja. Počas jazdy sledujeme miesta v Hnileckom údolí, ktoré sme len pred pár hodinami po vlastných prešli.
Na zastávke Dedinky končíme o 14:25 hodín – vzhľadom na to, že ešte bolo skoro na ukončenie túry, zašli sme o 14:50 do osady Dobšinská Maša, do hotela Raj. Hodili sme do seba niekoľko čajov (aj jednu cesnačku) a prediskutovali množstvo záležitostí. Odchádzame odtiaľ až po zotmení, asi o 16:45 hodín smerom k nášmu hotelu na Dedinkách. Po trati akurát prechádzal rýchlik Horehronec do Bratislavy.
Túru končíme ako obvykle na parkovisku hotela Priehrada o 17:25 hodín a smerujeme rovno do reštaurácie. Čašníčky chystali výzdobu, pretože ďalší deň sa tu nahrnie množstvo ľudí kvôli oslave Silvestra, konca roka 2005. Ja osobne som ho oslávil sviečkovými rezmi a šunkovou rolkou s chrenom.
Nasledujúci deň, 31.decembra, sa ráno po zaplatení účtu poberáme domov. Len tak na okraj spomeniem – odchádzajúci rok som po príchode domov si nejak zvlášť nepoctil, proste som ho prespal.

Počasie - hustá hmla a sneženie, miestami veterno
Účastníci - Róbert Nádaskay, Roland Nádaskay
Poznámky, postrehy -

MAPA - trasa turistiky

Fotodokumentácia (výber):


© Text: Roland Nádaskay, Foto: Roland Nádaskay

HLAVNÁ STRÁNKA
TURISTIKA 2005