Slovenský raj - 5.august 2007, ne.



Po šnúre troch turistík v rade nasledoval dvojdňový oddych, no kvôli nepriaznivému počasiu sa dá povedať, že bez straty času. V nedeľu mám znova v pláne pešiu turistiku, tak ako aj naposledy pôjdem sám, keďže Rudolf pohŕdavo odmietol ísť do Slovenského raja.
Vzhľadom na to, že dnes je voľný deň, električku od plynární chytám až o 6:03 hodín. Na stanici kupujem lístok a nastupujem na pristavený rýchlik R 602 Čingov (Košice – Bratislava) s pravidelným odchodom o 6:18 hodín. Obloha je zatiahnutá, čaká ma však dlhá cesta a preto dúfam, že sa dovtedy vyčasí. O 6:49 hodín vlakom Os 7744 opúšťam uzlovú stanicu Margecany a tým pádom aj Hornádsku kotlinu, nasleduje niečo vyše dvojhodinová jazda do východiska turistiky. Po Dobšinskú Ľadovú Jaskyňu, kde od 812-ky odpájajú prívesný vozeň, všetci cestujúci vystupujú. Nasleduje prejazd cez Besnícky tunel, najvyšší bod na tratiach ŽSR, na Horehronské podolie, kde vlak o 9:09 hodín aj ja opúšťam.
Sprievodcovi som zaželal šťastnú cestu, po odchode motoráku ešte urobil nejaké snímky zastávky Telgárt penzión, južného portálu tunela Kornela Stodolu a Telgártského viaduktu. Zaujímavé je, že na Horehroní je pekné počasie, jasná obloha a slnečno, zatiaľ čo mojim smerom, teda na východe, je zatiahnuté súvislou oblačnosťou a vyzerá to možno aj na dážď. Som z toho dosť znepokojený, no keď už som si vybral túto trasu, budem sa snažiť ju prejsť.
Túru zahajujem postupom od železničnej zastávky po štátnej ceste I.triedy č.66 (Brezno – Poprad), pričom sa potýkam len veľmi riedkou premávkou. Pri prameni Hrona sa nezastavujem, len od odbočky sa kochám pohľadom na záver údolia s valom železničnej trate č.173, smerujúcej do západného ústia tunela, a tiež sedlo Besník. Pohľad je to bezpochyby pekný, no viac by som si ho vychutnal za slnečného počasia, aké panuje len niekoľko kilometrov za mojim chrbtom. Hoci mierne pofukuje, nedá sa povedať, že by bola zima, skôr príjemne chladno, osviežujúco.
Úvodné stúpanie končím pri turistickom hríbiku na sedle (994 m.n.m.) o 9:30 hodín, po krátkej pauze na občerstvenie si prezliekam bavlnené tričko za syntetické a v postupe pokračujem proti smeru Cesty hrdinov SNP. Od samotného sedla ešte kúsok stúpam, pričom sa mi otvárajú prekrásne výhľady – na údolie Spišského potoka, ktorý je pravobrežným prítokom neďalekej rieky Hnilec, no najmä na samotné sedlo v pozadí s mohutným masívom Kráľovej hole (1946 m.n.m.). Jej vrchol však bohužiaľ zahaľuje sivobiela oblačnosť. Cenganie zvoncov ma zrazu vytrháva z mojej samoty – na neďalekej lúke sa pasie početné stádo kráv, usmerňované dvoma pastiermi a ich ovčiakmi.
Posledný pohľad na sever vrhám od kríža na okraji hrebeňa Trsteník (v minulosti zvaného aj Trestník), odkiaľ sa široká lesná štrková cesta vnára do lesa. Postupujem dolinou Spišského potoka, východným úpätím vrchu Kozovec (1203 m.n.m.), pričom absolútne ticho vôkol mňa prerušuje len šušťanie mojich vlastných krokov. Nachádzam sa na samom okraji Slovenského raja – túto časť národného parku navštevuje zrejme dosť málo ľudí, preto dávam pozor na značenie, aby som nedajbože nezablúdil. Na „červenej“ diaľkovej trase E8 by to však hádam nemal byť problém.
Po chvíli cesta križuje krištáľovo priezračný potok, prekonáva akési bezmenné sedielko a privádza ma na rázcestie s modrou a žltou trasou (obe vedúce zo Slavošoviec) Pred Čuntavou. Poniže neho z lesa o 10:35 hodín ústim na Starej Čuntave (1126 m.n.m.) – ide o súbor niekoľkých chatiek v okolí horárne Čuntava, nachádzajúcej sa na lúkach v závere údolia Dobšinského potoka. Tu som stretol prvých turistov, český párik postupujúci od Stolice. Trocha sme podebatovali, ukázal som im mapu a súčasne dal nejaké rady ohľadne Slovenského raja.
Od Čuntavy pokračujem po Ceste hrdinov SNP klesaním na miesto zvané Strmá prť, odkiaľ mám dobrý výhľad ako na výrazný zalesnený vrch Buchvald (1293 m.n.m.) na juhu, tak smerom západne na hrebeň Trsteník. Opäť mierne stúpam a nato postupujem lúkou, pričom nanešťastie strácam značku. Behom sa teda musím kúsok vrátiť, no už na najbližšej čistine sa situácia opakuje. Ako som povedal, nechodí sem veľa turistov, takže stopa je v trávnatom poraste nie veľmi dobre viditeľná. Nakoniec sa mi ale na značenej trase podarilo udržať a po prevažne lesom sa ťahajúcom chodníku pokročiť až na rázcestie Nižná záhrada (1086 m.n.m., 11:35 hodín), odkiaľ zasa zdolávam nejaké tie výškové metre.
Za vŕškom Honzovské (1171 m.n.m.) sa predo mnou otvára rozsiahlejšia lúka s akousi poľovníckou chatkou. Narazil som na ďalší párik, ktorý so mnou cestoval v motoráku a pravdepodobne sem vyšľapal z Dobšinskej Ľadovej Jaskyne. Zdalo sa mi, že už som na Hanesovej, no podľa mapy to tak nevyzeralo – až po chvíli so uvedomujem, že mi vlastne ešte kúsok ostáva. Vnáram sa do lesa a klesám zákrutou štrkovky, no už po pár minútach sa ocitám na rázcestí. Síce je neoznačené, ale viem, kde som – Pod Hanesovou II., od teraz to už pôjde ľahko.
Pred piatimi minútami „odbilo“ na poludnie, je teda čas dať si pauzu na obed. Usádzam sa na odpočívadle na okraji lesa, vyberám konzervu a počas hodovania nazerám do mapy. Nato opúšťam Cestu hrdinov SNP a tesne pod ňou sa na rázcestí Pod Hanysejom (myslí sa Pod Hanesovou I.) vo výške 905 m.n.m. napájam na modrú trasu smer Stratená. Chvíľu postupujem úzkym chodníkom cez zmiešaný les, pozvoľna však prechádzam do malebnej doliny Tiesňavy, uzavretej medzi planinkami Hanesová a Skala. Ide o jeden z typických výtvorov prírody, aké sú v Slovenskom raji najviac obdivované. Malé prielomové údolie potoka Tiesňavy je v menšom meradle podobné Tomášovskej Belej. Miestami sa chodník ťahá povyše bystriny, inde na jej úrovni zdoláva skaliskami lemované zúženiny, niekde je zabezpečený reťazami, no v najťažšie priechodnom teréne zdoláva tesninu oceľovým mostíkom vo výške asi dvadsať metrov nad jej dnom.
V samom závere Tiesňav je tok potoka kľudnejší, dolina sa otvára a ja už z diaľky vidím skalné bralá v ústí Stratenského kaňonu. Pred vstupom do obce Stratená (860 m.n.m.) podchádzam vysoký val železničnej trate a o 13:05 hodín prichádzam k zastávke. Na peróne posedáva zopár ľudí, po chvíli ale všetci odchádzajú osobákom na Margecany a ja sa tak v pohode môžem rozložiť, občerstviť sa a zároveň aj prezliecť dlhé nohavice, ktoré mi doposiaľ (najmä v tých zarastenejších miestach) slúžili, no už je na nich až príliš teplo.
Od železničnej zastávky zbieham k hlavnej ceste, prechádzam dedinou a na konci Stratenej, pri viadukte trate č.173 sa odpájam na vedľajšiu asfaltku. Rezkým krokom kráčam pozdĺž rieky Hnilec do osady Stratenská píla, azda najkrajšieho miesta v Slovenskom raji. Päť až šesť drevených chatiek, v zime obyčajne zavalených dvojmetrovými závejmi snehu, stojí na povyše ramena vodnej nádrže Palcmanská Maša, na brehu i v člnoch na hladine striehne na úlovok niekoľko rybárov a na plytčine sa čistia kačky. Nedalo mi na chvíľu sa tu nezastaviť, navyše pri tunajšom prameni som sa príjemne osviežil.
Červená trasa ďalej stúpa nad osadu hore lúkou a napokon sa stráca v listnatom lese. Vrhám posledný pohľad na Stratenskú pílu i v diaľke sa vypínajúci vrchol Havranej skaly s tým, že zasa až o rok. Nato už zdolávam drevené stupačky a po krátkom výšľape postupne zostupujem na Dedinky (795 m.n.m., 14:10 hodín), do centra turistického ruchu v južnej časti národného parku. Turizmus tu ozaj prekvitá, všade kopa ľudí, veľa zahraničných návštevníkov (najmä Čechov a Maďarov, menej už Poliakov či Nemcov). Ktovie kedy som to tu takto videl naposledy?
Hoci už by sa mi hodilo nejaké výdatnejšie občerstvenie, nezastavujem sa tu, predsa len, na mňa je tu až príliš cirkus. Mám ešte čas do najbližšieho vlakového spojenia, preto to potiahnem až do Mlyniek a podľa situácie sa možno aj zastavím v motoreste Hámor. Popri brehu jazera sa teda presúvam k hotelu Priehrada a odtiaľ pokračujem chodníkom v lese až k hrádzi vodného diela Dobšiná. Na železničnej zastávke akurát míňam osobák do Červenej Skaly.
V minulosti sme z Dediniek zvykli do susedných Mlyniek prechádzať popri autoceste č.535, no dnes som sa rozhodol využiť značený chodník, vedúci poza železnicu po južnom okraji obce a ústiaci pri stanici Mlynky, kde s dnešnou túrou finišujem o 14:57 hodín. Objekt stanice som fotograficky zdokumentoval a potom sa už presunul na olovrant do spomínaného motorestu Hámor. Aj tu je pomerne rušno, na halušky so slaninou pár minút musím čakať, no medzitým si pri pollitríku osviežujúcej vychladenej kofoly vychutnávam posledné chvíle v Slovenskom raji a bilancujem tento výlet. Dúfam, že tento rok tu nie som naposledy, absolvovať jesenný „dušičkový“ pochod je pre mňa otázkou cti :)
Motorest Hámor opúšťam o 15:40 hodín, ostatok času trávim posedávaním na peróne. Vlak Os 7783 opúšťa Mlynky o 16:18 hodín, v stanici Hnilec vyčkávame na prejazd rýchlika Horehronec (Bratislava – Košice) a v Nálepkove zasa naťahujeme čas jazdy kvôli pripájaniu „prívešáku“. Zvyšok cesty už len počúvam muziku a dianie naokolo sledujem len čiastočne. Cestujúcimi z obcí na dolnom toku Hnilca sa vlak postupne zapĺňa, do Margecian prichádza o 18:17 hodín.
Osobák na Košice mi ide až o vyše polhodinu. Medzičasom sa motám v okolí staničnej budovy, korzujem po peróne i posedávam na lavičke. Z neďalekého futbalového štadiónu sa ozývajú hlasné výkriky, domáce mužstvo vyhráva 4:1, čo vyvoláva značné nadšenie aj na stanici, kadiaľ sa vracajú „davy“ z dejiska zápasu. Ruch na nástupišti však spôsobuje aj príchod nočného rýchlika Excelsior (Košice – Praha – Cheb), do ktorého nastupuje množstvo prítomných. Môj spoj, osobný vlak č.7815 prichádza krátko nato, o 18:52 hodín.
Do domovskej stanice, Košíc, prichádzam o 19:32 hodín. Akosi sa mi však nechce terigať električkou, preto sa od stanice presúvam okolo Jakabovho paláca na Hlavnú, nasávam atmosféru v centre druhého najväčšieho mesta na Slovensku a domov, na Terasu, pokračujem tradičnou trasou cez Šrobárku a Floriánsku. Zajtra si dám pravdepodobne oddych a v utorok ešte urobím nejakú peknú rozlúčkovú cyklistiku.

Počasie - na stred.Slovensku jasno, od východu pribúdanie oblačnosti, zamračené, bez dažďa, veterno, postupne vyjasňovanie, polojasno a slnečno, tep.asi 20-25°C, v Telgárte o čosi chladnejšie
Účastníci - Roland Nádaskay
Poznámky, postrehy -

MAPA - trasa turistiky

Fotodokumentácia (výber):






© Text: Roland Nádaskay, Foto: Roland Nádaskay

HLAVNÁ STRÁNKA
TURISTIKA 2007