Týždeň po návrate z Tatier sa dávame na ďalšiu túru. Vzhľadom na to, že sneh sa už v našej oblasti roztopil, no na prechádzky v lese bolo ešte priveľa blata, rozhodli sme sa po vlastných prejsť železničnú trať č.142 do Radošiny. Dôvod, prečo sme si predsavzali zdolať niektoré nepoužívané trate teraz, je ten, že v letných mesiacoch úplne zarastajú burinou.
S Rudolfom z domu vyrážame približne o pol siedmej smerom k železničnej stanici Alekšince, o 6:52 hodín ju opúšťame osobným vlakom č.5105 na Nitru. Lístok sme kupovali u sprievodcu vo vlaku do „hornej“ stanice Zbehy, kde o 7:00 hodín vystupujeme. Fotíme odchádzajúci motorák a presúvame sa do čakárne. Z tejto stanice okrem zamestnancov železníc väčšinou nikto necestuje a myslel som, že tomu bude zodpovedať aj kvalita interiéru čakárne. Bol som však príjemne prekvapený – čistá, s tromi lavičkami, stolíkom a dosť vykúrená. Na stenách viseli odchody do Lužianok a aj tie už neplatné do Radošiny. Okienko starého typu, cez ktoré kedysi prebiehal predaj lístkov, je zrejme zaslepené už dlhšiu dobu.
Spomínam si, že som raz videl vystupovať v Zbehoch človeka (upútal ma na ňom skoro rovnaký model ruksaku Salewa, ako mám ja), ktorý potom kráčal ďalej po koľajach na Čab. Tým som sa pre túto cestu vlastne inšpiroval.
O 7:54 hodín má príchod Radeckého vlak Os 5102 z Nitry. Z čakárne sme odišli ešte pár minút predtým, sfotili exteriér stanice, ako aj prichádzajúcu súpravu 810. Tento vlak v stanici končí, avšak cez pracovné dni chodí až do Trnavy. Okrem nášho kolegu, ktorého po výstupe čaká naše vrelé privítanie, ním cestovala ešte jedna rodinka, zrejme tu prestupujúca na rýchlik Bojnice smer Prievidza.
Asi tak o ôsmej teda vyrážame na cestu. Budovu stanice obchádzame po zablatenej poľnej ceste zozadu, potom sa napájame na zarastenú slepú koľaj. Fotím stavadlo s dymiacim komínikom (zriadenec si asi prikúril v piecke), kým nadávajúci železničiar prehadzoval výhybku, aby mohli presunúť motorový vozeň na druhú koľaj. Naša trať sa na zhlaví od koľajiska stanice a kúsok vedie súbežne s traťou č.141. Prechádzame mostíkom ponad potok Andač a od návestidla sa stáčame v smere pravotočivej zákruty. Ďalší mostík vedie trať nad Radošinkou, prameniacou na svahoch Považského Inovca. Na juhovýchode, napriek akémusi oparu, vznášajúcemu sa v povetrí, bolo vidno Zobor a Pyramídu.
Pred nasledujúcou stanicu míňame návestidlo otočené k Zbehom, prechádzame dvomi priecestiami pre poľnohospodárske mechanizmy, označené len jedným prostým krížikom a ocitáme sa pri nelichotivo vyzerajúcej budove stanice Čab-Sila (Radecký ju nazval zastávkou „mlyny“). Okná boli rozbité, vnútri všetko ešte nerozkradnuté zariadenie zaprášené a porozhadzované, no čosi tam predsa zostalo nedotknuté (napríklad dávkovač lepenkových lístkov).
Z diaľky k nám doliehal zvuk rýchlo idúceho vlaku spolu s charakteristickým klepaním koľajníc a aj čas 8:20 hodín sa zhoduje s dobou príchodu Bojnice do Zbehov. Hodný kus sa ešte zároveň s hlavnou koľajou ťahajú aj postranné z družstva, ktoré sú už čiastočne rozobrané. Drevené podvaly po chvíli opäť striedajú betónové. O 8:40 hodín prichádzame do dediny Čab, k zastávke Čab-Sila. Sfotili sme a prezreli si objekt. Na okne bola výveska ešte so starými odchodmi a v bývalej čakárni sa okrem nejakého toho smetia váľala aj drevená tabuľa s označením zastávky, už tak trochu so zoškrabaným náterom potiahnutým nánosom špiny. Keby sme nemali v pláne ísť ďalej, tak by som ju šlohol.
V dedine ideme kúsok asfaltkou nad traťou a na konci ulice sa vraciame medzi koľaje. Trať vedie popri Radošinke s výhľadom na novosadský kostol na vŕšku. Po chvíli preskakujeme kovové podvaly na výhybkách lužianskeho zhlavia a dostávame sa do koľajiska stanice Nové Sady (9:00 hodín). Keď som tu bol v lete 2005 na biku, stáli tu odstavené nákladné vozne – jediné, čo po nich ostalo, sú otrhané plomby.
Po sfotení objektu pokračujeme v ceste. Na tomto úseku sa na koľajach sem-tam objavuje sneh, mierne komplikujúci postup. V Malom Záluží sme prešli priecestie s hlavnou cestou a okolo zastávky sa stočili na námestie. Nachádza sa tam pomník v prvej svetovej vojne, obecný úrad a krčma Flamenco, kam sme zašli na kofolu. Tento podnik je nám dosť známy, viackrát sme sa tu stavili na bicykli. Vnútri je temno, okrem nás iba jeden štamgast, sledujúci v telke nejaký treťotriedny seriál. Po tom, čo každý z nás spratal svoj pollitrík, dali sme sa o 10:00 hodín na postup. Vraciame sa k železničnej zastávke (dnes viac-menej súkromnému domčeku) a odtiaľ pokračujeme po trati, ktorá sa ťahá neďaleko od rybníka. V lesíku pri ceste sa nachádza prameň Lužbetka, v letnom období hojne navštevovaný.
Asi po pätnástich minútach sa dostávame k stanici Kapince, pričom najprv míňame strážny domček a podstupujeme procedúru preskakovania podvalov na výhybkách. Zatiaľ čo v mnohých bývalých objektoch železníc už teraz bývajú ľudia, táto stanica je opustená (i keď vchod do dopravnej kancelárie vyzerá byť udržiavaný). Nákladisko v súčasnosti slúži ako pozemok nejakej súkromnej firmy, ktorá obchoduje so šrotom. Podľa toho, čo som počul, v tejto stanici sa vraj v čase prevádzky križovali osobné vlaky. Dedina sa nachádza nejaký ten kúsok od trate, na vŕšku. Zaujímavosťou je, že za čias dávno minulých stanica Kapince neniesla meno tejto najbližšej obce, ale o čosi vzdialenejších Merašíc (za Uhorska Merőcze).
Prechádzame priecestím a miniatúrnym prierezom, z oboch strán zarastenom tŕstím, ideme ďalej. V naviatom snehu sú otlačené ľudské stopy, možno tiež nejakého nadšenca tadeto kráčajúceho pred nami. O 10:40 hodín prichádzame do Biskupovej, prvej obce okresu Topoľčany. Budova zastávky je obývaná. Keď sme sa na peróne občerstvovali, vyliezol vonku človiečik v monterkách a vyčumoval, či tam nejako neškodíme. Horšie však bolo, že nám akosi začalo popŕchať – vzhľadom na deficit rozumného riešenia situácie som navrhol, aby sme to šli prečkať do hospody, veď je to len taká prehánka. Asi v polceste ulicou to mrholenie ustalo, tak sa vraciame na trať a o 11:00 hodín prichádzame k stanici Malé Ripňany. Obývaná výpravná budova nápadne pripomína alekšinskú. V lete sa mi k nej ani nepodarilo dostať, koľajisko zarástlo neprekonateľnou dvojmetrovou burinou.
Veľké Ripňany na seba z diaľky upozorňujú mohutnými silami poľnohospodárskeho družstva. Tomáša zaujíma skôr hydroglóbus na kopci, keďže sa o nich akurát učia v škole. Veľké Ripňany sú riečkou, ako aj traťou č.142, rozdelené na dve časti. Hodnú chvíľu sa ťaháme popri objekte PD a firmy Belar a za tiahlou pravotočivou zákrutou už nasleduje priecestie a stanica s nákladiskom. Tá má tri koľaje, prevádzkyschopnú však iba jednu. Ešte počas letných prázdnin bola táto stanica jedinou obsadenou na trati (cez pracovné dni) a pôsobila vcelku udržiavane, dnes sa ale zdá, že to má spočítané – dvere vylomené s odchlipnutou mrežou, okná rozbité, interiér vyrabovaný.
Do poludnia chýba už iba desať minút. Na konci dediny sme sa zložili pri betónovom mostíku trate, najedli sa a dorazili zásoby melty. Počas ďalšej pauzy pri lesíku sme ju v podobe moču dostali von. Na zastávke Behynce (časť Veľkých Ripňanov), ktorej čakáreň predstavuje prostú plechovú búdu s ošarpaným modrým náterom, som kolegov ubezpečil, že nám ostáva iba posledný úsek. Na kamennom kilometrovníku pri trati sa skvelo číslo 20, toľko je to od stanice Lužianky (niekdajšia stanica nesúca názov „Zbehy“), odkiaľ kedysi vybiehala trať. Ešte dosť dlho potom postupujeme popri domoch v miestnej časti, kým sa od nich definitívne vzďaľujeme. Od Behyniec sme vyrazili o pol jednej a museli sme si trochu švihnúť, aby sme stihli autobus do Nitry.
Ten posledný úsek bol zároveň aj najťažší, pričom nás značne spomaľovala únava, hlavne nôh a kolien. O 13:25 hodín sme sa teda dovliekli k stanici Radošina, koncovej na trati č.142, odpočinuli si a urobili zopár fotiek. Nestihli sme si ani pozrieť vlečku do bývalého kameňolomu, pretože bežíme na autobus. Od zastávky SAD na rázcestí práve jeden odchádzal, no do Bánoviec nad Bebravou. My sa presúvame na inú zastávku, kde sa už zhromažďujú ľudia a okolo 13:45 hodín prichádza poloprázdny autobus trnavskej SAD-ky od Piešťan. Cestou naspäť sme prešli všetky dediny, ktorými sme na sever postupovali po trati. Autobus dokonca zachádzal aj do časti Sila pri Nových Sadoch.
S Rudolfom som vystúpil na zastávke Zbehy-mlyn, ako ja hovorím, v „Malých Zbehoch“ a Tomáš pokračoval ďalej do Nitry, samozrejme. Peši sme sa vybrali k železničnej zastávke Čakajovce, keďže na prestup na osobný vlak smer Leopoldov sme mali kopu času. Vedľa starých mechanických závor už stáli v igelite zabalené nové, ešte zatiaľ neuvedené do prevádzky. Skočil som si kúpiť kartónový lístok do zbierky. Čakáreň bola mierne zdevastovaná nejakými chuligánmi (čo už, keď ju v noci nezatvárajú). Pomaly sa vraciame do Zbehov a mierime k zastávke Zbehy obec, kde teraz máme možnosť nastúpiť vôbec prvý raz. Aj tento objekt som sfotil zo všetkých uhlov, no i tak hodnú chvíľu len tak posedávame na lavičke. Tu sa taktiež sa predávajú lepenkové lístky, avšak pokladňa je otvorená iba cez pracovné dni.
Vlak Os 5112 prišiel o 15:44 hodín a do Alekšiniec nás doviezol o 15:56 hodín, pričom počas tejto krátkej cesty sa ani neobjavil sprievodca a zviezli sme sa zadarmo. Domov sme došli, ako inak, vyšťavení, ale spokojný s dnešným výkonom (dali sme asi 20 kilometrov pešo). Len tak pre informáciu – už nasledujúci deň chytila zima druhý dych, vrátila sa so snehovou fujavicou a radošinskú trať pravdepodobne zaviala tiež.
Počasie - zamračené, bezveterno, v závere vánok, prehánky Účastníci - Tomáš Radecký, Rudolf Nádaskay, Roland Nádaskay Poznámky, postrehy -
