Narozdiel od poslednej túry nevyrážam nejak extrémne skoro, Rybničnú opúšťam až tesne pred šiestou. Dôvodom je, že idem bez Miša Lauka, ešte sa zotavujúceho z minulotýždňového výstupu na Ostrú Malenicu, navyše namierené mám do neďalekého Považského Inovca. Jazda do východiska túry mi zaberá niečo vyše pol hodiny, auto nechávam pri konečnej autobusov v Kálnici, odkiaľ o 6:50 hodín vyrážam v ústrety vrchom. Cieľom je najvyšší vrch pohoria, jednoducho Inovec.
Od východiska kráčam ešte kus pomedzi domy, asfaltka ma napokon privádza do lyžiarskeho strediska, v lete využívaného ako areál pre zjazdy na horských bicykloch. Prvým stúpaním je práve zjazdovka, nad ktorou sa ocitám na rázcestí Piesky (340 m.n.m.). Z lúčnatého pahorku obdivujem ako bezprostredný Inovec, tak vzdialenejšiu, na severozápade ležiacu Veľkú javorinu. Obloha je ešte zrána trocha zachmúrená, no počas dňa sa má vyjasniť. Asi desať minút mierneho stúpania nad zjazdovkou vstupujem do lesa, v ktorom sa potom držím hodnú chvíľu. Chodník pokrývajú úlomky svorov, tu a tam v záreze lesnej cesty míňam i menšie odkryvy. Táto časť Inovca je na rozdiel od južnej, tvorenej žulovým jadrom a superficiálnymi príkrovmi, v ktorých dominujú vápnité horniny, budovaná metamorfovaným vulkanosedimentárnym komplexom staršieho paleozoika. Okrem toho v okolí Kálnice a Selca vystupujú mladšie, nemetamorfované sedimenty karbónu, obsahujúce zatiaľ neťažené uránové zrudnenie.
Krátku pauzu si dávam v miestach, kde sa stúpanie stáva prudším. Ľahké raňajky z domu už žalúdok vytrávil. Povyše prechádzam sedlom Polámaný vrch (616 m.n.m., 8:15 hodín). Prudké stúpanie riedkym bukovým lesom ma čoraz viac približuje k hrebeňu. S výstupom na Ivanov vrštek (800 m.n.m.) je už stúpanie miernejšie; kúsok prechádzam okrajom zatrávneného rúbaniska, opäť sa mi teda nakrátko otvára výhľad na sever. Obďaleč v lese sa ocitám na rázcestí Pod Ostrým vrchom (830 mn.n.m.), kde tesne pred deviatou nastupujem na červenú trasu, ťahajúcu sa naprieč pohorím od Mníchovej Lehoty do Hlohovca.
Na hrebeni po počiatočnom klesaní na Tri buky (800 m.n.m.) naberám prudké stúpanie, počas ktorého mám možnosť vychutnávať si striedavo výhľady na západnú i východnú stranu. Na druhej menovanej sa rozkladajú mrakmi zatienené Strážovské vrchy, za ktorými badať typický obrys Kľaku, najjužnejšieho výbežku Malej Fatry. Za chrbtom na juhu nechávam Panskú javorinu, ktorú som naposledy navštívil vlani. Západnú stranu obdivujem z vyhliadky pri dvojkríži. Mraky sa nad Považím už roztrhali a z jasnej oblohy páli letné slnko. Na vrchu kopca sa skladám v tieni dubiny a dávam si pauzu na občerstvenie, klasické turistické – rohlík a bravčové na paprike.
Klenutým, na severozápad sa stáčajúcim hrebeňom Považského Inovca, je to príjemná prechádzka. Tempo mám svižné, čas ma netlačí ani náhodou. Po ďalšom čiastkovom klesaní míňam rázcestie Nad studnicami (9:55 hodín), pričom ďalší výšľap ma privádza na Jakubovú (906 m.n.m.). Vrch je to síce nevýrazný, no z nízkeho posedu tróniaceho okraju rúbaniska na jeho temene, je dobrý výhľad na sever. Dívam sa na obec Selec, ležiacu v doline podo mnou, kúsok opodiaľ sa vypínajúci vrchol Inovca a vychutnávam absolútne ticho, rozliehajúce sa po okolí. Ponad rúbanisko sa vznáša dravec, plachtiaci na pozadí belasej oblohy. Výšľap, ktorý nasleduje, ma privádza na Rafajovu kótu (896 m.n.m., 10:23 hodín). V rýchlosti volám domov, oznamujúc kde sa vlastne pohybujem, nato sériou dvoch či troch prudších stúpaní pokračujem na Palúch (1004 m.n.m.), vyhliadku na južnom okraji vrcholu Inovca. Ten samotný je schovaný v lese, bez výhľadov. Hodinky síce ukazujú ešte len štvrť na dvanásť, no pauzu na obed nevynechávam – hoci iba krátku.
Kúsok pod najvyšším bodom míňam rázcestie Pod Inovcom (940 m.n.m., 11:35 hodín), odkiaľ už kráčam po zelenej trase, prudko zostupujúcej na Selec. Dole k obci mi to trvá asi trištvrťhodinu, smerom nahor by to asi nebolo najpríjemnejšie. Spod výrazného vrchu Hradisko (732 m.n.m.), ktorý trasa traverzuje, schádzam naprieč lúkou do stredu obce, kde si v chladnej vode potoka oplachujem spotené ruky a tvár. Uniknúť pred poludňajšou páľavou v tieni krčmy sa mi nepodarilo, otvárajú až o dve hodiny. Bez zdržania teda pokračujem po zelenej trase nad dedinu, kde som nútený obísť už zdiaľky silno čpejúcu nelegálnu skládku a nato sa predrať hustým porastom na okraji lúky. Keďže značky v týchto miestach chýbajú, správnosť trasy kontrolujem podľa GPS-ky. Pauzu si dávam pri akejsi chatke, ktorej súčasťou je na moje potešenie aj ohnisko s lavičkami.
Stúpanie naprieč pokosenou lúkou ma privádza na okraj lesa, ktorým zelená trasa pokračuje na Beckov. Ešte predtým však z lúky obdivujem výhľady na okolie – na masív Inovca, na Trenčín i vzdialenejšie, no jasne sa črtajúce Vršatecké bradlá. V lese kráčam už v podstate mimo zelenej značky, orientujem sa podľa GPS-ky. Západne od Lazového vrchu (545 m.n.m.) sa ocitám na akomsi sedielku, pokrytom kremencovou suťou, odkiaľ začínam klesanie smerom do Kálnice. Po chvíľke chôdze krížom cez riedky les sa dostávam na širokú lesnú cestu schádzajúcu bezmenným údolím. Na jeho opačnom konci sa napájam na významnejšiu, no stále ešte prašnú cestu, vedúcu nivou Rybníckeho potoka k severnému okraju Kálnice. Dostávam hrozný smäd; voda mi už došla, uvažujem preto, že by som sa zastavil v dedine na kofolu. Miestna krčma sa mi však nie veľmi pozdávala. Pokračujem teda na opačný koniec dediny k autu, v rýchlosti sa oplachujem v potoku a nato vyrážam smerom domov. Túru končím o 14:40 hodín, teda pomerne zavčas – nemôžem sa však sťažovať, že by som toho dnes videl málo.
Počasie - spočiatku zamračené, neskôr vyjasnenie, jasno, slnečno, mierne veterno, 28-30°C Účastníci - Roland Nádaskay Poznámky, postrehy -
