Považský Inovec - 4.január 2008, pi.



Je chladné ráno, vietor sviští pomedzi uličky podhorskej obce Podhradie, šľahá o múry zrúcanín Topoľčianskeho hradu, oblohou sa prevaľujú masy sivých a belavých oblakov. Po zľadovatelom chodníku stúpam hore dedinou a v myšlienkach sa vraciam o mesiac nazad. 7.decembra sme na Agrokomplexe oslávili takzvanú stužkovú, dnes máme jej dozvuky. Pôvodne som neplánoval prísť, no neskôr by ma neúčasť zrejme mrzela. Podrobnosti som sa dozvedel od Jana Harbuľáka – 4.januára Nového roka 2008, v piatok o 15:00 na Duchonke. Rád by som však predtým absolvoval nejakú turistiku. Za cieľ volím vrch Panská javorina.
Ešte za tmy nasadám v Lužiankach, kam ma doviezla autom mama, na osobný vlak č.5051 (pravidelný odchod 6:53 hodín), ktorý okolo pol ôsmej v Topoľčanoch opúšťam. Na miestnej autobusovej stanici sa od okoloidúcich márne snažím zistiť nástupište na Podhradie, no poradili mi spýtať sa v prijímacej budove. Hodnú chvíľu postávam na peróne, v ceste pokračujem takmer prázdnym lokálnym autobusovým spojom o 8:00 hodín. Niečo po pol deviatej vystupujem v Podhradí (435 m.n.m.) a zo zastávky kdesi v strede obce začínam stúpať.
Späť na úvod. Vietor duje, ruky mrznú, obloha je zatiahnutá. Z námestíčka ležiaceho priamo pod múrmi zrúcaného hradu sa stáčam po poslednej ulici obce, ústim na snehom pokrytú spevnenú cestu a pokračujem do ľudoprázdnej chatovej osady. Tu nastáva prvé vetvenie turistických trás, ďalej postupujem po žltej. Schádzam na úzky chodník a údolím Tomanovej klesám do doliny potoka Železnica. Vyšľapaná stopa sa tu stráca. Určitý úsek potom stúpam lesom, začínam sa potiť, preto si dávam jednu či dve pauzy na oddych. Povyše ústim do exponovaného terénu, stále však kráčam po širokej lesnej ceste, a s hrôzou zisťujem, že pomerne veľké plochy okolitých kopcov pohoria Považský Inovec sú totálne odlesnené. Či príčinou bola likvidácia nejakého polomu alebo cielený výrub, to neviem.
Kedysi som mal z tejto oblasti, čo sa pešej turistiky týka, trocha obavy, kvôli zastaralému a neprehľadnému značeniu, no opak je pravdou. Prakticky nie je šanca zablúdiť, miestnym značkárom teda patrí veľká pochvala. Počasie mi veľmi nepraje, nebo je čoraz tmavšie, tmavosivé, vietor však mierne stratil na intenzite. Vrchol Panskej javoriny (942,6 m.n.m.), inak vcelku nenápadného kopca, zahaľuje hmla. Stúpanie je postupne prudšie, no nič hrozné. Na mieste zvanom Jamka sa moja žltá trasa zbieha so zelenou, vedúcou taktiež z údolia Železnice, pričom obe pokračujú na severozápad k vrcholu. Po chvíli vstupujem späť do lesa, ihličnatého, zasneženého.
Do cieľa prichádzam o 10:35 hodín. Hore duje ako nikde inde, napriek tomu sa skladám a vyberám proviant. Vajce natvrdo, chlieb, konzerva... kým som to všetko dal dohromady a zjedol, vymrzli mi ruky, ktorým veľmi neprospela ani manipulácia s mapovými listami. Inak je vrchol pomerne fádny, len čiastočne otvorený, bez výhľadu. Križujú sa tu tri turistické trasy, smerom na sever sa po hrebeni dá pokračovať na najvyšší vrch pohoria, Inovec (1041 m.n.m.). Spojka k hrebeňovej červenej však vyzerá byť najmenej prechodená. Ľudí nikde niet, široko-ďaleko som naisto jediný turista.
Po preskúmaní ďalších možností pokračovania zostupujem tou istou cestou, z okraja lesa, spomínaného rázcestia na Jamkách, však klesám po zelenej. Hodný kus je to klesanie cez rúbaniská, poniže poľovníckej chaty Hubertka, kde si dávam krátku prestávku, postupujem kúsok lúkami a nato opäť lesom, prudko po úzkom chodníku. Po návrate do údolia potoka Železnica (12:15 hodín) sa skladám pri štýlovej horárni a obedujem. Medzičasom sa aj počasie umúdrilo, obloha sa vyjasnila dobelasa, môžem len ľutovať, že som na túru nevyrazil hodinku-dve neskôr. Človek však nikdy nevie...
Zelená trasa sa ťahá údolím Železnice prakticky až po Duchonku. Názov doliny nie je náhodný, kedysi tadiaľto skutočne viedla štreka – lesná úzkorozchodka, zrejme už dávno zrušená, nakoľko teleso už neexistuje, zachoval sa miestami val trate a betónové základy mostov. V údolí je až božský kľud, prerušuje ho azda len zurčanie potoka. Súvislá snehová pokrývka len tu a tam odkrýva pod povrchom asfaltovú cestu, ktorú kopíruje akási cyklotrasa. Tempo mám schválne miernejšie oproti normálu. Opäť nestretávam nijakého živého tvora, s výnimkou príchodu na okraj rekreačnej oblasti Duchonka.
Zelená trasa z údolia Železnice ústi na rázcestie Duchonka-polesie (cca 285 m.n.m., 13:25 hodín), kde sa nachádza konečná autobusov z Topoľčian. Po krátkom telefonáte s Janom (dozvedám sa, že práve dorazili do Topoľčian), sa presúvam po autoceste k pamätníku a nato krížom cez vyľudnený kemping k priehradnému valu vodnej nádrže. Hladinu jazera brázdi niekoľko korčuliarov, ostatní sa motajú pri brehoch či posedávajú v reštaurácii. Túru končím o 13:50 hodín.
Pár minút som sa pomotal v okolí hrádze, vychutnával pekné počasie, výhľad na slnkom zaliaty masív Inovca, nato tiež zakotvil v tej reštike. Čosi som aj jedol, tuším polievku, ale väčšinu som strávil „meditovaním“ na šálkou čaju. Vonku bolo chladno a kolegov nikde. Tesne pred treťou som vyrazil smerom k autobusovej zastávke pri hlavnej ceste, kde vystihujem práve príchodzí autobus. Po vyvalení tých 30 tiel vyrážame k chatovej osade, no ešte pri ceste Andrej náhle skupinu zastavil, keďže pokladal za potrebné vyzbierať dlžné peniaze za ubytovanie ešte pred rozpútaním celej tej srandy. Kolegovia sa trocha divili, čo na tej Duchonke robím tak zavčas, podaktorí mi už pripisovali peších 50 km z Nitry, nevyhol som sa teda vysvetľovaniu...
Na chate sa s dozvukmi začína hneď po odchode správcu, ktorý ešte polhodiny po našom príchode doťahoval skrutky na dverách. Kúrenie zapíname na plné pecky, čo neskôr ľutujeme (ja určite), do krbu prikladáme čerstvo naštiepanú preglejku (tiež nápad...), po príchode Kazána a Jany Magátovej nasleduje diskusia, čo s mäsom. Kazán zrejme pokladal prípravu guláša vo svojej réžii za záležitosť života a smrti. Niektorí sa do polnoci dostali „pod obraz“ aj niekoľkokrát, kým my (rozumej Kazán a ja) sme zvolili taktiku priebežnej likvidácie rumu riedeného kolou, takzvaného „cuba libre“. Niežeby sme len pili – okrem toho ohovárame nezúčastnených, šomreme na hlasnú muziku a rozprávame sprosté vtipy. Kým mi alkohol stačil stúpnuť do hlavy, uvedomil som si, že o pár mesiacov už drvivú väčšinu z prítomných pravdepodobne nikdy nestretnem. Prídu zasa ďalší...

Nasledujúci deň len v krátkosti. Okolo štvrtej ráno sa mi konečne podarilo zaspať, podľa zoznamu v hale som vydržal dlho, vlastne lepší bol len Laco. Dlho som si ale nepodriemal, z postele ma vyhnalo až dusivé teplo na ubikáciách. Pomaly som začal baliť veci, rozlúčil sa s osadenstvom našej izby (Jano, Laco, Jana M., Kazán, Zeleňák) a okolo 9:45 hodín vyrazil od chaty, ktorej meno sa mi medzitým vytratilo z pamäte, smerom k zastávke. Teplota je opäť v mínuse, tak ako včera.
Autobus nejakú tú minútku meškal, do Topoľčian dorazil s minimom cestujúcich na palube o 10:30 hodín. Na železničnej stanici po nákupe lístkov musím pár minút vydržať, vlakový spoj (Os 5002) mám až o 11:11 hodín. V Lužiankach koniec cesty pred dvanástou, chýba prípoj na Leopoldov, presun domov autom s otcom.

Počasie - spočiatku veterno, hmlisto, resp.zamračené, neskôr ubúdanie oblačnosti, jasno, slnečno, tep.asi -5°C
Účastníci - Roland Nádaskay
Poznámky, postrehy -

MAPA - trasa turistiky

Fotodokumentácia (výber):






© Text: Roland Nádaskay, Foto: Roland Nádaskay, Jana Magátová

HLAVNÁ STRÁNKA
TURISTIKA 2008