Ózd - 3.august 2006

Ózd - 3.august 2006, št.

Jeden deň sme teda mali takú morálnu pauzu, potom sme opäť vyrazili na cesty – konkrétne na vlakovú fotovačku do Maďarska. Tentoraz s nami išiel aj dedo Tibor, ako prekladateľ.
Z Košíc vyrážame pomerne skoro, o 6:05 hodín rýchlikom R 804 Sitno (do Bratislavy cez Zvolen) z nástupištia 1A. Hustá hmla nás obklopuje hneď po výjazde z Košíc. Prvou zastávkou je Haniska pri Košiciach, ďalej Moldava nad Bodvou a nato z roviny naberáme stúpanie po úpätí Slovenského krasu. Po prechode trojkilometrovým Jablonovským tunelom stojíme v Rožňave a po krátkom úseku jazdy úžinou rieky Slaná medzi Plešiveckou a Slilckou planinou, v uzle Plešivec.
Tu prechádzame do roviny Juhoslovenskej kotliny, kde trať vedie naďaleko Slanej ako jednokoľajná. Našou záverečnou zastávkou je Tornaľa – staničná budova je jednoduchá, stará, zrejme ešte z roku 1874, kedy bola otvorená železnica Bánréve – Dobšiná (dnes úseky tratí č.160 a 167). Pri prejazde poslednými dedinami za mestom sa vynárame z hmly a naše tváre vystrčené do okien hrejú prvé lúče slnka. Trať sa pomerne prudko stáča z južného smeru na západ, vchádza do stanice Lenártovce, kde o 7:40 hodín my končíme jazdu.
Iné rýchliky tu nestoja, tento však áno – križuje sa tu totiž so zrýchleným vlakom Ipeľ od Zvolena. Oba zakrátko odchádzajú svojimi cestami a my traja prestupujeme do maďarskej súpravy, tvorenej rušňom M41 a niekoľkými modernými, na osobák pre nás až veľmi „luxusnými“ vozňami. Ešte pred zahájením jazdy nám cestovné doklady kontroluje maďarský sprievodca (po hranicu totiž nie sú žiadne zastávky). Cestu cez hranicu platí aj dedo, avšak na tratiach v Maďarsku to už má ako občan EÚ nad 70 rokov zadarmo. Vlak Os 6311 (slovenské označenie) opúšťa stanicu Lenártovce o 7:51 hodín a smeruje na východ. Zakrátko prichádzame k súbehu s traťou č.160 a odpájame sa; prechádzame štátnou hranicou, no to sme ani nespozorovali, prakticky hneď sme na okraji obce Bánréve a vstupujeme do prvej stanice MÁV. O 7:55 hodín opúšťame krásny maďarský vozeň a po výstupe na perón nás čaká pasová kontrola. Do vlaku ponastupovali nejakí miestni a ten sa potom vydal na cestu smer Putnok, Sajónémeti a Miskloc Tiszai p.u.
Máme dosť času na prestup, zabehol som skontrolovať odchody vlakov a potom sa motáme v okolí staničnej budovy. Tá bola počas pohraničných bojov v rokoch 1918-19 sporným bodom, pretože išlo o križovatku tratí do Fiľakova a Dobšinej. Vtedy trať pokračovala z tejto stanice do Aboviec rovno na sever. Keď nakoniec československé vojsko muselo Bánréve opustiť, spomínaný úsek zanikol a pre plynulejší prechod vlakov ČSD vybudovali zákrutu (jej okraj vedie len pár desiatok metrov od štátnej hranice) z Aboviec do dnešnej stanice Lenártovce. Do vystavania tejto stanice úlohu železničnej colnice plnila Rimavská Seč.
Hneď za okrovo-hnedou budovou stanice Bánréve je inštalovaný pomník padlým v prvej svetovej vojne, na ktorom sú navyše doplnené menšie tabule z druhej svetovej vojny a antikomunistickej revolúcie roku 1956. Z prednej strany je na objekte osadená pamätná tabuľa trate Miskolc – Bánréve (125 rokov). Na záver sme si ešte prezreli mapu „Gömöri táj“, teda gemerskej krajiny a nasadáme do jedného z vozňov R 5420 prišlého z Miskloca. Vlak vyráža o 8:47 hodín, takže hneď ako dieselový rušeň M41 (niečo ako u nás rad 750) prešiel na opačnú stranu súpravy. Bánréve je preň totiž zachádzka – ako keď ide tatranská električka z Popradu do Lomnice (to je však jednotka, teda posunovanie odpadá).
Prechádzame krajom dediny, ponad rieku Slaná (tu v Maďarsku „Sajó“) a vstupujeme do údolia riečky Hangony, ktorá sa pri Sajónémeti do Slanej vlieva. Tam je naše prvé zastavenie. Sedíme vo vozňoch pre zmenu delených na kupé, evidentne starších a kvalitou zaostávajúcejších (teda oproti tomu prvému maďarskému vlaku). Pozorne striehnem na každú príležitosť fotiť. Po chvíli prichádza sprievodca v charakteristickej uniforme MÁV a kontroluje naše medzinárodné lístky, pričom na ne zapisuje vlak a čas. Nato sa ma spýtal, či aj ja s Rudolfom sme „Magyar igazolvány“, čiže zahraniční Maďari ako dedo Tibor. Záporne som pokrútil hlavou a doplnil slovenským „nie“.
Nasleduje stanice Center; tá je viac-menej mimo osídlenia, pohyb cestujúcich je minimálny. Z dopravnej kancelárie vychádza výpravca s červeným kepi na hlave, typickým pre Magyar Államvasutak (Maďarské štátne železnice) – naopak naši železničiari nosia brigadírky sovietskeho typu. Pokračujeme zastávkou Ózd alsó (čosi ako „dolná stanica“) – betónový perón a strohý prístrešok s podchodom. Mesto Ózd je pomerne rozťahané, hlavná stanica, kam prichádzame o 9:04 hodín, leží zhruba niekde v jeho strede. Je to klasická výpravná budova MÁV starého typu (ako keby som videl Podbrezovú alebo Nitru, no tá nemá tak štýlovo zvýraznené okraje stien a okien).
Žlto-červená lokomotíva M41 sa dáva do pohybu a presúva sa na opačnú stranu vlaku, to my však opúšťame okolie stanice a popri hlavnej ceste smerujeme do centra. Hneď na križovatke narážame na zaujímavý objekt – malú chladiacu vežu, zrejme pozostatok nejakého bývalého závodu, lebo stála takmer medzi domami. Po ľavej strane autocesty sa nachádza areál Ipari park (priemyselný park), ktorým sa železničné vlečky ťahajú celkom ďaleko od stanice; jednu z nich podchádzame popod oceľový most podobný Podhoranskému viaduktu.
Ózd kedysi nebolo mesto; je tvorené množstvom osád banského charakteru, pretože v jeho okolí boli veľké zásoby železnej rudy. Centrum za veľa nestojí, ide len o malé námestíčko a korzo pri hlavnej ceste. Nemôžme sa ani niekde občerstviť, chýbali nám maďarské forinty. Pomalým krokom, aby sme zabili čo najviac času do odchodu najbližšieho vlaku, sme sa presunuli späť k železničnej stanici a v čakárni si dali vlastnú desiatu. Postupne sa zbierajú ľudia. Čas si krátim prezeraním siete mapy MÁV a nástenky, na ktorej okrem iného visel aj plagát ŽSR, týkajúci sa pohraničného styku na prechode Lenártovce – Bánréve.
Do stanice najskôr dorazil InterPici vlak (niečo ako zrýchlený) od Miskolca a zakrátko aj vyrazil na spiatočnú cesty. Väčší záujem ľudí bol o osobák R 5415; na ten sadáme aj my a vyrážame po signále výpravcu o 11:15 hodín. Opäť teda údolím Hangony na severnom okraji pohoria Heves-Borsodi Dombság cez dolnú stanicu Ózd, stanicu Center a zastávku Center alsó, ktorú sme pri predchádzajúcej jazde prešli. Mierne kopčeky sa znova menia na rovinu. Stojíme ešte v Sajónémeti a za riekou Slanou v zastávke Bánrévei vízmű (vodárne).
Do uzla Bánréve prichádzame o 11:34 hodín. Tentoraz čakáme na spoj len pár minút. Kým pri našom odchode do Ózdu tu bola pristavená slovenská 810-ka (z depa Fiľakovo), teraz pôjdeme maďarským Bzmotom. Prechádzame pasovou kontrolou, pričom na požiadanie som od maďarského colníka dostal pečiatku, a nasadáme. Okrem nás troch cestuje ešte jedna maďarsky hovoriaca dievčina. Vlak so slovenským označením Os 6345 opúšťa Bánréve o 11:41 hodín a chvíľu na to územie Maďarskej republiky. Míňame súbeh s traťou č.160 (Košice – Zvolen) a už o trištvrte na dvanásť sme v Lenártovciach. Tie sú na tomto druhom ťahu západ – východ na 118.kilometri (od Zvolena, GVD 2005/06), teda asi v jeho polovici.
Budova stanice má takú zvláštnu atmosféru; ide o klasickú socialistickú stavbu a možno práve to v človeku vyvoláva nostalgiu obdobia, keď železnice boli na vrchole svojho technického i ekonomického rozmachu. Rovnako čakáreň návštevníka ohúri – vysoký strop, vchod aj východ bohato presklenný, bridlicou obkladané steny. Okno pri pokladni snáď väčšie ako v Bratislave hlavnej stanici, no tu už zrejme dlhšie neplní svoj význam, po nahliadnutí za záves človek vidí len jednu skriňu a holé steny. Aj tak si nemyslím, že tadeto kedysi cestovali nejaké kvantá ľudí, aj druhá časť čakárne, tá „komornejšia“, je vybielená a zamknutá. Atmosféru navyše dotvára niekoľko starých elektrických ohrievačov, ktoré rozhodne nemôžu stačiť na vykúrenie tohto priestoru v treskúcej zime.
Vlak nám ide až o niečo vyše hodinu a tento čas musíme nejako stráviť. Najskôr tam len sedíme a delíme sa o dojmy z návštevy našich južných susedov, potom som si šiel trocha natiahnuť nohy prechádzkou okolo budovy. Hneď vedľa bol starý tehlový vodojem, na koľajach zopár nákladných vozňov. Zašiel som za stanicu a pokochal sa výhľadom na rovinu na okraji s miernymi pahorkami, tvoriacimi južnú hranicu Slovenska. Dedina, ktorej názov stanica nesie, je vizuálne dosť ďaleko a ešte k tomu ich delí Slaná. Je pekné počasie, pekný deň a ja si dávam záväzok, že do tohto svojského, Bohom zabudnutého kraja sa vrátim, ale ako cyklista.
Zvyšné chvíle som potom preležal na lavičke v hale, kým konečne nenastal čas pobrať sa na perón. Ako prvý však prichádza vlak Plešivec – Lučenec, do ktorého nasadá naša spolucestujúca z Maďarska. Myslel som, že cestuje niekam na Slovensko, avšak teraz ma napadá, že ak by išla z Bánréve niekde do Salgótarjánu (cez Fiľakovo), mala by to bližšie vlakom našim územím. Prichádza aj osobák č.6267 a oba sa tu križujú. Náš odchádza ako prvý o 12:58 hodín a zatáčkou sa dáva na sever. Len jeden motorový vozeň 810 je takmer plný, v zastávkach Abovce, Riečka, Štrkovec a Včelince (tamojšími patriotmi premenovaná na Lenku) ľudia pribúdajú, no väčšina vystupuje v Tornali, centre tejto časti Gemerského regiónu. Za Tornaľou absolvujeme zastávky Gemer, Bohúňovo, stanicu Gemerská Hôrka a o 13:42 hodín sme v Plešivci, konečnej. Prestupuje sa na pripravenú súpravu vlaku Os 6407 s pravidelným odchodom o 14:08 hodín. Nie je až taký nával, takže v prípojnom vozni 011 zatiaľ sedíme sami.
Dusno spojené s dlhodobejším posedávaním vo vlakoch nás začína zmáhať. Pitiva máme ešte stále dosť. Čaká nás dlhá cesta do Košíc, 84 kilometrov. Prvá zastávka za Plešivcom je v osade Vidová, administratívne patriacej k obci Slavec. Nasleduje stanica Slavec jaskyňa s vlečkou do vápenky Carmeuse. V tomto kúte doliny rieky Slaná je trať dvojkoľajná. Chvíľu čakám vystrčený v okne s riadnou grimasou na ksichte od ťahu vzduchu, no záber výhybne Brzotín sa mi vydaril. Ďalej stojíme v uzlovej stanici Rožňava, Joviciach a Lipovníku. Konečne prichádza sprievodkyňa – tá, ako keď sme išli do Zádielu na túru. Niekoľko minút a tri kilometre potom sedíme v tme Jablonovského tunela, ktorý nás privádza do Košickej kotliny. Od domova sme však stále ešte dosť ďaleko. Začínajú pristupovať väčšie počty cestujúcich – hlavne v Turni, Moldave a následne dedinách, ktoré už tvoria bezprostredné okolie Košíc.
Na tretie nástupište našej domovskej stanice prichádza motorák o 15:57 hodín. Nato presun k električke a domov, na Terasu.

Počasie - polojasno, slnečno, poobede zamračené, bez dažďa , bezveterno, max.26°C
Účastníci - Tibor Nádaskay st., Rudolf Nádaskay, Roland Nádaskay
Poznámky, postrehy -

Fotodokumentácia (výber):

HLAVNÁ STRÁNKA
TURISTIKA 2006