Nízke Tatry - 27.júl 2009

Nízke Tatry - 27.júl 2009, po.

Víkend využívame na oddych po prvom týždni strávenom v Košiciach, počas ktorého sme urobili tri akcie, naposledy neúspešný výstup na Lysú Stráž pri Prešove. V nedeľu večer som s Rudolfom vyrazil do mesta, aby sme sa stretli s Michalom a prebrali plány na pondelok. Kolegom navrhovaný výstup na Stolicu sme z hľadiska časovej náročnosti zamietli, i keď nesporne by to bola výborná túra, zhoda nastala pri možnosti výstupu na Kráľovu hoľu v Nízkych Tatrách.
Ráno sa prebúdzame do zachmúreného dňa, krajina leží ponorená do hmly, predpovede však nadnes hlásia pekné počasie. Na Železníkoch sme nasadli do nesprávneho autobusu (č.15), ktorý cez pracovné dni nezachádza k železničnej stanici a preto sa z Palackého ulice musíme presunúť po vlastných. Prichádzame akurát načas, kupujem lístky a nasadáme na tradičný rýchlik R 602 Čingov (Košice – Bratislava) s odchodom o 6:02 hodín. Na palube tohto vlaku trávime necelú polhodinu, za Bujanovským tunelom už netrpezlivo vyčkávame na chodbe a pozorujeme hru slnečných lúčov zľahka presvitajúcich cez nízku hmlu a závoj vodnej pary vznášajúcej sa nad hladinou Ružína. O pol siedmej opúšťame Čingov v uzlovej stanici Margecany, do vlaku pribúda ďalšie kvantum cestujúcich, my sa presúvame do haly stanice. Hustá hmla visí aj nad Margecanmi, Roháčku zahaľuje až po úpätie, no počas čakania na prípoj sa začína trhať.
Osobný vlak č.7744 (Krompachy – Č.Skala) prichádza o 6:50 hodín, nastupujeme do prednej časti motorovej súpravy, keďže prívesné vozne budú po Nálepkovo odpájať. V Gelnici väčšina z osadenstva vlaku vystupuje, okrem toho tu asi desať minút čakáme na prejazd motoráku z opačného smeru, v staniciach na južnom okraji Slovenského raja zasa vlak opúšťajú turisti. Ostávame už iba my a partia Čechov, smerujúcich zrejme tiež do Nízkych Tatier. Čas sa vlečie, stanice ubiehajú, cieľ stále v nedohľadne – celá jazda údolím Hnilca trvá asi dve hodiny, za Vernárom prechádzame na Horehronie (časť stredného Slovenska), pričom vlak z najvyššieho bodu slovenských železníc (Besnícky tunel, m.n.m.) klesá do Telgártu. Spolu s Čechmi vystupujeme z 812-ky o 9:08 hodín v zastávke Telgárt penzión. A môžeme začať...
Neobvyklé pomenovanie „penzión“ si zastávka vyslúžila ešte v časoch krátko po výstavbe trate Gelnica – Červená Skala (1933-36), kedy tu z bývalých ubikácií stavebných robotníkov zriadili ubytovňu. Okrem toho sa priamo za zastávkou nachádza ústie Tunela Kornela Stodolu (Telgártska slučka) a povyše nej zasa železničný viadukt. Kým Češi sa na zastávke skladajú a pochod začínajú raňajkami a cigaretkou, my vyrážame v ústrety karpatským horám. Kúsok postupujeme po krajnici hlavnej cesty č.66 (Brezno – Poprad) do stredu obce (890 m.n.m.), kde sa to priam hemží tunajšími „aktivačnými pracovníkmi“. Pri kostole trochu blúdime, na križovatke je značenie dosť nejasné. Na samom konci obce sa nakrátko zastavujeme pri prameni, ovlažujeme ruky a následne už po prašnej lesnej ceste začíname výraznejšie stúpať.
Značená trasa nás vedie riedkym ihličnatým lesom, do ktorého tu a tam zasahujú lúky, rozliehajúce sa takmer po celom podhorí Kráľovej hole. V nižších polohách sme niekoľkokrát natrafili na drobné skupinky až jednotlivých počerných zberačov lesných plodov, najmä černíc. Stúpanie je pomerne prudké, v slnečnej páľave dnešného jasného dňa dá riadne zabrať. Rudolf a Michal za mnou miestami slabo zaostávajú, keď pozorujú a fotia život lúčnych spoločenstiev. Trávnaté plochy sú s rastúcou výškou sporadickejšie, chodník sa zužuje a sklon stúpania zväčšuje, doposiaľ obmedzený výhľad na kopce Stolických vrchov a Telgárt sa stráca, obklopuje nás les. Hneď skraja sme učupené pod jedným smrekom objavili dve nádherné muchotrávky s klobúkmi priemeru dobrých 15 cm. Ozaj rarita. Kúsok stúpame hustejším lesným porastom až ústime na čerstvým vápencovým štrkom spevnenú lesnú cestu, pretínajúcu náš chodník. Na moment strácame značku a nachádzame ju až za zákrutou približne 100 metrov naľavo dole touto cestou.
Prostý, vyše dvadsať rokov starý smerovník oznamuje zmenu smeru, zo spevnenej cesty sa stáčame nazad do lesa, tentoraz ešte hustejšieho, skoro až strašidelného. V nepreniknuteľnom poraste smrekov a jedlí je vyšľapaná iba jediná úzka cestička, všade cítiť vôňu tlejúceho ihličia a húb, len sem-tam nás z lesného stereotypu vytrhnú mohutné erodujúce bloky metamorfovaných granitoidov. Kľukatiaci sa chodník nás z lesa vyvádza na vyjazdenú cestu okupovanú lesníkmi, ktorí sa pri našom mierne hlučnom postupe veru netvária práve nadšene. Vstupujeme do polomoviska posiateho hustou vegetáciou všemožnej buriny. Les je čoraz redší, vyššie je už stojí iba niekoľko osamotených ihličnanov, predsunutých v pásme kosodreviny. Netrvá dlho a kosodrevina nás úplne pohlcuje. Chodník je priam schovaný medzi jej hustými vetvami, porastenými dlhým bodajúcim ihličím. Na niekoľkých miestach ležia vnútri krovia ostrovčeky bez porastu, vyplnené spoločenstvom lúčnych bylín a najmä vysokou, vo vetre sa vlniacou zelenou trávou. Rudolf správne poznamenal, že sa nám ponúkajú obrazy ako zo Švantnerových diel... už len blúdiaca nevesta hôľ Zuna chýba...
Za najväčšou húštinou kosodreviny sa ocitáme pod Kráľovou skalou (1690 m.n.m.), tvorenou vystupujúcimi a pomaly sa rozpadávajúcimi ortorulami. Otvára sa nám jasný výhľad na náš cieľ – vrchol Kráľovej hole, vskutku holý ako hlava plešatého muža, a jeho bezprostredné okolie. Svahmi najvyššieho vrchu príznačne pomenovaných Kráľovohoľských Tatier sa vinie asfaltová cesta od Šumiacu, slúžiaca pre potreby zásobovania vysielača Slovenských rádiokomunikácií. Poniže v žľabe Zubrovice stúpa k vrcholu menej náročná červená trasa (časť Cesty hrdinov SNP) a po nej rezkým krokom kráča skupina českých turistov z vlaku. Na Kráľovej skale si okolo 11:45 hodín dávame asi 15 minút pauzy na občerstvenie, okrem toho obdivujeme panorámu Horehronského podolia s obcami Telgárt a Šumiac a tiež hradbu kopcov Muránskej planiny a Stolických vrchov, z ktorých najvýraznejšie vyčnieva Stolica (1476 m.n.m.).
Pri zostupe z Kráľovej skaly obdivujeme pravidelný rozpad vystupujúcich skalných blokov, typický pre granitoidné horniny. Opäť prechádzame kosodrevinou, v týchto miestach však podstatne redšou, pričom na styku chodníka s asfaltkou sa ocitáme na sedle Snehová jama (asi 1650 m.n.m.). Práve sa tam ponevieral akýsi chlapík s autom, keď sa s ním Michal dal do reči, vysvitlo, že je entomológ z Olomouca a robí tam nejaký výskum pre akadémiu vied. V týchto miestach je už Kráľova hoľa celkom verná svojmu menu – stúpajúc od asfaltky úzkym chodníkom nemáme pred sebou i za sebou ani jediného stromu či kríku, celý vrchol je jednou veľkou, stále sa dvíhajúcou lúkou. Stúpanie je miestami prudké, párkrát stojíme a vydychujeme, napredujeme relatívne pomaly. Tesne pod vrcholom sa chodník rozširuje a napája na asfaltku, ktorou následne zdolávame posledných 200 metrov. Popod mohutnú budovu obsluhy vysielača a jeho vysokánsku anténu, istenú zo všetkých svetových strán tlstými oceľovými lanami, prichádzame o štvrť na dve k vrcholovej kóte a turistickému hríbiku (1946 m.n.m.).
Nádherný letný deň, jasná obloha, oblačnosť zastúpená len niekoľkými izolovanými a roztrúsenými mrakmi – to všetko prilákalo na Kráľovu hoľu podstatne viac ľudí, než sme boli my traja. Nie však toľko, aby to bol nepríjemný nával. Väčšina turistov je rozsadená okolo ohradeného betónového obelisku, zrejme slúžiacemu ako pamätník SNP. Skladáme sa pod rázcestník, vyberáme zásoby jedla a obedujeme, popritom ja poklepkávam kladivkom po kuse svoru, ktorý som objavil cestou. Chvíľu sledujeme skupinu turistov, postupujúcich ďalej hrebeňom Nízkych Tatier na západ, až sa úplne strácajú za horizontom. Výhľady na okolitú krajinu sú impozantné – na severe sa týči charakteristický oblúk skalnatých štítov Východných Vysokých Tatier, ich stráne sa pomaly plazia do Popradskej kotliny, jasne možno rozoznať Lomický štíť, Gerlach či Kriván. Do ani nie polovičnej výšky nášho najvyššieho pohoria sa vkliesnené medzi Vysoké a Nízke Tatry na okraji kotliny vypínajú Kozie chrbty, kam by sme sa mohli pozrieť zajtra. Smerom na juh sa opakujú výhľady, ktoré sme si už mohli vychutnať v priebehu stúpania.
Okolo 13:50 hodín zahajujeme zostup. Z Kráľovej hole pre zmenu postupujeme naširoko vyšľapaným chodníkom naprieč jej nízkou trávou porasteným severný svahom. Tesne pod vrcholom pretíname zo dvakrát asfaltovú cestu, tu a tam sa objaví aj modrá značka, ležiaca najčastejšie na kameňoch na zemi. Poniže sa sporadicky objavujú malé kolónie kosodreviny, ešte stále máme dobrý výhľad, stále nad nami tróni monumentálny vysielač, charakteristický znak Kráľovej hole. Tempo nám trocha kazí Rudolf, čas od času ho treba posúriť. Má to svoj dôvod, vlaky na trati č.173 nechodia práve tak často ako by si to turisti želali, navyše do najbližšej zastávky Vernár je to ešte kus cesty, hoci zostupom. O 14:40 hodín sa ocitáme na rázcestí Martalúzka (1545 m.n.m.), či inak Tri studne, ležiacom na predĺženom hrebeni medzi Kráľovou a Prednou hoľou (1545 m.n.m.). Po nazretí do mapy zvažujeme, či pokračovať spomínaným hrebeňom až na Smrečinské sedlo a odtiaľ sa pustiť zelenou alebo zostúpiť po žltej priamo z Martalúzky. Kvôli najbližšiemu vlakovému spojeniu sme sa rozhodli pre druhú variantu.
Pod rázcestím vstupujeme do pásma kosodreviny a podobne ako pri výstupe sa predierame húštinou. Zakrátko prichádzame k zelinou porasteným brehom horskej bystriny, ktorou je rieka Hnilec na svojom najvyššom toku. Z týchto miest potom meria dlhú, ... kilometrovú púť hladovou dolinou až do Margecian, k sútoku s Hornádom. Kúsok poniže preteká v NPR Martalúzka pomedzi snehovou eróziou vybudovaný skalný amfiteáter, pod ktorým vytvára akúsi miniatúrnu nivu, podmočený kus lúky uprostred lesa. Poniže Martalúzky sa úzky chodník kľukatí pomedzi stromy a prudko zostupuje k vyjazdenej lesnej ceste. Žltú značku nanešťastie po chvíli strácame, no keďže cesta sa ťahá správnym smerom a očividne klesá, obavy nemáme. Po niekoľkých zákrutách sa ocitáme na okraji čistiny na križovatke lesných ciest – a prekvapujúco nazrážame na zelenú trasu od Smerčinského sedla. Dolinou následne klesáme až k bezmennej poľovníckej chate, kde sa nachádza súbeh žltej a zelenej a začína asfaltový povrch.
Asfaltka vedie celou Zadnou dolinou až po Pusté pole, a hoci sa to nezdá, je to riadny kus. Chôdza po tvrdom povrchu samozrejme dá zabrať kĺbom nôh viac ako celá doterajšia trasa. Pozdĺž zurčiaceho Hnilca postupujeme pomerne rýchlym tempom, na otravnom úseku si dávame pod rozpadávajúcim sa prístreškom iba jednu pauzu, asi dvakrát nás obieha smradľavý lesnícky traktor, značne narušujúci prírodnú idylku. Počas cesty ešte míňame oplotený vodný zdroj a dole aj odkryvy jalových dolomitov, za ktorými asfaltka konečne ústi k hlavnej ceste. Na Pustom poli je rušno, práve tu z iniciatívy cestnej správy prebieha rekonštrukcia mosta ponad Hnilec. Od cesty sme vystúpili k stanici Vernár, kde napriek môjmu návrhu, že vďaka ostatku času môžeme ešte zbehnúť do Dobšinskej Ľadovej Jaskyne, končíme peší postup o 16:50 hodín. Množstvo času ostávajúce do príchodu vlaku vypĺňame najskôr olovrantom a odpočinkom, neskôr po prejazde rýchlika Horehronec si to krátime „kamennou bitkou“. Už sa nepamätám, ako sa nám ju podarilo rozpútať, no bola to riadna sranda. Jemnozrného štrku i drobných kamienkov sme mali k dispozícii dosť z erodujúceho dolomitového odkryvu ako aj z posypu perónu. S ohadzovaním sa končíme až tesne pred príchodom vlaku (Os 7787) o 18:03 hodín.
Lístky kupujeme od sprievodkyne vo vlaku a potom už len sedíme a sledujeme ubiehajúcu krajinu, počítame zastávky a čakáme na koniec tejto zdĺhavej jazdy. V Margecanoch prestupujeme okolo 19:45 hodín na rýchlik R 609 Avízo, do Košíc prichádzame krátko po štvrť na deväť. Po osviežujúcej sprche a tradične výdatnej babkinej večeri veci ani nevybaľujem, zajtra znova vyrážame. Pravdepodobne bez unaveného Rudolfa. Čo sa Kráľovej hole týka – v prvom rade som šťastný, že sa mi na jej vrchol konečne podarilo vyliezť, vždy som ju navzdory „krivánskej lobby“ považoval za symbol Slovenska, majestátny vrch ležiaci v jeho srdci. S počasím i priebehom túry musím byť spokojný, dnešný deň sa vskutku vydaril.

Počasie - jasno až polojasno, slnečno, mierne veterno, hore veterno, tep.asi 28-30°C, na hrebeni chladnejšie
Účastníci - Michal Dvořan, Rudolf Nádaskay, Roland Nádaskay
Poznámky, postrehy -

MAPA - trasa turistiky

Fotodokumentácia (výber):

HLAVNÁ STRÁNKA
TURISTIKA 2009