Nízke Tatry - 3.apríl 2011

Nízke Tatry - 3.apríl 2011, ne.

Raz za čas na človeka doľahne nutkanie vyliezť do hôr... no myslím ozajstných hôr, takých, kde sa stovky metrov nad úrovňou mora už zem dotýka oblohy, kde sa neudrží nič, len tráva a kosodrevina, takých, kde vládnu skaly a nie človek. Takými horami sú u nás iba Vysoké a Nízke Tatry a obe Fatry. Zvyšok sú len „vŕšky“, v ktorých však na našich THK-áckých akciách nachodíme najviac kilometrov.
Na echt vysokohorskú turistiku sa mi podarilo nahovoriť iba otca, Rudolf má v pláne využiť nedeľu na oddych a Viliam sa musí pripravovať do školy. Príliš skoré vstávanie (povedzme okolo piatej) sa mi presadiť nepodarilo, z postelí teda vyliezame krátko po trištvrte na šesť a po zbytočne roztiahnutých ranných prípravách, čo však vonkoncom nebola moja chyba, vyrážame z domu približne za desať sedem. Jazda prebieha bez problémov, v nedeľu ráno bývajú cesty takmer prázdne. Mierne nás spomaľuje akurát úsek hlavnej cesty okolo Zlatých Moraviec, kde sa práve intenzívne pracuje na výstavbe štvorprúdovky. Pokračujeme cez Žiar nad Hronom a Banskú Bystricu do Podbrezovej, kde naberáme smer Čertovica, avšak v Bystrej z hlavnej cesty schádzame na lokálku stúpajúcu pod hrebeň Nízkych Tatier. Kľukatá horská cesta nás privádza až na samý koniec dlhej Bystrej doliny, kde krátko po deviatej odstavujeme auto pri Trangoške, ubytovni KST Piesok.
Povyše Trangošky sa presúvame popri pomerne veľkom parkovisku, slúžiacom v zime najmä prívalu lyžiarov. Niekoľko nasledujúcich minút mi potom otec píli uši s tým, že sme mali auto odstaviť radšej tu. Od turistického hríbika v zákrute asfaltky na Trangoške (1121 m.n.m.) kráčame po zelenej trase, míňame objekty správy ciest a vstupujeme do lesa. Nakrátko zastavujeme, otec si potrebuje čímsi zaplniť žalúdok, ja ešte žijem z raňajších sendvičov a kávy. Vcelku široký chodník je spočiatku blatistý, postupne však na jeho povrchu pribúda ťažkého a mokrého, klzkého snehu. Smerom nahor pred nami stúpa jeden skialpinista, ďalší sa sem a tam spúšťajú od Štefánikovej chaty. Tempo máme mierne, postupujem na čele, no kvôli otcovi sa nikam neženiem. Miestami kráčame pri sebe a diskutujeme.
Na mieste zvanom Lavínisko otec skladá bundu, ja sa vyzliekam až do trička. Vzduch je dnes nezvykle teplý, ani vietor nefúka, a keď si k tomu ešte pripočítame námahu pri stúpaní... potíme sa jedna radosť. Inak je však počasie nepriaznivé, nebo súvisle zatiahnuté mračnami všetkých odtieňov sivej, hrebeň v hmle, bez šance na výhľad. Povyše odbočky k Jaskyni mŕtvych netopierov (1400 m.n.m.) vstupujeme do pásma kosodreviny, stúpajúc prudko sa dvíhajúcim, snehom pokrytým žľabom. Krok za krokom zdolávame kopec, kým na jeho úpätí začína výšľap ďalšia várka turistov, zhora sa zasa spúšťa čoraz viac lyžiarov. Hmla pomaly sadá nižšie a nižšie, na vrchole kopca tak temer strácame orientáciu.
K Chate M.R.Štefánika (1728 m.n.m.), za socializmu nazývanej skrátka Chata pod Ďumbierom, prichádzame o 10:55 hodín zozadu, na moment sa zdržiavame na terase, a hoci posedieť by sa dalo aj vonku, na Robiho naliehanie vchádzame dovnútra. V pomerne priestrannej chate je okrem samotnej „reštaurácie“ akási predsieň pre turistov, ktorí si vystačia s vlastnými zásobami, no nechcú sa vystavovať nepriazni počasia. Práve sa odtiaľ zberá rozjarená skupina skialpinistov, takže celý ten priestor máme len pre seba. Vybaľujeme chleby a čaj, desiatujeme a pritom obdivujeme sériu fotografií chaty a Nízkych Tatier zo starých čias, ako aj súpis chatárov a štatistiku nosičov za posledných dvadsať rokov. Pauza na chate nám zaberá asi štvrťhodinku, o štvrť na jedenásť sa zberáme k ďalšiemu postupu.
Z terasy pred chatou ešte chvíľu pozorujeme okolie. Nepriazeň počasia práve kulminuje, nízka oblačnosť a hmla pohlcuje už aj nižšie vrchy, Ďumbier je úplne zahalený, nevidieť ani svah, po ktorom stúpa turistická trasa. Prechádzame poza chatu a prudkým svahom stúpame trasou vyznačenou drevenými tyčami. Skutočne je dobré sa ich pridŕžať, oblačnosť totiž bráni rozhľadu a lepšej orientácii. Strmé stúpanie dáva zabrať, v bezvetrí a vlhkosťou nasýtenom vzduchu sa z nás už veľmi skoro začínajú liať prúdy potu. V úvode výšľapu nás míňajú spúšťajúci sa lyžiari, vyššie sme sami proti hmle.
Zimná trasa sa líši od letnej. V lete totiž chodník z dôvodu nadmernej erózie vrchol Ďumbiera podchádza a na ten sa potom vystupuje zachádzkou z Krúpovho sedla. V čase snehovej pokrývky je však situácia iná – hrebeňovka stúpa od chaty priamo k vrcholu, čím sme ušetrení spomínanej zachádzky. Práve keď začínam mať podozrenie, že situácia je taká, ako som ju opísal, sa masy oblakov pomaly rozťahujú, pričom odhaľujú belasé nebo a vrchol Ďumbiera, odkiaľ sme vzdialení prakticky na pár krokov.
Najvyšší bod Nízkych Tatier, Ďumbier (2046 m.n.m.) dosahujeme tesne po dvanástej, skladáme sa pri vrcholovej kóte a chytro, kým trvá lepšia viditeľnosť spojená zrejme len s prechodným (v horách človek nikdy nevie...) vyjasnením, sa kocháme výhľadom na okolie. Na juhu je to slabšie, za hlboko zarezanou Bystrou dolinou sa na obzore sa nejasne črtajú Veporské vrchy, no smerom na sever je na čo pozerať: štíty Vysokých Tatier, oddelené od nás Podtatranskou kotlinou, z ktorej sa dvíha predhorie masívu Ďumbiera. Všetko to vidieť útržkovito, v závislosti od pohybu más oblačnosti. Bezprostredne pod nami ležiace kopce Demänovského krasu budujú vápencové a dolomitové súvrstvia subtatranských príkrovov, nasunuté na kryštalické, v tomto prípade granitoidné jadro tatrika. Zaujímavým fenoménom sú zo severnej strany prudko upadajúce skalné steny, ktoré spolu s charakteristickými údoliami v tvare U, trógmi, vytvorila sila eróznej činnosti pleistocénneho horského zaľadnenia. Z juhu, kde ľadovce chýbali, sú svahy oblé a postupne sa zvažujú do Bystrej doliny. Na okraji zrázov sa držia biele snehové jazyky, naviate počas silnejších vetrov.

Skladáme sa pri vrcholovej kóte, čosi si zajedáme a popíjame horúci čaj. Okrem nás sa na vrchole nachádzajú iba maďarskí turisti, jedni zakrátko zostupujú na lyžiach k „štefáničke“, ďalší posedávajú pod dvojkrížom a k odchodu sa zberajú spolu s nami. Počasie sa k nám zachovalo férovo, práve v čase nášho výstupu na vrchol nám nastavuje svoju prívetivejšiu tvár. Typickú atmosféru jarnej vysokohorskej túry popri kontraste chladne pôsobiacej snehovej pokrývky a hrejivého slnka, nepodobného tomu nízkemu zimnému, aj príjemne „teplý“ vzduch a bezvetrie, narušované azda iba slabými poryvmi osviežujúceho vánku. Do starých koľají sa situácia vracia s našim odchodom.
Vrchol opúšťame za desať pol jednej, najskôr len tyčami označenou a v snehu vyšľapanou stopou, obďaleč aj zreteľným kamenitým chodníkom, schádzame na Krúpovo sedlo (1880 m.n.m., 12:50 hodín). Pred ním sa chodník vinie okolo niekoľkých skalných zrubov, vyčnievajúcich nad širokými dolinami severnej strany pohoria. Magistrála, hrebeňovka, Cesta hrdinov SNP, skrátka červená trasa, traverzuje svahy Krúpovej hole (1920 m.n.m.) a zostupom nás privádza na Demänovské sedlo (1756 m.n.m., 13:10 hodín). Počasie nie a nie sa ustáliť – raz z náznakov usudzujeme zlepšenie, chvíľu nato to zasa vyzerá na postupné zhoršovanie. Najmä od západu pribúda oblačnosti; až sa obávame, či nás dnes ešte nechytí nejaké prehánka. Bezprostredne najväčším „problémom“ sú premokajúce topánky, čo je prípad nás oboch. Ťažko to prežíva najmä Robi, ktorého po rokoch zrádza gore-tex. Naopak ja som so svojou situáciou stoicky zmierený, beriem to len ako ďalší prípad demonštrácie nevýhod kúpy vibramiek bez membrány.
Na Demänovskom sedle stretáme kamzíky. Čo je prekvapujúce, tieto nízkotatranské kamzíky sú také krotké, že sa nám podarilo k nim priblížiť iba na pár metrov. Ďalší párik však zmizol za závejom, akonáhle nás zazrel. Od sedla hrebeňovka traverzuje z juhu popod vrchol Konského (1874 m.n.m.), pričom pozvoľna stúpa. Chodník je pokrytý hrubozrnným, mokrým snehom, ktorý sa zachytený na topánkach rýchlo rozpúšťa a nasakuje. Ďumbier sa nám čoraz viac vzďaľuje, naopak mohutný vrchol Chopku máme už takmer na dosah. Ešte ostáva stúpanie prudkým svahom, na ktorom zajedajúc si chleba vyčkávam na Robiho. Od vrchu stúpania to už máme iba na skok ku Kamennej chate. Ešte predtým nás však predbieha skupina maďarských turistov.
Počasie sa náhle zhoršuje. Po príchode k chate sa nečakane zatiahlo, celý hrebeň Nízkych Tatier sa stráca v hustej oblačnosti. Pred pauzou na chate sme sa rozhodli vyliezť na vrchol Chopku (2024 m.n.m.), kde sme však z dôvodu prudkých poryvov chladného vetra, nevydržali dlhšie ako bol čas potrebný na vrcholové foto. Druhý z cieľov dnešnej túry teda zdolávame o trištvrte na tri, nato schádzame klzkým, mocnou vrstvou snehu zaviatym chodníkom ku Kamennej chate, kde sa na otcovu veľkú radosť skladáme k obedu. Aj ja však musím priznať, že mi pauza padla celkom vhod. Z ponuky jedál si vyberáme kapustnicu, ktorú však miestna kuchyňa pripravuje na sladkastý, mne nie celkom lahodiaci spôsob. Otec si naviac pridáva párky. Medzitým nazeráme do mapy a diskutujeme alternatívy ďalšieho postupu. Návštevníkmi chaty sú okrem nás skupinky lyžiarov z Jasnej.
Sčasti zamračené, popoludňajším slnkom ožiarené Dereše, sú poriadny lákadlom. V podstate tretí cieľ našej túry však napokon vypúšťame. Pre mňa trocha sklamanie, no napokon sa ukazuje, že sme zvolili dobre. Od Kamennej chaty krátko pred pol štvrtou zbiehame priamo dole popod vleky, ktoré, hoci sneh na zjazdové lyžovanie by ešte bol, nepremávajú. Spočiatku schádzame otvoreným terénom dole zjazdovkou až k akejsi stavbe, patriacej k nedávno zrekonštruovanému vleku. Ten starší stojí niekoľko metrov obďaleč, hrdzavie a chátra. Sneh je v týchto miestach pomerne hlboký, prepadávame sa a strácame nervy. Nižšie vstupuje úzky chodník do pásma kosodreviny, mokrý sneh, miestami čiastočne už roztopený a odhaľujúci blatistú zem, nám ťažkosti spôsobuje aj naďalej. Finiš máme na dohľad, ako Kosodrevina, tak Srdiečko, sú však od nás vzdialené desiatky výškových metrov. Zostup je pomalý, otec si v snahe šanovať kolená drží mierne tempo. Svah je prudký a povrch klzký, treba byť opatrný.
Pri Kosodrevine (1485 m.n.m.), turistickej ubytovni, ktorá je napriek svojej lukratívnej polohe akási zanedbaná, sa ocitáme okolo pol piatej. Nad objektom sa črtá plocha pre novú zjazdovku, hoci ani tie existujúce sa mi nezdajú vyťažené. Ktovie, možno počas sezóny je to iné. Vrháme azda posledné pohľady smerom k Ďumbieru, pritom sa cítime dosť sklamane, keďže obloha nad Nízkymi Tatrami sa vyjasňuje dobelasa. Zjazdovkou pomaly schádzame od Kosodreviny k nižšie položenému hotelu Srdiečko (1200 m.n.m.), kde si pri skalnom odkryve dávame krátku pauzu na čaj. Odtiaľ klesáme kľukatiacou sa asfaltovou cestou nazad na rázcestie Trangoška (1121 m.n.m.), poniže ktorého sa o pol šiestej ocitáme pri rovnomennej ubytovni. Čaj sme si tam už nedali, je zatvorené. Veci nakladáme do auta, meníme mokré ponožky za suché (topánky však ostávajú nacucané vodou) a vyrážame dole Bystrou dolinou na Pohronie. Za volantom som strávil celú cestu až domov ja, no musím priznať, že v závere, už za tmy, sa mi nešlo najpríjemnejšie. Viac ako celá túra ma vyšťavila tá spiatočná jazda.
V celkovom hodnotení túry prevažujú pozitíva. Počasie nám celkom vyšlo, sprvu bolo síce dosť neprívetivé, no plus je, že neboli žiadne zrážky. Z troch vrcholov, ktoré sme si predsavzali zdolať, sme napokon vystúpili iba na Ďumbier a Chopok, Dereše sme z časových dôvodov radšej vynechali. Do tejto časti Nízkych Tatier som sa vrátil po šiestich rokoch, kedy sme sem zavítali ešte ako prváci na gymnáziu. Otec podľa vlastných slov bol na Ďumbieri prvý raz. Inak, čo sa mňa týka, nad 2000 metrov výškových som bol naposledy v auguste 2009 počas výstupu na Východnú Vysokú.
(Roland)

V nedeľu, 3.apríla 2011, sme s Rolandom vstali pomerne skoro ráno, zbalili sme sa a o cca siedmej sme nasadli do auta a vyrazili na východ. Cieľom bol hrebeň Nízkych Tatier, so zámerom vystúpiť na Ďumbier a Chopok.
Auto sme zaparkovali pri hoteli Trangoška na konci Bystrej doliny. Čakal nás strmý výšľap stále hore až k Chate M.R.Štefánika pod Ďumbierom. Tam sme si dali len čaj z vlastných zásob a vydali sme sa po hrebeni na Ďumbier. Počasie polooblačné, miestami aj hmlisto, slabý vietor, pomerne teplo. Bolo ešte dosť snehu. Hore na Ďumbieri bolo pekne jasno a veľmi teplo, bolo tam niekoľko turistov. Chvíľu sme sa zdržali. Urobili sme pár fotiek, pokochali sme sa výhľadom, aj keď nebol ideálny, V. Tatry v diaľke bolo len sotva vidno v opare.
Pokračovali sme po hrebeni ďalej, smerom k Chopku. Narazili sme na skupinku kamzíkov, dvaja z nich sa nás takmer vôbec nebáli a mohli sme ich odfotiť dosť zblízka. Pri ďalšom postupe sa ochladilo a zdvihol sa vietor. Sneh sa topil. Bol ťažký, mokrý, miestami sme sa prepadávali po kolená. Bolo to dosť nepríjemné. Už som toho mal plné zuby, keď sme došli ku Kamennej chate pod Chopkom. Ale ešte som sa premohol a vystúpali sme na vrchol Chopku. Dve vrcholové fotky vo vetre a mrakoch a poďme do chaty. Dali sme si veľký čaj, kapustovú polievku a ja ešte aj párky. Vymenili sme si premočené ponožky (moje goretexové topánky už prepúšťali!, čo ma dosť nahnevalo, ale už majú svoje roky za sebou).
Potom sme preberali ďalšie varianty postupu. Roland chcel ísť ďalej po hrebeni na Dereše. Bolo však už dosť veľa hodín, nohy mokré, ja som preferoval zbehnúť rovno dole. Nakoniec sme tak aj urobili a pod vlekom, okolo hotela Kosodrevina sme došli až k hotelu Srdiečko. Zjazdovka bola rozmočená, sneh ťažký, išlo sa zle. Konečne dole. Od hotela Srdiečko sme zbehli po asfaltke k autu.
Roland si sadol za volant a s jednou zastávkou na občerstvenie sme v pohode došli domov, už sa stmievalo. Pekný výlet, som spokojný. Vlastne som bol po prvýkrát na Ďumbieri aj na Chopku.
(Robi)

Počasie - premenlivá oblačnosť, v závere vyjasnenie, slnečno, mierne veterno, tep.asi 5-10°C
Účastníci - Róbert Nádaskay, Roland Nádaskay
Poznámky, postrehy -

MAPA - trasa turistiky

Fotodokumentácia (výber):

HLAVNÁ STRÁNKA
TURISTIKA 2011