Nízke Tatry - 22.jún 2005, st.



Výstup na Ďumbier bol naplánovaný profesorom Matúšom ako školská akcia, išlo o jednodňový výjazd a k účasti som sa nechal ešte počas triedneho výletu v Banskej Štiavnici nahovoriť i ja. Zraz bol pri železničnej stanici v Nitre ráno o trištvrte na šesť, na miesto prichádzam ako prvý s rezervou desať minút. V slede niekoľkých minút sa začali schádzať ostatní, vrátane profesorov, nasledovalo sčítanie účastníkov a výjazd. Autobusom, klasickou starou Karosou, sme sa zviezli cez Banskú Bystricu a Podbrezovú, naprieč celou Bystrou dolinou až k parkovisku pri horskom hoteli Trangoška (1120 m.n.m.).
Na túru samotnú vyrážame o pol deviatej. Ako tak pozorujem, účastníci pochodu sú pozbieraní zo všetkých možných tried nášho gymnázia, od sekundy po štvrtú; od nás tri osoby – okrem mojej maličkosti ešte Tomáš Kazán a Robo Hauser. Tempo máme jednoznačne najrýchlejšie, takže už od počiatku túry sa prebíjame cez celý zástup dopredu. Na čele postupujeme s „kolegami“ z kvarty. Keďže pred hlavnou skupinou kráčame s odstupom asi 20-30 metrov, sem-tam na nás píska profesor Matúš alebo proste samovoľne zastavujeme a čakáme. Dlhšia pauza nasleduje na rázcestí pod Jaskyňou mŕtvych netopierov (ktorá je mimochodom na požiadanie prístupná). V týchto miestach prechádzame z hustého prevažne ihličnatého lesa do otvoreného pásma kosodreviny.
Stúpanie je čoraz strmšie. Pomerne široký, kameňmi posiaty a koreňmi kosodreviny prekladaný chodník nás o desiatej privádza na hrebeň, k Chate M.R.Štefánika (predtým Chate hrdinov SNP) vo výške 1727 metrov. Po vyústení z klenutej doliny, učupenej pod masívmi Ďumbiera a Veľkého Gápľa, nás začína ošľahávať vietor. Na chate sa nejakú tú chvíľku zdržiavame, podaktorí sa stíhajú aj najesť (guláš a pod.); ja po sebe zanechávam zápis v knihe návštev a zvyšok času sa s Kazánom motám po okolí. Fotíme hole, lúky s poslednými zvyškami snehu, „obdivujeme“ pamätník SNP asi 100 metrov od chaty. Zaujal nás československý guľomet vz.28 na betónovom podstavci. Výhľad zďaleka nebol dobrý, obmedzoval ho opar v nižších polohách a súvislá oblačnosť. Napriek tomu vidíme rozložité kopce južného predhoria Nízkych Tatier vybiehajúce z hlavného hrebeňa, z nich najbližšie Malý (1807 m.n.m.) a Veľký Gápeľ (1776 m.n.m.).
Od chaty pokračujeme po červenej, Ceste hrdinov SNP a zároveň hrebeňovke Nízkych Tatier. Telocvikárka Buchová ma vysiela do čela „prešľapávať trasu“, na chvoste našej stále viac sa rozťahujúcej skupiny kráča náš triedny, profesor Košťáľ. Na Rázcestí na Krúpovo sedlo (1774 m.n.m.) sa „naša“ červená odpája od modrej, postupujúcej popod masív Chopku na priamo na západ. Na Krúpovom sedle (1922 m.n.m.) čakáme na príchod zadného voja, ďalej pokračujeme odbočkou z magistrály na vrchol Ďumbiera. Súvislý prechod hrebeňa bez zachádzania (teda rovno od chaty) nie je možný kvôli ochranárskej uzávere už niekoľko rokov. Nakrátko skonsolidovaná skupina sa opäť začína trhať, niektorí čo najrýchlejšie mašírujú na vrchol, iní sa pozastavujú na pomerne početných vyhliadkach. Tentoraz kráčam na chvoste s profesorom Košťálom a mojimi spolužiakmi, ktorí boli ešte stále „hotoví“ zo skupinky svišťov prebiehajúcich krížom cez turistický chodník. Z vyhliadky pozorujeme panorámu Vysokých Tatier, napriek oparu rozoznávame Kriváň, okrem toho sme unesení pohľadom na neveľké stádo kamzíkov, obchádzajúcich dve plieska priamo pod nami. Výstup na vrchol Ďumbiera (2043,4 m.n.m.), najvyššieho vrchu Nízkych Tatier, zaznamenávame v čase 11:20 hodín. Skladáme sa okolo vrcholovej kóty, ležiacej v blízkosti približne 10-metrového dreveného (povedzme slovenského...) dvojkríža, aké u nás spravidla zdobia najvyššie vrchy pohorí. Viacerí z našej skupiny si pri ňom zapózovali. Po krátkom posedávaní na žulovom balvane, ktoré využívam na desiatu a log čaju, profesorský zbor velí päť minút pred dvanástou odchod.
Začína mrholiť, krátko nato i pršať. Na batoh naťahujem nepremokavý povlak a cez telo si prehadzujem funglové pončo. Medzitým generalita rozhodla o ďalšej ceste – po hrebeni smerom na Chopok. Cieľ je vytýčený, naberáme tempo, skupina sa znova rozpadá a medzi jej fragmentmi sa tvoria rozostupy aj niekoľko desiatok metrov. S Kazánom postupujeme kdesi v strede. Dážď opäť pomaly prechádza do mrholenia, až pri príchode ku Kamennej chate (14:10 hodín) úplne pominul. V chate, kde už posedávalo viacero účastníkov pochodu, si dávame sušiť navlhnuté časti výstroja a osviežujeme sa čajom, pričom o pomeroch na gymnáziu sme prehodili pár slov s druhákmi. Po obedňajšej pauze využívame čas do odchodu túlaním sa po bezprostrednom okolí chaty. Vyliezame na vrchol Chopku (2024 m.n.m.), kde okrem nejasnej panorámy okolitých hôr (Ďumbier, Dereše a hrebeňovku – kamenný chodník vinúci sa zelenými hoľami) obdivujeme aj moju uhorskú vlajku, z recesie upnutú na akúsi kovovú tyč. Myslím, že by nebolo Maďara, ktorý by pri pohľade na červeno-bielo-zelenú trikolóru, vlajúcu v prudkom vetre na nízkotatranskom hrebeni, nemal slzu na krajíčku. Bohužiaľ sa hore pristavili iba nemeckí turisti :)
Z vrcholu Chopku sa presúvame k vrchnej stanici sedačkovej lanovky z Jasnej (lyžiarske stredisko na liptovskej strane), v minulosti pokračujúcej z Chopku dole na Kosodrevinu. Spustnutý bufet v priestoroch stanice dáva tušiť, že svoje najlepšie roky má toto zariadenie za sebou. Svahy na oboch stranách hrebeňa sú posiate vlekmi, v zimnej sezóne je tu očividne rušno. V údolí pod Chopkom sledujeme malú vodnú plochu – Lukové pliesko. Hrebeň sa zahaľuje do hmly, kým čakajúc na ostatných posedávame na terase Kamennej chaty. Rozhodnutie (konečne) vyraziť na spiatočnú cestu prišlo o pol štvrtej.
Pred sebou máme päťsto výškových metrov zostupu cez pásmo kosodreviny, kamenistým chodníkom takpovediac strmhlav dole, skackanie po skalách a cez korene – „zabiják“ kĺbov a kolien. Zostup nás privádza k horskému hotelu Kosodrevina, kedysi vyhľadávanej ubytovni, dnes z technických príčin zatvorenej spolu s priľahlou stanicou sedačkovej lanovky. Pri Kosodrevine (1510 m.n.m., 16:50 hodín) čakáme na skonsolidovanie skupiny. Čaká nás už iba záverečný úsek, postup lesom po serpentínovitom chodníku k ďalšiemu horskému hotelu, Srdiečku (1216 m.n.m.), kde by na nás mal čakať autobus. Koniec túry zaznamenávame o 17:30 hodín, dávame si pár minút na spamätanie, niektorí sa občerstvujú v hoteli, ostatní sa postupne trúsia k busu. Okolo trištvrte vyrážame dole Bystrou dolinou, a ďalej Horehroním do Banskej Bystrice a Nitry, kam sa vraciame niekedy medzi ôsmou-deviatou. Napriek „hromadnosti“ tejto akcie je hodnotím celkom uspokojivo, prvýkrát som sa dostal hore na hrebeň Nízkych Tatier, súčasne som pokoril ich najvyšší vrch a prvý raz v tomto roku aj hranicu 2000 metrov nad morom.

Počasie - zamračené, mrholenie a dážď, vo vyšších polohách veterno
Účastníci - jednotlivci (žiaci a profesori) z rôznych tried, za 1.A Róbert Hauser, Tomáš Kazán, Roland Nádaskay
Poznámky, postrehy -

MAPA - trasa turistiky

Fotodokumentácia (výber):





© Text: Roland Nádaskay, Foto: Tomáš Kazán, Roland Nádaskay

HLAVNÁ STRÁNKA
TURISTIKA 2005