Po dlhšej pauze v pešej turistike (približne dva týždne) z dôvodu júlovej nepriazne počasia, sa opäť vyberám do hôr až predposledný deň prvého mesiaca letných prázdnin. Ráno vyrážame s otcom niečo po siedmej, na diaľnici nás zdržala zápcha, takže v Pezinku vystupujem až pred pol deviatou. Plán je taký, že najskôr sa pokúsim vystúpiť na hrebeň Malých Karpát a v ideálnom prípade ním budem pokračovať až do Bratislavy, respektíve na Devín. Domov potom znova autom.
Z parkoviska na križovatke Jesenského a Holubyho ulice pokračujem na Radničné námestie, ktoré je v podstate centrom Pezinka. Ďalej sa dostávam ne perifériu mesta, k rázcestiu Rozálka prichádzam o 8:50 hodín. Tu mesto opúšťam a modrou trasou smerujem v ústrety kopcom. Míňam akési rekreačné stredisko s hotelom a malou vodnou nádržou, zakrátko schádzam z asfaltky a kúsok postupujem cez vinice. Nachádza sa tu viacero rôznych poľných ciest a odbočiek, značenie si treba starostlivo strážiť. Po prvom stúpaní sa ocitám na mieste s príznačným názvom Vyhliadka. Nedá sa povedať, že Pezinok by som odtiaľ mal ako na dlani, výhľad však stojí za to. Panoráme mesta dominujú tri kostolné veže, po okrajoch zasa paneláky na sídliskách.
Počasie je znamenité, jasná obloha bez najmenšej oblačnosti, takmer bezvetrie, začínajúca páľava, ktorej sa skrývam v lese. V lokalite Pri Obrázku (340 m.n.m.) sa nachádza stará pezinská kalvária. Modrá turistická trasa sa ťahá priamo na sever, riedkym listnatým lesom postupujem rezkým tempom bez výraznejších stúpaní. Úseky medzi jednotlivými rázcestiami sú pomerne dlhé, človeku po čase začne chôdza lesnými cestami pripadať monotónna. Na Žilovej (416 m.n.m.) si o desiatej dávam krátku pauzu. Žltá trasa, klesajúca do doliny viac na západ, je skratkou, ktorou by som ušetril asi hodinu času, predsa však pokračujem modrou na Pezinskú Babu.
Postupuje sa mi príjemne, hoci je dosť teplo, na prudších úsekoch sa mi pot z čela leje potokom. Pred Babou sa z lesa vynáram na zjazdovke, po nej križujem ešte jeden kratší lyžiarsky svah a o 10:45 hodín sa ocitám pri turistickom hríbiku na parkovisku (540 m.n.m.). V lete je tu mŕtvo, niekoľko bufetov, žijúcich z lyžiarskeho turistického ruchu je zatvorených. Skladám sa pri parkovacej ploche, desiatujem a nazerám do mapy. Pezinská Baba je jedným z najvýznamnejších bodov na hrebeni Malých Karpát – prechádza ňou Štefánikova magistrála (záverečná časť Cesty hrdinov SNP), autocesta č.503 (Šamorín – Malacky), nachádza sa tu hotel a menšie lyžiarske stredisko. V minulosti sa v niekoľkých štôlňach, či už na pezinskej alebo záhorskej strane, ťažili rôzne rudy vrátane zlata, pyritu a antimónu.
Hrebeňovkou Malých Karpát, najzápadnejšieho podcelku Karpatského oblúka, pokračujem červenou trasou na juhozápad. Po niekoľkých strmších stupákoch, pričom na moment sa ocitám mimo lesa v otvorenom teréne rúbaniska, prichádzam o 11:25 hodín na vrch Konské hlavy (653 m.n.m.), čím dosahujem vrchol dnešnej túry z hľadiska nadmorskej výšky. Postupujem prevažne širokými lesnými cestami, tu a tam dobre vyšľapanými turistickými chodníkmi, miestami les striedajú lúky a čistiny, kde naplno cítiť páľavu poludňajšieho letného slnka. Chodníky sú takto obďaleč Bratislavy vcelku prázdne, ani neviem, či som vôbec niekoho stretol... až blížiac sa k hlavnému mestu zopár horských cyklistov a len veľmi málo peších turistov. Aspoň môžem pokojne premýšľať – o nedávnej minulosti, i o tom, čo ma čaká.
Z ticha malokarpatského lesa, z hĺbky mojich úvah, prerušovaných doposiaľ iba šušťaním krokov či závanmi jemného vánku, ma zrazu vytrhlo niekoľko silných rán ako pri kanonáde. Najskôr som myslel, že azda z nejakého kameňolomu. Turistická značená trasa sa však ťahá pozdĺž hranice vojenského obvodu Záhorie, presnejšie výcvikového priestoru Turecký vrch. Na rázcestí asfaltových ciest na Troch kamenných kopcoch (563 m.n.m.), nazývanom aj Kňažný vrch, sa ocitám o 11:50 hodín. Pred sebou mám ešte riadny kus cesty, s ďalším postupom teda neotáľam. Ďalším oporným bodom je menej výrazný, na vrchu čiastočne odlesnený kopec Somár (636 m.n.m.), kde si krátko pred pol jednou dávam pauzu na občerstvenie. Aj sa snažím telefonovať, no so signálom je napriek otvorenému terénu problém. Podozrievam vojenskú základňu, ležiacu niekoľko sto metrov vo vizuálnom dosahu od mojej pozície.
Trvalejšie klesanie zatiaľ nehrozí, treba vybehnúť aj zopár kopcov. V lokalite Kozí chrbát míňam v krátko slede dve rázcestia, pri druhom z nich (557 m.n.m.), s odbočkou na Lozorno, stretávam početnejšiu skupinu cyklistov. K najbližšiemu rázcestiu je to potom zasa hodný kus cesty. Ľudí začína pribúdať. Na Salaš (490 m.n.m.), miesto, kde sa napája modrá trasa od Svätého Jura, prichádzam o 13:30 hodín, na vyschnutom pni skladám veci a pauzujem. Kúsok za Salašom prekračujem bystrinu, križujem asfaltku zo Svatého Jura a pokračujúc po lesnej ceste vstupujem do Bratislavského lesného parku. Tieto miesta už poznám z vlaňajšej malokarpatskej túry.
Míňam rašelinové Jurské jazero, ktoré je prírodnou rezerváciou, červená trasa obchádza vrch Malý Javorník (583 m.m.m.) s meteorologickou stanicou, pričom po napojení sa na asfaltovú cestu ma privádza na rázcestie Biely kríž (498 m.n.m., 14:20 hodín). Bufet Včelín je zatvorený, tekutiny teda dopĺňam z vlastných zásob, kontrolujem mapu a rozhodujem sa, čo ďalej. S otcom som sa dohodol, že do štvrtej-piatej budem dole, Devínsku Kobylu teda v žiadnom prípade nestíham, no pochybovať začínam už aj o Kamzíku. Kúsok to ešte teda potiahnem po hrebeni a zleziem do Rače alebo Krasnian.
Od Bieleho kríža kopíruje Štefánikova magistrála asfaltovú cestu, na neďalekom rázcestí Pod Bielym krížom sa odpája žltá trasa do Stupavy a nasleduje dlhý a nezáživný úsek postupu horskou asfaltkou. Slnko aj pred treťou stále nepríjemne páli, na západe sa však začína zberať oblačnosť. Na výletnom mieste zvanom Dolný červený kríž (411m.n.m.) je pusto, hoci cez víkend by sa tu pofkalovala kopa po prírode prahnúcich obyvateľov hlavného mesta. Krátko po sebe potom míňam dve rázcestia – Zbojnička a Vypálenisko, pri Jarošovej studničke si osviežujem tvár a ruky, popíjam pramenitú vodu a ďalej postupujem už mimo magistrály i značenej trasy dole z hrebeňa.
Zakrátko míňam horáreň Krasňany, modrá trasa ma dolinou vedie do rovnomennej bratislavskej štvrte, patriacej k Rači. Prechádzam chatovou osadou Vajspeter, míňam rázcestie Pekná cesta-Záhrady a po chvíli sa spomedzi lesa vynáram na hornom konci Krasnian, pri tlačiarni Slovenská grafia. Peknou cestou schádzam na opačný koniec Krasnian, k „strategickej“ Račianskej ulici, výpadovke z Bratislavy na Pezinok. Po telefonáte s otcom sa presúvam na čerpaciu stanicu Slovnaft, kde túru končím o 16:10 hodín, kupujem čosi na pitie, keďže vlastné zásoby sú fuč, a slabšiu hodinku čakám na odvoz. Nebo sa medzitým zatiahlo búrkovou oblačnosť, prichádza lejak.
Počasie - jasno až polojasno, slnečno, bezveterno, neskôr pribúdanie oblačnosti, dážď, tep.asi 30°C Účastníci - Roland Nádaskay Poznámky, postrehy -
