Medzi sviatkami máme v pláne pochodiť čosi vo Vysokých Tatrách, no predsa len sa na to nechcem veľmi spoliehať, navyše keď tam už pôjdeme, bolo by vhodné dať si predtým nejakú „rozcvičkovú“ túru. Samozrejme nikto z mojich tradičných spoluturistov nemá čas (poprípade zápasí s chrípkou), takže to vyzerá na sólovku. Večer dlho uvažujem kade sa pustiť, hľadám vyhovujúce spojenie a usilovne bojujem s temnými myšlienkami, že najlepšie bude sa na to vybodnúť... lenže moje motto, že hoc aká túra je lepšia než kvasenie doma, víťazí. Ráno sa musím premáhať, z teplej postele sa mi vôbec nechce...
Alekšince opúšťam za tmy osobným vlakom č.5105 o 6:49 hodín. Inak hrozné je to s tým spojením. Naša skvelá socialistická vláda (berte to prosím s rezervou) teraz dávala veľké peniaze do zachovania spojov a mne sa pritom zdá, ako keby ich bolo menej ako pred dvoma rokmi. Tento ranný kedysi chodil s prívešákom, teraz len ako samotný motorák. Do krajského mesta Nitry prichádzam o štvrť na osem a od železničnej sa presúvam na stanicu autobusovú. Tu práve chytám autobus lučeneckej SAD-ky na trase do Bratislavy, s pravidelným odchodom z mesta „pod Zoborom“ o 7:35 hodín, ktorým pokračujem do Trnavy po menšej polemike so šoférom, na aké karty si vlastne študent môže uplatniť zľavu. Aj tak mi to bolo málo platné, vycáloval som zlodejských 40 korún. Nechápem, prečo toľko ľudí cestuje tým poondeným „gumokolesom“.
Pred Sereďou chytám mikrospánok, v Trnave oťapený o 8:10 hodín z poloprázdneho busu vystupujem a premiestňujem sa k železničnej stanici, kde kupujem lístok na ďalší spoj – vlak Os 3022 (Leopoldov – Bratislava). Trnavu opúšťame o 8:40 hodín, trať č.120 nás nato vedie cez Cífer, Báhoň a Šenkvice. Všetky tieto stanice sú po dva roky trvajúcej rekonštrukcii na nepoznanie. Takisto Pezinok, kde o 9:10 hodín vystupujem. Po sfotení priečelia staničnej budovy vyrážam na túru.
Vzduchom sa vznáša jemný poprašok snehu, čo ma už pri výstupe z vlakovej súpravy mierne prekvapilo. Po chvíli to však ustáva. Od stanice postupujem cez svetelnú križovatku s hlavnou cestou č.502 (Bratislava – Vrbové) do centra, míňam hlavné námestie a na konci mestského jadra prichádzam po približne štvrťhodinke chôdze k rázcestiu Rozálka, kde sa vetvia dva významné smery – modrá trasa na sedlo Baba a červená na Veľkú homoľu.
Posledná ulica mesta, Suvorovova, sa pozvoľna stáča na severovýchod, pričom po jednej strane vedie pozdĺž panelákového sídliska, na druhej zasa okolo oploteného areálu, možno bývalých kasární. S koncom sídliska podstatne utícha ruch na ceste. Úzku asfaltku lemuje od západu rozľahlý vinohrad, na opačnej strane dolinky leží mestská časť Cajla, ktorú však pre opar sotva vidieť. Postupujem pomerne rýchlo, už sa aj začínam potiť, bunda ide dole. Vietor trocha pofukuje, no nie je to nič dramatické. Onedlho sa opäť dostávam do obytnej zóny, prekračujem mostom ponad Pezinský potok a pri hlavnej ceste č.503 sa o 9:55 hodín ocitám na rázcestí Zumberg. Neďaleko sa nachádza známa psychiatrická liečebňa.
Kúsok postupujem súbežne s autocestou, nato sa stáčam z môjho pohľadu doprava, do Trnianskej doliny. Spočiatku sa mi zdalo čudné, že tu popri asfaltke vedie chodník pre peších, no zas také prekvapujúce to nebolo – neďaleko práve rastie obytná štvrť s honosnými domami. Pole poniže cesty leží ladom a zarastá, zrejme už čaká na výstavbu. Hmla je tu taká hustá, že vidno takpovediac iba na niekoľko krokov.
Na okraji staveniska sa nachádza rázcestie Čierna voda (216 m.n.m.), odkiaľ po červenej trase smerujem ešte viac na východ. Dostávam sa k akejsi vodnej nádrži a nato po chvíľkovej dezorientácii vchádzam konečne do lesa. Pridáva sa aj stúpanie, telo sa zahrieva, vyzliekam sveter. Doposiaľ som nestretol ani „živáčika“, čudné, no do samotného horstva Malých Karpát vstupujem až teraz. Ani som sa poriadne nerozbehol, a už ma zastavuje ďalší rázcestník – Široké (307 m.n.m.). Povedľa sa nachádza horáreň alebo poľovnícka chata, veľká asi ako päť jelšovských.
Les je priam nádherný – osrienené konáre stromov, suché lístie trčiace spod jemnej snehovej pokrývky, tvorenej prevažne opadanou inovaťou, a hmla, vznášajúca sa ovzduším. Rozhodne tento výlet neľutujem. Značená trasa ma vedie prevažne po lesných cestách, miestami úzkych chodníkoch, značenie je dosť nahusto, no tu a tam musím vybrať mapu. Kvôli námraze na stromoch a hmle niektoré značky z diaľky poriadne nevidno.
Za Bezovou studničkou je stúpanie ešte pomerne mierne, nato stúpam odlesneným svahom prudko hore. V tých miestach je hrúbka bieleho koberca najväčšia, tak 5 cm. Po krátkej pauze na občerstvenie pokračujem po širokej lesnej ceste, až napokon prichádzam o 11:40 hodín k rázcestiu Traja jazdci (670 m.n.m.). Miesto je pomenované podľa rozorvaných skalných kremencových útvarov západne od Veľkej homole, poskytujúcich kruhovitý výhľad (pravdaže za ideálneho počasia). Ľudí ani tu nestretávam, hoci nejaké čerstvé stopy tu sú...
Po asi desiatich minútach ľahkej chôdze sa dostávam k najvýznamnejšiemu bodu dnešnej turistiky – rozhľadni na vrchu Veľká homoľa (709 m.n.m.). Drevenú konštrukciu turistickej rozhľadne, vystavanej zo spoločnej iniciatívy miest Pezinok a Modra roku 2000, pokrýva biela námraza, no schodíky sa nekĺžu. Idem teda nahor. Vietor tam riadne duje, výhľad žiaden, iba ak na vrcholky neďalekých stromov. Za dobrej viditeľnosti je však vraj možné pozorovať Viedeň, Břeclav či dokonca pohorie Veľká Fatra. Naposledy som tu bol s kolegom Radeckým vo februári 2006, no vtedy boli poveternostné podmienky obdobné – nanič.
Dole som sa zložil pod prístreškom, kde už obedovala jedna partia turistov. Vyberám krajec chleba a konzervu s bravčovým na paprike, pri ktorej konzumácii mi totálne zmrzli dlane i končeky prstov. Vychladnutými rukavicami sa mi ich nedarí zahriať. Prichádzajú ľudia, je ich stále viac. Vyrážam teda na ďalšiu cestu – od rozhľadne zostupujem okolo štvrť na jednu strmým klzkým svahom a na jeho úpätí sa po smere zelenej značky stáčam na sever.
Rýchly zostup ma privádza na rázcestie zvané Vápenka (590 m.n.m.). Nejaká tam v minulosti asi bola – v blízkosti hríbika badať akési kamenné štruktúry, podobajúce sa na pec na vypaľovanie uhličitanu vápenatého. Stretávam dvoch starších turistov, postupujúcich od Pezinskej Baby. Vidiac, že uprene pozerám do mapy, snažili sa mi poradiť nejakú vhodnú trasu. Prehodil som s nimi pár slov a vydal sa od nich presne opačným smerom. Od ďalšieho rázcestia (Zbojnícke) volám otcovi, či v prípade potreby po mňa mohol prísť. Ešte totiž neviem, kde skončím.
Monotónny postup zimným malokarpatským lesom ma privádza na lúčnaté sedielko Čermák (580 m.n.m.), zvané tiež Čermákova lúka. Mihlo sa zopár ľudkov, foťák zahlásil vybitú baterku a stretávam i drobného plcha, hľadajúceho potravu v podobe omrviniek vytrúsených okolo odpočívadla. Po žltej trase pomaly zostupujem na Piesok. Asi po štvrťhodinke sa dostávam k prvým chalupám, míňam rázcestie Panský dom a popri rôznych ďalších objektoch schádzam až k Zochovej chate (455 m.n.m.) v Modre-Piesku, jednom z najvýznamnejších rekreačných stredísk v Malých Karpatoch. Osadu založili nemeckí kolonisti, takzvaní „hulcokári“ niekedy v 15.storočí, chatu pomenovanú po národovcovi Samuelovi Zochovi zasa vystaval KST roku 1932.
Je 13:45 hodín, teda pomerne skoro na koniec túry. Chvíľu študujem vývesku autobusových spojov, najbližší ide až o tretej. Povedal som si, že azda dovtedy azda zleziem niekde dole, do Harmónie, alebo aj do Modry, kde už tých spojov chytám o čosi viac. Najskôr som ale na zastávke „zlikvidoval“ zvyšok z konzervy bravčového. Pokračujem po červenej, no volím zlý smer, čo mi dochádza pri pohľade na prázdnu zjazdovku. Vraciam sa teda k zastávke, kráčam dole parkoviskom, keď tu som zrazu zastal a povedal si: „Kašlem nato, počkám na ten bus...“
Piesok opúšťam autobusom o tretej, dovtedy som popíjal čaj v hostinci a pár minút „mrzol“ na zastávke. V Pezinku som sa pomotal po vyľudnenom námestí, odkiaľ sa presúvam na železničnú stanicu. Značne sa ochladilo, no v čakárni mali teplo (dá sa povedať). Po nákupe cestovného lístka vysedávam na lavičke, čas si krátim počúvaním muziky a konzumáciou keksov. Odchodom osobáku na Bratislavu sa počet tiel v čakárni znížil na asi tri-štyri, ďalšie kusy pribúdajú okolo trištvrte na päť. Osobný vlak č.3035 (Bratislava – Leopoldov) vyráža z Pezinka o 16:58 hodín. V Trnave drvivá väčšina cestujúcich súpravu opúšťa, ďalej pokračujú len „skalní“. O 17:41 hodín končím v Leopoldove, dlho sa tam nepoflakujem, otec prichádza autom zakrátko (osobák na Nitru išiel až o trištvrťhodinku).
Počasie - zamračené, hmla, miestami veterno, -1 až -4°C Účastníci - Roland Nádaskay Poznámky, postrehy -
