Malé Karpaty - 1.august 2008, pi.



Krátka túra, skôr dlhšia prechádzka. Ráno vyrážame autom s otcom krátko pred ôsmou, tentoraz sa pridal aj Viliam. Plánom je zdolať Kamzík a Devínsku Kobylu, čo sa mi nepodarilo na poslednej malokarpatskej túre. Otec nás v rámci cesty do práce zaviezol do Bratislavy, presnejšie do mestskej časti Krasňany. Vyrážame o 9:20 hodín z parkoviska pred tlačiarňou Slovenská grafia.
Počasie sa vyvíja sľubne, ak uvážim, že ešte ráno bolo viac oblačno ako jasno. Po Peknej ceste postupujeme asfaltkou pomedzi záhradkárske osady, míňame rázcestie Záhrady, uvažujúc, či pôjdeme žltou alebo dlhšou modrou. Povrch „horskej“ asfaltky sa so stúpaním zhoršuje, prvú pauzu si dávame pri horárni Krasňany. Opäť zastavujeme opodiaľ na vetvení asfaltových ciest, prechádzame rázcestím Pekná cesta-Spariská, kde sa napájame na Štefánikovu magistrálu (hrebeňovku Malých Karpát), a menšie osvieženie sme si dopriali pri Máriinom prameni. Stretávame iba zopár turistov, podaktorých na horských bicykloch. Stúpanie je prevažne mierne, tempo máme vychádzkové, Viliam sa sťažuje, že ho trocha pobolieva hlava.
Za rázcestím Tri duby (353 m.n.m., 10:40 hodín) sa na niekoľko minút skladáme k pauze a dávame si čosi pod zub. Od Chlmca pozorujeme vrch Kamzík s typickým vežovitým vysielačom, kúsok ďalej, nanešťastie v miestach s kolísavým signálom (pod lampou je najväčšia tma), mi volá Kazán, či neprídem dnes na Jelenec na triednu opekačku. Kdeže, nemám šancu stihnúť!
Azda jediný úsek s prudším stúpaním absolvujeme tesne pod Kamzíkom, asfaltkou schádzame k turistickému hríbiku, kde na vyžiadanie Viliama o pol dvanástej znova pauzujeme. V postupe pokračujeme po červenej hore kopcom k vysielaču rádiokomunikácii, postavenom v rokoch 1967-74, bez ktorého si dnes Bratislavu ťažko predstaviť. Strácame sa v lese a klesáme. V týchto miestach sa to turistami veru nehemží, zrejme ani počas voľna, chodník je tu na bratislavské pomery dosť slabo prechodený. Z lesa ústime povyše Patrónky na okraji zástavby, popri železničnej trati č.110 (Bratislava – Kúty) sa presúvame až ku známej križovatke na Patrónke. Kúsok zachádzame na Kramáre, ešte pred nemocnicou (známe to miesta pre mňa) sa stáčame opäť pod trať a ústime na Brniansku ulicu. Troška komplikované, dá sa nájsť aj lepšia skratka.
Na druhej strane Brnianskej, čo je výpadovka z centra Bratislavy na Záhorie, sa vzápätí odkláňame na Dubovú ulicu, prechádzame okolo školy a následne Buhúňovou ulicou okolo vozovne dopravného podniku k dolnej strane Horského parku. Vcelku zaujímavé miesto tento horský park, tichý pľac, stromy a príroda v centre mesta. Na jeho opačnom konci sa dostávame k akejsi reštaurácii, odkiaľ prudko stúpame kamenným schodiskom. Po úzkej Ul.Francúzskych partizánov postupujeme okolo ošumelých objektov vodárne k rázcestiu na Slavíne. Od červenej trasy pokračujúcej smerom na západ na Devín, sa odpája zachádzka k niekdajšiemu pamätníku československo-sovietskeho priateľstva. Ten svoj prívlastok z čias minulých už síce stratil, no aj po roku 1989 ostal pomníkom vojakom Červenej armády padlým na našom území a v podstate aj symbolom všetkých obetí druhej svetovej vojny. S vojnovým monumentom kontrastuje Mierová lúka („Nech je mier na Slovensku...“) umiestnená hneď v jeho blízkosti.
Na Slavíne (asi 270 m.n.m., 13:05 hodín) má človek centrum Bratislavy ako na dlani. V strede pamätníka stojí hrob neznámeho vojaka s obeliskom, okolie je posiate náhrobkami. Je to veru zvláštne miesto. Človeka nikde, raz za rok sem zavítajú všemožní politici, od národniarov po bývalých komunistov, tváriaci sa pred kamerami a pred národom, že im záleží na nejakej histórii a nejakých obetiach, keď sami by v prospech moci obetovali čokoľvek. Tvária sa vážne, predstierajú slzu na krajíčku, položia vence tomu neznámemu vojakovi, s obtiažami zo seba vydajú zopár bezvýznamných viet o cti, vlasti a národe, potom sa odvezú v drahých limuzínach do straníckych centrál a už ich zaujímajú iba prachy a politický boj. Taký je náš svet.
Keďže Viliamovi sa na Devínsku Kobylu pokračovať nechce, schádzam spleťou ulíc (Havlíčkova, Mišíkova, Vlčkova, F.Kráľa a Križkova ul.) pod Slavínom, posiatym rôznymi luxusnými vilami, do Starého mesta. Na križovatke pri akadémii vied prechádzame ponad Štefánikovu ulicu k starej budove železničnej stanice (dnes múzeum dopravy) a rušným predstaničným námestím sa presúvame k bratislavskej železničnej stanici, kde túru (prechádzku) končíme o 13:50 hodín. Na vlak nejak extrémne dlho čakať nemusíme, rýchlik R 707 Beckov (Bratislava – Žilina) ide o trištvrte na tri. V Leopoldove rýchly prestup o 15:36 hodín na motorák smer Nitra. Do Alekšiniec prichádzame okolo štvrtej, tým je tento malý výlet na konci.

Počasie - ráno polooblačno, postupne vyjasnenie, jasno, bezveterno, neskôr pribúdanie oblačnosti, krátke mrholenie, opäť vyjasnenie, tep.asi 28-30°C
Účastníci - Viliam Nádaskay, Roland Nádaskay
Poznámky, postrehy -

„Ty - ktorý vchádzaš sem - odožeň bôľ a súcit - nech kropky tvojich sĺz nezvonia o mohyly,
Za hrdosť človeka, za život ľudstva súci - za tvoju jasnú tvár my smrť sme podstúpili.“
nápis na obrube portálu mohyly Slavín





MAPA - trasa turistiky

Fotodokumentácia (výber):




© Text: Roland Nádaskay, Foto: Roland Nádaskay

HLAVNÁ STRÁNKA
TURISTIKA 2008