Po skončení „písomného“ maturitného týždňa (11.-14.marca) sa do školy vraciame iba na tri dni, po nich nasledujú Veľkonočné sviatky. Okrem paušálnych štyroch dní prázdnin nám z Pároviec pribudol ešte jeden v podobe študijného voľna. Robi s Rudolfom (napokon teda celá rodinka okrem mňa) majú v úmysle navštíviť Tatry, ja sa výnimočne (hádam prvý raz) nepridávam. Okrem toho, že sa plánujem aj čosi učiť, ma nebavia túry dookola na tie isté miesta a tiež prílišná ležérnosť mojich spoluturistov.
Ešte na stredu, respektíve noc zo stredy na štvrtok, naplánoval kolega Kazán „chatovačku“ v Jelšovciach. Účasť som prisľúbil a presun na miesto činu uskutočnil nočnou jazdou bicyklom okolo 23:00 hodín. Vo štvrtok ráno som pôvodne chcel vyraziť skôr, urobiť ešte nejakú cyklistiku, no napokon z toho zišlo. Nebolo hlásené najlepšie počasie. Vraj má dokonca posnežiť(?). Zdržal som sa približne do štvrť na desať, bicyklom sa potom vraciam v rýchlosti späť do Alekšiniec. Na rozdiel od predošlej návštevy jelšovskej chaty (september 2007) bez následkov nadmernej konzumácie alkoholických nápojov. Doma som ešte dospával a podvečer, po odchode našich do Tatier, si balil veci na zajtrajšiu túru.
Ráno vstávam za tmy, o štvrtej, po posledných prípravách si dávam raňajky (buchta s jogurtom) a o 4:50 hodín odchádzam z domu. Lúčim sa len so psom. Autobusové spojenie mám rovnaké ako pri poslednej „pešej“, keď som vo februári liezol na Buchlov. Spoj nitrianskej SAD-ky s odchodom z Alekšiniec od kostola o 5:04 hodín je vedený z Lukáčoviec do Lužianok, kde po krátkom čakaní spolu s ostatnými cestujúcimi prestupujem na nadväzný bus z Horných Obdokoviec. Do Nitry prichádzam pred trištvrte na šesť a po presune na nástupište č.3 vyčkávam kolegu Radeckého. Šiesta hodina sa blíži, Tomášovi sa však neviem dovolať. Už som mal obavu, že pôjdem do tej Malej Fatry sám, no napokon sa objavil.
Diaľkový bus Nitra – Žilina vyráža presne o 6:00 hodín. Ľudí je vcelku dosť, pribúdajú aj v Topoľčanoch a Partizánskom. Máme pred sebou pomerne dlhú cestu, z Nitry do východiska túry približne dve a pol hodiny. V Prievidzi stojíme desať minút, takže sa stíham prevetrať. V noci zrejme posnežilo, polia sú miestami pokryté trhanými bielymi plochami, spod ktorých presvitá hnedá zem. Za Prievidzou zastavujeme v Nitrianskom Pravne a Kľačne, odkiaľ hlavná cesta č.64 stúpa Nitrianskou dolinou, dolinou rieky Nitry, až na Fačkovské sedlo na hranici so žilinským okresom. Sedlo vo výške 802 m.n.m. zároveň oddeľuje pohoria Malá Fatra a Strážov na západe a je východiskom našej dnešnej túry.
Realita na Fačkovskom sedle sa diametrálne odlišuje od mojich predstáv. Čakal som príjemnú jarnú túru, no tu zatiaľ stále vládne zima. Snehovú pokrývku tvorí tak 5 centimetrov čerstvého poprašku, dvíha sa vietor a popri ceste sa tvoria snehové jazyky. Po odchode autobusu ostávame na mieste iba my a dvojica bežkárov, vzápätí smerujúcich na východ proti trase Cesty hrdinov SNP. Na sedle ostáva mŕtvo - lyžiarsky vlek je mimo prevádzky, salaš Fačkov nefunguje už asi dlhšiu dobu. Na túru vyrážame o 8:40 hodín. Naša žltá značka vedie kúsok, po rázcestie Staré cesty (835 m.n.m.), súbežne s červenou, ďalej sa od nej odkláňa a stúpa. Vietor-nevietor, potíme sa, vetrovky idú dole. Vchádzame do lesa, prevažné listnatého, bukového.
Mraky prevaľujúce sa ponad hrebeň Malej Fatry sa trhajú a mierne sa vyčasuje. Kľak sa nám ukazuje vo svojej plnej paráde. Jeho charakteristický skalnatý vrchol pripomína tatranský Kriváň v malom. Výšľap je serpentínovitý, chodník vychodený, i keď snehu je teda na marec dosť. Situáciu sme podcenili, návleky nemáme. Povrch je miestami klzký, tu a tam ideme takpovediac do kolien. Od vŕšku zvaného Reváň (1205 m.n.m.) už pokračujeme po hrebeni, na rázcestí Revánske sedlo (1184 m.n.m.) si o 10:05 hodín dávame krátku pauzu. Predbežne sa črtá pekné počasie.
Kúsok obďaleč sedla sme natrafili na väčší počet turistov smerujúcich dole z Kľaku. Hotový „traffic-jam“. Smerom hore však stúpame sami. Obloha sa nanešťastie zaťahuje a vietor silnie. Postup je však vcelku príjemný. Na rázcestí Pod Skalou opúšťame úkryt lesa a ocitáme sa v exponovanom teréne. Vrchol Kľaku (1352 m.n.m., 11:05 hodín) je bičovaný enormne silným vetrom, dať si dole rukavice by bola samovražda. Výhľad nie je žiaden, obklopuje nás sivý mrak. Hore sa nachádza iba kovový dvojkríž, turistický hríbik a kniha návštev. Zápis tentoraz nerobíme. Len vyberám mapu a uvažujeme, čo ďalej. Pôvodný plán – smer sever po hrebeni a dole do Rajeckej Lesnej, meníme na rýchlejší zostup do Fačkova.
Po krátkom rozhovore so štvorčlennou skupinou turistov z Martina opúšťame vrchol, no modrú značku prakticky hneď strácame. Keďže sa tu nevyznám a nechcem riskovať, pridávame sa k martinským turistom zostupujúcim do Vrícka. Ako som vyrozumel, s autobusmi bude odtiaľ cez sviatok (dnes je Veľký piatok) problém, no teoreticky nás môžu odviezť autom k najbližšej stanici. Na mieste sa uvidí.
Za prudkého vetra a začínajúceho sa sneženia teda opúšťame Kľak a akousi bezmennou dolinou klesáme do najbližšej obce. Najskôr pomimo značky, len podľa inštinktu a skúseností našich kolegov. Postupujeme prevažne lesom, okrem chránenej prírodnej pamiatky Kľakovský vodopád míňame ešte malú lanovku na zvoz guľatiny z polomoviska a tiež rázcestie Bak (715 m.n.m.). Sneženie je stále hustejšie, najviac asi tesne pred cieľom túry. Miestami postup navyše mierne znepríjemňuje rozbahnená lesná cesta.
Končíme (pre mňa trocha prekvapujúco) na parkovisku pri akomsi kempingu kúsok povyše samotnej obce Vrícko (592 m.n.m.). Po krátkej pauze na občerstvenie sa pakujeme do auta – fábie, čo je vzhľadom na 6 dospelých cestujúcich v päťmiestnom vozidle trocha komplikované. Potlačili sme sa. Chválabohu ani nebola cestou policajná hliadka či iné problémy. Martinčania nás vysadili pri železničnej stanici Kláštor pod Znievom, čo ich stálo menšiu zachádzku od ich trasy. Touto cestou im chcem ešte raz poďakovať.
Po nahliadnutí do cesťáku zisťujeme, že zhruba o hodinku pôjdu dva vlaky – jeden na Vrútky, druhý na sever, až do Prievidze. Ten druhý spoj nám rozhodne vyhovuje viac. Čakáreň v staničnej budove je zamknutá, takže čas do príchodu osobného vlaku č.5612 prečkávame v plechovej búdke na druhom peróne. Aspoň máme závetrie. Počasie sa vôbec nezlepšilo, ešte možno aj zaprší. Spomínaný osobák prichádza o 13:54 hodín od Vrútok, tvorí ho jedna takmer zaplnená „bageta“. Cesta do Prievidze trvá dosť dlho, navyše v Diviakoch strácame čas čakaním na prechádzajúci zrýchlený vlak od Banskej Bystrice. V Hornej Štubni sa stáčame na lokálnu trať č.145, v Handlovej míňame protibežný osobák. Našťastie v Prievidzi (príchod o 15:40 hodín) nasleduje rýchly prestup. Vlak Os 5006 smer Nové Zámky vyráža už o štyri minúty. Po ďalšom nekonečne dlhom úseku súpravu opúšťam až o 17:42 hodín v Lužiankach.
Na peróne som vyčkal na odchod vlak už aj s leopoldovským motorákom na chvoste a po krátkom motaní sa v okolí staničnej budovy zakotvil v takmer prázdnej(!) krčme U Tóna. Po jednom pivku sa vraciam na stanicu, vlak (Os 5114) mi ide o 18:55 hodín. V Alekšinciach som okolo štvrť na osem, doma krátko nato. Navštívili sme zaujímavý kraj, len škoda, že počasie naše zámery skrížilo. V lete by bolo v Malej Fatre krajšie.
Počasie - veterno, prevažne zamračené, tep.asi 2-4°C, hore až -5°C Účastníci - Tomáš Radecký, Roland Nádaskay Poznámky, postrehy -
