Křivoklátská vrchovina

Křivoklátská vrchovina - 20.marec 2010, ne.

Marec mesiac stagnácie. Od malokarpatskej túry, ktorou som uzatváral poskúškové „prázdniny“, od návratu do Prahy, som sa k ničomu zásadnému neodhodlal. Počasie je zo začiatku mesiaca ešte v podstate zimné, neskôr sychravé s kontinuálnym prechodom dažďa a sneženia, no inak je posledné dva týždne vyslovene pekne, slnečno. V piatok síce popršalo a na víkend hlásili nepriazeň, čo sa však v sobotu vôbec nepotvrdilo. Na futbal som podvečer nezašiel, iba sa zastavil v obchode – hlavne po nejaké „zásoby“ na zajtrajšiu túru. V priebehu týždňa sa plánujem „odpratať“ domov, takže by bolo na mieste ešte niečo takpovediac zaznamenania hodné podniknúť.
V poslednom čase (asi tak od začiatku môjho vysokoškolského štúdia) som si zvykol nevstávať veľmi zavčas, no ak už treba vstať skoro, nemám problém vstať ešte skôr. V tomto prípade sa na signál budíka prebúdzam o štvrtej ráno. Tmavé mesto, svetlá pouličných lámp, tuho spiaci spolubývajúci. Posledné prípravy, raňajky v podobe pár keksov s čajom a vyráža sa. Z Pelc-Tyrolky sa veziem prázdnym busom č.112 na Holešovice a odtiaľ metrom na „hlavák“. V metre je vcelku dosť ľudí, v tejto dennej dobe tak trochu nezvyk – rozhodne je to iné, než keď idem na prvý ranný vlak z ospalých Alekšiniec.
Po kúpe cestovného lístka sa presúvam do pristaveného osobného vlaku č.8806 smer Beroun, v ktorého príjemne vykúrených vozňoch nachádzam azyl pred mrazivým ránom tam vonku. Za jazdy čítam, iba sem-tam vykuknem von oknom. Rozvidnieva sa a na doteraz tmou maskovanej oblohe badať prechod od oblačnej fronty na východe do jasného neba na západe. V Beroune nasleduje rýchly prestup do nadväzného osobáku (č.7804) smer Plzeň. Z batohu vyberám plátkový syr a chlieb, raňajkujem a sledujem prebúdzajúcu sa krajinu stredných Čiech. V Zbirohu vystupuje okrem mňa ešte párik, chalan a dievča, povedal by som o čosi mladší odo mňa, smerujúci od železničnej stanice do pomerne vzdialeného mesta.
Po počiatočnej dezorientácii ignorujem značenú trasu a v úvode kráčam hradskou. Po pár minútach prichádzam k osade pri rybníku, kde sa pri mne pristavil prechádzajúci vodič, že či nepotrebujem odviezť. Takto na začiatok túry však mám ešte síl dosť. Na rázcestí V Čápu (430 m.n.m.) sa napájam na značenú trasu, pokračujúc prašnou cestou, obďaleč aj asfaltkou. Kráčam rezko, no stíham vychutnávať zvláštnu atmosféru tunajšej krajiny. Stále neolistené, holé koruny stromov a trávnaté plochy pokryté belavou srieňou, chladný vzduch, v ktorom sa vydychovaný obsah pľúc zráža do chumáčov pary, kontrast belasého neba a od severozápadu sa rozťahujúcej oblačnosti. Ani zima, ani jar.
Presne po polhodine, teda o 7:35 hodín, prichádzam na námestíčko v Zbirohu (415 m.n.m.), neveľkom, asi 2-tisícovom, zrána vyľudnenom meste. Bez otáľania pokračujem v postupe údolím popri rybníku, hodnú chvíľu sa potom ťahám chatovou osadou. Údolie Zbirožského potoka sa postupne zužuje, chodník ma privádza na miesto zvané Františkov (400 m.n.m.). Nachádza sa tu objekt starej továrne na „lučné výrobky“ a historická vilka, patriaca možno bývalému majiteľovi továrne. Za Františkovom absolvujem prvé stúpanie, cesta ma vedie krížom cez pole, obklopené z oboch strán lesom. Ako ostrovy vytŕčajú z pistáciovo zeleného poľa neveľké skalky odolných buližníkov.
Okolo štvrť na deväť sa ocitám v Jablečne (406 m.n.m.), malej a ošumelej dedinke pozostávajúcej z niekoľkých domov. Zostupom do údolia a krátkym stúpaním sa dostávam do susednej Přísednice, odkiaľ pozvoľna stúpajúcou úzkou asfaltkou pokračujem k Jableckej myslivni (448 m.n.m.). Obloha nad Křivoklátskom sa už úplne zatiahla kobercom členitej svetlosivej oblačnosti. Kúsok prechádzam okrajom lúky, zdiaľky ma ostražito pozoruje črieda sŕn. Lesom klesajúca modrá trasa ma zakrátko privádza späť do údolia Zbirožského potoka, k Sýkorovmu mlynu. Samotný mlyn sa nachádza na opačnej strane riečky, ja kráčam premočeným trávnatým okrajom úzkej nivy, prípadne traverzom po priľahlom svahu. Ten je miestami znepriechodnený pováľanými stromami. Drevenou lávkou prechádzam ponad potok a asfaltkou postupujem cez drobné osady Papírna a Kozův (Němcův) mlýn. Na neďalekom Terezove (320 m.n.m.) stretám chlapíka opravujúceho plot okolo záhrady a jeho psa, ktorý mi beží v ústrety.
Kľukatiacu sa dolinu lemuje viacero skalných stien, tvorených zrejme vulkanickými horninami kambria, takzvaného křivoklátsko-rokycanského pásma. Blatistá cesta križujúca nivu Zbirožského potoka ma privádza na ospalý Ostrovecký mlyn, kúsok ďalej sa napájam na asfaltku a na Jankovskom mlyne (307 m.n.m.) si približne o desiatej dávam prvú väčšiu pauzu. Skladám sa na kope vyrúbaných, úhľadne zložených kmeňov, vyberám maďarskú klobásu a chleba, a desiatujem. Na ďalšom úseku sa údolie značne zužuje a nadobúda charakter prielomu, v jednom mieste sa dokonca mení na skalnú bránu označovanú ako „Skryjská jezírka“, ktorou potok preteká len jedným, pár metrov širokým žľabom, ktorý značená trasa obchádza zboku umelým zárezom v skale. Odfotografovať toto dnes zrejme najspektakulárnejšie miesto, sa mi nepodarilo – fotiť oproti ostrým slnečným lúčom by nestálo za nič.
Z prielomu sa o jedenástej vynáram na rázcestí Slap, križovatke s autocestou, kde stretám partiu postarších turistov vyrážajúcich smerom na Skryje. Tých vzápätí predbieham a stúpajúc z údolia Zbirožského potoka pridávam na tempe. Chodník idúci traverzom po strmo upadajúcom svahu míňa niekoľko odkryvov v sedimentoch stredného kambria skryjsko-týřovickej panvy. Zastavujem sa, vyberám kladivo a nejaké tie „slávne“ skryjske bridlice, ktoré pre ich dobre zachovalú trilobitiu faunu zbieral ešte starý Barrande, si odštepujem do svojej zbierky hornín. Do Skryjí prichádzam poľnou cestou od juhovýchodu, popri tom sledujem panorámu pahorkatej křivoklátskej krajiny. Pri rázcestníku, ktorý sa v Skryjach (332 m.n.m.) nachádza na námestíčku pri kostole, sa ocitám o 11:45 hodín. Skladám sa na lavičke, obedujem a nazerám do mapy. Pred sebou mám ešte riadny kus cesty. Skryje sú inak celkom pokojná dedina, len dosť do ruky. Dostať sa sem hromadnou dopravou nebude až taký špás. Najbližšie železničné stanice ležia v Roztokách u Křivoklátu, respektíve v Praskolesoch pri Žebráku. Druhá zmienená, hoci možno o čosi vzdialenejšia, je mojim cieľom.
Zo Skryjí stúpam autocestou k vyhliadke nad obcou, kde sa stáčam na rozbitú asfaltku vstupujúcu do lesa. Po malom zaváhaní sa vraciam na značenú trasu a absolvujem jeden z mála dnešných výšľapov. Vzduch sa už oproti ránu ohrial natoľko, že sa radšej vyzliekam do nátelníka. Krajinu v jednej chvíli šteklia teplé lúče slnka, vzápätí zatienené premenlivou oblačnosťou. Na vrchole stúpania sa nakrátko zastavujem, popíjam čaj a nechávam sa ochladzovať v jemnom vánku. Miernym zostupom, pričom sa napájam na lesnú asfaltku a míňam akýsi rybníček, prichádzam na rázcestie Pod Malým Vlastcem. Stretám ľahko vystrojeného turistu idúceho v protismere. Po necelej polhodine mierneho stúpania dubovým lesom prichádzam k hájovni Vlastec a obďaleč, po krátkom úseku chôdze asfaltovou cestou, sa ocitám na mieste zvanom Janušky. Pri ovčej farme si dávam minútovú prestávku a pohľadom do mapy sa orientujem v tunajšej situácii.
Opäť vstupujem do lesa, kde ma zelená trasa vedie cez vŕšok Hřebeny (542 m.n.m.) k rázcestiu pri rovnomennej horárni, inak celkom peknom mieste. Príjemný pocit z túry sa začína pozvoľna premieňať na utrpenie. Nevýrazné klesanie ma privádza na rozľahlú lúku, na ktorej okraji si dávam pauzu pri drevenom zrube, poľovníckej chate. V mysli si opakujem nasledujúce oporné body, akoby som tých chcel oklamať únavu a urýchliť príchod do cieľa. Pri rázcestí Věrovice míňam osamoteného drevorubača. Po vyše troch hodinách súvislého postupu je v Březovej (351 m.n.m.) čas dať si krátku pauzu. Skladám sa na lavičke stojacej pred ošarpaným rodinným domom, zajedám si horalku a v mape sledujem ďalší priebeh trasy.
Za Březovou kráčam deravou asfaltkou do malej chatovej osady v dolinke a následne krížom cez lúky do osady Točník, patriacej k mestu Žebráku a tvoriacej podhradie dvoch hradov – významnejšieho a zachovalého Točníka, stojaceho povyše osady, a zrúcaného Žebráku, nachádzajúceho sa na vŕšku priamo v obci. V súvislosti s hradom Točník si spomínam, ako nám doc.Kraft, náš prednášajúci historickej geológie, prízvukoval, že sa tam nachádza odkryv transgresie bazálneho súvrstvia ordoviku pražskej panvy (třenického) na zvrásnené proterozoikum. Únava je neúprosná, znova si musím na pár minút odpočinúť. Okolo sa preháňajú cyklisti a ani ja sa už neviem dočkať zahájenia novej sezóny.
Pokračujem modrou trasou z podhradia Točníka popod nízke kopce a pozdĺž potoka do mesta Žebrák. Za zmienku stojí, že vedľa cesty stretám odkryv hrubozrnných sedimentov, ktoré by bolo možné zaradiť do kategórie reliktov permokarbónu v stredočeskej oblasti. Pri vstupe do mesta v dôsledku nesústredenosti z únavy zakopávam o kameň, takže vo vibramke stlačená pravá noha dostáva poriadny zásah. Cez Žebrák (342 m.n.m.) prechádzam v rýchlosti, z centrálneho námestia kráčam popri hlavnej smerujúcej na Beroun, na konci mesta sa stáčam na jednu z novopostavených ulíc a za ňou nadchodom zdolávam diaľnicu D5 (Praha – Plzeň). Zatiahnutá obloha, oblačnosť tu a tam pretrhaná a umožňujúca tak prenikanie úzkych lúčov zapadajúceho slnka, vytvára zvláštnu atmosféru... podvedome si to asociujem s „koncom“ – koncom túry, koncom dňa, koncom všetkého.
Vlak o pol piatej už nestíham, ponáhľať sa je zbytočné. Krátko oddychujem na autobusovej zastávke v obci Chlustina, odkiaľ sa zostupom dostávam na okraj Praskoles (316 m.n.m.), k železničnej zastávke. Momentálne prebieha na hlavnej trati rozsiahla rekonštrukcia, funguje iba jedna koľaj, druhú nahradila stavebná jama. Robotníci pracujúci na výkope sú prevažne Slováci. Túru končím o trištvrte na päť a do príchodu vlak vysedávam na zastávke asi 40 minút. Vzduch sa s príchodom večera ochladzuje. Osobák č.7815 z Plzne prichádza okolo pol šiestej, už zakrátko však z neho vystupujem a v Zdiciach po minútke čakania presadám na rýchlik R 1254 zo smeru České Budějovice. Vo vykúrenom kupé na mňa doľahla únava, na pár minút zaspávam. Z driemot sa preberám tesne pred pražským „hlavákom“, kam prichádzam bezmála o pol siedmej. Prvá jarná turistika je teda za mnou, na konte mám za dnešok „slušných“ 40 kilákov.

Počasie - zrána jasno až polojasno, postupne až zamračené, bezveterno, teplota max. 10°C
Účastníci - Roland Nádaskay
Poznámky, postrehy -

MAPA - trasa turistiky

Fotodokumentácia (výber):

HLAVNÁ STRÁNKA
TURISTIKA 2011