Kolárovo - 6.december 2008, so.



Po troch týždňoch strávených v Prahe sa opäť na krátky čas vraciam domov. Do Bratislavy prichádzam štandardne vlakom EC Jan Jesenius bez meškania, možno dokonca o niečo skôr. Slnečné pražské počasie strieda v Bratislave mrholenie a nečas. Piatok trávim v Nitre, najskôr návštevou alergológie, potom veselým posedením s občerstvením v rock klube Naozzay s Radeckým a Rudolfom. V sobotu je v pláne peší prechod traťou Komárno – Kolárovo.
Pre nie príliš priaznivé spojenie do Komárna treba vstávať skoro ráno, už okolo štvrtej. Od domu vyrážame príčinou Rudolfovho zdržiavania relatívne neskoro, na prichádzajúci vlak musíme od priecestia bežať. Napokon stíhame. Osobný vlak č.5101 smerujúci od Leopoldova, vyráža z Alekšiniec o 4:49 hodín, v Nitre nasleduje asi 20-minútové motanie sa po peróne a následné pokračovanie osobným vlakom č.5032 (tá istá súprava) na Nové Zámky. Panuje „tichá domácnosť“, keďže Rudolf ma svojim celkovým prístupom ráno dosť popudil. Do Nových Zámkov prichádzame o 6:27 hodín, letmo zachádzame do vestibulu stanice pozrieť na Pragotron a presúvame sa nástupište č.2 k pristavenému vlaku Os 4805 do Komárna. Cesta traťou č.135 prebieha vcelku rýchlo, zastávky sú iba 3 – Bajč, Hurbanovo a Chotín. Pravdupovediac, vlakom som tadiaľto nešiel už dávno, ani nepamätám...
Pred Komárnom začína svitať. Brieždenie na východe odhaľuje súvislú frontu oblačnosti, nasúvajúcu sa na inak jasnú oblohu. Príchod do cieľa zaznamenávame o 7:15 hodín, hneď vyrážame od železničnej stanice a podľa možnosti postupujeme čo najbližšie k trati. Nakoľko kúsok vedie trať č.136 súbežne s bratislavskou (131), na ktorej vlaky stále premávajú, kráčame na severný okraj mesta Ulicou odbojárov. Okolo práve v smere na Bratislavu prechádza jedna single-bardotka. Pri kovošrote opúšťame asfaltku, míňame súbeh s traťou č.131 a pozdĺž kolárovskej lokálky postupujeme kúsok po rozmočenej štrkovke. Vzduch je ťažký a vlhký, nebo sa zaťahuje, možno bude pršať. Vstupujeme medzi koľaje, značne porastené burinou. Táto postup dosť znepríjemňuje a spolu s klzkými podvalmi aj spomaľuje. Po pár desiatkach metrov sa situácia zlepšuje, porast je v úseku pri poľnohospodáskej škole vysekaný. Za zastávkou Komárno škola prekračujeme strohé priecestie s poľnou cestou, jedno z viacerých.
Snažíme sa držať čo možno najrýchlejšie tempo, nakoľko bezmála 30-kilometrová trasa si vyžiada ešte nejaký ten čas. Trať sa postupne stáča a zakrátko vchádzame do zastávky Hadovce, neďaleko ktorej sa nachádza niekoľko chátrajúcich betónových objektov neznámeho významu a dve nepoužívané, skutočne hrôzostrašne pôsobiace silá. Zastávka, respektíve nákladisko Hadovce, je obývaná, stav koľají znesiteľný. Mostíkom prekračujeme doposiaľ prvý vodný tok – Komárňanský kanál, pričom upravený úsek strieda opäť burinový porast. Tentoraz je to už ale podstatne horšie ako v úvode, v týchto miestach je trať priechodná len s nasadením všetkých síl. V prvom momente nadobúdam dojem, že to môže byť „záležitosť“ niekoľkých desiatok metrov, postupujeme preto po neďalekej asfaltke, hlavnej ceste č.573 (Komárno – Sereď). Na ďalšom stanovišti po zhodnotení situácie priznávam neúspech. Chvíľu pauzujeme na okraji pooraného poľa, typickej podunajskej černozeme, nad ktorou sa vznáša jemný opar. Premávka na hradskej je pomerne hustá, ako v smere na Šaľu, tak na Komárno.
Ďalším plánom je pokračovanie do najbližšej dediny, Kameničnej, a tu prípadne chytiť nejaký bus alebo stop. Nakoniec sa ale situácia vyvinula inak – približne 100 metrov od pauzy nám sám od seba zastal jeden miestny motorista smerujúci do Kolárova, takže možnosť podstatne si skrátiť cestu, sme využili. Celý problém totiž tkvie v tom, že od zastávky Balvany sa železnica odkláňa od hlavnej cesty – v prípade zvýšenej nepriechodnosti trate by sme mohli skysnúť niekde mimo civilizácie a transport z Kráľky či Violína hľadali iba ťažko. Pochod nepoužívanou traťou č.136 nám teda nevyšiel a je otázne, či sa ho ešte niekedy v budúcnosti podarí zopakovať.
V Kolárove sme už okolo štvrť na desať, čo je pomerne skoro. Od námestia (s fontánou a mestským úradom v štýle soc.realizmu) sa presúvame k železničnej stanici, ležiacej na juhozápadnom okraji mesta. Budova koncovej stanice lokálky je v slušnom stave, dnes tam sídli nejaký obchod so stavebninami, koľajisko je ošumelé a zarastené. Prvý vlak odtiaľto vyrazil 9.apríla 1914, čiže pred vyše 94 rokmi. Napriek tomu patrí trať Komárno – Kolárovo medzi najmladšie lokálky na Slovensku. Osobná doprava bola zastavená 2.februára 2003, nákladná fungovala zhruba ešte tri roky potom. Po návrate do „centra“ posedávame v parku a likvidujeme zásoby jedla. Prekvapivý je telefonát od otca, že ide našim smerom a nemusíme sa tým pádom viazať na autobusy...
Jazda sem nejakú tú chvíľku trvá, máme čas si ešte prezrieť drevený most na mŕtvom ramene Malého Dunaja, údajne najdlhší most celodrevenej konštrukcie na Slovensku, plávajúci vodný mlyn a dnes už neexistujúci zemný hrad. Dodnes sa z neho zachovala iba časť valu. Vystavaný bol v 14.storočí uhorským kráľom Ľudovítom I. na ochranu obchodnej cesty a riečnych brodov – nazývali ho Hrad mieru (Békavár), neskôr Žabí hrad. Záver pobytu v Kolárove trávime v obedom v hoteli Leonor. Súhrnne – jedlo výborné, ceny vysoké (na takýto zapadákov), atmosféra nič moc. Aspoň som sa zbavil stravných lístkov, ktoré som „sušil“ už niekedy od leta.
Od reštiky je to na hlavné (Brnenské) námestie iba na skok, ani na príchod otca dlho čakať nemusíme. Ešte návšteva miestneho mini-Tesca a naberáme smer domov, tentoraz cez Nové Zámky. Nakoniec sa celkom vyčasilo, ešte uvažujeme, či nevybehnúť niekam na Zobor :D. V Nitre absolvujeme krátke zastavenie pri Jednote (bobaľky).

Počasie - zrána oblačno až zamračené, neskôr ubúdanie oblačnosti, bezveterno, tep.asi 10°C
Účastníci - Rudolf Nádaskay, Roland Nádaskay
Poznámky, postrehy -

Fotodokumentácia (výber):



© Text: Roland Nádaskay, Foto: Roland Nádaskay

HLAVNÁ STRÁNKA
TURISTIKA 2008