Juhoafrická republika - máj 2013



Bola to moja prvá cesta do subsaharskej Afriky, posledný májový týždeň. Let so South African cez Zürich do Johannesburgu bol v pohode. Bol som plný očakávaní a trošku aj obáv z Juhoafrickej republiky. Už cestou z letiska sme videli množstvo žobrákov na križovatkách, čiernych aj bielych. Nakoniec však moje dojmy boli veľmi pozitívne a bol som príjemne prekvapený z ochotného a ústretového prístupu všetkých Juhoafričanov, s ktorými som sa stretol. Počasie v tomto ročnom období býva v Johannesburgu slnečné a suché. Býval som vo veľmi kvalitnom zariadení zvanom African Rock Hotel, Kempton Park. Bolo však umiestnené v izolovanej a ohradenej rezidentskej štvrti, takže žiadne prechádzky po okolí neboli možné a ísť mimo stráženú zónu sa neodporúča. Žiaľ, toto je typické pre Johannesburg – hrozba násilia hlavne po zotmení. Obytné štvrte, domy, firmy a pozemky sú ohradené vysokými plotmi a múrmi, často s elektrickým drôtom. Na múroch sú tabuľky varujúce pred ozbrojenou odozvou v prípade narušenia. Z množstva rozhovorom s domácimi, bielymi, čiernymi aj Indmi, som sa snažil získať viac informácií na túto tému. Záver som si zhrnul asi takto: množstvo ľudí nemá prácu, veľa ich prichádza do Johannesburgu z vidieka, musia sa nejako živiť. Sú zúfalí, preto kradnú a lúpia. Násilie je toho neoddeliteľnou súčasťou. Na dôvažok, a to považujú oni sami za veľký problém, tam prichádza veľa chudobných ľudí z cudziny, hlavne zo Zimbabwe, čo vyvoláva veľké napätie a násilie medzi samotnými čiernymi Afričanmi. Vláda sa k tomu stavia veľmi benevolentne. Hovorila mi kolegyňa, že pred pár dňami v štvrti, kde býva jej matka (indická štvrť) , sedela jej suseda doma a pozeral telku, keď zrazu útočníci palicami rozbili okno, vtrhli dovnútra a lúpili. Údajne mohli podplatiť ochranku. Toto je veľká bolesť Južnej Afriky, a kým sa s tým nevysporiadajú, nemajú nádej na naozaj slobodný život v rámci svojej koncepcie „Rainbow Nation“. Držím im palce.
Ako som však povedal, služby sú vynikajúce, personál mimoriadne ústretový a ochotný a kuchyňa znamenitá. Zmes búrskej, domorodej, indickej a talianskej kuchyne. Navštívil som s kolegyňou miesto zvané Montecasino. Áno, je to veľký zábavný komplex pripomínajúci Las Vegas. Talianske uličky a námestia pod strechou, butiky, obchody, zábavné centrá, a samozrejme veľké kasína. A všade plno ľudí. Navečerali sme sa tam.
Jeden deň som strávil aj v Port Elisabeth, zaleteli sme tam z JHB „na otočku“.
Pri odlete domov som si na letisku kúpil veľkú africkú drevenú masku, prvý suvenír z Afriky. Spiatočný let cez Mníchov bol fajn, len trošku meškal. Ale po pristáti v Mníchove a pri pohľade na dažďom a vetrom zmietanú európsku krajinu som si len nostalgicky spomenul na slnkom zaliatu Južnú Afriku a môj spolucestujúci na to poznamenal: „Back to the reality.“ Vzápätí na to sme sa rozbehli ku svojim „connecting flights“ – ja som sotva stihol prípoj do Viedne a on utekal na svoj let do Štokholmu.

Fotodokumentácia (výber):


© Text: Róbert Nádaskay, Foto: Róbert Nádaskay

HLAVNÁ STRÁNKA
TURISTIKA 2013