Po železnici - marec 2006

Deň 1 - 25.marec 2006, so.

Asi dva týždne pred zahájením tejto akcie som sa z internetu dozvedel, že železnice, ako kompenzáciu za nepríjemnosti spôsobené rekonštrukciou úseku trate č.120/180 Bratislava – Nové Mesto nad Váhom (alebo ako reklamnú akciu), umožnia držiteľom kariet Railplus cestovať len za evidenčné cestovné vo výške 5 Sk na 50 kilometrov. Povedal som si, že by bola nesmierna škoda to nevyužiť, na čom som sa zhodol aj Radeckým a Rudolfom. Trasu som na prvý deň podrobne rozplánoval, druhý deň ešte nechal otvorený.
25.marca vstávame ráno asi okolo 5:00 hodín, balíme veci a mama nás potom vezie autom do Lužianok na vlak z Prievidze, inak by sme museli ísť skôr na spoj z Alekšiniec o 5:05 hodín. Na stanicu sme prišli mierne v predstihu, takže sme sa tam pomotali, čo-to pofotili a vyčkali na príchod vlaku Os 5000 z Prievidze. V Lužiankach sa lístky od júla 2005 nevydávajú, tie si kupujeme u sprievodcu, a to až do Zvolena (platili sme každý po 20 korún).
Pár minút a kilometrov nato sa k nám v Nitre pridáva kolega Radecký. Trať č.140 potom prechádza periférnymi časťami mesta, v Krškanoch a Ivánke pri Nitre sa do fabrík odpája niekoľko vlečiek. Fotením som sa zatiaľ akosi nezaoberal, pretože tento úsek už viac-menej nafotený mám. Do Šurian prichádzame o 7:18 hodín a do odchodu ďalšieho vlaku máme iba pár minút. Cvakol som rušeň rady 750 nášho osobáku, ako aj z juhu prišlý motorák 810 s celkom sympatickým grafitom pirátskej lebky v prednej časti. Mimochodom, napriek tomu, že sa tradične zameriavam viac na fotenie staníc, plánujem pri tejto ceste fotiť aj rušne, a to z dôvodu unifikácie farebnej schémy ŽSSK na červeno-bielu. Táto by mala nahradiť nátery z čias ČSD a ŽSR, čím železnica opäť príde o časť toho, čo ešte stále pretrvávalo z hlbokej histórie.
O 7:22 hodín prichádza do stanice rýchlik R 811, takzvaný „Horehronec“. Väčšina ľudí z peróna a aj tých, čo sa vyrojili z čakárne stanice, sa hrabe do zadnejších vozňov. My prechádzame celým prvým vozňom 2.triedy a relatívne prázdne bolo úplne prvé kupé, kde vedľa sedeli dve ženy. Jedna z nich vystupovala už v Úľanoch nad Žitavou. Až do Podhájskej, ktorá je ďalšou zastávkou, sa železnica ťahá v údolí potoka Liska a nato prekonáva kopčeky Hronskej pahorkatiny. V Kalnej nad Hronom, kde sa odpája vlečka do atómovej elektrárne v Mochovciach, zdolávame mostom rieku Hron a v Leviciach nasleduje ďalšie zastavenie. Vo „dvore“ stanice je odstavených pár laminátiek a 810-tiek („spotených plechov“), slúžiacich na osobných vlakoch na tejto trati. V Tlmačoch prechádzame okolo objektu strojárenskej fabriky SES, nato opäť mostom na pravý breh Hrona a vbiehame do uzlovej stanice Kozárovce, kde vystupuje aj druhá pani z nášho kupé. Budova stanice je zlepencom starej typu MÁV a novej časti pre cestujúcich z obdobia socializmu. Skladisko pochádza zrejme z 30.rokov (podobne ako v Alekšinciach). Naprieč Hronským Beňadikom síce len prechádzame, ale i to nám stačilo, aby sme sa pokochali výhľadom na kláštor a zaspomínali.
Vlak pokračuje stanicami Nová Baňa, Žarnovica a Žiar nad Hronom. Ani v jednej nebol nejaký dramatický nával cestujúcich. Uzlová stanica Hronská Dúbrava je posledným zastavením pred našim výstupom o 9:22 hodín vo Zvolene. Hneď som šiel sfotiť rušeň na čele vlaku – princeznú, ešte aj jedna žehlička sa tam priplietla. Akonáhle som bol hotový, došiel na koniec perónu ďalší chlapík s digitálom, ale zrkadlovkou, asi nejaký profi železničný fotograf. Horehronca, hneď potom ako vymenia rušeň za dieselový, čaká najkrajšia časť cesty – Brezno, Červená Skala, celé údolie Hnilca.
Pochodom sme sa presunuli do haly stanice a zašli kúpiť lístky do Tisovca (opäť to vyšlo 20 korún na osobu). Mali sme ešte nejaký čas, vybehli sme sa pozrieť von, konkrétne na stanicu SAD – tam som si zakúpil akýsi cestovný poriadok. Inak musím poznamenať, že ju mali dobre vybavenú, klobúk dole. V novinovom stánku kupujem pohľadnicu Zvolen a Radecký časopis Týždeň. Presúvame sa na prvé nástupište, kde už čakala dvojsúprava 810, práve vypucovaná, lebo v nej ešte zaváňal saponát. Zvyšný čas som využil túrou na druhé nástupište, kvôli sfoteniu okuliarnika na vlaku do Vrútok (súprava bola otočená na novozámocké zhlavie, takže asi cez Kremnicu).
Náš motorák (Os 6207) do Fiľakova opúšťa Zvolen osobnú stanicu o 10:03 hodín. Trať vedie okrajovou industriálnou časťou mesta a aj okolo slávneho zvolenského rušňového depa. Nasleduje Zvolen nákladní stanica – kedysi zvolenská hlavná s výpravnou budovou typu MÁV. Odtiaľ sa odpája spojka na Zvolen mesto, kde však chodí iba ráno jeden osobák (Fiľakovo – Banská Bystrica). Pokračujeme okolo drevárskej fabriky Bučina, vedľa ktorej sa nachádza aj železničná zastávka (tam však nestojíme) a tepláreň. Za Zvolenom má trať č.160 charakteristiku neelektrifikovanej a dvojkoľajnej. Prvou zastávkou je Zvolenská Slatina, preslávená prvou veľkou bryndziarňou na Slovensku a zároveň prvý železničný objekt sfotený našim digitálny fotoaparátom vôbec (júl 2005).
Po nej stojíme v stanici Vígľaš. Na druhej strane potoka, v strede obce je vystavený starý parný rušeň nejakej úzkorozchodnej lesnej železnice. Trať vedie popod Vígľašský zámok, zničený ku koncu vojny Nacistami a v súčasnosti obnovovaný, ktorý však pre strmý svah nemôžeme vidieť. Za Vígľašom stojíme vo výhybni Pstruša, odkiaľ sa odpája z trate vlečka do strojární PPS Detva a stanici Stožok, od dediny dosť vzdialenej a slúžiacej skôr ako nákladisko pre sklad pohonných hmôt Slovnaft. Detva je síce okresné mesto, ale na tamojšej zastávke až do tohtoročného grafikonu nestál žiaden rýchlik. Vždy bola významnejšia o čosi vzdialenejšia stanica Kriváň – táto obec nemá celkom trefný názov, pretože čo sa cesty týka, je tam jeden z najrovnejších úsekov na Slovensku.
Miesta, ktoré železnica aj autocesta prekonáva, boli kedysi nazývané Krivánsky priesmyk. Dnes tu už hlavná cesta pôsobí celkom neškodne a priesmykom by to nazval sotvakto. Rozhodne zaujímavejšia je železnica – za dedinou sa dostávame do obrovského prierezu s vybetónovanými okrajmi, do ktorých je vyrazený „základný kameň“ od dodávateľa stavby, Železničného staviteľstva Bratislava. Hneď za ním sa nachádza zastávka Podkriváň. Po zastávku Píla vedie trať po opačnej strane Krivánskeho potoka, v závere na svahu kopca vysoko nad cestou a nato dvojkoľaj obchádza dnes už nepoužívaný Pílanský tunel tesne pred spomínanou obcou Píla. Jediná prístupová cesta do tejto dediny vedie „tunelom“, veľkým podjazdom popod impozantný val železničnej trate, ktorá za zastávkou postupne klesá a znižuje sa až na úroveň hlavnej cesty do Košíc. Nasleduje rýchliková zastávka Mýtna a po nej obec Lovinobaňa s dvomi zastaveniami – stanica pri magnezitke Lovinit a zastávka na kraji obce.
Na Novohrade nám začalo svietiť slnko. Vlak pokračuje cez Podrečany (zdalo sa mi, že tam majú malé rozbité rušňové depo??) a stanicu Tomášovce do Lučenca, významného železničného uzla. Kedysi odtiaľto vybiehali trate do piatich smerov, dnes už jedna fyzicky neexistuje a druhá nie je prevádzkovaná pre osobnú dopravu. Budova lučeneckej stanice je jedna z najstarších na Slovensku, pochádza snáď ešte z čias výstavby trate Budapest – Zvolen – Vrútky roku 1871. Vlak tu nekončí, ideme ďalej – vychádzame z mesta, čím sa prvýkrát odkláňame od našej klasickej autocesty Nitra – Košice, prechádzame výhybňou a následne aj zastávku Holiša a Prša. Vbiehame do asi desaťtisícového mesta Fiľakovo – od zastávky je celkom dobrý výhľad na hrad, ktorý v minulosti býval dôležitou protitureckou pevnosťou. Náš vlak končí jazdu v stanici Fiľakovo na južnom konci mesta o 11:37 hodín.
Na ďalšej koľaji je pristavená takmer identická motorová súprava 810 smer Jesenské, do ktorej nastupujú Tomáš a Rudolf a po krátkom pobehovaní okolo staničnej budovy a fotení sa k nim pridávam aj ja. Povedľa sú odstavené rôzne vozne – okrem nákladných je medzi nimi aj funglová maďarská súprava, asi zo Somoskőújfalu. Fiľakovo vo vlaku Os 6243 opúšťame o 11:48 hodín a smerujeme ďalej po trati č.160. Za stanicou prichádzame k súbehu s traťou č.164 do Maďarska a po oblúku pod kopcom Šarkan (340,7 m.n.m.) s výhľadom na hrad vo Fiľakove, sa dostávame k výhybni Urbanka (podarilo sa mi ju sfotiť za jazdy). Odtiaľto sa odpájajúca spojka na lučenecké zhlavie stanice Fiľakovo, je pravdepodobne pôvodným fragmentom trate Miskolc – Bánréve – Fiľakovo. Prechádzame do Cerovej vrchoviny, trať sa ťahá údolím Čamovského potoka. V podstate už od Lučenca sa nachádzame v maďarsky hovoriacej oblasti. Po zastávkach Šíd a Čamovce nasleduje stanica Hajnáčka, kde stojíme o čosi dlhšie, ale neviem pre akú príčinu. Nato sa trasa kľukatí popri riečke Gortva, niekoľkokrát križujeme pustú cestu a vchádzame do stanice Blhovce. Tu chvíľu čakáme, pokým po koľaji vedľa nás neprefrčí okuliarnikom rady 754 ťahaný transslovenský rýchlik Gemeran do Bratislavy hlavnej stanice.
V obci Hodejov opúšťame kopce sopečného pohoria, nasleduje zastávka Gortva a po nej rýchliková stanica Jesenské (predtým Feled). Za normálnych okolností by sme tu museli prestupovať, avšak tento spoj ide až do Tisovca, nášho cieľa. O 12:30 hodín opúšťame túto stanicu a prechádzame na trať č.174 do Brezna. V Jesenskom míňame ešte jednu zastávku (značne zbedačenú) a nato ideme dlhým úsekom rovným ako pravítko do Rimavských Janoviec. Zato koľaje nie sú úplne rovné – s vlakom a cestujúcimi to teda riadne hádže. V obci Rimavské Janovce sú až dve zastávky, na oboch jej koncoch.
Ďalšou stanicou je prevažne maďarské mesto Rimavská Sobota, bývalé centrum gemersko-malohontského regiónu. Väčšina ľudí vystupuje, no súprava sa doplňuje novými tvárami. Za okresným mestom sa vraciame do slovenskej zóny, údolie rieky Rimava sa začína zužovať, pričom trať vedie po ľavom brehu tejto rieky. Zastávky sú nasledovné – Čerenčany, Veľké Teriakovce, Nižný Skálnik. Budova zastávky Hrachovo, nachádzajúcej sa viac-menej bližšie k Vyšnému Skálniku, je už zrovnaná so zemou a aj trávnatý porast v okolí perónu je vypaľovaním premenený na prach. Po nej stojíme v Rimavských Zalužanoch a prvým väčším objektom je stanica Rimavská Baňa, ktorej objekt sa dosť ponáša na Dobšinú – jednoduchý, no veľmi starý. Okrem štýlových archaických záchodkov je tu aj nákladisko dreva, vyťaženého v tunajších lesoch.
Keď sa za Slovenského štátu budovali spojky, kvôli absencii južných uzlov (napríklad práve Jesenské), mala byť odtiaľto vedená trať do Kokavy nad Rimavicou, aby sa do Poltára nemuselo jazdiť peážou cez Rimavskú Sobotu (vtedy ležala na území Maďarska). Trať sa ďalej kľukatí údolím a cez Rimavské Brezovo sa dostávame do mesta Hnúšťa. Prvá zastávka je v miestnej časti Likier. Poza objekty Slovenských lučobných závodov prichádzame do stanice Hnúšťa – sú tam dve oddelené budovy, výpravná a obytná (pred ktorou bola dosť nevhodne umiestnená kôpka rozbitých „mušlí“ od záchodov).
Treba si otvorene priznať, že veľkú časť osadenstva tohto kraja tvoria Cigáni. Predtým som tu ešte nikdy nezavítal, no musím povedať, tak toto je teda najbiednejší kraj Slovenska. Nie Liptov, Pohronie na čele s Banskou Bystricou alebo „nedajbože“ Orava – to sú dosť známe a obskakované regióny nato, aby o nich tí populistickí blbečkovia v parlamente mohli vravieť, že sa na ne zabudlo. Už som napríklad dávno nevidel v telke spomenutú Hnúšťu. A to sme ešte nevideli dediny na východ odtiaľ, ktoré sú bez železnice (Ratková, Sirk, Krokava…), to sú skutočne Bohom zabudnuté miesta.
Ďalšou hrôzou bola zastávka Hnúšťa neďaleko miestnej časti Mútnik. Povedľa nej sa nachádza cigánsky tábor, takže okolie je kompletne zasvinené. Nasleduje Hačava – stále sme však v meste. Zastávka Hačava skálie, ležiaca pod bezútešne pôsobiacou zošedivenou hačavskou magnezitkou (dnes Genes a.s.), má príznačný názov, lebo neďaleko je trať razená okrajom skalnatého svahu. Lesy vôkol sú vykosené emisiami neekologického socialistického závodu, zostali len sem-tam vyschnuté torzá niekdajšej zelene. Zvyšok likvidujú počerní nájazdníci z osád. Poslednou hnúštianskou zastávkou je Hačava, plniaca súčasne funkciu stanovištia závorára – obsluhy mechanických závor. Nasledujúca zastávka v Rimávskej Píle (bývalá mestská časť Tisovca) je zrejme stavaná na základe toho istého projektu ako Bíňovce (trať č.116) alebo Vaniškovce (trať č.194), asi zhotovená v komunistickej „akcii Z“.
V samotnom meste Tisovec zastavujeme dvakrát, z toho raz na neoznačenej zastávke s búdkou a nato prechádzame pomerne vysokým mostom ponad cestu na Muráň a Červenú Skalu. V prestupnej stanici Tisovec končíme o 13:55 hodín, pričom na prestup máme len niečo vyše desať minút, takže rýchle fotíme. Budova tisoveckej „hlavnej“ stanice sa tiež podobá na Dobšinú, ale má tmavosivú omietku. Keď človek vstúpi do jej interiéru, akoby sa vrátil 30 rokov dozadu – staré obklady, okienka na výdaj lístkov (teraz sa už nevydávajú), vyblednuté fotografie „štátnych kúpeľov“ na stenách… Objekt je jednoduchý, no práve vo svojej jednoduchosti veľmi zaujímavý, príťažlivý. V meste Tisovec som ešte nebol, ale odteraz ju budem rozhodne považovať za jeho dominantu.
Trať č.174 pokračuje ďalej do tunela a údolím Furmanca cez sedlo Zbojská (725 m.n.m.) do Pohronskej Polhory a Brezna. Rimava, ktorá je tu len prostou riečkou, tečie poniže stanice od severu spod masívu Fabovej hole (1438 m.n.m.). Len pre ilustráciu, my práve stojíme vo výške 440 m.n.m. . Pri turistickom hríbiku sa fotíme s našou vlajkou, symbolom Slovenskej republiky a potom obdivujeme pamätné tabule na priečelí. Naša ďalšia cesta povedie späť na juh, pretože severným smerom ide vlak až o nejaké dve hodiny a navyše do Košíc by to časovo nevychádzalo.
Dole ide len jedna 812-ka, cestujúci – my traja, jeden dedko a sprievodkyňa. Vlak Os 6711 do Jesenského opúšťa tisoveckú stanicu o 14:08 hodín. Kým sme si u vlakvedúcej kupovali lístky „Junior za 5 Sk“ až do Košíc, spýtal som sa, že čo to tam bola za zastávku medzi Tisovcom mestom a Rimavskou Pílou. Vraj to je taká neoficiálna zastávka Tisovec mesto (pri fabrikách), kde stoja iba dva páry osobných vlakov. Tou istou trasou smerujeme späť „hladovou dolinou“ Rimavy; pri Kocihe sa vystrkujem cez dvere a v rýchlosti cvakám, inak sedíme a len sledujeme krajinu skrze okno. Postupne pristupujú ľudia – vlak je plný Maďarov, Cigánov a kadejakých iných vandrákov (nič proti nim). Obzvlášť masívny nával prichádza v Rimavskej Sobote.
O 15:36 hodín sme opäť v Jesenskom, tentokrát tu však vystupujeme, respektíve prestupujeme. Rudolf vybehol sfotiť bunker na fiľakovskom zhlaví stanice, vystavaný zrejme v 30.rokoch na obranu južnej hranice ČSR. My sme sa medzitým zložili v čakárni. Od pokladníčky sa dozvedám, že osobný vlak č.6261 je pre nepretržitú výluku v traťovom úseku nahradený autobusom. Fotiacemu Rudolfovi som sa nevedel dovolať a panikáriť som začal, keď sa k busu dovalil dav z prišlého osobáku. Vyšiel som na perón a sledoval, či už ide. Pokojne si vykračoval, strhol sa, až keď ma videl nervózne hádzať rukami. To, že som nadával do Krista a iných nešťastných svätcov, si len mohol domyslieť. Keď došiel, vynadal som aj jemu, ale keď som z toho „vytriezvel“, niekoľkokrát som sa mu ospravedlnil.
Autobus odchádzal spred stanice. Nebol až taký plný, ako som si myslel. Ideme smerom na sever, ku križovatke pred obcou Pavlovce, kde sa cesta stáča na východ. Pri zastávke Dubovec vystúpilo niekoľko ľudkov, autobus potom zašiel aj do Orávky, ale iba sa tam otáčame, keďže nikto sem necestuje. Cestu náhradnou autobusovou dopravou končíme pred stanicou Rimavská Seč, kde nasadáme do jednej motorovej 810-ky. Inak Rimavská Seč predtým, než postavili terajšiu stanicu Lenártovce, plnila dôležitú úlohu hraničnej a colnej stanice.
Pokračujeme v jazde traťou č.160, nasleduje zastávka v známej kúpeľnej obci Číž (pri poslednej ceste touto zastávkou bol jej objekt ešte v neporušenom stave…) a po nej spomínaná pohraničná stanica v Lenártovciach, odkiaľ do Maďarska vedie odbočka trate č.160. Pôvodná železnica za Uhorska viedla zo stanice MÁV v Bánréve do Aboviec a ďalej až do Dobšinej. Dnes je abovská spojka znesená a slovenské vlaky jazdia po oblúku z Lenártoviec.
Zastávky sú v dedinách pri rieke Slanej – Riečka, Štrkovec, Včelínce. Ovzdušie je zadymené, miestami tí hňupi vypaľujú trávu na medziach. Po Tornali ideme cez Gemer (staručká budova zastávky je vo veľmi bezútešnom stave – bývajú v nej akísi Cigáni), Gemerskú Panicu, Čoltovo a Bohúňovo. Ľudia vyvaľujú oči, čo to tam furt fotím, no chápavý sprievodca sa len s východňarským prízvukom pýta: „V ktorých novinkoch to bude?“ Posledná pred Plešivcom je stanica Gemerská Hôrka, odkiaľ prechádzame popod strmý okraj planiny Koniar. Prvý je súbeh s muránskou traťou č.165, potom most cez riečku Štítnik, nakoniec sa zbiehame s momentálne nepoužívanou lokálnou štítnickou traťou č.166 a o 17:12 hodín s vlakom Os 6269 prichádzame do Plešivca.
Je to uzol troch tratí, avšak oproti minulosti jeho význam značne poklesol. Staničný rozhlas ohlasoval meškanie Gemeranu (R803 z Bratislavy). Pár minút sme pobudli v čakárni – atmosféra ako v márnici, tak sme sa radšej pobrali von. Rozhodne príjemnejšie sa mi čakalo na lavičke na peróne. Rozhodovali sme sa, či ísť na osobák, alebo čakať na zmeškaný rýchlik.
Napokon „víťazí“ osobný vlak (Os 6411) s pravidelným odchodom o 17:49 hodín s tým, že v Rožňave môžeme počkať na rýchlik. Sprievodca nás upozornil, že Gemeran pôjde určite pred nás, no nám to je už viac-menej jedno. Za Plešivcom je trať vedená údolím Slanej, ktoré je tesne zovreté medzi Plešiveckú a Silickú planinu. Vo Vidovej nestojíme, až v stanici Slavec jaskyňa. Neďaleko od nej sa nachádza pomerne veľký lom spojený s vápenkou Carmeuse (bývalý Kalcit), kam aj vedie využívaná železničná vlečka. Po Slavci nasleduje výhybňa Brzotín a uzlová stanica Rožňava, kde všetci ľudia z vozňa vystúpili. V Lipovníku, teda ešte pred tunelom, nastáva ten avizovaný prejazd rýchlika. Staničný objekt som fotil s digitálnym foťákom – hoci už bola takmer tma, podarilo sa mu tak dobre prispôsobiť svetelným podmienkam, že foto vyzerá ako v podvečer.
Po tom, čo sa okolo našej motorovej súpravy mihol okuliarník s niekoľkými krvavočervenými vozňami, dávame sa aj my do pohybu. Niekoľko minút režeme tmu vo vyše trojkilometrovom Jablonovskom tuneli a ústime na druhej strane Slovenského krasu, takisto do čiernočiernej tmy. Našu samotu vo vozni ukončujú až ľudkovia nastupujúci v Hrhove. Po výhybni Dvorníky-Zádiel sa v Turni napájame na pôvodnú 110-ročnú trať. Pri fotení prechádzam na klasický fotoaparát s bleskom, no snímky mi veľmi nevyšli. V tej tme stanice už ani neregistrujeme, ľudia však takmer na každej pristupujú.
Prvý veľký oporný bod predstavujú reflektory na komínoch U.S.Steelu v Šaci. Potom nasledujú košické stanice Barca a Košice predmestie, takzvaná „malá stanica“, a konečne tá „hlavná“. Jazdu končíme o 19:35 hodín na treťom nástupišti. V automate pod vežičkou dispečera MHD si zakupujeme lístky aj na ďalší deň a nato čakáme na zastávke šestku električku na Terasu. K babke prichádzame okolo pol deviatej, ale musím potom ešte vybehnúť pozrieť ranné spojenie k spoločenskému pavilónu.
Po nejakej tej starostlivo pripravenej večeri, zákusku a krátkej diskusii o dojmoch z dnešného dňa, nasleduje včasné uloženie k spánku – ráno vstávame pekelne skoro.

Počasie - slnečno, polooblačno, bezveterno
Účastníci - Tomáš Radecký, Rudolf Nádaskay, Roland Nádaskay
Poznámky, postrehy -

Fotodokumentácia (výber):

PO ŽELEZNICI - MAREC 2006
deň 1 (Alekšince - Zvolen - Košice) :: deň 2 (Košice - Vrútky - Lužianky)

HLAVNÁ STRÁNKA
TURISTIKA 2006