Po železnici - január 2007

Deň 4 - 6.január 2007, št.


V piatok, teda 5.januára, sme takmer celý deň sedeli doma a tak trochu oddychovali, len večer sme vybehli na hokejový zápas s Liptovským Mikulášom. Lístky sme naň mali zakúpené už pred tromi dňami, vlastne hneď od príchodu do Košíc.
Nasledujúci deň, v sobotu 6.januára, vyrážame na cestu domov. Od babky z Bernolákovej ulice odchádzame okolo šiestej ešte za tmy, z bankomatu pri OC Galéria vyberáme peniaze a okolo pivovaru a Steel arény sa púšťame smerom do mesta, na železničnú stanicu, odkiaľ nám o 7:19 hodín ide osobný vlak č.7802 do Popradu. Opäť teda po starej-známej trati č.180 – Kysak, Margecany, Krompachy, Spišské Vlachy, Spišská Nová Ves. Hoci tento úsek veľmi dobre poznáme, snažím sa urobiť čo najviac nevšedných záberov.
V Poprade- Tatrách sme o 9:16 hodín, opúšťame tu končiacu súpravu a z novovybudovaného nástupištia č.2 sa presúvame nadchodom do haly Tatranských elektrických železníc. Nato kupujeme lístky a chvíľu sa motáme po prijímacej budove, keď o 9:39 hodín nasadáme na ďalší vlak, rýchlik R 604 Dargov z Čiernej nad Tisou do Bratislavy. Ten je síce takmer zaplnený, no miesta sme si predsa len našli.
Fotenie ide na chvíľu stranou, konkrétne po celý čas jazdy Liptovom a časťou Turca. Železnica kopíruje tok rieky, ktorý predstavuje terénne najvýhodnejšiu trasu; stojíme v Štrbe, Liptovskom Mikuláši, Ružomberku, Kraľovanoch a o 11:16 hodín prichádzame s nepatrným meškaním do uzlovej stanice Vrútky, kde v rýchlosti prestupujeme na osobný vlak č.7503 do Zvolena osobnej stanice. Súpravu opäť tvoria dva vlaky, pričom predná časť ide do Zvolena cez Banskú Bystricu „Traťou SNP“ a zadná trasou cez Kremnicu. Vrútky opúšťame o 11:21 hodín a v tom momente začína pršať. Vozne sú temer všetky plné, no valná časť cestujúcich vystupuje ešte pred uzlovou stanicu Diviaky, kde súpravu rozpájajú na spomínané dva samostatné vlaky.
Keďže ideme vo vozni východonemeckej proveniencie, musím sa uspokojiť s fotením cez malé výklopné okienko, ale ide to. Zo stanice Horná Štubňa začína trať č.171 (Diviaky – Zvolen) výraznejšie stúpať, prvou zastávkou je Turček. Pri mojej poslednej ceste týmto ťahom, bola ešte pôvodná tehlová budova zastávky otvorená pre cestujúcich ako čakáreň, dnes sú dvere zamurované a na tento účel slúži prostá plechová búda. Sadla hustá hmla, takže miestnu vodnú nádrž na rieke Turiec nevidíme, avšak aspoň sme absolvovali prechod najkratším železničným tunelom na Slovensku, iba 37-metrovým. Zákrutou okolo celej obce, slúžiacou na pozvoľný prechod do väčšej nadmorskej výšky, potom opúšťame údolie Turca a aj rovnomenný región a popri hlavnej autoceste č.65 (najskôr sa ťaháme pomerne vysoko nad ňou, hore však prechádzame na jej úroveň) sa dostávame do stanice Kremnické Bane, najvyššie položenej na trati. Len niekoľko desiatok metrov povyše nej sa nachádza takmer magické miesto – pomyselný geografický stred Európy s jednoduchým renesančným kostolíkom sv.Jána.
Začína sa teda úsek zostupu na Pohronie, úsek s množstvom tunelov i výhľadov na okolité Kremnické vrchy. Časťou trate idem navyše prvý raz, pretože v auguste 2005 bola doprava na úseku Kremnické Bane – Kremnica pre údržbu zvršku nahradená autobusovou dopravou. Prvým väčším tunelom je tunel Krahule (alebo tiež Blafus), chvíľu sa trať potom ťahá na exponovanom mieste s výhľadom na celé mesto, zvlášť na Kremnický mestský hrad, ďalej sa opäť kľukatí a vchádza do najdlhšieho tunela trate č.171, Sohlera. Zhruba niekde v tých miestach, v zákrute železnice v dolinke Bystrice, je prikázaná pomalá jazda, okrem toho asi dva dni po našej ceste sa tu na nejakých popadaných kameňoch vykoľajil iný osobný vlak a znepriechodnil trať na celý deň.
Nasledujúcou stanicou je Kremnica – rovnaká budova ako Kremnické Bane (pôvodné stavby z čias výstavby Uhorskej severnej železnice roku 1872), no v porovnaní s ňou pôsobí dosť ošarpane. Z bývalého banského mesta pokračujeme kľukatiacou sa traťou striedavo cez lesy a lúky, tunely a prierezy, pričom stojíme v Jastrabej, Bartošovej Lehôtke (Starú Kremničku vynechávame) a Trnavej Hore. Klesáme a klesáme až na úroveň autocesty a hlavnej trate č.150, čím sa dostávame do údolia Hrona a o 13:11 hodín vystupujeme u uzlovej stanici Hronská Dúbrava.
Ani som nestačil poriadne sfotiť objekt, len zakúpiť v pokladni cestovné lístky, keď už o 13:16 hodín prichádza rýchlik R 802 Gemeran od Košíc a Zvolena, ďalej smerujúci do nášho hlavného mesta. V každom kupé sú nejakí cestujúci, prisadáme si teda k jednej tetke. Výhybňu Suť som sa znova pokúsil odfotografovať, no s rovnakým „rozmazaným“ výsledkom. V priebehu cesty Pohroním stojíme v staniciach Žiar nad Hronom, Žarnovica, Nová Baňa, Kozárovce a napokon Leviciach, kde pristupuje o poznanie viacej ľudí ako v tých predošlých a kde oblasť stredného Pohronia opúšťame.
Necelú hodinku nato, o 14:58 hodín, vystupujeme v Šuranoch. Domov nám už neostáva veľa, musíme však takmer hodinu čakať na ďalší vlak – Os 5055 s pravidelným odchodom o 15:49 hodín. Cestou po trati č.140, kdesi pri Komjaticiach alebo Veľkom Kýre, sa začína stmievať. V Nitre chvíľu stojíme, pretože hoci to nie je uzlová stanica, predstavuje prestupný bod medzi osobnými vlakmi na tratiach č.140 a 141. Nám osobák až domov nejde, preto sa tým z Nových zámkov do Topoľčian vezieme až po stanicu Lužianky, kde januárovú púť železničnými traťami stredného a čiastočne východného Slovenska končíme o 16:49 hodín už za úplnej tmy.
Aj keď sme tento deň nevideli nič nové (aspoň teda ja nie), na rozdiel od otrasných podmienok pri ceste do Košíc som si ho celkom vychutnal. Do konca zimných prázdnin nám ostáva už len nedeľa, potom sa takmer po dvoch týždňoch voľna budeme musieť vrátiť do predchádzajúceho „školského“ tempa – navyše sa blíži polrok.

Počasie - ráno jasno, PP - veterno, chladno, Turiec - zamračené, dážď
Účastníci - Rudolf Nádaskay, Roland Nádaskay
Poznámky, postrehy -

Fotodokumentácia (výber):





© Text: Roland Nádaskay, Foto: Roland Nádaskay

HLAVNÁ STRÁNKA
TURISTIKA 2007