Po železnici - august 2005

Deň 7 - 7.august 2005, so.

Plán bol zhruba taký, že trojica Tomáš, Rudolf a Roland by mala ísť domov vlakom, kým Viliam, keďže nie je schopný v kľude vydržať takú dlhú cestu, bude do Alekšiniec odvezený autom.
Zraz si dávame ráno okolo pol siedmej na električkovej zastávke OD Terasa, odkiaľ pokračujeme šestkou na stanicu. Rudolf si kupuje lístky, presúvame sa na nástupište a nasadáme do pristavenej pantografovej jednotky vlaku Os 7802 smer Poprad. Tento ma ako východziu stanicu Košice, lenže súprava sem prišla už skôr ako osobný vlak č.8802 z ďalekej Čiernej nad Tisou. Pred odchodom ešte pozorujeme cez okná vozňa dianie na stanici – ľudí motajúcich sa po perónoch, osobáky i rýchliky opúšťajúce „metropolu východu“ za charakteristickej zvučky staničného rozhlasu, a tiež žehličku posunujúcu odstavené vozne po vedľajšej koľaji.
Z Košíc vyrážame o 7:15 hodín. Ako prvé míňame stavadlo VI. a priľahlé priecestie, mosty ponad Hornád na Džungli, pričom sa dostávame na zastávku Ťahanovce, Rudolfovi a mne dobre známu zo starých čias. Zastávka je viac-menej bez budovy, tá svoju existenciu pred „pár“ rokmi skončila. Po prejazde popri záhradkárskej osade nasleduje Ťahanovský tunel. Treba povedať, že „nový“ tunel, nakoľko postavený bol až po druhej svetovej vojne spolu s druhou koľajou tejto trate a elektrickým vedením. Starý tunel leží niekoľko metrov povedľa neho, bližšie k rieke. Jedná sa o pôvodný jednokoľajný tunel Košicko-bohumínskej železnice. Oba jeho portály sú (čo sa ja pamätám) roky uzavreté, zarastajú okolitým porastom. Kedysi vraj tunel slúžil ako skladisko ovocia.
Nasledujú Kostoľany nad Hornádom a zastávka Trebejov. Prvou z väčších staníc na dnešnej trase je Kysak, železničný uzol, kde sa naša trať č.180 rozchádza zo 188-čkou, smerujúcou na Prešov a Poľsko. Stáčame sa na západ, za značného rachotu križujeme Hornád dvoma oceľovými mostami a prechádzame okrajom jeho údolia pod prudkými svahmi pohoria Čierna hora. Početné lúky v blízkosti trate miestni využívajú ako pasienky oviec. Zastavujeme vo Veľkej a Malej Lodine a zastávke Ružín, pomenovanej po dnes už nejestvujúcej obci pohltenej rovnomenným vodným dielom.
Trať kedysi viedla pozdĺž rieky a zastávku mala aj v Košických Hámroch, teraz už tiež „bývalých“. Pri stavbe nádrže železnicu preložili, respektíve potiahli dvoma tunelmi popod masív Bujanov (756 m.n.m.), z ktorých jeden je druhý najdlhší na Slovensku (3410 m). Oba odovzdali stavitelia do prevádzky roku 1955.
Hodnú dobu sedíme len pri umelom osvetlení, naše myšlienky prehlušuje typický zosilnený rachot vlaku, za oknom sa mihajú nespočetné tunelové pásy, prerušované nabielo orámovanými núdzovými výklenkami. Za západným ústím sa nachádza zastávka Margecany, v osade Rolova Huta. Rýchliková stanica Margecany leží o niečo ďalej, v samotnej obci. Inak peknú budovu, vystavanú pravdepodobne v 30.rokoch, zatieňujú dve vysoké jedle rastúce na peróne. Z košickej strany sa odpája „transverzálna“ trať č.173 do Červenej Skaly, s pokračovaním do Banskej Bystrice. Tá naša pokračuje ďalej údolím Hornádu.
Zastávka Kluknava sa nachádza pri obci Štefanská Huta. Budova je ešte uhorská, vzhľadom k trati mierne atypicky umiestnená – zrejme kvôli odchýlke pôvodnej KBŽ od dnešnej 180-ky. Pre obyvateľov Kluknavy je prístupnejšia zastávka Richnava. Podľa počtu cestujúcich, ktorí tu vystupovali a nastupovali, súdim, že je hojne využívaná. Obloha je nejaká zatiahnutá, nad lesmi okolitých vrchov sa prevaľujú mráčiky vyzrážanej vlhkosti.
Budova stanice Krompachy je sivý a neútulný betónový socialistický kolos. Spomedzi rýchlikov Bratislava – Košice tu zastavuje iba jeden, Považan. Mesto leží v doline po pravom brehu Hornádu, v jeho severnej časti, v blízkosti železničnej stanice, sa nachádza niekoľko priemyselných podnikov – zlievareň SEZ, Kovohuty a Panasonic. Za stanicou prechádzame okolo akejsi odkaľovacej nádrže, mostom ponad Hornád a poza obec Kolinovce. Aj tu kedysi pravdepodobne mali zastávku, no dnes je už zrušená.
Ďalšou uzlovou stanicou sú Spišské Vlachy, pre nás už známe miesto. Na slepej koľaji vpravo od staničnej budovy stojí červený motorák rady 810, nazývaný Hanča, jazdiaci do Spišského Podhradia a späť. Vlachy sú asi jedinou uzlovou stanicou, kde nezastavuje žiaden rýchlik. Za mestom cesta a železnica nepokračujú súbežne, ale sa rozdeľujú – autocesta sa stáča na Bystrany (už som mal možnosť ju absolvovať), trať vedie údolím rieky Hornád cez dedinské zastávky Olcnava, Vítkovce, Chrasť a Matejovce. V Markušovciach je väčšia stanica, zrejme kvôli nákladnej doprave zo železorudných baní v neďalekých Rudňanoch. Pri prejazde okrajom obce do nasledujúcej zastávky Teplička nad Hornádom, je dobrý výhľad na Markušovský hrádok s rokokovým Mariássyovským kaštieľom a parkom.
V Spišskej Novej Vsi stojíme niečo po pol deviatej. Je to významná stanica. Stavbou Košicko-bohumínskej železnice (pripomína ju i pamätná tabuľa, 1870-71), stúpol aj význam samotného mesta. Železnica však obišla vtedajšie župné sídlo Levoču, čo si roku 1892 vyžiadalo stavbu lokálnej trate nadväzujúcej na KBŽ práve v Spišskej. Lokálka bola z ekonomických dôvodov zrušená (pre osobnú dopravu) roku 2003, odkedy sa objavilo viacero neúspešných iniciatív o jej obnovenie. Nepočíta sa s ňou ani v budúcoročnom grafikone. Ožíva len raz ročne pri príležitosti kresťanskej púte na Mariánsku horu, vlaky však vtedy nezastavujú v Harichovciach a Levočských Lúkach.
Po Spišskej nasledujú zastávky Smižany, Spišské Tomášovce, Letanovce, stanica Vydrník a Spišský Štiavnik pri obci Hôrka. Trať sledujem s Rudolfom, Tomáš zachrápal. V Gánovciach kolegom ukazujem, čo a ako počas tohtoročných „Tatier na bicykli“. Po chvíli prechádzame okrajovými časťami mesta Poprad, zastávkou Spišská Sobota, kde však vlak nezastavuje, a o 9:10 hodín sme s vlakom Os 7802 v cieli.
V stanici Poprad-Tatry, nazývanej kedysi Poprad-Veľká, sa križujú tri trate – 180, 183 a 185. V prijímacej budove sa skladáme v hale na poschodí, Rudolf si vybehol kúpiť lístky. Medzitým utrácam množstvo drobných, ktoré mi už značne vydúvali peňaženku, v najbližšom kávomate. O 9:40 hodín, po krátkom čakaní na peróne, nastupujeme na rýchlik R 604 Dargov (Čierna nad Tisou – Bratislava). Chvíľu sa pretĺkame chodbou a vchádzame do takmer prázdneho jedálneho vozňa spoločnosti Wagon Slovakia. Sadáme si hneď k prvému stolu odo dverí, objednávame z fleku tri čaje a jedlo každý podľa seba. Ako som spomínal, vo vozni až na nejakých ľudkov popíjajúcich pri pulte nebol nik. Poza okná nám zatiaľ ubieha Liptovská kotlina. Stojíme v Štrbe, Liptovskom Mikuláši, Ružomberku.
Kým sme dojedli a dopili, dosť sme sa priblížili k našej cieľovej stanici, Vrútkam. Po zaplatení jedálny vozeň opúšťame a pár minút pred výstupom čakáme na chodbe. Okoloidúca sprievodkyňa nám ani len neskontrolovala lístky, len sa pýtala, či máme. Takto by sa oplatilo jazdiť načierno. Rýchlik Dargov je vo Vrútkach o 11:16 hodín.
Vrútocká stanica je pamätníkom výstavby Košicko-bohumínskej železnice, skladá sa z troch (z toho dvoch separovaných) a jednej slepej koľaje na ružomberskej strane, kde sme už mali pristavený prípojný vlak (Os 7305) do Zvolena cez Banskú Bystricu, s pravidelným odchodom o 11:20 hodín. Prestup bol teda rýchly. Z Vrútok trať č.170 (Vrútky – Zvolen) vybieha smerom na východ, od 180-ky sa odkláňa na juh do okrajovej časti mesta Martin, sídliska Priekopa.
Martin je je pomerne veľké mesto (59 000 obyvateľov v roku 2003), je sídlom okresu, v minulosti župy, sídli tu Matica slovenská a nachádza sa tu aj Národný cintorín. Môžeme ho považovať za historické centrum slovenského nacionalizmu. Stanica sa nachádza v centrálnej časti mesta, v jej blízkosti je aj stanica SAD. Do Martina jazdí iba jeden rýchlikový pár, Turiec, jazdiaci do Bratislavy v ranných hodinách a vracajúci sa večer.
Čaká nás prejazd celou Turčianskou kotlinou, s výhľadom na Malú i Veľkú Fatru postupujeme na juh. Počasie je celkom znesiteľné, slnko nepáli ako naposledy, no nie je ani zamračené či sychravo. Prechádzame stanicami Košťany nad Turcom, Príbovce, Kláštor pod Znievom, Jazernica, Malý Čepčín, uzlom Diviaky a o 12:02 vystupujeme v rýchlikovej zastávke Turčianske Teplice. Vlak teda pokračuje na Zvolen. Krátky čas do príchodu prípoja využívam na nákup pohľadníc v neďalekom stánku pri autobusovej stanici, nazad ale musím pobehnúť. Podchodom prechádzam na druhé nástupište, kde už vyčkávajú Tomáš s Rudolfom, pričom akurát dorazil motorák, vlak Os 7503 (Diviaky – Zvolen cez Kremnicu), do ktorého nastupuje väčší počet cestujúcich.
Trate 170 a 171 sa rozchádzajú pred Hornou Štubňou, v obci sú dve zastávky (na každej trati jedna) a hlavná stanica povyše dediny smerom na Kremnicu. Súčasná budova stanice bola vystavaná asi v dobe budovania trate z Handlovej, za prvej republiky, architektonicky sa podobá na Sásu-Pliešovce, ležiacu na trase Zvolen – Šahy. V Hornej Štubni (príchod 13:22 hodín) prebieha rýchly prestup, vlaky sú pristavené vedľa seba, takže len prebiehame z dverí do dverí.
Motoráková súprava vedená 810-kou, vlak Os 5606, vyráža o 12:24 hodín. Vraciame sa kúsok späť na sever, k súbehu tratí, kde vbiehame do asi 600-metrového Štubnianskeho tunela. Poloblúkom podchádzame štátnu cestu a dlhým priamym úsekom klesania nastupujeme na dosiaľ nepoznanú trať č.145 smer Prievidza. Prevádzka tu bola započatá už roku 1913 za Uhorska, no iba v úseku od Prievidze po Handlovú, pre potreby ČSD bol roku 1931 dobudovaný druhý a podstatne zaujímavejší úsek Handlová – Horná Štubňa. Trať je cenné technické dielo, obsahuje množstvo prierezov, priepustov, kľučiek, nejaký ten viadukt a najmä tunely. Zaujímavá je i z hľadiska krajinárskeho.
V stanici Sklené pri Handlovej nastupuje celý zástup ľudí. Budova je tu navlas rovnaká ako v Hornej Štubni, no táto ma biely náter a dosť skorodovanú plechovú strechu. Dedine dominuje kostol (asi evanjelický) na vŕšku. Po krátkom záreze vbiehame do štubnianskeho portálu Bralského tunela. Jeho os pod Bralovou skalou (825 m.n.m.) vytyčovali ešte v 20.rokoch, v čase uvedenia trate do prevádzky ho pomenovali po vtedajšom prezidentovi Masarykovi. Do „prerezania“ Čremošnianskeho tunela bol približne 7 rokov najdlhší na Slovensku.
Akurát v tom rámuse počas prejazdu tunelovou rúrou nás kontroloval sprievodca. Na opačnej strane tunela sa nachádza zastávka Remäta, pomenovaná podľa rovnomennej rekreačnej oblasti na južnej strane pohoria Žiar. Trať sa kľukatí lesom, prekonávame ešte niekoľko tunelov – Pekelský, Hájnický a Pstruhársky, a míňame bývalú hlásnicu Pstruháry. O chvíľu už železnica obchádza Handlovú, banské mesto na Hornej Nitre, kde sa ťahá aj po pomerne vysokom oceľovom viadukte. Stanica je tu vcelku veľká, no budova je komunistický plecháč. Ľudia nastupujú a vystupujú, perón sa vyprázdňuje a vlak pokračuje v jazde. Keď po ďalších kľučkách definitívne opúšťame mesto, prechádzame posledným tunelom tejto trate, krátkym Handlovský.
Dolina Handlovky je zasadená medzi pohoria Vtáčnik a Žiar. Železnica vedie súbežne s hlavnou autocestou č.50 (Trenčín – Zvolen). Zastávky robíme v Ráztočne, Jalovci a Chrenovci, potom už pokračujeme bez státia až do Prievidze, kde prichádzame o 13:17 hodín. Staničná budova je tu pôvodne uhorská, zrekonštruovaná, podobá sa na Hlohovec. Naša trať sa pripája od východu. Od juhu prichádza do Prievidze trať č.140 z Nových Zámkov, smerom na sever pokračujúca ako 144-ka do Nitrianskeho Pravna. Táto pochádza z roku 1909, no v súčasnosti na nej už osobáky nepremávajú. Šepká sa však, že s budúcim GVD by mohli...
Rudolf si opäť kupuje lístky (my samozrejme ešte stále cestujeme zadarmo), potom sa presúvame do čakárne. Do odchodu ďalšieho vlaku máme kopu času. Dojedáme akési zvyšné koláče a zalievame ich vodnatou strojovou kávou. Mesto Prievidza (asi 53-tisíc obyvateľov v roku 2003), centrum regiónu Hornej Nitry a tunajšieho banského priemyslu, sme akosi nemali záujem si pozrieť. Miestna stanica je situovaná približne do stredu mesta, v čase jej výstavby to však asi bol okraj. Autobusová je povedľa. Prievidza má spojenie aj rýchlikové, dokonca s hlavným mestom. Zabezpečujú ho rýchliky Tríbeč, Vtáčnik a Bojnice. Jeden z nich práve „odpočíval“ odstavený v koľajisku.
Keď nadišiel čas, nasadáme do pristavenej súpravy vlaku Os 5006 (Prievidza – Nové Zámky), zloženej z okuliarnika a niekoľkých vozňov zo Studénky. Vyrážame o 14:27 hodín, míňame súbeh tratí, okrajovú priemyselnú časť mesta a dávame sa na cestu Ponitrím. Prvou zastávkou je Koš. Tento kraj je známy ťažbou menej kvalitného hnedého uhlia, lignitu, časti niektorých obcí sú kvôli pripovrchovej podzemnej ťažbe vysťahované. Nasledujú stanice Nováky a Zemianske Kostoľany, odkiaľ sa odpája sústava nákladných koľají fabriky NCHZ, tepelnej elektrárne a baní. Chladiace veže a komíny elektrárne sú dominantou okolia. Ďalšími zastávkami sú Bystričany (zastávka kedysi nazývaná Chalmová), Oslany a stanica Veľké Uherce. V minulosti, domnievam sa, fungovala aj zastávka Malé Uherce, dnes však vlak stojí až v zastávke Partizánske.
Na obzore máme mesto Partizánske. Niekdajšie Šimonovany nadobudli význam až vybudovaním obuvnej továrne Baťa niekedy za I.ČSR. Po druhej svetovej vojne sa názov mesta zmenil na súčasný. Hlavná stanica je vlastne zastávka, je tu len jedna koľaj, všetka nákladná doprava prebieha vo vzdialenejšej stanici Veľké Bielice. Budovu kryjú stromy, fotka teda nevyšla. Cez okno som však zbadal známu osobu – spolužiačku Romanu Kováčovú. Aspoň zdalo sa mi. Vybehol som teda cez vlak si to overiť – bola to ona aj s druhou spolužiačkou Adrianou Levickou. Ako som sa dozvedel, vracali sa z chaty vo Veľkých Uherciach. Zostal som teda pri nich a drobný rozhovor s nimi viedol až po Koniarovce, kde Romana vystupuje.
Foťáka sa medzitým chopil Rudolf, pričom nezabudol zachytiť stanice ako spomínané Veľké Bielice, Žabokreky nad Nitrou, Chynorany, Bošany, Krušovce, Topoľčany, Mýtnu Novú Ves a Preseľany. Jelšovce už boli v mojej réžii. Zbohom som dal postupne kolegovi Radeckému i Adriane, keďže z vlaku s Rudolfom vystupujeme v Lužiankach o 16:15 hodín. Do Alekšiniec práve nemáme vyhovujúci prípoj, takže miestom ukončenia akcie „Po železnici – august 2005“ budú práve Lužianky. „Vypravili“ sme osobák, ktorý do Nitry dorazí okolo pol piatej. Na parkovisku za prijímacou budovou nás už čakala s autom mama. Cestou doma začína popŕchať.
Konštatujem, že táto akcia, napriek nie práve najšťastnejšej predohre, dopadla dobre. Železnicou sme vďaka akcii ŽSSK precestovali stovky kilometrov, spoznali množstvo zaujímavých miest a v neposlednom rade, nakoľko sme cestovali týždeň zadarmo, tiež ušetrili stovky korún.

Počasie - ráno zamračené, neskôr vyčasenie, polooblačno, v závere opäť pribúdanie oblačnosti
Účastníci - Tomáš Radecký, Rudolf Nádaskay, Roland Nádaskay
Poznámky, postrehy -

Fotodokumentácia (výber):

PO ŽELEZNICI - AUGUST 2005
deň 1 (Alekšince - TT - Kúty - BA - KN - Štúrovo - D.Seč) :: deň 2 (D.Seč - LV - Hron.Dúbrava - Vrútky - PP - Stud.Potok)
deň 3 (Stud.Potok - Plaveč - PO - Strážske - V.Kapušany - KE) :: deň 4 (KE - Moldava n.B. - ZV - Šurany - Alekšince)
deň 5 (Alekšince - ZA - Podbiel - KE) :: deň 6 (KE - LC - Utekáč - LC - KE) :: deň 7 (KE - PP - Vrútky - PD - Lužianky)

HLAVNÁ STRÁNKA
TURISTIKA 2005